Slávnostné laudatio k oceneniu profesora Glasu predniesol prof. Jozef Tiňo. „Prof. Glasa pracuje v oblasti bioetiky a medicínskej etiky celý rad rokov. Jeho angažovanosť v tejto oblasti postupne vzrastala podľa počtu podnetov, ktoré prinášala prax. Je kmeňovým zamestnancom Slovenskej zdravotníckej univerzity, kde sa venuje práci a prednáškam v oblasti etiky a bioetiky. Okrem toho od roku 1991 v rámci postgraduálnych kurzov prednáša vybrané kapitoly z medicínskej etiky (bioetiky). Výučbe etiky a bioetiky sa podľa pozvaní venuje tiež na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Pracuje v niekoľkých komisiách, ktoré sledujú etickú stránku využívania výsledkov vedy," povedal v laudačnej reči prof. Tiňo.

„Na laureátovi treba oceniť predovšetkým jeho mimoriadne silný a mravný ľudský a kresťanský potenciál, ktorý je zjavný na jeho životnom príbehu. Bol vždy človekom, ktorý ostal sám sebou, aj napriek neprajným ľuďom a dobe. Vždy mal blízko k Bohu a viere, ale aj k vede a objektívnej historickej pravde,” poznamenal v príhovore prof. Peter Zubko. Opísal tým druhého dnešného laureáta - docenta Chalupeckého, historika, emeritného archivára a vysokoškolského pedagóga, ktorý patrí medzi uznávaných odborníkov na pomocné vedy historické a archívnictvo a je plodným autorom zaoberajúcim sa obdobím stredoveku, dejinami Spiša a cirkevnými dejinami. Takmer 30 rokov zasvätil skúmaniu dokumentov o živote a diele Majstra Pavla z Levoče.

K oceneniu doc. Mikulášovi Blažekovi vystúpil s laudačnou rečou doc. Miroslav Karaba. „Významnú časť práce doc. Blažeka po roku 1989 tvorili aktivity spojené s rozvojom interdisciplinárneho dialógu medzi vedou a náboženstvom. Bola to oblasť, ktorá nemohla byť počas totalitného komunistického režimu v našej krajine oficiálne rozvíjaná a koncentrovala sa iba do oblasti filozoficko-teologického disentu. A tak sa po nadobudnutí slobody ukázalo neblahé dedičstvo oficiálnej doktríny, ktorá viac ako štyri desaťročia vtĺkala ľuďom do hlavy presvedčenie, že medzi vedou a náboženstvom existujú neprekonateľné rozpory," povedal doc. Karaba.

Na slávnosti sa zúčastnil aj bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko, predseda Slovenskej akadémie vied prof. Pavol Šajgalík, rektor Univerzity Komenského prof. Karol Mičieta, ako aj ďalší predstavitelia vedeckej a akademickej obce. Slávnostnú atmosféru doplnil svojim vystúpením majstro Martin Babjak.

KBS udelila toto ocenenie po prvýkrát v roku 2010. Cenu vtedy prevzal vedec Július Krempaský. O rok neskôr ju získali profesori Jozef Tiňo a Ján Letz. Za rok 2002 získali ocenenie kardinál Jozef Tomko, biologička Oľga Erdelská a astronóm Anton Hajduk, in memoriam. Potom si ocenenie prevzali fyzik Jozef Ďurček, psychológ Michal Stríženec a Imrich Staríček, in memoriam. Pred dvomi ocenili Mons. Marcela Sáncheza Sorondu, kancelára Pápežskej akadémie vied vo Vatikáne, a prof. Emília Hrabovec, prodekanku Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Minulý rok si ocenenie prevzali profesor geológie Peter Holec z KU v Ružomberok, prorektor Trnavskej univerzity Ladislav Csontos a prof. Igor Túnyi, in memoriam.

Konferencia biskupov Slovenska udeľuje toto ocenenie pri príležitosti výročia vydania encykliky pápeža Jána Pavla II. Fides et ratio (Viera a rozum). Katolícka cirkev ním chce vyjadriť úctu vedcom, ktorí svojím pôsobením a vedeckou činnosťou prispievajú k dialógu vedy a viery. Zmyslom je motivovať ich pre výnimočné kresťanské svedectvo v tejto oblasti a vyjadriť dialóg vedy a viery, či viery a rozumu, ako vyplýva z názvu pápežskej encykliky, podľa ktorej je ocenenie pre vedcov pomenované. „Rozum človeka sa neznehodnocuje, ani sa neznižuje tým, že dáva súhlas k obsahu viery," píše pápež Ján Pavol II. v encyklike Fides et ratio.

