Vatikán 2. novembra (RV) V dnešný deň Pamiatky zosnulých pápež František slávil svätú omšu za zosnulých na rímskom cintoríne Prima Porta. Cintorín je známy aj ako Cimitero Flaminio a nachádza sa pri starej rímskej ceste Via Flaminia. *
Plné znenie homílie na cintoríne Prima Porta:
„Jób bol v tme. Bol priam pred bránou smrti. V tomto momente úzkosti, bolesti a utrpenia Jób vyjadruje nádej: «Ja viem, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne z prachu. A ja ho uvidím: ja sám, moje oči ho uzrú, a nie iný» (porov. Jób 19, 25.27). Spomienka na zosnulých má tento dvojitý význam: význam smútku. Cintorín je smutný, pripomína nám našich blízkych, ktorí nás opustili, pripomína nám aj budúcnosť, smrť. Ale v tomto smútku prinášame kvety ako znak nádeje a môžem tiež povedať, že aj slávnosti, ale až neskôr, nie teraz. A smútok sa mieša s nádejou a to je to, čo pociťujeme dnes pri tomto slávení: spomienku na našich zosnulých pred ich ostatkami, a nádej. Ale tiež cítime, že táto nádej nám pomáha, lebo aj my musíme prejsť touto cestou. My všetci ňou pôjdeme. Skôr či neskôr, ale všetci. S bolesťou, s väčšou či menšou bolesťou, ale všetci. Ale s kvetom nádeje, s tým pevným lanom, ktoré je ukotvené v záhrobí: a hľa, táto kotva nesklame, je nádejou vzkriesenia.
A ten, kto prvý prešiel touto cestou, je Ježiš. My kráčame cestou, ktorú on vyšliapal. Tým, kto nám otvoril bránu, je on sám, Ježiš. Svojím krížom nám otvoril bránu nádeje, otvoril nám bránu, ktorou vchádzame, aby sme kontemplovali Boha: «Ja viem, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne z prachu. A ja ho uvidím: ja sám, moje oči ho uzrú, a nie iný».
Vráťme sa dnes domov s touto dvojitou spomienkou: so spomienkou na minulosť, na našich blízkych, ktorí nás opustili; a so spomienkou na budúcnosť, na cestu, ktorou pôjdeme. S istotou, a bezpečne, vďaka tej istote, ktorá vyšla z Ježišových pier: «Ja ho vzkriesim v posledný deň» (Jn 6,40).“ / Preložila: Slovenská redakcia VR
*
Na rímskom cintoríne Prima Porta sa nachádza aj hrobka Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. Myšlienka postaviť ju vznikla v polovici sedemdesiatych rokov, keďže pre vtedajší komunistický režim v Česko-Slovensku niektorí aktívni krajania neboli vo vlasti vítaní ani za života, ba ani po smrti. Hrobka bola dokončená v roku 1977. Boli v nej pochovaní významní činitelia exilu a rímski krajania, napr. Mons. Štefan Náhalka - prvý rektor SÚSCM, Mons. Štefan Fogaš – prvý Slovák vo vatikánskej diplomacii, don Gorazd Zvonický (vlastným menom Andrej Šándor) - saleziánsky kňaz a básnik, páter Pius Krivý - dominikán a misionár medzi Slovákmi vo Švajčiarsku, don Štefan Fabera - salezián a neúnavný sprievodca slovenských pútnikov po Ríme, básnik Eugen Vesnin (vlastným menom Ignác Zelenka) - a ďalší kňazi. Ďalej sú tam pochovaní aj niektorí laici ako napr. prof. Ing. Anton Bugan - prvý rektor Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, s manželkou. Takisto tam našli miesto svojho posledného odpočinku aj niekoľké rehoľné sestry a bratia. Telesné pozostatky niektorých tam pochovaných krajanov boli po páde totality prevezené na rodné Slovensko (Náhalka, Fogaš, Zvonický). Desiatky ďalších krajanov sú pochované aj na iných cintorínoch v Ríme a na okolí.
