Nemecko 24. septembra (RV) Cirkev má nového blahoslaveného - je ním nemecký kňaz narodený v Čechách Engelmar Unzeitig (1911-1945). Ako člen Kongregácie misionárov Mariannhill zomrel v roku 1945 v koncentračnom tábore v Dachau vo veku 34 rokov. Pôvodným krstným menom Hubert Unzeitig sa narodil sa v roku 1911 v obci Hradec nad Svitavou. Po vysviacke v roku 1939 pôsobil ako kňaz v oblasti Sudet, pričom neohrozene vystupoval proti prenasledovaniu Židov i Katolíckej cirkvi.Dnešnej slávnosti blahorečenia v nemeckom meste Würzburg predsedal prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato. O novom blahoslavenom hovorí nasledovne:
„Otec Unzeitig sa javí ako iskra pravej ľudskosti v temnej noci nacistického teroru. Ukazuje, že nikto nemôže vykoreniť dobro zo srdca človeka. Jeho mučeníctvo nám odovzdáva trojaké posolstvo viery, lásky a sily. Ešte aj dnes, rovnako ako za čias otca Engelmara, je Kristova Cirkev diskriminovaná, prenasledovaná a ponižovaná. A to nielen in partibus infidelium – medzi neveriacimi – ale tiež v našej Európe, ktorá často zabúda na dedičstvo kresťanskej civilizácie. Viera naopak bola pre otca Unzeitiga najvyšším dobrom a najvzácnejším pokladom. Žil svoj status väzňa vždy zjednotený s Bohom, v modlitbe, v radosti a v neprestajnej pripravenosti milovať, pomáhať, utešovať blížneho.“
Otec Engelmar mal odjakživa túžbu stať sa misionárom. Kňazskú vysviacku prijal ako 28-ročný. Neskôr pôsobil ako kňaz v Rakúsku. Napriek hrozbách sa nebál vo svojich homília otvorene kritizovať nacistický režim. V roku 1941 ho zajali a deportovali do Dachau, kde svoju smrť našlo viac než tisíc kňazov a rehoľníkov. Pokračuje kardinál Amato:
„Blahoslavený Engelmar, milujúc Boh so všetkou láskou, bol milosrdný a láskavý s tými, čo ako on trpeli pre útrapy a poníženia väzenia. Aby utešil ruských väzňov preložil veľkú časť Nového zákona do ruštiny, aby oživil ich vieru. Svojou priateľskou prítomnosťou plnou dobroty dával nádej utláčaným a zúfalým väzňom koncentračných táborov. Pomáhal vážne chorým, keď ich sprevádzal s materinskou láskou až do konca (ich života). S ním sa smrť stala pokojným prechodom do večnosti. Jeho vrcholným aktom lásky bola, že dobrovoľne ponúkol svoju pomoc pri liečení chorých na týfus v Dachau. Nakazil sa a, opustený a bez možnosti prijať vhodnú liečbu, zomiera“.
Blahoslavený Englemar bol kňazom celkom šesť rokov, pričom štyri roky strávil v koncentračnom tábore. V jednom zo svojich listov napísal: „Nech robíme čokoľvek, nech chceme čokoľvek, je to vždy a jedine milosť, ktorá nám pomáha a nesie nás. Milosť všemohúceho Boha nám pomáha prekonať každú prekážku. Láska zdvojnásobuje naše sily, robí nás vynaliezavými, spokojnými a slobodnými. Keby len ľudia vedeli, čo má Boh pripravené pre tých, čo ho milujú“. Otec Unzeitig sa stal prvým blahoslaveným z Kongregácie misionárov Mariannhill. Kardinál Amato, ktorý ho dnes vyhlásil v Nemecku za blahoslaveného, na záver dodal:
„Napriek neľudským skúsenostiam z koncentračného tábora, zostal trpezlivý a veselý, snažiac sa povzbudzovať vo väzňoch pocit dôstojnosti a ľudskosti. Svoj stav považoval za čestný status, privilégium, aby mohol svedčiť o Kristovej láske. Svojou duševnou silou vzbudzoval obdiv a dával všetkým silu pokračovať v znášaní beznádejnej situácie. «Bol láskou, ktorá sa pretavila do človeka» - povedal o ňom otec Adalbert Balling. Iní nášho blahoslaveného nazývajú mučeníkom lásky, Maximiliánom Kolbem v nemeckom prevedení. Jeho mučeníctvo odpovedá na slová Ježiša, ktorý hovorí: «Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov» (Jn 15,13). Blahoslavený Engelmar Unzeitig ako lúč prenikajúci cez škáru osvetľuje identitu tej časti nemeckého ľudu, ktorá pre vernosť evanjeliu rovnako podstúpila prenasledovanie a smrť“.