*

Laudácio na doc. Mikuláša Blažeka (1932 – 2012)

Keď bola v roku 1662 založená v Londýne Kráľovská Spoločnosť (Royal Society), ako motto si zvolila slová „Nullius in verba...“, čo je citát z Horatia, ktorý kedysi napísal, že „Na nikoho slová nebude prisahať“. Motto by sa však dalo preložiť aj ako „nijaké autority“ v duchu tvrdenia Francisa Bacona, že prírodná filozofia musí dôverovať výlučne empirickým metódam a má odmietať akékoľvek vonkajšie autority. Aby sme pochopili tajomstvá prírody, musíme klásť otázky priamo jej a držať sa iba toho, čo nám hovorí sama o sebe, musíme sa zdržať akýchkoľvek svojvoľných vyhlásení a nedôverovať nijakým predsudkom a hypotézam. O rok neskôr, keď kráľ Karol II. potvrdil zriadenie Kráľovskej Spoločnosti, sa v jej stanovách, opäť v duchu Francisa Bacona vyhlasuje, že poslaním bádania členov spoločnosti je „ďalej pomocou experimentov zlepšovať vedomosti o prirodzených veciach a užitočných umeniach na slávu Stvoriteľa a na prospech ľudskej rasy.“ Pre zakladajúcich členov Kráľovskej Spoločnosti teda odmietnutie všetkých vonkajších autorít pri skúmaní v rámci prírodných vied neznamenalo konflikt s vierou v Boha, ale práve naopak, považovali ho za náboženskú povinnosť voči Stvoriteľovi.

A práve v duchu týchto myšlienok sa dnes znova stretávame pri príležitosti výročia vydania encykliky Fides et ratio a udeľovania rovnomenného ocenenia. Veľmi som sa potešil, keď som zistil, že tohtoročným laureátom ceny in memoriam je doc. Mikuláš Blažek. A musím sa priznať, že keby ma pán biskup Rábek sám neoslovil s prosbou, či by som mohol pripraviť a predniesť pri tejto príležitosti laudácio, tak by som ho o to sám požiadal.

Doc. RNDr. Mikuláš Blažek, DrSc. sa narodil 21. novembra 1932. Vyrastal v Trnave, kde svoje stredoškolské štúdiá ukončil maturitou v roku 1952. Jeho záujem o prírodné vedy ho priviedol na Fakultu prírodných vied Univerzity Komenského. Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1957, ale už ako študent posledného ročníka prijal miesto asistenta na katedre teoretickej fyziky. Keďže sa o ňom vedelo, že je praktizujúcim katolíkom, z ideologických dôvodov na tomto mieste nemohol zotrvať. Aj s trochou šťastia alebo azda Božej vôle bol v júli v roku 1961 prijatý ako štipendista do vtedajšieho Laboratória fyziky SAV, neskôr transformovaného na Fyzikálny ústav SAV. Už v tomto období sa začal intenzívne zaoberať problematikou fyziky vysokých energií, oblasťou ktorej ostal verný počas celej svojej profesionálnej kariéry. Zaujala ho obrátená úloha kvantovej teórie rozptylu a sformuloval základnú integrálnu rovnicu, ktorá riešila túto úlohu pomocou analytických a asymptotických vlastností amplitúdy rozptylu. V októbri roku 1963 bol prijatý do vedeckej prípravy mimo ašpirantúru a už v nasledujúcom roku obhájil na Fakulte technickej a jadrovej fyziky ČVUT v Prahe dizertačnú prácu na tému Príspevok k riešeniu obrátenej úlohy teórie potenciálového rozptylu. Nasledovali viaceré dlhodobé pracovné pobyty v popredných inštitúciách v zahraničí - na ústave Nielsa Bohra v Kodani, na Univerzite v Glasgove, na Ústave Enrika Fermiho v Chicagu, v Lawrence Radiation Laboratory v Berkeley a na Carnegie Mellon Institute v Pittsburghu. Ďalšia oblasť, ktorej sa doc. Blažek venoval boli dvojčasticové nepružné procesy, kde zaviedol pojem vedúca častica v rámci kvantovej štatistickej fyziky, ktorá sa často využívala pri analýze experimentov pri vysokých energiách.

