TK KBS

Dnes je streda 21. 08. 2019   Meniny má Jana       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  august  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
262728293031 

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Svätý Otec František otvoril kongres Rímskej diecézy Radosť lásky
P:3, 17. 06. 2016 15:26, ZAH



Rím 17. júna (RV) „Radosť lásky: cesta viery rímskych rodín vo svetle apoštolskej exhortácie pápeža Františka Amoris laetitia“. Takto znie téma diecézneho kongresu, ktorý včera vo večerných hodinách otvoril v Bazilike sv. Jána v Lateráne Svätý Otec František. Za prítomnosti svojho vikára kardinála Agostina Valliniho v zaplnenej bazilike najprv predniesol príhovor, v ktorom predložil tri biblické obrazy ako kľúčové idey nesúce v sebe napätie podnecujúce ďalšiu diskusiu účastníkov diecézneho kongresu. Svätý Otec vzápätí odpovedal na otázky prítomných.

V prvom bode príhovoru pápež František vyšiel z knihy Exodus, kde Boh vyzýva Mojžiša, aby si vyzul sandále, pretože zem, na ktorej stojí, je svätá (porov. Ex 3,5). Svätý Otec zhrnul svoju úvahu formou požiadavky: „K životu každej osoby, k životu každej rodiny sa musí pristupovať s veľkou úctou a veľkou starostlivosťou.“

Druhý obraz vzal z Lukášovho evanjelia, kde sa farizej v chráme modlí v postoji, ktorým sa od druhých dištancuje ako nespravodlivých a nechce mať nič spoločné ani s prítomným mýtnikom (porov. Lk 18,11). Pápež František z toho vyvodil túto výzvu: „Chráňme sa toho, že by sme uplatňovali pastoráciu v getách alebo vytvárajúcu getá.“

Citátom z proroka Joela, že starci budú mať prorocké sny (porov. Joel 3,1), pápež do tretice poukázal na miesto starých ľudí v Cirkvi i spoločnosti ako takej: „Dajme priestor starým ľuďom, aby opäť začali mať sny“.

Počas večera, ktorý moderoval kardinál Vallini, Svätý Otec odpovedal aj na tri otázky predložené prítomnými. Prvá z nich sa týkala problému individualizmu, ktorý ohrozuje rodiny a prekáža vytváraniu vzťahov tzv. „rozšírenej rodiny“, ktoré by do spoločnosti vnášali nežnosť a prijatie.

Pri druhej otázke, týkajúcej sa nebezpečenstva vzniku tzv. „dvojitej morálky“, jednej náročnej - rigoristickej a druhej povoľujúcej - laxnej, pápež František jasne vysvetlil cieľ novej exhortácie Amoris laetitia, ktorý sa zakladá na evanjeliovom postoji. Citoval pri tom pomýlenosť farizejov, ktorí oháňajúc sa zákonom odopreli pomoc vlastným rodičom a poukázal na Ježišov postoj pri stretnutí so Samaritánkou. Spomenul aj pastoračnú múdrosť svojho predchodcu na biskupskom stolci v Buenos Aires, ako môže biskup napomôcť záchrane kňaza, ktorý zlyháva v morálnej oblasti.

Tretia otázka smerovala ku kríze manželstva a pastoračným riešeniam na súčasnú mentalitu charakterizovanú nepripravenosťou na celoživotný záväzok a stále sa množiacimi prípadmi odďaľovania prijatia sviatostného manželstva pármi, ktoré už spolu žijú.


*

Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka a jeho odpovede na otázky prítomných, ktoré nasledovali:

„Dobrý večer! Všetkých päť lodí zaplnených. Dobre! Vidno, že je tu chuť pracovať...

„Radosť lásky: cesta rodín v Ríme“: to je téma vášho diecézneho kongresu. Nezačnem hovoriť o exhortácii, keďže vy sa ňou budete zaoberať v rôznych pracovných skupinách. Chcel by som spolu s vami pripomenúť si niektoré kľúčové myšlienkové pnutia, ktoré sa objavili na synodálnej ceste, a ktoré nám môžu pomôcť porozumieť duchu, ktorý sa odráža v exhortácii. Tento dokument bude môcť usmerniť vaše úvahy a vaše rozhovory a tak «dodať odvahu, povzbudenie a pomoc rodinám v ich úsilí a ich ťažkostiach» (Radosť lásky, 4). A toto predstavenie niektorých kľúčových myšlienkových pnutí by som rád urobil pomocou troch biblických obrazov, ktoré nám umožnia nadviazať kontakt s vanutím Ducha v rozlišovaní synodálnych otcov. Tri biblické obrazy.

Prvý: «Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá! » (Ex 3,5). Tak znelo pozvanie Boha adresované Mojžišovi pred horiacim kríkom. Územie, ktoré bolo treba prejsť a témy, ku ktorým sa bolo treba na Synode postaviť, si vyžadovali zaujať špecifický postoj. Nešlo o analyzovanie hocakej problematiky; nestáli sme pred hocijakou situáciou. Mali sme pred sebou konkrétne tváre toľkých rodín. A viem, že v niektorých pracovných skupinách počas Synody, ešte pred začatím práce, sa synodálni otcovia podelili s vlastnou rodinnou realitou.

