[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je pondelok 10. 05. 2021   Meniny má Viktória       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  máj  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
31      

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pápež František pre denník Avvenire bilancuje Svätý rok milosrdenstva
P:3, 18. 11. 2016 19:47, ZAH



Vatikán 18. novembra (RV) Dnešné vydanie talianskeho katolíckeho denníka Avvenire prinieslo obsažný rozhovor s pápežom Františkom o význame práve sa končiaceho Jubilea milosrdenstva a o tom, aké je jeho ovocie. Otázky novinárky Stefanie Falascovej mieria tiež k posunu v oblasti ekumenizmu za posledné obdobie.

Na úvodnú otázku, čo pre neho znamenal tento Rok milosrdenstva Svätý Otec odpovedá:

„Kto zistí, že je veľmi milovaný, začína sa dostávať von zo zlej osamelosti, z odlúčenia, ktoré prináša nenávisť voči iným a voči sebe samému. Dúfam, že mnohé osoby objavili, že Ježiš ich veľmi miluje a nechali sa ním objať. Milosrdenstvo je meno Boha a aj jeho slabosť, jeho slabé miesto. Jeho milosrdenstvo privádza vždy k odpusteniu, k zabudnutiu na naše hriechy. S radosťou myslím na to, že Všemohúci má zlú pamäť. V momente, keď ti odpúšťa, zabúda. Lebo je šťastný, keď odpúšťa. Mne to stačí. Ako pre cudzoložnicu z evanjelia, «ktorá veľmi milovala». Lebo «On veľmi miloval». Celé kresťanstvo je tu.“

Ale bolo to Jubileum svojho druhu s mnohými emblematickými gestami, pokračuje v otázke talianska novinárka. Svätý Otec ďalej odpovedá:

„Ježiš nežiada veľké gestá, ale len odovzdanie sa a uznanie. Svätá Terézia z Lisieux, ktorá je učiteľkou Cirkvi, vo svojej ,malej ceste‘ k Bohu ukazuje odovzdanosť dieťaťa, ktoré bezvýhradne zaspí v náručí svojho otca a pripomína, že láska nemôže ostať uzavretá. Božia láska a láska k blížnemu sú dve neoddeliteľné lásky.“

Dosiahli sa zámery, s ktorými ste vyhlásili Jubileum?

„Ale ja som si nespravil plán. Jednoducho som urobil to, k čomu ma inšpiroval Duch Svätý. Veci prišli samy. Nechal som sa viesť Duchom. Išlo len o to, byť poslušnými Duchu Svätému, nechať konať jeho. Cirkev to je evanjelium, je to dielo Ježiša Krista. Nie je cestou ideí, nástrojom na ich potvrdzovanie. A do Cirkvi veci vstupujú postupne v čase, keď čas dozrie, keď sa naskytne.“

Je príkladom toho aj Mimoriadny svätý rok?

„Bol to proces, ktorý dozrel v čase prostredníctvom Ducha Svätého. Predo mnou bol svätý Ján XXIII., ktorý svojím príhovorom Gaudet Mater Ecclesiae o „lieku milosrdenstva“ naznačil pri otvorení [Druhého vatikánskeho] koncilu cestu, ktorou treba ísť, potom blahoslavený Pavol VI., ktorý videl v príbehu o Samaritánovi jeho paradigmu. Potom tu bolo učenie svätého Jána Pavla II. s jeho druhou encyklikou Dives in misericordia a s ustanovením sviatku Božieho milosrdenstva. Benedikt XVI. povedal, že ,meno Boha je milosrdenstvo‘. To všetko sú piliere a tak Duch posúva procesy v Cirkvi až do ich naplnenia.“

Teda Jubileum bolo aj Jubileom koncilu, hic et nunc, v tomto momente keď čas jeho vnášania do života a čas odpustenia splývajú...