Svoje vedecké výsledky zverejnil v tomto období v početných publikáciách. Koncom šesťdesiatych rokov boli jeho výsledky na vtedajšie pomery výnimočné, čo významným a možno aj nečakaným spôsobom ovplyvnilo jeho ďalšiu profesionálnu kariéru. Aj napriek spomínanému nepriaznivému kádrovému posudku bol koncom pamätného roku 1968 poverený riadením Fyzikálneho ústavu SAV. Turbulenciu týchto rokov dokumentuje aj fakt, že v priebehu ďalších dvoch rokov bol dvakrát menovaný za riaditeľa, raz odvolaný, znovu poverený riadením aby nakoniec funkciu riaditeľa vykonával až do roku 1983. V roku 1966 obhájil na Univerzite Karlovej rigoróznu prácu a získal titul RNDr. Za doktorskú dizertačnú prácu Príspevok k teórii elementárnych častíc mu bola v roku 1978 udelená hodnosť doktora vied (DrSc.) Doc. Blažek bol aktívny i vo vedeckých organizáciách doma aj v zahraničí. V rokoch 1981 - 1987 pôsobil ako člen medzinárodnej Komisie pre častice a polia a bol dlhoročným členom Československého výboru Medzinárodnej únie pre čistú a aplikovanú fyziku (IUPAP).

Aj po ukončení pôsobenia vo funkcii riaditeľa fyzikálneho ústavu sa doc. Blažek naďalej venoval fyzike vysokých energií a absolvoval aj dlhodobý pobyt na Shinshu University v Japonsku. V tomto období sa začal intenzívnejšie venovať aj pedagogickej činnosti a od roku 1993 prednášal na jezuitskom inštitúte Aloisianum, ktorý sa neskôr transformoval na Teologickú fakultu Trnavskej univerzity. A keďže ho čoraz viac priťahovali filozofické problémy, prednášal filozofiu prírody. V roku 2000 mu bola na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského udelená vedecko-pedagogická hodnosť docent v odbore fyzika. Na svojom novom pracovisku prebral aj dôležité administratívne úlohy a v rokoch 2000 - 2003 bol prorektorom pre informačný systém a edičnú činnosť Trnavskej univerzity.

Významnú časť práce doc. Blažeka po roku 1989 tvorili aktivity spojené s rozvojom interdisciplinárneho dialógu medzi vedou a náboženstvom. Bola to oblasť, ktorá nemohla byť počas totalitného komunistického režimu v našej krajine oficiálne rozvíjaná a koncentrovala sa iba do oblasti filozoficko-teologického disentu. A tak sa po nadobudnutí slobody ukázalo neblahé dedičstvo oficiálnej doktríny, ktorá viac ako štyri desaťročia vtĺkala ľuďom do hlavy presvedčenie, že medzi vedou a náboženstvom existujú neprekonateľné rozpory. Aj preto doc. Blažek venoval veľa svojho času a síl rozvoju tohto dialógu ako aj popularizácii vedy. Angažoval sa napr. v rámci Ústredia slovenskej kresťanskej inteligencie, ale bol aj zakladajúcim členom LSI skupiny, ktorá vznikla na pôde Teologickej fakulty Trnavskej univerzity. V rámci jej činnosti vystúpil s interdisciplinárnymi príspevkami na konferenciách a sympóziách napr. vo Filadelfii, Barcelone, Petrohrade a Bolzane. Výsledok jeho snažení sa pekne zrkadlí v publikácii Filozofický a fyzikálny pohľad na vesmír, ktorú vydal v roku 2006 v spoluautorstve a o ktorej kvalite ale aj atraktivite svedčí aj to, že sa veľmi rýchlo vypredala a nie je možné ju už zakúpiť. Za svoju vedecko-popularizačnú činnosť bol v roku 2001 ocenený Slovenskou akadémiou vied. Interdisciplinárny dialóg sa tak stal jeho srdcovou záležitosťou a zaoberal sa ním, nakoľko mu to zdravotný stav dovoľoval až do konca svojho života.

