Kardinálom pápež ďalej predložil vodiace kritériá reformy Rímskej kúrie. Okrem iného pripomenul, že reforma nie je iba niečím naoko, neznamená jednoducho výmenu ľudí, ale ich neustálu konverziu, čiže obrátenie. Je potrebné „priviesť členov Kúrie k tomu, aby sa obnovovali duchovne, ľudsky a profesionálne“. Niektoré prejavy odporu voči reforme môžu byť podľa Svätého Otca aj zdravé a užitočné a zasluhujú si, aby sa im venovala pozornosť. Nutnou podmienkou tohto procesu je modlitba, čo pápež opakovane zdôraznil.

Medzi dvanástimi požiadavkami, čiže vodiacimi kritériami reformy, menoval osobné obrátenie, pastorálne obrátenie, misionársky kristocentrizmus, racionálnosť, funkčnosť, kráčanie s dobou, úspornosť, subsidiaritu, synodalitu, katolicitu, profesionalitu a napokon postupnosť v procese rozlišovania.

Pri zásade profesionality pápež František hovoril o potrebe permanentnej formácie personálu dikastérií, aby sa neupadlo do rutinného fungovania. Zvlášť zdôraznil nevyhnutnú potrebu skoncovať s praktikou označovanou ako „promoveatur ut removeatur“, čiže spôsob odsunúť nevyhovujúceho človeka jeho povýšením na iný post. „Toto je rakovina“, poznamenal navyše pápež František.

Pápež František tiež pri tejto príležitosti zrekapituloval vykonané inštitucionálne kroky v procese reformy Rímskej kúrie. Vymenoval 18 dôležitých pápežských aktov počnúc zriadením Rady kardinálov v apríli 2013 až po nedávnu reorganizáciu niektorých dikastérií.

Na záver Svätý Otec osobne pozdravil stiskom ruky každého z prítomných. Boli medzi nimi aktuálni i emeritní členovia Rímskej kúrie, ako aj predstavitelia zastupiteľstiev Svätej stolice v rámci nunciatúr. Ako vianočný darček každému podaroval výtlačok najnovšieho talianskeho prekladu knihy „Postrehy pre liečenie chorôb duše“ od autora z konca 16. storočia Claudia Acquavivu (1543-1615), ktorý bol generálnym predstaveným Spoločnosti Ježišovej.

Preklad častí príhovoru Svätého Otca

„Kontemplujúc tvár dieťaťa Ježiša svätý Augustín prehlásil: «Nesmierny v božskej prirodzenosti, maličký v prirodzenosti sluhu» (Sermo 187,1: PL 38,1001). Tiež svätý Makários, mních zo 4. storočia a učeník svätého Antona pustovníka, pre opísanie tajomstva Vtelenia pripomína grécke sloveso smikruno, čo znamená urobiť sa maličkým, akoby zredukovať sa až do minimálnych medzí: «Počúvajte pozorne: nekonečný, nedosiahnuteľný a nestvorený Boh pre svoju nekonečnú a nevýslovnú dobrotu si vzal telo a chcem povedať, že sa nekonečne umenšil zo svojej slávy» (Hom. IV,9: PG 34,480).

Vianoce sú teda sviatkami milujúcej poníženosti Boha, Boha, ktorý prevracia poriadok toho, čo je logicky predpokladané, poriadok toho, čo je povinné, dialektické a matematické. V tomto prevrátení je celé bohatstvo Božej logiky, ktorá otriasa obmedzenosťou našej ľudskej logiky (por. Iz, 55,8-9). Romano Guardini píše: «Aké prevrátenie všetkých hodnôt dôverne blízkych človeku – nie iba ľudských, ale aj božských! Naozaj tento Boh prevracia všetko, čo si človek osobuje, že to vybuduje sám od seba» (Il Signore, Milano 1977, 404). Počas Vianoc sme pozvaní povedať „áno“, s našou vierou, nie Vladárovi univerza a tiež nie najušľachtilejším ideám, ale práve tomuto Bohu, ktorý je ponížený milovník.