Toto pridelenie tváre témam – tak povediac – si vyžadovalo (a vyžaduje) atmosféru rešpektu, schopnú pomôcť načúvať tomu, čo nám Boh hovorí uprostred našich situácií. Nie diplomatický alebo politicky korektný rešpekt, ale rešpekt plný ustarostenosti a úprimných otázok, upriamených na starostlivosť o životy, ktoré sme povolaní pásť. Ako to pomáha, keď témam dáme tváre! A ako pomáha uvedomiť si, že za papierom sa nachádza tvár. Ako veľmi to pomáha! Oslobodzuje nás to od toho, aby sme sa ponáhľali získať dobre formulované závery, avšak mnohokrát bez života; oslobodzuje nás to od abstraktného vyjadrovania, aby sme sa priblížili ku konkrétnym ľuďom a zaangažovali sa v tom. Chráni nás od ideologizovania viery prostredníctvom dobre vybudovaných systémov, ktoré však ignorujú milosť. Koľkokrát sa stávame pelagiánmi! Ale toto je možné robiť len v atmosfére viery. Je to viera, ktorá nás nabáda, aby sme neúnavne hľadali Božiu prítomnosť v dejinných premenách.

Každý z nás mal skúsenosť s rodinou. V niektorých prípadoch sa v nás rodí vďakyvzdanie s väčšou ľahkosťou než v iných, no všetci sme zažili túto skúsenosť. V tomto kontexte nám Boh prišiel v ústrety. Jeho Slovo prišlo k nám nie ako sled abstraktných teórií, ale ako spoločník na ceste, zaopatrilo nás uprostred bolesti, povzbudilo nás v oslave a vždy nám ukazovalo smer (Radosť lásky, 22). Toto nám pripomína, že naše rodiny, rodiny v našich farnostiach s ich tvárami, ich príbehmi so všetkými ich komplikáciami „nie sú problémom, sú príležitosťou“, ktoré Boh stavia pred nás. Príležitosť, ktorá nás vyzýva vyvinúť misionársku kreativitu schopnú objať všetky konkrétne situácie, v našom prípade situácie rímskych rodín. Nie len tie, ktoré prichádzajú do kostola alebo sú zapojené vo farnostiach: to by bolo viac-menej ľahké; ale môcť prísť až ku rodinám našich štvrtí, k tým, čo do kostola neprichádzajú.

Toto stretnutie je pre nás výzvou, aby sme nič a nikoho nestratili, ale aby sme hľadali, obnovovali nádej vo vedomí, že Boh naďalej koná v našich rodinách. Je to pre nás výzva, aby sme nikoho neopustili len preto, lebo nie je na úrovni, aká sa od neho požaduje. A to si od nás vyžaduje, aby sme vykročili z principiálnych vyhlásení a mohli sa ponoriť do pulzujúceho srdca rímskych štvrtí a ako remeselníci sa vložiť do utvárania Božieho sna v tejto realite, niečo, čo môžu robiť len ľudia viery, tí, čo neprekážajú v ceste konania Ducha. A že si [pri tom] zašpinia ruky? Uvažovať nad životom našich rodín, takých aké sú a takých aké ich stretáme, si od nás vyžaduje vyzuť si obuv, aby sme objavili prítomnosť Boha. Toto je prvý biblický obraz; vykročiť. Je tam Boh. Boh, ktorý koná, Boh, ktorý žije, Boh, ktorý je ukrižovaný... ale je to Boh!

2. Teraz druhý biblický obraz. Obraz farizeja, ktorý pri modlitbe hovoril Pánovi: «Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik» (Lk 18,11). Jedno z pokušení (porov. Radosť lásky, 229), ktorému sme neustále vystavení je mať separatistickú logiku. Je to zvláštne. Aby sme sa obhájili, veríme, že získame na identite a na istote zakaždým, keď sa odlíšime alebo sa izolujeme od druhých, najmä od tých, ktorí žijú v inej situácii. Identita sa však neuskutočňuje v separovaní sa: identita sa dosahuje v príslušnosti. Moja príslušnosť k Pánovi: to mi dáva identitu. Neodťahujem sa od iných, ako keby ma mali nakaziť...

Považujem za potrebné urobiť dôležitý krok: nemôžeme analyzovať, uvažovať a už vôbec nie modliť sa za realitu, ako by sme my boli na opačnej strane alebo sa cítili odlišní, ako keby sme boli mimo dejín. Všetci sa potrebujeme obrátiť, všetci potrebujeme prísť pred Pána a zakaždým s ním obnoviť zmluvu a povedať spoločne s mýtnikom: Bože môj, zmiluj sa nado mnou hriešnym! S týmto východiskovým bodom zostaneme začlenení na tej istej „strane“ – nie oddelení: začlenení na tej istej strane – a predstupujeme pred Pána s postojom pokory a načúvania.

Správne, hľadieť na naše rodiny s tým jemnocitom, s akým na ne hľadí Boh, nám pomáha nasmerovať naše svedomie rovnakým smerom. Dôraz na milosrdenstvo nás stavia pred skutočnosť realisticky, nie však s akýmkoľvek realizmom, ale s Božím realizmom. Naše analýzy sú dôležité, sú nevyhnutné a pomáhajú nám, aby sme mali zdravý realizmus. Ale nič sa nevyrovná evanjeliovému realizmu, ktorý sa nezastavuje pri opise situácií, problémov – ešte menej hriechu – ale ktorý neustále ide ďalej, ide vpred a dokáže vidieť za každou tvárou, každým príbehom, každou situáciou možnosť, príležitosť.