Vážení hostia, dovoľte mi na záver tohto laudácia byť trochu osobným. Moje cesty sa s tými Mikulášovými preťali niekedy v roku 1998 a odvtedy bol postupne vedúcim mojej diplomovej a neskôr aj dizertačnej práce. Spolupracovali sme na viacerých interdisciplinárnych projektoch, organizovali sme spolu prednášky pre verejnosť, aj konferencie pre odborníkov. Spolu sme prednášali na mnohých konferenciách, najmä v zahraničí a pri týchto príležitostiach sme spolu prebrázdili severovýchod Spojených štátov a veľkú časť Európy. Mali sme tak čas na dlhé rozhovory o fyzike a kozmológii a Mikuláš vždy trpezlivo a bez náznaku nervozity znášal moje neustále filozofické spochybňovanie všetkého. A pri všetkých tých cestách mi Mikuláš rozprával aj o svojom živote, o svojej rodine a o svojej práci. Dostal som tak šancu spoznať ho nielen ako fyzika a špičkového prírodovedca ale aj ako človeka. Aj na základe toho sa možno trochu neskromne domnievam, že o ňom môžem vydať toto svedectvo. Je pre nás, obyčajných ľudí, vždy potešením, keď spoznáme niekoho, o kom môžeme bez pochybností povedať, že je odborníkom vo svojej oblasti. Ak sa ale táto odbornosť navyše spája aj s vysokým ľudským a morálnym kreditom daného človeka (a nie je to tak bežné, ako by sme si priali) tak sa pre nás stáva povzbudením. Aj preto toto dnešné odovzdávanie ceny Fides et ratio doc. Blažekovi in memoriam je nielen spomienkou na neho a jeho činorodú prácu, ale je aj výrazom vďaky jeho rodine a jeho najbližším a povzbudením pre nás ostatných.

doc. Miroslav Karaba

*

Laudatio na Ivana Chalupeckého

Doc. PhDr. Ivan Chalupecký, historik, emeritný archivár a vysokoškolský pedagóg, patrí medzi uznávaných odborníkov na pomocné vedy historické a archívnictvo a je plodným autorom zaoberajúcim sa obdobím stredoveku, dejinami Spiša a cirkevnými dejinami. Takmer 30 rokov zasvätil skúmaniu dokumentov o živote a diele Majstra Pavla z Levoče (za všetko, čo sa vie o Majstrovi Pavlovi, vďačíme jemu).

Narodil sa 16. marca 1932 v Spišskej Novej Vsi. Študoval v malom seminári v Levoči a po jeho zrušení pokračoval na Gymnáziu v Tisovci. V roku 1951 mu bola z nábožensko-politických dôvodov znemožnená maturita a bol odsúdený na niekoľko týždňov väzenia. Napokon sa usídlil v Levoči, kde si založil rodinu. V rokoch 1957 – 1960 absolvoval externé štúdium archívnictva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Stal sa známym svojou skromnosťou, nenápadnosťou, tichosťou, priateľskosťou, bezhraničnou ochotou, obetavosťou a fundovanosťou. Takmer celý život pracoval v Štátnom archíve v Levoči, ktorý riadil v rokoch 1969 – 1978 a 1990 – 1992. Vo svojej práci využil znalosti nemčiny, latinčiny, maďarčiny, francúzštiny a ďalších jazykov.

V rokoch 1956 – 1996 pracoval v Štátnom archíve v Levoči. Po páde komunistického režimu prednášal v rokoch 1990 – 2003 cirkevné dejiny na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského Bratislava – Teologickom inštitúte v Spišskom Podhradí – Spišskej Kapitule, v rokoch 1996 – 2002 prednášal historické disciplíny na Katecheticko-pedagogickej fakulte Žilinskej univerzity v Ružomberku. Do roku 2008 bol členom Vedeckej rady Katolíckej univerzity v Ružomberku. Vo svojej skromnosti nikdy nepodal žiadosť o inauguráciu, aby dal priestor mladšej generácii.