„Zakúšať živú skúsenosť odpustenia, ktorá objíma celú ľudskú rodinu, je milosťou, ktorú ohlasuje apoštolská služba. Cirkev existuje len ako nástroj na sprostredkovanie milosrdného Božieho plánu ľuďom. Na koncile Cirkev pocítila zodpovednosť byť vo svete ako živý znak Otcovej lásky. S Lumen gentium vystúpila ku zdrojom svojej podstaty, k evanjeliu. Toto posúva os kresťanskej koncepcie od istého legalizmu, ktorý môže byť ideologický, k Božej osobe, ktorá sa stala milosrdenstvom vo vtelení Syna. Niektorí – pomyslite na isté reakcie na Amoris laetitia – naďalej nechápu, buď biele, alebo čierne, hoci práve v prúde života je potrebné rozlišovať. Toto nám povedal koncil, ale historici hovoria, že koncil na to, aby bol v tele Cirkvi dobre prijatý, potrebuje storočie... Sme v polovici.“

Jednako významné sú v tomto čase podniknuté ekumenické stretnutia a cesty. Na Lesbose s patriarchami Bartolomejom a Hieronymom, na Kube s moskovským patriarchom Kirillom, v Lunde na spoločnej pripomienke Lutherovej reformácie. Napomohol Rok milosrdenstva týmto iniciatívam s inými kresťanskými cirkvami?

„Nepovedal by som, že tieto stretnutia sú ovocím Roka milosrdenstva. Nie. Lebo aj tieto všetky sú súčasťou trasy, ktorá prichádza zďaleka. Nie je to niečo nové. Sú to len ďalšie kroky na ceste, ktorá sa začala už dávno. Odkedy bol pred viac než 50 rokmi vyhlásený koncilový dekrét Unitatis redintegratio a bolo znovuobjavené kresťanské bratstvo založené na jedinom krste a na rovnakej viere v Krista, napredovanie po ceste hľadania jednoty sa uberalo vpred malými i veľkými krokmi a vydalo svoje ovocie. Nasledujem tieto kroky.“

Tie, ktoré spravili Vaši predchodcovia...

„Všetky tie, ktoré vykonali moji predchodcovia. Tak ako bol krokom ďalej ten rozhovor pápeža Lucianiho (Ján Pavol I.) s ruským metropolitom Nikodimom, ktorý mu umrel v náručí a v objatí brata rímskeho biskupa mu Nikodim povedal mnohé pekné veci o Cirkvi. Spomínam si na pohreb svätého Jána Pavla II., boli na ňom všetci čelní predstavitelia východných cirkví: toto je bratstvo. Stretnutia a aj cesty pomáhajú tomuto bratstvu, aby rástlo.“

Vy ste sa však počas menej než štyroch rokov stretli so všetkými prímasmi a hlavnými predstaviteľmi kresťanských cirkví. Tieto stretnutia prechádzajú Vaším pontifikátom. Prečo tento rozbeh?

„Je to cesta od koncilu, ktorá napreduje, zintenzívňuje sa. Ale je to cesta, nie som to ja. Táto cesta je cestou Cirkvi. Stretol som sa s prímasmi a s hlavnými predstaviteľmi, to je pravda, ale aj iní moji predchodcovia sa stretli s týmito či s inými predstaviteľmi. Nezrýchlil som to. V miere, akou po ceste napredujeme, sa zdá, že ideme rýchlejšie, je to motus in fine velocior (pohyb sa ku koncu zrýchľuje), ak by som to mal povedať podľa procesu vyjadreného v aristotelovskej fyzike.“

Ako osobne prežívate túto starostlivosť pri stretnutiach s bratmi z iných kresťanských cirkví?