Evanjeliový realizmus sa angažuje pre iného, pre iných a nerobí z ideálov a z toho, ako to „musí byť“ prekážku pre stretnutie sa s inými v situáciách, v akých sa nachádzajú. Nejde tu o to, že by sa nepredložil evanjeliový ideál. Nie, o to nejde. Naopak pozýva nás, aby sme ho žili uprostred dejín, so všetkým, čo to obnáša. A toto neznamená nebyť jasnými v náuke, ale vyhnúť sa tomu, aby sme upadli do súdov a postojov, ktoré nezohľadňujú komplexnosť života. Evanjeliový realizmus si špiní ruky, lebo vie, že ,pšenica a kúkoľ‘ rastú spoločne, a aj tá najlepšia pšenica – v tomto živote – bude vždy pomiešaná s trochou kúkoľa.

«Chápem tých, ktorí uprednostňujú prísnejšiu pastoráciu, ktorá by neponechala miesto nijakému zmätku», chápem ich. «Ale úprimne verím, že Ježiš chce Cirkev pozornú voči dobru, ktoré Duch rozsieva uprostred krehkosti: ako Matku, ktorá v tom istom momente, keď jasne vyjadruje svoje objektívne učenie, ,nezrieka sa možného dobra, aj keď riskuje, že sa zašpiní blatom ulice‘». Cirkev schopnú «prijať logiku spolucítenia voči krehkým osobám a vyhnúť sa perzekúciám či príliš tvrdým a netrpezlivým súdom. Samotné evanjelium od nás požaduje nesúdiť a neodsudzovať» (porov. Mt 7,1; Lk 6,37)» (Radosť lásky, 308).

A tu odbočím. Dostal sa mi do rúk obrázok – určite ho poznáte – hlavice Baziliky sv. Márie Magdalény vo Vézelay na juhu Francúzska, kde sa začína „Cammino“ – púť do Santiaga, je tam na jednej strane Judáš, obesený s jazykom trčiacim z úst, a na druhej strane hlavice je Ježiš Dobrý pastier, ktorý ho nesie na chrbte a nesie ho so sebou. Toto je záhada. No títo stredovekí ľudia, ktorí vyučovali katechézu cez zobrazenia postáv, chápali tajomstvo Judáša. A don Primo Mazzolari má o tomto nádhernú reč na Zelený štvrtok: nádherná reč. Je kňazom nie tejto diecézy, ale je z Talianska. Kňaz z Talianska, ktorý dobre pochopil túto komplexnosť evanjeliovej logiky. A ten, kto si najviac zašpinil ruky, je Ježiš. Ježiš sa zašpinil najviac. Nebol kýmsi „čistým“, ale chodil k ľuďom, medzi ľudí a bral ľudí takých, akí boli, nie takých, akí by mali byť. Vráťme sa k biblickému obrazu: „Ďakujem Ti, Pane, že som z Katolíckej akcie alebo z tejto asociácie, či z Charity, odtiaľto, alebo odtadiaľ, a nie ako títo, čo bývajú v susedstve a sú zlodeji a delikventi a...“ Toto nepomáha pastorácii!

3. Tretí biblický obraz: «Vaši starci budú mávať sny» (porov. Joel 3,1). Takéto bolo jedno z proroctiev Joela pre obdobie Ducha. Starší budú mávať sny a mládenci budú mať videnia. Týmto tretím obrazom by som chcel podčiarknuť dôležitosť, akú synodálni otcovia dali hodnote svedectva ako miesta, v ktorom možno nájsť Boží sen a život ľudí. V tomto proroctve hľadíme na neodvolateľnú skutočnosť: na snoch našich starších mnoho ráz závisí možnosť toho, aby naši mladí mohli mať nové videnia, mohli mať opäť budúcnosť – myslím na mladých Ríma, z rímskych periférií –, aby mohli mať zajtrajšok, aby mohli mať nádej. No ak 40 percent mladých od 25 rokov nadol nemá prácu, akú môžu mať nádej? Tu, v Ríme. No ako nájsť východisko?

Sú to dve skutočnosti, ktoré idú pospolu, ktoré vzájomne potrebujú jedna druhú a sú prepojené. Je krásne nájsť manželov, páry, ktorí i v staršom veku naďalej jeden druhého vyhľadávajú, hľadia na seba, naďalej sa majú radi a obnovujú si vzájomnú voľbu. Je také krásne nájsť ,starkých‘, ktorí vo svojich tvárach zvráskavených časom prejavujú radosť, ktorá sa rodí z toho, že urobili rozhodnutie z lásky a pre lásku.

Do Domu ,Santa Marta‘ prichádzajú mnohé páry, ktorí oslavujú 50, 60 rokov manželstva; a ja im aj pri osobných podaniach rúk na stredajších audienciách vždy objímem, poďakujem im za ich svedectvo a opýtam sa: ,Kto z vás mal viac trpezlivosti?‘ A zakaždým povedia: ,Obaja!‘ Občas niekto žartovne povie: ,Ja!‘ no potom vraví: ,Nie, nie, žartoval som‘. No je to taká pekná odpoveď, myslím, že všetci to tak cítili... Nuž, je aj jeden pár zosobášený 60 rokov, ktorý bol schopný to vyjadriť: ,Ešte sme zamilovaní!‘ Aké krásne, však? Starkí, ktorí vydávajú svedectvo! A ja vždy hovorím: ,Tak to ukážte mladým, ktorí sa skoro unavia, lebo po dvoch, troch rokoch vravia: ,Vrátim sa k mame!‘... Starkí...