Bibliografiu jeho prác tvorí 53 samostatných knižných publikácií, 94 vedeckých štúdií, 103 odborných článkov, nespočetné množstvo recenzií a hesiel do encyklopédií. Vedecky sa orientoval na regionálne dejiny Spiša i na dejiny miest (vyše sto lokalít), pracoval aj v oblasti pomocných vied historických (autorsky sa podieľal na prijatí mnohých obecných a mestských erbov, najmä spišských). Mal podstatnú časť spolupráce na Dejinách Levoče II (1975), Dejinách Rožňavy I (1978), Dejinách Krompách (1981), Dejinách Popradu (1998) Dejinách Spišskej Novej Vsi (2012), na práci o Majstrovi Pavlovi z Levoče a na sprievodcoch po pamiatkach (Chrám sv. Jakuba v Levoči, Hrad Ľubovňa a i.). Spolupracoval na Encyklopédii Slovenska, Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku, Österreichisches biographisches Lexikon, Lexikóne katolíckych kňazských osobností Slovenska. Medzi významnú časť jeho historickej práce patria ročenky Z minulosti Spiša (založené v roku 1993).

Je čestným členom Slovenskej historickej spoločnosti (dlhší čas bol členom jej výboru), predsedom Spišského dejepisného spolku, členom Südostdeutsche historische Kommission a Südostdeutsches Kulturwerk/Institut für deutsche Kultur und Geschichte Südosteuropas. Mal aktívnu účasť na Predsynodálnom sympóziu vo Vatikáne v r. 1991 a na mnohých vedeckých konferenciách na Slovensku a v Európe. Bol oponentom viacerých doktorandských prác na Pápežskej akadémii v Krakove a na slovenských univerzitách. Je nositeľom Križkovej a Sasinkovej medaily za prácu v archívnictve, laureátom Ceny Daniela Rapanta, rytierom Rádu sv. Silvestra pápeža, čestným občanom mesta Kežmarok, čestným členom Spolku sv. Vojtecha a Spišského dejepisného spolku, držiteľom Zlatej medaily Katolíckej univerzity v Ružomberku a Ceny Prešovského samosprávneho kraja.

Na laureátovi treba oceniť predovšetkým jeho mimoriadne silný a mravný ľudský a kresťanský potenciál, ktorý je zjavný na jeho životnom príbehu. Bol vždy človekom, ktorý ostal sám sebou, aj napriek neprajným ľuďom a dobe. Vždy mal blízko k Bohu a viere, ale aj k vede a objektívnej historickej pravde. Aj keď to nikdy nepriznal, mal aj svoje konkrétne túžby stať sa jezuitom, ale spoločenské zmeny v 50. rokoch 20. storočia ho nasmerovali do civilnej sféry. Po páde totalitného režimu spišský biskup František Tondra nenašiel vhodnejšieho človeka na prednášanie cirkevných dejín v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. Bol jedným z mála pedagógov, ktorí popri kvalitnej príprave na prednášky ako odborník zaujal aj ako človek svojou otvorenosťou a prístupnosťou. Učil kriticky myslieť. Počas jednej prednášky v jeseni 1991 nám povedal, že ešte pred rokom uvažoval o monumentálnej práci na tému dejín osídlenia Spiša; ako archivár poznal všetky stredoveké listiny a stačilo sadnúť a za pár rokov by bolo dielo (ktoré dodnes chýba!) hotové. Povedal nám, že keď prišla prosba od biskupa, vybral si učenie, hoci cirkevné dejiny musel objavovať nanovo. Povedal, že hádam s ním má Boh svoje plány a on mu bude vďačný, keď aspoň jeden z jeho žiakov bude historikom. Dostal oveľa viac. Z jeho školy vyšli desiati cirkevní historici.

Rada Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru udeľuje doc. Ivanovi Chalupeckému Cenu Fides et ratio za celoživotné vedecké a pedagogické dielo a mimoriadne zásluhy na formovaní mladej kresťanskej generácie.