„Veľmi ju prežívam v bratstve. To bratstvo cítiť. Ježiš je v jeho strede. Pre mňa sú všetci bratia. Žehnáme sa navzájom, brat žehná druhého. Keď sme s patriarchom Bartolomejom a Hieronymom šli na Lesbos v Grécku, aby sme sa stretli s utečencami, cítili sme sa byť jedným. Boli sme jedno. Jedno. Keď som šiel za patriarchom Bartolomejom do Fanaru v Istanbule na sviatok sv. Andreja, mal som veľkú radosť. V Gruzínsku som stretol patriarchu Iľju, ktorý nešiel na panortodoxný koncil na Kréte. Zakúsil som s ním hlboký duchovný súlad. Cítil som sa ako pred svätcom, Božím mužom, ktorý ma vzal za ruku, povedal mi mnoho pekných vecí viac gestami ako slovami. Patriarchovia sú mníchmi. Poza konverzáciu vidíš, že sú mužmi modlitby. Kirill je muž modlitby. Aj koptský patriarcha Tawadros, ktorého som stretol, si pri vstupe do kaplnky vyzul topánky a šiel sa modliť. Patriarcha Daniel z Rumunska mi pred rokom daroval zväzok v španielčine o svätom Silvestrovi z vrchu Athos. Život tohto svätého mnícha som čítal už v Buenos Aires: «Modliť sa za ľudí znamená vyliať vlastnú krv». Svätí sa zjednocujú vo vnútri Cirkvi a aktualizujú jej mystérium. S bratmi pravoslávnymi sme na ceste, sú to bratia, máme sa radi, zdieľame naše starosti, prichádzajú študovať k nám a s nami. Aj Bartolomej tu študoval.“

S ekumenickým patriarchom Bartolomejom, nástupcom apoštola Andreja, ste už spravili mnoho krokov v plnom súlade vzájomných prejavov. Podporuje vás v tom táto láska, ktorá premenila život apoštolov: Peter a Andrej boli bratia...

„Na Lesbose, pri tom ako sme spoločne všetkých zdravili, sklonil som sa k jednému dieťaťu. Ale nebol som preň zaujímavý, hľadelo poza mňa. Obzriem sa a vidím prečo: Bartolomej mal vrecká plné cukríkov a dával ich deťom. To je Bartolomej, človek schopný napredovať uprostred mnohých ťažkostí s Veľkým pravoslávnym koncilom, hovoriť o teológii na vysokej úrovni, i byť jednoducho s deťmi. Keď prichádzal do Ríma, býval v izbe Domu Svätej Marty, ktorú teraz obývam ja. Jediná výčitka, ktorú ku mne mal, bola tá, že ju musel zmeniť.“

Pokračujete v častých stretnutiach s hlavnými predstaviteľmi iných cirkví. No nemá sa Rímsky biskup venovať na plný čas Katolíckej cirkvi?

„Sám Ježiš sa modlí k Otcovi, aby jeho učeníci boli jedno, lebo takto svet uverí. Je to jeho modlitba k Otcovi. Rímsky biskup je odjakživa povolaný chrániť túto jednotu, vyhľadávať ju a slúžiť jej. Vieme tiež, že rany našich rozdelení, ktoré trýznia Kristovo telo, nemôžeme zahojiť my sami. Teda nemožno vnucovať projekty či systémy, na základe ktorých by sme sa vrátili do jednoty. Pre vyprosenie jednoty medzi nami kresťanmi môžeme jedine hľadieť na Ježiša a žiadať, nech medzi nami koná Duch Svätý. Nech je to on, kto vytvorí jednotu. Na stretnutí s luteránmi v Lunde som zopakoval Ježišove slová, keď vraví svojim učeníkom: «Bezo mňa nemôžete nič urobiť».“

Aký význam mala pripomienka päťstoročnice reformácie s luteránmi vo Švédsku? Bol to «únik smerom vpred»?

„Stretnutie s luteránskou cirkvou v Lunde bolo ďalším krokom na ekumenickej ceste, ktorá sa začala pred 50 rokmi a v teologickom luteránsko-katolíckom dialógu, ktorý vydal svoje ovocie Spoločným vyhlásením podpísaným v roku 1999 ohľadom náuky o ospravodlivení, teda o tom, ako nás Ježiš robí spravodlivými, keď nás zachraňuje svojou nevyhnutnou milosťou, teda je to bod, z ktorého vychádzali Lutherove úvahy. Teda ide o návrat k podstate viery na odhalenie podstaty toho, čo nás spája. Predo mnou Benedikt XVI. išiel do Erfurtu a hovoril o tomto veľmi precízne a jasne. Zopakoval, že otázka o tom, ako môžeme mať milosrdného Boha prenikla do hĺbky Lutherovho srdca, a stála za každým jeho teologickým a vnútorným hľadaním. Bolo to očistenie pamäti. Luther chcel urobiť reformu, ktorá mala byť ako liek. Potom sa veci skryštalizovali, zatuhli, premiešali sa s politickými záujmami tej doby a skončilo sa pri cuius regio eius religio, z čoho plynula povinnosť nasledovať náboženské vyznanie toho, kto mal moc.“

Ale sú aj takí, ktorí si myslia, že na týchto ekumenických stretnutiach sa „rozpredáva“ katolícka náuka. Niekto povedal, že sa tým chce „protestantizovať“ Cirkev.