Ako spoločnosť sme našich starších obrali o hlas – je to sociálny hriech súčasnosti, však? Obrali sme ich o ich priestor; obrali sme ich o možnosť porozprávať nám svoj život, ich príbehy, ich skúsenosti. Odsunuli sme ich nabok a tak sme stratili bohatstvo ich múdrosti. Tým, že ich vyraďujeme, vyraďujeme možnosť nadviazania kontaktu s tajomstvom, ktoré im umožnilo napredovať. Zbavili sme sa svedectva manželov, ktoré nielenže časom uchovali, ale ktoré uchovávajú vo svojom srdci s vďačnosťou za všetko to, čo prežili (porov. Radosť lásky, 38).

Tento nedostatok vzorov, svedectiev, tento nedostatok starkých, otcov schopných vyrozprávať sny nedovoľuje mladým generáciám ,mať videnia‘. A ostávajú stáť. Nedovoľuje im to robiť projekty, keďže budúcnosť vytvára neistotu, nedôveru, strach. Jedine svedectvo našich rodičov, môcť vidieť, že bolo možné bojovať za niečo, čo za to stálo, im pomôže pozdvihnúť zrak. Ako môžeme chcieť, aby mladí brali výzvu rodiny, manželstva, ako dar, ak od nás neustále počúvajú, že to bremeno? Ak chceme „videnia“, nechajme našich starkých, aby nám rozprávali, aby sa podelili o svoje sny, aby sme mohli mať proroctvá zajtrajška.

A tu by som sa chcel na chvíľu zastaviť. Toto je hodina povzbudenia starkých, aby snívali. Potrebujeme sny starkých a vypočuť si tieto sny. Spása prichádza odtiaľto. Nie náhodou – nie náhodou! – keď malého Ježiška priniesli do Chrámu, prijali ho dvaja starkí, ktorí rozprávali svoje sny. Ten starec [Simeon] sníval: Duch mu prisľúbil, že uvidí Pána. Nadišla hodina – a nie je to metafora, však? – nadišla hodina, keď starí ľudia musia snívať. Primäť ich snívať, aby nám niečo povedali. Oni sa cítia vyradení, ak nie priamo opovrhnutí. Radi hovoríme v pastoračných programoch: ,Nadišla hodina odvahy‘, ,Nadišla hodina laikov‘, ,Nadišla hodina...‘ – No ak by to bolo na mne, tak ,Nadišla hodina starých ľudí! ‘ – ,Ale, otče, otče, kráčate späť, ste predkoncilový!‘ – Je tu hodina starých ľudí, aby starkí snívali a aby sa mladí učili prorokovať, to znamená uskutočniť svojou silou, svojou fantáziou, svojou prácou sny starkých. Nadišla hodina starých ľudí. A toto by sa mi veľmi páčilo, keby ste sa vo svojom uvažovaní pri tom pristavili. To by sa mi veľmi páčilo.

Tri obrazy, ako čítať Amoris laetitia:

1. So životom každej osoby, so životom každej rodiny sa musí zaobchádzať s veľkou úctou a veľkou starostlivosťou. Osobitne keď uvažujeme nad týmito vecami.

2. Dávajme si pozor, aby sme nedali priestor pastorácii giet a pre getá.

3. Dajme priestor seniorom, aby sa opäť snívali.

Tri obrazy, ktoré nám pripomenú, že «viera nás neodťahuje od sveta, ale hlbšie nás do neho začleňuje» (Radosť lásky, 181). Nie ako tí dokonalí a bezchybní, ktorí si myslia, že vedia všetko, ale ako osoby, ktoré zakúsili lásku, ktorú má Boh k nám (porov. 1 Jn 4,16). A v takej viere, s takou istotou, s veľkou pokorou a úctou sa chceme priblížiť všetkým našim bratom, aby sme žili radosť z lásky v rodine. S takou dôverou sa zriekame ohrád, «ktoré nám umožňujú držať si odstup od jadra ľudskej drámy, aby sme tak naozaj prijali, že nadviažeme kontakt s konkrétnym bytím druhých a spoznáme silu nežnosti» (Radosť lásky, 308). To od nás vyžaduje rozvinúť rodinnú pastoráciu schopnú prijímať, sprevádzať, rozlišovať a integrovať. Pastoráciu, ktorá nám dovolí a umožní vytvoriť vhodné oporné lešenie, aby život, ktorý je nám zverený našiel oporu, akú potrebuje, aby sa rozvinul podľa sna – dovoľte mi redukcionizmus – podľa sna toho najstaršieho: podľa Božieho sna. Ďakujem.“

Po príhovore Svätého Otca dal kardinál Agostino Vallini priestor na tri otázky, ktoré si členovia Rímskej diecézy pripravili pre Svätého Otca. Ako prvý sa opýtal don Giampiero Palmieri, farár v San Frumenzio:

„Dobrý večer, Vaša Svätosť. V exhortácii Evangelii gaudium tvrdíte, že veľkým problém dneška je „individualizmus pohodlia a chamtivosti“ a v Amoris laetitia hovoríte, že je treba vytvárať medzi rodinami sieť vzťahov. Používate pritom vyjadrenie „rozšírená rodina“, ktoré v taliančine neznie až tak dobre. Rozšírená rodina, sieť vzťahov medzi rodinami, nielen v Cirkvi, ale aj v spoločnosti, kde sú vítaní aj tí najmenší, najchudobnejší, osamelé ženy, starí ľudia. Nevyhnutnou je revolúcia nehy, mystického bratstva. Aj my v našich komunitách pociťujeme tento vírus individualizmu; aj my sme deťmi tejto doby. Potrebujeme preto pomoc, aby sme mohli vytvárať sieť vzťahov medzi rodinami, schopnú prelomiť uzatvorenosť a nájsť k sebe cestu. Možno to bude znamenať, že máme v našich farnostiach zmeniť mnoho vecí, ktoré sa časom postupne usadili ako nános: nevraživosť, rozdelenia, resty z minulosti. Toto je moja otázka.“

Pápež František:

„Je pravdou, že individualizmus sa stal akousi osou súčasnej kultúry. Tento individualizmus má mnoho podôb, podôb ktorých spoločným koreňom je egoizmus: vyhľadávanie iba seba, žiaden ohľad sa na druhých či na ich rodiny... Častokrát to dôjde ku krutostiam v pastorácii. Na príklad, poviem o skúsenosti, ktorú som mal, kým som bol v Buenos Aires: v neďalekej diecéze boli niektorí farári, čo nechceli pokrstiť deti mladých mamičiek, takmer ešte dievčat. Pozrime sa! Akoby išlo o zvieratá. A toto je ten individualizmus: „Nie, my sme tí, čo sú dokonalí; toto je tá správna cesta...“. Je tu tiež individualizmus, ktorý vyhľadáva potešenie, hedonistický individualizmus. Idem teraz povedať trochu silné slovo, no myslím ho v úvodzovkách: ten „prekliaty blahobyt“, čo nám spôsobuje mnoho zla.

Blahobyt. Taliansko zažíva obrovský pokles novonarodených detí: som si istý, že sa pohybuje v záporných číslach. Toto všetko však začalo kultúrou blahobytu niekoľko desaťročí dozadu... Poznal som veľa rodín, ktoré uprednostnili – prosím vás milovníci zvierat, neobviňte ma, nechcem teraz nikoho uraziť – no tie rodiny uprednostnili mať radšej dve-tri mačky, jedného psa, než mať dieťa. Pretože mať dieťa nie je ľahké, a už vôbec nie vychovávať ho... No väčšou výzvou pre rodičov je, že majú dieťa doviesť k osobnej slobode. Pes, mačka, ti môžu prejaviť náklonnosť, ale tá je „naprogramovaná“, len do istej miery, nie je slobodná. Máš jedno, dve, tri, štyri deti, ale tie budú slobodné a budú musieť ísť do života plného rizík. Je to práve táto sloboda, ktorej sa mnohí boja.

Vráťme sa k individualizmu: myslím si, že sa bojíme slobody. Aj v pastorácii: „Čo len povedia, ak to urobím?... Smie sa to?...“. Je to strach. Ak máš strach: zariskuj! Vo chvíli, keď sa ocitneš v obave, a máš sa rozhodnúť, zariskuj! Ak schybíš, je tu spovedník, je tu biskup, no zariskuj! Je to ako s tým farizejom: pastorácia s čistými rukami, všetko musí byť čisté, všetko musí byť na svojom mieste, všetko musí byť uhladené. Ale mimo tohto prostredia, koľká bieda, koľko utrpenia, chudoby, nedostatku možností na rozvoj! Hovoríme o hedonistickom individualizme, individualizme, ktorý má strach zo slobody. Je to individualizmus - neviem, či to talianska gramatika dovolí, ale povedal by som: „zaklietkujúci“ (ingabbiante) -, zatvára ťa do klietky, nenechá ťa voľne lietať.

Potom tu máme tú rozšírenú rodinu. Je pravdou, že som použil slovo, ktoré neznie vždy veľmi dobre, no to závisí od kultúry. Exhortáciu som písal v španielčine... Poznal som také rodiny, napríklad: v jeden deň, týždeň či dva dozadu, prišiel odovzdať poverovacie listiny veľvyslanec istej krajiny. Prišiel on, jeho rodina i pani, ktorá v jeho dome upratovala mnohé roky: toto je rozšírená rodina. Tá žena patrila do rodiny. Žena, ktorá žila sama, a nielenže ju riadne platili, spravodlivo podľa všetkých predpisov, ale keď mali ísť k pápežovi odovzdať poverovacie listiny, povedali: „Poď s nami, veď patríš do rodiny“. Je to príklad ako dať priestor človeku, dbať o ľudí jednoduchých, ale s jednoduchosťou Evanjelia, tou dobrou jednoduchosťou. Sú tu takéto príklady ako rozšíriť rodinu...

A potom, ako ďalšie kľúčové slovo – okrem individualizmu, strachu zo slobody a lipnutí na pôžitkoch, o ktorých si hovoril, spomenul si ďalšie slovo: neha. Neha je Božím pohladením. Raz na istej synode zaznelo: „Musíme uskutočniť revolúciu nehy“. A niektorí kňazi, bolo to pred rokmi, povedali: „Takto nie je vhodné hovoriť, neznie to dobre“. Dnes to ale môžeme povedať: chýba neha. Chýba neha. Pohladenie nepatrí len deťom, chorým, ale všetkým, aj hriešnikom...