Prof. Peter Zubko

*

Laudácio na Prof. Jozefa Glasu

Po slávnej ére fyziky v prvej polovici 20 storočia sa v jeho druhej polovici začala nie menej slávna éra biológie. Na dvoch stránkach časopisu Nature v roku 1953 Watson a Crick navrhnutím štruktúry DNA naštartovali éru molekulovej biológie. Ďalšie objavy na seba nedali dlho čakať. Ale okrem nadšenia z nových výsledkov a nádeje, že veda si bude vedieť poradiť z genetickými chorobami, sa objavili obavy o genetickej diskriminácii, neprimeranej terapii a eugeniky. A už Watson ako zástupca riaditeľa Národného ústavu zdravia si toto nebezpečenstvo uvedomil a preto jedno z jeho prvých rozhodnutí bolo venovať 5% z rozpočtu na štúdium etických, právnych a spoločenských aspektov genomového projektu. A bolo načase, lebo míľovými krokmi napredoval nielen vedecký výskum, ale rovnako rýchlo sa jeho výsledky využívali v genetike. Takže už od roku 2001 sa v prednáškach, ktoré organizovalo Ústredie slovenskej kresťanskej inteligencie objavovali výzvy na potrebu rešpektovania etiky pri aplikácii výsledkov vedy (J. Ďačok , J. Glasa, H. Hrehová, , O. Erdelská a iní). Pontifikálna akadémia pre život sa v roku 2004 na 9. zhromaždení zaoberala etikou biomedicínskeho výskumu z kresťanského pohľadu a v záverečnom vyhlásení okrem iného uviedla, že „čo je technicky možné, nemusí byť morálne prijateľné“. Bola to reakcia na prekračovanie etického prahu pri aplikácii výsledkov vedy v tejto oblasti. V roku 2009 Akademikerverband, Viedeň, v spolupráci s ÚSKI zorganizoval medzinárodnú bioetickú konferenciu v Spišskej Kapitule s názvom Lebensfragen. Aktivity v tejto oblasti pokračujú vo zvýšenej miere naďalej.

Som rád, že jedným z ohodnotených cenou Fides et Ratio je prof. MUDr. Jozef Glasa, PhD., ktorý v oblasti bioetiky a medicínskej etiky pracuje celý rad rokov. Jeho angažovanosť v tejto oblasti postupne vzrastala podľa počtu podnetov, ktoré prinášala prax. Je kmeňovým zamestnancom SZU, kde sa venuje práci a prednáškam v oblasti etiky a bioetiky. Okrem toho od roku 1991 v rámci postgraduálnych kurzov prednáša vybrané kapitoly z medicínskej etiky (bioetiky). Výučbe etiky a bioetiky sa podľa pozvaní venuje tiež na LF UK.

Po explózii výsledkov v oblasti genetiky a hlavne ich využívaní sa v Európe a v jednotlivých štátoch začali formovať tímy odborníkov, ktoré sa zameriavali na oblasť aplikácie výsledkov v tejto oblasti. Nebolo ľahostajné, ako sa využívajú výsledky vedy, lebo oblasťou záujmu bol aj ľudský organizmus. V princípe totiž neexistuje etická hranica poznania pravdy, nie sú bariéry, za ktorými je ľudskej bytosti zakázané využiť svoju kognitívnu energiu. Vo vyhlásení Pontifikálnej akadémie sa uvádza, že pápež Ján Pavol II. definoval ľudskú bytosť ako toho, kto hľadá pravdu, ale na druhej strane existujú presné etické limity pre spôsob, akým človek pri hľadaní pravdy účinkuje. Je to preto etická dimenzia človeka, ktorú aplikuje v konkrétnej situácii prostredníctvom jeho svedomia, ktoré poznamenáva existenčnú dobrotu jeho života. V tomto zmysle vznikali aj na Slovensku komisie, ktoré sledujú etickú stránku využívania výsledkov vedy. Dotknem sa tých, v ktorých aktívne účinkuje prof. Glasa. V Centrálnej etickej komisii MZ SR bol dva roky vedeckým sekretárom v sekcii pre zdravotnícku etiku ministra a 4 roky predsedom Etickej komisie MZ SR. V roku 1994 spolupôsobil pri založení Subkomisie pre otázky bioetiky Teologickej komisie KBS. Je členom Etickej komisie farmaceutického priemyslu SR, Etickej komisie pri Slovenskej komisii pre UNESCO a je predsedom Komisie pre bioetiku slovenskej lekárskej spoločnosti. Prof. Glasa pracuje od roku 1999 ako expert, zástupca SR v Rade pre bioetiku - Európsky výbor v Štrasburgu, od roku 2004 je členom (striedavo predsedom) etických hodnotiacich panelov projektov 5, 6 a 7 rámcového programu a programu Horizon 2020 Európskej komisie, 5 rokov pracoval ako člen v poradnom orgáne prezidenta Európskej komisie: Európska skupina pre etiku vedy a nových technológií a od roku 2012 je členom korešpondentom Pápežskej akadémie pre život. Okrem etických komisií je členom celého radu iných vedeckých komisií doma aj v zahraničí.

