Vatikán 30. mája (RV) Pamäť, proroctvo, nádej: týmito slovami možno vystihnúť rannú homíliu pápeža Františka v kaplnke Domu sv. Marty. Na svojej ceste viery musia Cirkev i každý jeden kresťan dbať o to, aby sa neuzavreli v systéme noriem, ale aby pamätali na dary od Pána, na dynamizmus proroctva a na nádej.V živote viery môže prílišné upínanie sa na normy udusiť hodnotu pamäte a dynamizmu Ducha, vystríhal Svätý Otec. V dnešnom liturgickom čítaní z Evanjelia podľa Marka (Mk 12,1-12) Ježiš takúto upätosť odsudzuje a zákonníkom a farizejom, ktorí by ho chceli umlčať, rozpovie podobenstvo o vraždiacich vinohradníkoch. Pán vinice zveril svoj vinohrad nájomníkom, aby na ňom pracovali, no tí sa proti nemu vzbúrili a postupne zbili a pozabíjali jeho sluhov, ktorých poslal, aby prevzali podiel úrody. Napokon zavraždia jediného syna pána vinice, lebo sa mylne domnievajú, že tak zdedia celý jeho majetok:
Zavraždenie sluhov a syna – obraz biblických prorokov a Krista – poukazuje na obraz „ľudu uzavretého do seba, ktorý sa neotvára Božím prisľúbeniam, ktorý neočakáva Božie prisľúbenia“, povedal pápež František. Predstavených ľudu zaujíma hlavne múr zákona, teda „uzavretý právny systém“ a nič viac:
„Na pamäti nezáleží. A pokiaľ ide o proroctvo, je lepšie, ak proroci neprídu. A nádej? No veď každý ju uzrie. Toto je systém, ktorým určujú zákonnosť: zákonníci, teológovia, ktorí neustále kráčajú cestou kazuistiky a nepripúšťajú slobodu Ducha Svätého, nespoznávajú Boží dar, dar Ducha Svätého, a uzamykajú Ducha, lebo neumožňujú proroctvo v nádeji. Je to náboženský systém, o ktorom Ježiš hovorí. ,Systém – ako hovorí prvé čítanie – korupcie, svetskosti, žiadostivosti, tak hovorí sv. Peter v prvom čítaní (2 Pt 1,1-7)“.
„Sám Ježiš bol v pokušení zabudnúť na svoju misiu, nedať priestor proroctvu a uprednostniť bezpečnosť namiesto nádeje“. Ide tu v zásade o tri pokušenia, ktoré Ježiš zakúsil na púšti, pripomenul Svätý Otec a pokračoval:
„Ježiš, keďže sám na sebe poznal pokušenie, týchto ľudí karhá: ,Vy obiehate polovicu sveta, aby ste našli prozelytu, a keď ho nájdete, zotročíte ho‘. Tento ľud takto organizovaný, táto Cirkev takto organizovaná zotročuje! A takto možno pochopiť Pavlovu reakciu, keď hovorí o otroctve zákona a o slobode, ktorú dáva milosť. Ľud je slobodný, Cirkev je slobodná, keď má pamäť, keď necháva miesto prorokom, keď nestráca nádej“.
Dobre organizovaná vinica je „obrazom Božieho ľudu, obrazom Cirkvi a aj obrazom našej duše“, o ktorú sa Otec neustále stará s „veľkou láskou a veľkou nežnosťou“. Vzbúriť sa proti nemu je ako v prípade vrahov – vinohradníkov „zabudnúť na dar“ prijatý od Boha, zatiaľ čo na to, aby „sme pamätali a nezablúdili na ceste“, je dôležité „neustále sa vracať ku koreňom“. Po týchto myšlienkach pápež František uzavrel homíliu niekoľkými otázkami na zamyslenie:
„Pamätám na zázraky, ktoré Pán spravil v mojom živote? Mám v pamäti Pánove dary? Som schopný otvoriť srdce prorokom, teda tomu, kto mi povie: ,takto nie, musíš ísť tadeto; len vpred, riskuj‘? Toto robia proroci... Som tomu otvorený, alebo som ustráchaný a radšej sa uzatváram v klietke zákona? A nakoniec: vkladám nádej do Božích prisľúbení, tak ako náš otec Abrahám, ktorý vyšiel zo svojej zeme bez toho, že by vedel, kam kráča, len preto, že mal nádej v Boha? Prospeje nám, ak si položíme tieto tri otázky...“