A máme dobré príklady prejavu nehy... Neha je vhodným jazykom pre tých najmenších, pre tých, čo nemajú nič: dieťa pozná otca a matku cez pohladenie, potom po hlase, no vždy ide o nehu. Mne sa páči počúvať, ako sa otec a mama prihovárajú svojmu dieťaťu, ktoré ešte len začína rozprávať. Aj otec a mama sa vtedy správajú ako deti, hovoria presne takto... [pápež imituje, zhromaždenie reaguje smiechom] Všetci sme to mohli vidieť, je to tak! Nežnosť je presne takáto. Je to zníženie sa na úroveň druhého. Je to cesta, ktorú urobil Ježiš. Ježiš sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom: uponížil sa (porov. Flp 2,6-8). Hovoril našou rečou, našimi gestami. To je Ježišova cesta, cesta nehy.

Takže: hedonizmus, strach zo slobody, to je skutočný individualizmus súčasnosti. Je treba z neho vyjsť cestou nehy, načúvaním druhým a ich sprevádzaním bez vyzvedania sa... Áno, týmto jazykom, týmto postojom rodiny rastú. Je tu tá malá rodina, a potom tá veľká rodinou priateľov alebo tých, čo prichádzajú... Neviem, či som zodpovedal otázku, takto sa mi to javí.“

Druhá otázka:

„Dobrý večer, Vaša Svätosť. Vrátim sa k tomu, čo ste už naznačili. Vieme, že ako kresťanské komunity sa nechceme zrieknuť radikálnych požiadaviek Evanjelia ohľadom rodiny: manželstvo ako sviatosť, jeho nerozlučiteľnosť, manželská vernosť; a na druhej strane plné preukazovanie milosrdenstva vo všetkých situáciách, aj v tých najťažších. Ako zabrániť tomu, aby v našich komunitách nevznikla dvojaká morálka – na jednej strane požadujúca a rigoristická, a na strane druhej dovoľujúca, laxná?“

Pápež František:

„Obe sú nepravdou: ani rigorizmus, ani laxnosť neznamenajú pravdu. Evanjelium si volí inú cestu. Preto sú tu tieto štyri slová – prijímať, sprevádzať, začleňovať, rozlišovať – bez toho, aby sme museli strkať nos do morálneho života ľudí. Pre vaše upokojenie, musím vám povedať, že všetko, čo je v Exhortácii napísané – a použijem slová veľkého teológa kardinála Schönborna, bývalého sekretára Kongregácie pre náuku viery, ktorý Exhortáciu prezentoval – je všetko od začiatku až do konca tomistické. Je to isté a bezpečné učenie. My však častokrát chceme, aby bezpečné učenie bolo založené na tej matematickej presnosti, ktorá neexistuje; či už s laxizmom, so širokými rukávmi, alebo s rigidnosťou.

Pomyslime na Ježiša: príbeh je ten istý, opakuje sa. Keď Ježiš kázal ľudu, ľudia hovorili: „Tento hovorí ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci“ (porov. Mk 1,22). Tamtí zákonníci poznali Zákon, ale na každý jeden prípad mali špecifický zákon, čo sa nakoniec vyšplhalo až na približne 600 predpisov. Všetko bolo regulované predpismi, všetko. A Pán – vidím ten Boží hnev v 23. kapitole Evanjelia podľa Matúša, ktorá je hrozivá, a predovšetkým na mňa robí dojem, keď hovorí o štvrtom prikázaní: „Protirečíte si, vy, čo namiesto toho, aby ste dali najesť vašim zostarnutým rodičom, im hovoríte: ‘Nie, urobil som sľub, oltár má prednosť pred vami’“ (porov. Mk 7,10-13).

Ježiš bol presne takýto a bol odsúdený z nenávisti. V každej chvíli ho chceli chytiť do pasce: „Smie sa toto robiť alebo nie?“. Pripomeňme si scénu s cudzoložnicou (porov. Jn 8,1-11). Je napísané: musí byť ukameňovaná. Taká je morálka a je jasná. Nie je rigidná, je to jasná morálka. Musí byť ukameňovaná. Prečo? Kvôli posvätnosti manželstva, manželskej vernosti. Ježišovi je to jasné. Hovorí sa tu o cudzoložstve. Je to jasný prípad. Ježiš ale predstiera, akoby nevedel čo robiť, a necháva plynúť čas, píše do zeme... Potom ale povie: „Nuž začnite: kto je bez viny, nech hodí prvý kameňom“. Nevyplnil Ježiš v tomto prípade zákon? - A vtedy tí, čo boli prichystaní ženu ukameňovať, poodchádzali, počnúc staršími. „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? ... Ani ja ťa neodsudzujem“. O akú morálku ide v tomto prípade? Malo ísť o ukameňovanie. Ale Ježiš túto morálku nedodržal. Toto nás teda núti uvažovať, že nemôžeme hovoriť o „rigidnosti“, o „istote“, o matematickom prístupe v morálke ako o morálke Evanjelia.