Blahoslavený Pavol VI. na Vianoce v roku 1971 prehlásil: «Boh mohol prísť oblečený v sláve, v nádhere, v moci, vyvolať strach, tak, že by sme zatvárali oči od úžasu. Nie , nie! Prišiel ako najmenší z ľudí, najzraniteľnejší, najslabší. Prečo toto? Preto, aby sa nikto nehanbil sa k nemu priblížiť, aby nikto nemal strach, aby ho všetci mohli mať nablízku, mohli sa k nemu priblížiť, aby nebolo žiadneho odstupu medzi nami a Ním. Zo strany Boha to bola snaha uponížiť sa, zostúpiť do hlbín v nás, aby mu každý, opakujem každý z vás, mohol tykať, mohol mať k nemu dôveru, mohol sa k nemu priblížiť, mohol sa cítiť, že je v Jeho myšlienkach, že je ním milovaný... Milovaný Ním: pozrite, že sú to veľké slová! Ak rozumiete tomuto, ak máte na pamäti toto, čo vám hovorím, pochopili ste celé kresťanstvo» (Homília, 25. dec. 1971)

V skutočnosti, Boh si zvolil, že sa narodí ako maličký, pretože chcel byť milovaný. Hľa, ako je logika Vianoc prevrátením logiky svetskosti, logiky moci, logiky rozkazovania, logiky farizejskej, logiky „kauzalistickej“ či deterministickej.

Práve v tomto lahodnom a dojemnom svetle božskej tváre Krista-Dieťaťa, som si vybral za tému tohto nášho každoročného stretnutia reformu Rímskej kúrie. Zdalo sa mi správne a príhodné podeliť sa s vami o rámcový obraz reformy, so zdôraznením vodiacich kritérií, urobených krokov, ale predovšetkým logiky zdôvodňujúcej všetky vykonané kroky i tie, ktoré sa uskutočnia.

Pravdupovediac, prichádza mi tu spontánne na myseľ stará slovná figúra, ktorá ilustruje dynamiku Duchovných cvičení podľa inaciánskej metódy: deformata reformare, reformata conformare, conformata confirmare, confirmata transformare (zdeformované zreformovať, zreformované zosúladiť, zosúladené upevniť, upevnené premeniť).

Niet pochýb, že v Kúrii môže byť zmysel reformy dvojitý: predovšetkým zaistiť, aby zodpovedala Dobrej zvesti, ktorá sa musí radostne a odvážne ohlasovať všetkým, osobitne chudobným, tým najposlednejším a vyraďovaným; aby zodpovedala znameniam našej doby a všetkému dobrému, čo človek dosiahol, aby sa lepšie vychádzalo v ústrety požiadavkám ľudí, mužov a žien, ktorým sme povolaní slúžiť; a súčasne tu ide o to, aby Kúria zodpovedala svojmu cieľu, ktorým je spolupracovať na vlastnej službe Petrovho nástupcu (...) čiže podporovať Rímskeho Pontifika vo vykonávaní jeho moci - osobitej, riadnej, plnej, najvyššej, bezprostrednej a univerzálnej.

Dôsledne k tomu je reforma Rímskej kúrie ekleziologicky zameraná na dobro a službu (in bonum e in servitum), rovnako ako je takou služba Rímskeho biskupa, podľa význačného vyjadrenia pápeža sv. Gregora Veľkého, prevzatého do tretej kapitoly konštitúcie Pastor Aeternus Prvého vatikánskeho koncilu: «Mojou cťou je česť univerzálnej Cirkvi. Mojou cťou je pevná sila mojich bratov. Cítim sa naozaj poctený, keď sa nikomu z nich neodpiera povinná česť».

Keďže Kúria nie je nehybným aparátom, reforma je predovšetkým znakom živosti Cirkvi, ktorá je na ceste, na púti, a Cirkvi, ktorá je žijúca, a preto – pretože je živá – má sa neustále reformovať (semper reformanda), má sa reformovať, pretože žije. Je nevyhnutné silne zdôrazniť, že reforma nemá cieľ sama v sebe, ale je procesom rastu a predovšetkým obrátenia. Reforma preto nemá estetický cieľ, ako nejaké úsilie urobiť Cirkev krajšou, nemožno ju chápať ako určitý druh „liftingu“, kamufláže či make-upu pre okrášlenie stareckého tela kúrie, a ani ako operáciu plastickej chirurgie na odstránenie vrások. Drahí bratia, nie sú to vrásky, čoho sa v Cirkvi treba báť, ale škvrny!