Po rokoch vytláčania náboženstva z procesu vzdelávania sa po nežnej revolúcii otvorili dvere pre nápravu deformácií v tejto oblasti. Jednou z organizácií, ktorá sa venovala ďalšiemu vzdelávaniu bolo Ústredie slovenskej kresťanskej inteligencie (ÚSKI), ktoré po návrate z exilu dotvorilo svoju organizačnú štruktúru a potom, pomocou grantov od zahraničných nadácií (hlavne Renovabis a Metanexus), organizovalo semináre pre stredoškolských učiteľov a univerzitných študentov. Predsedníctvo ÚSKI založilo členský časopis ÚSKI Radosť a nádej (RAN), v ktorom sa okrem aktuálnych článkov uverejňovali prednášky z týchto seminárov. Prof. Glasa bol 6 rokov generálnym sekretárom ÚSKI a šéfredaktorom členského časopisu. V programe trojdňových seminárov pre učiteľov (bolo ich 24) boli zastúpené rôzne vedné oblasti. Významné miesto v programe bolo venované etike a bioetike. Okrem toho sa v univerzitných mestách organizovali dvojdňové semináre pre univerzitných študentov vrátane študentov bohosloveckých fakúlt. Bioetiku lektorsky zabezpečoval aj prof. Glasa. Študentom sa venoval aj v osobitných semestrálnych diskusných prednáškach v UPC v Bratislave.

Pápež Ján Pavol II. v encyklike Fides et Ratio zdôraznil, že človek je vždy povolaný k tomu, aby venoval pozornosť pravde, ktorá ho prevyšuje a tiež, že pravda dosiahnutá cestou filozofickej úvahy a pravda Zjavenia sa ani nemiešajú, ani navzájom nevylučujú. Obe tieto skutočnosti majú svoj priestor na realizáciu. V zmysle tejto myšlienky sa vytvára vzťah medzi vedou a vierou. U prof. Glasu si cením, že popri veľmi dobrých výsledkoch vo vede (je autorom troch knižných publikácií, troch kapitol v monografiách, piatich štúdií a vyše 100 vedeckých publikácií, prednáša na vedeckých konferenciách doma aj v zahraničí) sa významne angažuje v oblasti vzťahu medzi vedou a vierou. Mohli sme ho sledovať v diskusných reláciách TV LUX, ochotne prijíma pozvania na prednášky pre verejnosť o etike v lekárskych vedách – len v poslednom roku odzneli tri jeho prednášky.

Je tiež dôležité, aby sa výsledky vedy dostali verejnosti aj písomnou formou. Jednu možnosť poskytuje časopis Radosť a nádej, ale pre širšiu verejnosť pre tento účel slúžia medicínsky orientované časopisy. V troch z nich je Prof. Glasa vedúcim redaktorom. Časopisy: Zdravotnícke noviny, Hnutie pre život, Časopis pre medicínsku etiku a bioetiku, Lekársky výskum a etika, v ktorých prof. Glasa pravidelne publikuje, mu umožňujú osloviť záujemcov o tieto problémy, prinášať novinky z odboru medicíny, ale hlavne z pozície odborníka a veriaceho vedeckého pracovníka orientovať čitateľov v závažných otázkach, ktoré sa denne diskutujú na verejnosti. Táto činnosť je veľmi potrebná, lebo sme svedkami toho, že médiá denne prinášajú stanoviská, ktoré nie vždy sú v súlade s etikou. Som rád, že si prof. Glasa nachádza čas publikovať v Katolíckych novinách, ktoré oslovujú najširšiu časť obyvateľstva.

Aj keď som sa snažil v obmedzenom priestore vystihnúť podstatné časti aktivít prof. Glasu, zďaleka sa mi to nepodarilo. Nedá sa slovami opísať nadšenie pre vedu a úsilie informovať verejnosť o otázkach súvisiacich s vedeckým výskumom, ktoré sa už dnes bytostne dotýkajú každého. Môžem len konštatovať, že tých aktivít je oveľa viac a to nadšenie je veľké. Všíma si to verejnosť nielen doma, ale aj v zahraničí. Pán profesor, nech Vás toto ocenenie povzbudí k ďalším veľmi užitočným aktivitám

Prof. Jozef Tiňo

Poznámka: Texty laudácii poskytli ich autori Ordinariátu OS a OZ SR, ktorý súhlasil s ich publikovaním na stránke Tlačovej kancelárie KBS

( TK KBS, ord, aga; ml ) 20160913028   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]