Vatikán 13. júna (RV) V Ríme vyvrcholilo v nedeľu stretnutie chorých počas Svätého roku milosrdenstva. Svätej omši na Námestí sv. Petra vo Vatikáne predsedal Svätý Otec František. V homílii, ktorú pápež František sústredil na postoj kresťana k chorobe, utrpeniu a obmedzenosti ľudskej krehkosti, prinášame v plnom znení. Plné znenie homílie Svätého Otca:
«S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus» (Gal 2,19-20). Apoštol Pavol používa veľmi silné slová, aby vyjadril tajomstvo kresťanského života. Všetko sa stretáva vo veľkonočnom dynamizme smrti a zmŕtvychvstania, prijatom v krste. Totiž ponorením do vody každý z nás akoby umrel a bol pochovaný s Kristom (por. Rim 6,3-4), ale keď sa z nej vynorí, stáva sa prejavom nového života v Duchu Svätom. Tento stav znovuzrodenosti zasahuje celý život človeka v každom jeho aspekte. Aj choroba, utrpenie a smrť sú včlenené do Krista a nachádzajú v ňom svoj posledný zmysel. Dnes, v deň Jubilea venovaného tým, ktorí nesú znaky choroby a telesného postihnutia, toto Slovo života v našom zhromaždení osobitne rezonuje.
V skutočnosti, skôr či neskôr sa všetci musíme konfrontovať a niekedy doslova zraziť s krehkosťou, chorobami, našimi i druhých. A koľké rozličné tváre nadobúdajú tieto skúsenosti, ktoré sú tak typicky a dramaticky ľudské! V každom prípade prinášajú veľmi pálčivé a naliehavé otázky o zmysle existencie. Do našej duše môže vstúpiť aj postoj cynizmu, akoby sa všetko dalo riešiť len tým, že podľahneme, alebo že počítame iba s vlastnými silami. Inokedy naopak všetku našu dôveru vkladáme iba do vedeckých objavov a premýšľame nad tým, že niekde vo svete určite existuje liek, ktorý dokáže danú chorobu vyliečiť. Bohužiaľ tomu tak nie je, a aj keby taký liek existoval, bol by dostupný iba pre zopár ľudí.
Ľudská prirodzenosť, zranená hriechom, má v sebe vpísanú realitu obmedzenia. Poznáme námietku, ktorá zaznieva predovšetkým v týchto časoch, voči ľudskej existencii poznačenej veľkými fyzickými obmedzeniami. Tvrdí sa, že chorá alebo telesne postihnutá osoba nebude môcť byť šťastná, keďže nie je schopná realizovať životný štýl, ktorý nám určila kultúra pôžitku a zábavy. V dobe, kedy sa istá starostlivosť o telo stala masovým mýtom a teda ekonomickou záležitosťou, to čo je nedokonalé, musí byť zatienené, pretože to ohrozuje šťastie a pohodu privilegovaných a nabúrava dominantný model. Je lepšie držať týchto ľudí oddelených, v nejakej „ohrade“ - možno aj zo zlata - alebo v „rezerváciách“ pietizmu a absolútnej opatery („asistencializmu“), aby nerušili rytmus falošného blahobytu.
V niektorých prípadoch sa dokonca považuje za priam najlepšie čo najskôr sa ich zbaviť, pretože sa stávajú neúnosnou ekonomickou záťažou v čase krízy. Ale v skutočnosti, v akej ilúzii žije dnešný človek, keď zatvára oči pred chorobou a telesným postihnutím! Nechápe skutočný zmysel života, ktorý zahŕňa aj prijatie utrpenia a obmedzenia. Svet sa nestáva lepším tým, že sa skladá čisto z ľudí, ktorí sú zdanlivo „dokonalí“, to len aby sme nepovedali „navizážovaní“, ale tým, keď medzi ľuďmi rastie solidarita, vzájomné prijatie a rešpekt. Aké pravdivé sú slová apoštola: «čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných» (1 Kor 1,27)!
Aj evanjelium tejto nedele (Lk 7,36-8,3) nám predstavuje osobitnú situáciu slabosti. Hriešnica je odsudzovaná a odsúvaná bokom, ale Ježiš ju prijíma a bráni: «lebo [ona] veľmi miluje» (v. 47). Toto je Ježišov uzáver ako toho, ktorý je pozorný k utrpeniu a plaču tejto osoby. Jeho nežnosť je znamením lásky, ktorú Boh prechováva voči tým, ktorí trpia a sú vylúčení na okraj. Neexistuje však iba telesné utrpenie. Dnes medzi najčastejšie patológie patrí aj tá, ktorá sa týka ducha. Je to utrpenie, ktoré zasahuje dušu, a robí ju smutnou, pretože je bez lásky. Choroba smútku. Keď zakusujeme sklamanie, alebo zradu v dôležitých vzťahoch, vtedy zistíme, že sme zraniteľní, slabí a bez obrany. Pokušenie uzavrieť sa do seba samých je veľmi silné a riskujeme, že prídeme o životnú šancu: milovať napriek všetkému. Milovať napriek všetkému!
Šťastie, po ktorom každý túži, môže navyše mať mnohoraké vyjadrenia, a môžeme ho dosiahnuť jedine ak sme schopní milovať. Toto je tá cesta. Je to vždy otázka lásky, niet inej cesty. Skutočnou výzvou je to, kto miluje viac. Koľko telesne postihnutých a chorých ľudí sa otvorí životu vo chvíli, keď zistia, že sú milovaní! A koľká láska môže vyvierať zo srdca hoci iba pre jeden úsmev! Liečba úsmevom... A tak samotná krehkosť sa môže stať útechou a oporou v našej samote.
Ježiš nás vo svojom utrpení miloval až do konca (por. Jn 13,1). Na kríži zjavil lásku, ktorá sa daruje bez obmedzenia. Aké utrpenia a choroby môžeme vyčítať Bohu, ktoré by už neboli odtlačené v tvári jeho ukrižovaného Syna? K jeho fyzickej bolesti sa pridal výsmech, vylúčenie a bolestné spolucítenie, zatiaľ čo on odpovedá milosrdenstvom, ktoré všetkých prijíma a všetkým odpúšťa: «jeho rany nás uzdravili» (Iz 53,5; 1 Pt 2,24). Ježiš je lekár, ktorý uzdravuje liekom lásky, pretože berie na seba naše utrpenie a vykupuje ho. My vieme, že Boh dokáže chápať naše choroby, pretože on sám ich zakúsil na vlastnej koži (por. Hebr 4,15).
Spôsob, akým prežívame chorobu a telesné postihnutie je ukazovateľom lásky, ktorú sme pripravení ponúknuť. Spôsob, akým sa staviame k utrpeniu a obmedzeniam je kritériom našej slobody dávať zmysel skúsenostiam života, aj keď sa nám zdajú absurdné a nezaslúžené. Nenechajme sa preto znepokojiť týmito súženiami (por. 1 Sol 3,3). Vieme, že v slabosti sa môžeme stať silnými (por. 2 Kor 12,10) a prijať milosť dopĺňať to, čo v nás chýba z Kristovho utrpenia, v prospech Cirkvi, jeho tela (por. Kol 1,24). Tela, ktoré si na obraz vzkrieseného Pána zachováva rany, znak tvrdého zápasu, ale sú to rany navždy premenené láskou.
Preložili: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu / Ľudovít Malík