V tejto perspektíve stojí za to povedať, že reforma bude účinná len a jedine vtedy, ak sa uskutočňuje s ľuďmi „obnovenými“, a nie jednoducho s „novými“ ľuďmi. Nestačí sa uspokojiť s výmenou personálu, ale treba priviesť členov kúrie k tomu, aby sa obnovili duchovne, ľudsky a profesionálne. Reforma Cirkvi sa nijako neuskutočňuje výmenou ľudí – ktorá sa v každom prípade deje a bude sa diať –, ale obrátením vo vnútri ľudí. V skutočnosti, nestačí nejaká permanentná formácia, treba aj a predovšetkým permanentné obrátenie a očistu. Bez zmeny mentality by úsilie činnosti vyšlo naprázdno.

Práve z tohto dôvodu som sa pri našich predchádzajúcich vianočných stretnutiach pristavil v roku 2014 pri niektorých „chorobách“ a v roku 2015, vychádzajúc zo slova „milosrdenstvo“ pri určitom katalógu cností nevyhnutných pre toho, kto preukazuje službu v Kúrii i pre všetkých, čo chcú, aby ich zasvätenie a služba Cirkvi boli plodné. Základným dôvodom je to, že tak ako pre celú Cirkev, rovnako aj pre Kúriu sa toto „semper reformanda“ musí premeniť do osobného a štrukturálneho permanentného obrátenia.

Bolo nevyhnutné hovoriť o chorobách a o liečbe, pretože každej operácii, aby bola úspešná, musí predchádzať hĺbková diagnostika a presné analýzy a musia po nej nasledovať precízne predpisy.

Pri tomto procese sa javí ako normálne, ba zdraviu prospešné, že sa naráža na ťažkosti, ktoré sa v prípade reformy môžu predstavovať ako rozličné typy odporu. Otvorený odpor, ktorý sa rodí často z dobrej vôle a z úprimného dialógu; skrytý odpor, ktorý sa rodí v ustrašených a zatvrdnutých srdciach a ktorý sa živí prázdnymi slovami duchovnej pretvárky (gattopardismo spirituale) toho, kto sa v slovách tvári ako ochotný k zmene, ale chce, aby všetko zostalo tak ako prv; existuje aj odpor zlomyseľný, ktorý sa rodí v pokrivených mysliach a ukazuje sa vtedy, keď diabol vnuká zlé úmysly (často „v ovčom rúchu“). Tento posledný typ odporu sa skrýva za ospravedlňovacími slovami, a v mnohých prípadoch obviňujúcimi, ukrývajúc sa za tradície, za imidž, za formality, za známosti, prípadne v snahe dávať všetko osobnú rovinu bez rozlišovania medzi činom, konateľom a činnosťou.

Absencia reakcie je znak smrti. Takže dobrý odpor – a dokonca i ten menej dobrý – je nevyhnutný a zaslúži si byť vypočutý, prijatý a povzbudený, aby sa vyjadril. Je to totiž znak, že telo je živé.

Týmto všetkým sa chce vyjadriť, že reforma Kúrie je delikátny proces, ktorý je nutné prežívať s vernosťou podstate, s neustálym rozlišovaním, s evanjeliovou odvahou, s cirkevnou múdrosťou, s pozorným načúvaním, s húževnatou činnosťou, s pozitívnym mlčaním, s pevnými rozhodnutiami, s mnohou modlitbou – mnohou modlitbou – s hlbokou pokorou, s jasnou ďalekozrakosťou, s konkrétnymi krokmi vpred – a ako to je nevyhnutné aj s krokmi vzad –, s odhodlanou vôľou, s živou vitalitou, so zodpovednou mocou, s bezpodmienečnou poslušnosťou; ale na prvom mieste s odovzdaním sa spoľahlivému vedeniu Ducha Svätého, dôverujúc v jeho nevyhnutnú oporu. A preto: modlitba, modlitba a modlitba.

(Po týchto slovách Svätý Otec pokračoval výpočtom 12 vodiacich kritérii reformy a 18 vykonaných krokov v doterajšom priebehu reformy Rímskej kúrie. Pred záverečným vianočným a novoročným žičením ešte raz zhrnul svojej duchovné povzbudenie osvojiť si postoj umenšenia sa Boha z lásky.)

Doplnené 23. dec. 2016 o ďalšiu časť príhovoru Svätého Otca

Preložila: Slovenská redakcia VR

( TK KBS, RV aj, jb; ml ) 20161222027   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]