„Neoberá ma to o spánok. Pokračujem na ceste tých, ktorí boli predo mnou, nasledujem Koncil. Čo sa týka názorov, treba vždy rozoznať ducha, s akým sa to hovorí. Ak nejde o nedobrého ducha, vtedy aj pomáhajú napredovať. Inokedy ihneď vidieť, že kritiky sa chápu kadečoho, aby ospravedlnili už prijatú pozíciu, nie sú čestné, sú vyslovené so zlým duchom na vyvolanie rozdelenia. Hneď sa vidí, že isté rigorizmy sa rodia z určitého nedostatku, v úsilí skryť za pancier vlastné smutné neuspokojenie. Ak si pozriete film Babetina hostina, tam vidieť toto rigidné správanie.“

Aj s luteránmi ste vydali silný apel spoločne pracovať v prospech tých, čo sa nachádza v stave núdze. Čiže treba dať nabok teologické a sviatostné otázky a zamerať sa len na spoločný sociálny a kultúrny záväzok?

„Nejde tu o dávanie niečoho nabok. Slúžiť chudobným znamená slúžiť Kristovi, lebo chudobní sú Kristovým telom. A ak slúžime chudobným spoločne, znamená to, že my kresťania sa ocitáme zjednotení pri dotyku Kristových rán. Mám na mysli prácu, ktorú po stretnutí v Lunde môžu spoločne robiť Caritas a charitatívne luteránske organizácie. Nie je to inštitúcia, je to cesta. Určité spôsoby stavania do protikladu „záležitostí náuky“ a „záležitostí pastorálnej lásky“ naopak nie sú podľa evanjelia a vytvárajú zmätok.“

Aj moskovskému patriarchovi Kirillovi ste povedali, že «k jednote sa kráča», «jednota nepríde ako zázrak na konci, spoločné kráčanie už je vytváraním jednoty». Opakujete to často. Ale čo to znamená?

„Jednota sa netvorí preto, že sa dohodneme medzi sebou, ale preto, že kráčame nasledujúc Ježiša. A kráčajúc, vďaka pôsobeniu toho koho nasledujeme môžeme objaviť, že sme zjednotení. Je to kráčanie za Ježišom, ktorý zjednocuje. Obrátiť sa znamená dovoliť, aby Pán žil a konal v nás. Tak zistíme, že sme zjednotení aj v našej spoločnej misii ohlasovania evanjelia. Pri spoločnom kráčaní a spolupráci si uvedomujeme, že už sme zjednotení v Pánovom mene a teda že jednotu nevytvárame my. Všímame si, že je to Duch, ktorý nás poháňa a dáva nám napredovať. Ak si poslušný Duchu, bude to on, kto ti povie, aký krok máš spraviť, zvyšok spraví on. Nemožno ísť za Kristom, ak ťa nevedie Duch, ak ťa neženie so svojou silou. Preto je Duch tvorcom jednoty medzi kresťanmi. Preto hovorím, že jednota sa vytvára kráčajúc, lebo jednota je milosť, o ktorú treba prosiť a aj preto opakujem, že každý prozelytizmus medzi kresťanmi je hriešny. Cirkev nikdy nerastie vďaka prozelytizmu, ale «vďaka príťažlivosti», ako napísal Benedikt XVI. Prozelytizmus medzi kresťanmi je teda sám osebe veľkým hriechom.“

Prečo?

„Lebo protirečí samotnej dynamike, ako sa stávame a ostávame kresťanmi. Cirkev nie je futbalový klub, ktorý hľadá fanúšikov.“

Pokračovanie…

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

( TK KBS, RV bp, jb; pz ) 20161118035   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]