Vatikán 13. augusta (RV) Pred 40 rokmi zavŕšil svoj plodný život páter Stanislav Polčin, člen Spoločnosti Ježišovej a dlhoročný redaktor Vatikánskeho rozhlasu. Z Ríma sa jeho hlas ozýval od roku 1953 po dve desaťročia a je to práve on, kto preložil do slovenčiny kompletné dokumenty II. vatikánskeho koncilu. Ako kňaz svoje najlepšie roky zasvätil službe slovenským veriacim prostredníctvom rozhlasového a tlačového apoštolátu. Pán si ho povolal do večnosti v nedožitej 55-ke, po zápase so sklerózou multiplex. Zomrel 8. augusta 1976 v Ríme, kde je aj pochovaný.
Stanislav Polčin sa narodil 10. septembra 1921 v Továrnikoch pri Topoľčanoch. Po gymnaziálnych štúdiách v Malackách, Nových Zámkoch a v Kláštore pod Znievom ho v roku 1940 prijali na Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave. Po skončení prvého ročníka sa rozhodol vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej.
V predvečer sviatku sv. Ignáca v roku 1941 začal noviciát a po dvoch rokoch zložil rehoľné sľuby. Základné filozofické štúdiá zavŕšil v roku 1945 v Trnave. Teológiu začal študovať na rehoľnom inštitúte slovenských jezuitov v Ružomberku, po roku už pokračoval v Belgicku na inštitúte Maison St. Augustin v Enghiene. Tu ho 25. júla 1948 vysvätil na kňaza biskup René Joseph Piérard.
V špecializovaných štúdiách pokračoval Stanislav Polčin na Teologickej fakulte v Egenhovene, (dnes súčasť mesta Leuven), ktoré zavŕšil doktorátom na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. Vo svojej po francúzsky písanej doktorskej práci predstavil pokusy o zjednotenie Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi v 16. storočí činnosťou jezuitského misionára a pápežského diplomata Antonia Possevina v rokoch 1581-82 v Moskve.
Páter Stanislav Polčin nastúpil v roku 1953 do slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu, ktorú viedol páter Štefan Smržík. Od roku 1957 Polčin prevzal vedenie redakcie a v jej čele zostal počas celých 17 rokov, do ktorých patrilo aj významné obdobie II. vatikánskeho koncilu. K slovenským veriacim sa koncilové dokumenty dostali v jeho prekladoch, súborne vydaných vo dvoch zväzkoch.
Okrem každodenného prinášania správ pre Slovensko, ktoré bolo v tej dobe pozbavené slobodných médií a ochudobnené i o náboženské publikácie, Páter Polčin spracovával témy aj pre spoločný program Vatikánského rozhlasu v taliančine. Popri rozhlasovej činnosti systematicky prekladal do slovenčiny dokumenty magistéria cirkvi, najmä encykliky a exhortácie pápežov Jána XXIII. a Pavla VI. a už spomenuté kompletné dokumenty koncilu.
Sám vydal publikácie s titulmi Celá krásna si Mária; Tým, čo hľadajú Boha; Po stopách apoštolov a mučeníkov vo Večnom meste; Od Ptolemaia ku Galileimu a iné. V angličtine mu vyšlo dielo Dedičstvo otcov. Prekladal aj diela náboženských autorov z francúzštiny, napr. titul V prírode s otvorenými očami. Stovkami článkov na rozličné náboženské témy prispieval do slovenských exilových časopisov, ako napr. Posol Božského Srdca Ježišovho, ktorý v tom čase vychádzal v Kanade.
Hlavným nástrojom mediálneho apoštolátu bol však pre Stanislava Polčina rozhlasový mikrofón Rádia Vatikán. Slovenské vysielanie si v tom období mohli poslucháči naladiť na stredných a krátkych vlnách večer o 21.15 a popoludní o 13.00. Po jeho boku ako vedúceho redakcie sa počas dvoch desiatok rokov postupne vystriedali ako členovia redakcie ďalší jezuiti. Boli medzi nimi Štefan Senčík, Fridrich Osuský, Vincent Dančo, Ignác Kubeš či Rajmund Ondruš.
Páter Polčin do svojej redaktorskej služby vkladal bohaté teologické i jazykové znalosti. Okrem neúnavnej pracovitosti a príjemného hlasového prejavu ho charakterizovala veľká precíznosť spracovania informácií. V medzinárodnom kolektíve Vatikánskeho rozhlasu sa okrem umeleckého nadania zapísal ako vzorný kňaz, ktorý po celých 23 rokov šíril okolo seba nádej a optimizmus.
Na rozhlasových vysielaniach sa za éry pátra Polčina podieľali aj viacerí pravidelní prispievatelia zvučných mien. V publikácii Františka Sočufku mapujúcej históriu slovenského vysielania z Vatikánu ich nachádzame vymenovaných jednou vetou: „Okrem jezuitov Félixa Litvu, Mons. Pavla Hnilicu, Michala Lacka a Jozefa Šveca a saleziánov Bohuslava, Antona Hlinku a Andreja Paulínyho, k tým, čo spolupracovali na príprave slovenských programov, patrili Jozef Tomko, Dominik Hrušovský, Štefan Fogaš, Anton Botek, Štefan Náhalka, Jozef Vavrovič, Jozef Zlatňanský, Daniel Faltin, Ján Loydl, Anton Babiak, Koloman Murgaš a laik Jozef Martinka“ (Sočufka, František: Diakonia slova v slovenskom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu, TF TU Bratislava, 2004, s. 34).
Po roku 1972, keď pátrovi Polčinovi začali sily výraznejšie ubúdať v dôsledku progredujúcej platničkovej sklerózy, začas naďalej pracoval v redakcii, ktorej vedenie po ňom prevzal páter Rajmund Ondruš. Posledný rok bol už páter Polčin pripútaný na invalidný vozík.
Stanislav Polčin viedol čulú korešpondenciu s mnohými, s ktorými spolupracoval pri šírení viery. Rozvíjal apoštolát aj zasielaním kníh na Slovensko, pričom tejto službe pripisoval mimoriadny význam pre udržiavanie života Cirkvi napriek ateizácii zo strany totalitného režimu.
Páter Stanislav Polčin zomrel 8. augusta 1976 v nemocnici v Ríme. Pri pohrebnej svätej omši koncelebrovali s biskupom Pavlom Hnilicom generálny riaditeľ Vatikánskeho rozhlasu páter Roberto Tucci a slovenskí preláti Dominik Hrušovský a Anton Botek. V mene Svätého Otca Pavla VI. kondoloval generálnemu predstavenému jezuitov P. Pedrovi Arrupemu štátny sekretár kardinál Jean Villot. Telesné pozostatky pátra Polčina sú uložené v hrobke Spoločnosti Ježišovej na rímskom cintoríne Campo Verano.
Zdroj: P. Milan Hudaček SJ, vedúci archívu Slovenskej provincie SJ v Bratislave