Zostaňme ale naďalej pri ženách: keď tá – neviem či slečna či pani – [Samaritánka, porov. Jn 4,1-27], začne akoby dávať Ježišovi „katechézu“ hovoriac: „Treba sa klaňať Bohu na tomto či onom vrchu...?“, on jej odpovedá: „A tvoj muž?“ – „Nemám muža“ – „Povedala si pravdu“. Mala totiž veľa takpovediac „trofejí“ cudzoložstva, veľa takýchto osobitých „vyznamenaní“… A práve ona bola tou – predtým ako sa jej odpustilo – čo sa stala „apoštolom“ Samárie. Ako teda? Pozrime sa na Evanjelium, pozrime sa na Ježiša! Toto neznamená vylievať so špinavou vodou aj dieťa! Veru nie. Znamená to hľadanie pravdy; aby bola morálka vždy konaním lásky: láska a Boh, láska k blížnemu. Tiež aby bola konaním, ktoré nechá druhému priestor na zmenu; neodsúdi ho ihneď, ale dá mu priestor.

Ste tu mnohí kňazi, ale prepáčte. Keď som bol vymenovaný za arcibiskupa, dal mi môj predchodca – nie, bol to vlastne iný, kardinál Aramburu, ktorý umrel po mojom predchodcovi – on mi dal túto radu: „Keď zbadáš, že niektorí z tvojich kňazov trochu „zakolíše“, „pošmykne sa“, zavolaj si ho a povedz mu: ‚Porozprávajme sa trochu. Dostalo sa mi, že si v tej a tej situácii, že žiješ kvázi dvojaký život. Nuž neviem…’; a keď kňaz začne hovoriť: ‚Nie, nie je to pravda, nie…’, vtedy ho preruš a povedz: ‚Počúvaj ma. Choď domov, porozmýšľaj a vráť sa za pätnásť dní. Potom sa o tom spolu porozprávame‛; za tých pätnásť dní – aspoň tak mi to kardinál povedal – mal kňaz dosť času na rozmýšľanie, premýšľanie pred Ježišom a vrátil sa hovoriac: ‚Áno, je to pravda. Pomôž mi!‛“. Chce to vždy čas. - „Ale, otče, ten kňaz predsa žil a slúžil svätú omšu počas tých pätnástich dní v smrteľnom hriechu, tak to hovorí morálka. Čo na to poviete?“ - Čo je lepšie? Čo bolo bývalo vtedy lepšie? Aby dal biskup kňazovi vo svojej veľkorysosti tých pätnásť dní na rozmýšľanie s rizikom že kňaz bude slúžiť svätú omšu v smrteľnom hriechu, alebo by bolo lepšie niečo iné? Rigidná morálka, napríklad? Čo sa rigidnej morálky týka, poviem vám o niečom, čoho som bol osobne účastný. Keď sme boli ešte študentami teológie, skúška z počúvania spovede – „ad audiendas“ sa to volalo – sa konala v treťom ročníku, ale my – ešte ako druháci – sme dostali dovolenie ísť a zúčastniť sa za účelom prípravy; raz sa stalo jednému nášmu spolužiakovi, že dostal veľmi spletitý prípad spovede – „de justitia et jure“ – týkajúci sa siedmeho prikázania; bol to totálne ireálny prípad...; tento môj spolužiak, ako úplne normálny človek, povedal profesorovi: „Ale, otče, takéto dačo v živote neexistuje.“ A odpoveď znela: „To je pravda, ale existuje to v knihách“. Tohto som bol očitým svedkom.“

Tretia otázka:

„Vaša svätosť, dobrý večer. Kamkoľvek dnes ideme, počujeme ako sa hovorí o kríze manželstava. Chcem sa Vás preto opýtať: na čo sa máme zamerať pri vyučovaní dnešnej mládeže o láske, najmä o sviatosti manželstva, aby sme prekonali jej odpor, skepticizmus, dezilúzie, strach z prijatia definitívneho rozhodnutia? Ďakujem.“

Pápež František:

„Začnem od Vášho posledného slova: žijeme v kultúre dočasnosti [resp. „kultúre provizória“ – tal. cultura del provvisorio]. Pred niekoľkými mesiacmi som počul, ako sa istému biskupovi predstavil jeden chlapec, dobrý mladík, ktorý ukončil univerzitné štúdiá a povedal: „Chcem sa stať kňazom, ale len na desať rokov“. Je to jeden z prejavov kultúry dočasnosti. Toto sa ale deje všade, aj v kňazskom živote, aj v živote zasvätených. Dočasnosť. Z tohto dôvodu je časť našich sviatostných manželstiev nulitná, pretože snúbenci síce povedia: „Áno, na celý život“, ale sami nevedia, čo hovoria, lebo ich kultúra je iná. Hovoria to síce v dobrej vôli, ale chýba im povedomie.

Raz mi istá pani v Buenos Aires vyčítala toto: „Vy, kňazi, ste chytrí, lebo aby ste sa stali kňazmi, študujete osem rokov a potom, ak sa veci majú ináč a kňaz si nájde dievča, ktoré sa mu páči... nakoniec mu dáte dovolenie oženiť sa a založiť si rodinu. A nám laikom, ktorí musíme uzavrieť sviatosť na celý život a nerozlučiteľnú, musia stačiť štyri prednášky, a je to na celý život!“ - Podľa mňa je teda jedným z problémov toto: príprava na manželstvo.

Táto otázka je ďalej veľmi spojená so spoločenským fenoménom. Spomínam si, ako som tu v Taliansku pred rokom zavolal jednému mladíkovi, ktorého som spoznal pred istým časom v Ciampine, a mal sa ženiť. Do telefónu som sa pýtal: „Tvoja mama mi povedala, že sa budúci mesiac ženíš... Kde to bude?...“ – „No, ešte nevieme, lebo stále hľadáme kostol, ktorý by sa hodil k šatám môjho dievčaťa... A potom, musíme zariadiť ešte mnoho vecí: objednať bonboniéry, a potom nájsť reštauráciu, ktorá by nebola príliš ďaleko...“ – To sú starosti! Spoločenský fenomén. Ako to zmeniť? Neviem.

