Vatikán 4. novembra (RV) Svätý Otec dnes slávil vo Vatikánskej bazilike svätú omšu za kardinálov a biskupov, ktorí zosnuli v priebehu posledných dvanástich mesiacov. Zo slovenských biskupov to bol Mons. Dominik Hrušovský, ktorý zomrel 27. júla v Nitre vo veku 90 rokov. Arcibiskup Hrušovský pôsobil ako rektor Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, neskôr ako vikár niekdajšej Trnavskej arcidiecézy pre Bratislavu a napokon ako apoštolský nuncius v Bielorusku. Patril tiež k dlhoročným spolupracovníkom Vatikánskeho rozhlasu.Pri slávení pri Oltári katedry v zadnej lodi baziliky s pápežom Františkom koncelebrovali desiatky kardinálov a biskupov. Podľa tradície sa táto omša vo Vatikáne slávi v červenej liturgickej farbe. V liturgickom priestore bol umiestnený veľký obraz Matky Božej s Ježiškom v náručí.Pri tejto príležitosti prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Franbtiška:
-
«Milostivý a milosrdný je Pán» (Ž 103,8).
Mesiac november, ktorý kresťanská zbožnosť venuje pamiatke zosnulých veriacich, vedie každoročne cirkevné spoločenstvo k uvažovaniu nad životom po smrti a hlavne nad konečným stretnutím s Pánom. On bude sudcom našej pozemskej cesty, sudcom, ktorého rysmi sú milosrdenstvo a zľutovanie, ako nám pripomína žalmista. S týmto vedomím sme sa zhromaždili pri Pánovom oltári v modlitbe za duše kardinálov a biskupov, ktorí ukončili svoj pozemský deň v priebehu posledných dvanástich mesiacov. A zatiaľ čo ich ešte raz zverujeme milosrdnej dobrote Otca, obnovujeme našu vďačnosť za kresťanské a kňazské svedectvo, ktoré nám zanechali.
Títo naši bratia prišli až do cieľa po tom, ako slúžili Cirkvi a milovali Pána Ježiša, v tej istote lásky, ktorú nám pripomenul apoštol Pavol v druhom čítaní: «Kto nás odlúči od Kristovej lásky?» (Rim 8,35). Je to viera v Kristovu lásku, od ktorej nás nič nemôže odlúčiť: ani súženie, ani úzkosť, ani prenasledovanie, ani nebezpečenstvo, ani smrť, ani život... Boli im jasné slová Knihy múdrosti, že tí, «čo boli verní, v láske zotrvajú pri ňom» (Múd 3,9). A dobre vedeli, že naša pozemská púť sa končí v dome nebeského Otca a že len tam sa nachádza cieľ, odpočinok a pokoj. Do toho domu nás vedie Pán Ježiš, naša cesta, pravda a život.
Cesta smerom k Otcovmu domu sa pre každého z nás začína v ten istý deň, v ktorom otvoríme oči svetlu a skrze krst ich otvoríme milosti. Dôležitým úsekom tejto cesty je pre nás kňazov a biskupov moment, v ktorom vyslovujeme „tu som!“ počas kňazskej vysviacky. Od toho okamihu sme špeciálnym spôsobom zjednotení s Kristom, účastní na jeho služobnom kňazstve. V hodine smrti vyslovíme posledné „tu som!“ zjednotené s tým Ježišovým, ktorý zomrel zveriac svojho ducha do Otcových rúk (por. Lk 23,46). Kardináli a biskupi, na ktorých si dnes spomíname v modlitbe sa počas celého svojho života, a obzvlášť potom, ako ho zasvätili Bohu, oddali vydávaniu svedectva o Ježišovej láske a jej rozdávaniu druhým. A slovom a príkladom povzbudzovali veriacich, aby robili to isté.
Boli pastiermi Kristovho stáda a podľa jeho vzoru sa nasadili, darovali a obetovali pre spásu im zvereného ľudu. Posväcovali ho prostredníctvom sviatostí a viedli ho po ceste spásy; plní moci Ducha Svätého ohlasovali evanjelium; s otcovskou láskou sa usilovali milovať všetkých, osobitne chudobných, bezbranných a odkázaných na pomoc. Preto sa domnievame, že na konci ich života ich Pán «prijal ich ako celopalnú obetu» (Múd 3,6). Teraz sme tu, aby sme sa za nich modlili, obetovali božskú obetu ako prosbu za ich duše a prosili Pána, aby im dal navždy sa skvieť v jeho kráľovstve svetla (porov. Múd 3,7).
Svojou službou odovzdali srdciam veriacich tú utešujúcu pravdu, že «milosti a zľutovania sa dostane jeho vyvoleným» (Múd 3,9). V mene Boha milosrdenstva a odpustenia, ich ruky žehnali a odpúšťali, ich slová posilňovali a osúšali slzy, ich prítomnosť výrečným spôsobom dosvedčovala,že Božia dobrota je nevyčerpateľná a jeho milosrdenstvo je nekonečné. Niektorí z nich boli povolaní dosvedčovať evanjelium hrdinským spôsobom, podstúpenním ťažkých súžení. V tejto svätej omši, pamiatke Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, vzdajme chválu Bohu za všetko to dobro, ktoré Pán vykonal pre nás a pre svoju Cirkev prostredníctvom týchto našich bratov a otcov vo viere.
Vo svetle Kristovho veľkonočného tajomstva je ich smrť v skutočnosti vstupom do plnosti života. V tomto svetle viery sa cítime ešte bližšími našim zosnulým bratom: smrť nás zdanlivo oddelila, ale moc Krista a jeho Ducha nás spája ešte hlbším spôsobom. Naďalej ich budeme cítiť pri nás v spoločenstve svätých. Živení chlebom života aj my, spolu s tými, čo nás predišli, očakávame s pevnou nádejou deň stretnutia z tváre do tváre so žiarivým a milosrdným obličajom Otca. Nech nad nimi, ako aj nad nami, neutále bdie naša matka Mária, a nech nám vyprosí, aby sme sa nikdy «neodlúčili od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi» (porov. Rim 8,39).
Preložila: Slovenská redakcia VR