Uvediem iný príklad spoločenského fenoménu z Buenos Aires: v Buenos Aires som kedysi nariadil zákaz vysluhovať sviatostné manželstvo v tých prípadoch, keď žena čaká dieťa. Španielsky ich voláme „matrimonios de apuro“, manželstvá „na rýchlo“ [na napravenie veci]. Teraz sa tieto veci už menia, ale stále bude platiť: že na spoločenskej úrovni musí byť všetko podľa poriadku, dieťa sa narodí a potom sa uzavrie manželstvo. Ja som to zakázal robiť, lebo ani jedna stránka nie je slobodná, nie sú slobodní! Možno sa ľúbia... Zažil som i pekné prípady, keď sa neskôr po dvoch-troch rokoch vzali, a ja som ich videl, ako vstúpili do kostola: ako otca a matku s dieťaťom za ruku. Oni ale dobre vedeli, čo robia, keď sa berú. Kríza manželstiev je tu preto, že ľudia nevedia, čo sviatosť znamená; čo znamená krása sviatosti: nevedia, že sviatosť manželstva je nerozlučiteľná; nevedia, že je na celý život. Je to ťažké.

Iná moja skúsenosť z Buenos Aires je táto: keď farníci robili kurzy prípravy na manželstvo, v skupine mali vždy 12-13 párov, nie viac, počet nepresiahol 30 osôb. Prvá otázka, ktorú snúbencom položili, znela: „Koľkí z vás už spolu žijú?“. Väčšina z prítomných zvihla ruku. A dávajú prednosť takémuto spolužitiu. Táto skutočnosť je výzvou, na ktorej treba pracovať. Nejde o to, hneď povedať: „Prečo sa nevezmete v kostole?“ Nie. Treba ich sprevádzať: čakať a nechať ich dozrieť. Nechať dozrieť ich vernosť.

Na argentínskom vidieku, na severovýchode krajiny, vládne istá povera: snúbenci majú spolu dieťa a žijú spolu. Na vidieku sa to deje. Potom, keď už dieťa má ísť do školy, jeho rodičia uzavrú civilné manželstvo. No a až ako starí rodičia, uzavrú sviatostné manželstvo. Je to povera ľudu, ktorý verí, že vstúpiť do sviatostného manželstva hneď na začiatku odstraší ženícha! Musíme bojovať aj proti takýmto poverám. A predsa však musím skutočne povedať, že som bol v uvedených prípadoch svedkom aj veľkej vernosti, veľkej vernosti; som si istý, že manželstvo takých ľudí bolo pravé, dostali milosť manželstva, práve kvôli ich vzájomnej vernosti. Sú tu však stále tie mieste povery. Manželská pastorácia je skutočne tá najťažšia.

A ďalej, pokoj v rodinách. Nejde len o prípady, keď dôjde k hádkam. A rada je vždy tá, aby deň neskončil bez udobrenia sa, lebo studená vojna zajtrajška je ešte horšia. Je horšia, áno, horšia. Ale keď sa do celej veci ešte zatiahnu aj rodičia, svokrovci... Nie je totiž jednoduché byť svokrom a svokrou! Nie je to ľahké. Počul som vtipnú myšlienku, ktorá sa bude ženám páčiť: len čo sa žena na echografii dozvie, že čaká chlapca, od toho momentu začína študovať, ako sa stať svokrou!

Ale vážne: príprava na manželstvo sa musí robiť bez naháňania strachu, pomalým približovaním sa. V mnohých prípadoch ide o cestu konverzie. Existujú chlapci a dievčatá, ktorí si zachovali čistotu, majú veľkú lásku a vedia, čo robia. Ale takých je málo. Kultúra dneška nám to dosvedčuje. Títo mladí ľudia sú dobrí a my sa musíme pri nich zastaviť a sprevádzať ich až do chvíle ich dozretia. Práve to je tá správna chvíľa na uzavretie sviatostného manželstva, aby tak urobili s radosťou. S radosťou! Takýto prístup si vyžuje veľa, skutočne veľa trpezlivosti. Tú istú trpezlivosť si vyžaduje i pastorácia povolaní. Učiť sa načúvať tým istým veciam, vedieť počúvať: apoštolát ucha, počúvať, doprevádzať... Len sa neľakajte, prosím, neľakajte sa. Neviem, či som to zodpovedal, ale hovorím Ti z vlastnej skúsenosti o tom, čo som sám ako farár zažil.“

Na záver:

„Veľmi pekne ďakujem a modlite sa za mňa!“

Preložila: Slovenská redakcia VR

*

Po štvrtkovom centrálnom otváracom stretnutí v lateránskej bazilike pokračuje dnes program diecézneho kongresu v menších zhromaždeniach na pôde 36 prefektúr Rímskej diecézy. Diecézny kongres bude mať svoj záver o tri mesiace 19. septembra, keď pod vedením rímskeho vikára kardinála Valliniho oficiálne predstavia pastoračné pokyny ako výsledky celodiecézneho uvažovania.



( TK KBS, RV bp, ej, jb; ml ) 20160617018   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 906 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019