TK KBS

Dnes je sobota 24. 08. 2019   Meniny má Bartolomej       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  august  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
262728293031 

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Rozhovor so sr. Veronikou, ktorý poskytla pre Hlasy z domova a z misií
P:3, 20. 05. 2016 18:47, DOM



Bratislava 20. mája (TK KBS) Slovenská misionárka Veronika Terézia Rácková, SSpS, ktorá pôsobila ako lekárka v Južnom Sudáne, dnes zomrela v nemocnici v Keni. Pri tejto príležitosti prinášame archívny rozhovor, ktorý pred dvomi rokmi poskytla pre časopis Hlasy z domova a z misií. Do Sudánu odišla rodáčka z Bánova v roku 2010. Založila novú misiu a pomáhala ľuďom v tejto krajine. Na otázky časopisu odpovedala čase, kedy bola po niekoľkých rokoch doma na dovolenke. Rozhovor prinášame v plnom znení so súhlasom šéfredaktora Hlasov z domova a z misií.

V Južnom Sudáne boli nepokoje, o ktorých sme počúvali z médií. Vy ste boli priamo na mieste. Môžete nám priblížiť, ako to tam vyzeralo?

Nepokoje začali v polovici decembra pred Vianocami a pretrvávali počas piatich mesiacov. S menšími prestávkami hlavne v severnej časti Južného Sudánu. Bolo však strieľanie aj v Jube a v niektorých iných miestach, aj v našom Yei v južnej časti republiky. U nás to bolo najhoršie v noci z 5. na 6. januára tohto roku. Rebeli sa snažili vniknúť docentra mesta. Miestny farár nám mobilom zatelefonoval, či sme v poriadku a nakázal nám okamžite ísť k zemi, pretože streľba bola od nás vzdialená asi len 500 metrov... My ako komunita sme strávili celú noc sústredené v jednej izbe ležiac na dlažbe a bez svetla. Ohnivá streľba sa opakovala v pravidelných intervaloch. Modlili sme sa a hovorili potichu iba to najnutnejšie. Našťastie sa naše mesto protistreľbou ubránilo a odohnalo rebelov. Ráno na sviatok Troch kráľov bolo v kostole namiesto množstva ľudí iba niekoľko, nakoľko sa mnohí báli vyjsť z domov. Náš biskup Erkolano Lodu Tombe vyzval veriacich, aby sa nezabíjali, ale žili vsúdržnosti ako predtým, ako jedna rodina. Toto oslovilo jednu ženu, ktorá k nemu prišla po sv. omši a ďakovala mu sediac pri jeho nohách. Povedala mu, že bola napadnutá, keď utekala za svojimi deťmi, aby ich ochránila. Zo siedmich detí chýbali však v to ráno štyri. Naše katolícke rádio ich začalo urýchlene hľadať. Táto matka bola napadnutá istými mužmi a potrebovala lekársku pomoc. Mala silné bolesti a krvavé zranenia. Hospitalizovali sme ju v našom Zdravotnom stredisku sv. Bakhity. Deti sa vďaka rádiu postupne našli po niekoľkých dňoch všetky, ale vzhľadom na nepokoje ohrozené rodiny museli byť premiestnené dotábora OSN v našom meste. Spolu s inými organizáciami naša komunita Misijných sestier Služobníc Ducha Svätého pomáhala a pomáha týmto rodinám hlavne lekárskou starostlivosťou, liekmi, potravinami, ale aj modlitbami a delením sa s Božím Slovom, ktoré dodáva silu v tejto situácii. Úzko sme spolupracovali s miestnou diecéznou charitou (Caritas). V našom meste zomrelo niekoľko ľudí , ale v spomínaných oblastiach na hraniciach so Severným Sudánom zomrelo asi až 60 tisíc ľudí, vyše milióna utieklo do zahraničia, zvlášť do Ugandy, Kene a Etiópie a asi 80 tisíc je v utečeneckých táboroch v samotnej krajine. Nedávno som navštívila jeden tábor v hlavnom meste Juba, kde žije v stanoch 15 tisíc ľudí. Mnohí z utečencov prichádzajú do miest, ale väčšina zostáva radšej v táboroch, lebo sa boja o svoje životy. Ide hlavne o konflikt dvoch najväčších kmeňov krajiny. V januári boli zavraždení ľudia aj priamo v kostoloch, mešitách i v nemocniciach, ale niekoľkí aj v táboroch OSN .V Malakal boli spustošené skoro všetky budovy a vyplienené domy. Mŕtve telá ľudí žiaľ nemal ani kto pochovať. Aj keď sme v našom meste nezažili to najhoršie, ovplyvnilo a ovplyvňuje nás to všetkých, lebo sme jedna krajina. Ľudia žijú v neistote a mnohé neziskové organizácie sa dodnes nevrátili do krajiny po tom, čo konflikt vypukol. Takmer všetci kňazi a rehoľníci však zostali s ľuďmi.

Aká je situácia teraz? Sledujete určité zmierenie?

Určité zmierenie cítime, ale situácia ešte stále nie je stabilizovaná a tiež nikto nevie, ako to pôjde ďalej. Hlavne, čo bude s tými tisíckami ľudí v táboroch. Ako sa to bude riešiť, čo budú jesť, atď. Sme však veľmi radi, že sa prezident Južného Sudánu stretol s predchádzajúcim viceprezidentom na mierovom rokovaní v Addis Abebe a podpísali 10. mája tohto roku mierovú dohodu. Počas pôstu sme sa všetci opätovne modlili za pokoj v krajine, v čom tiež naďalej pokračujeme.

Čo ste robili počas nepokojov? Akú úlohu zohrávali rehoľné sestry, kňazi a ostatní veriaci kresťania?

Počas nepokojov sme sa v spolupráci s inými organizáciami snažili ľuďom v ohrození pomáhať, ako som už spomenula jedlom, vodou, liekmi, lekárskou starostlivosťou, hospitalizovaním, tehotným ženám poradenstvom, deťom očkovaním, návštevami a spoločnou modlitbou. Naše katolícke rádio vysielalo správy a bohoslužby, ktoré vyzývali k pokoju a k zmiereniu na čele s miestnym biskupom. A počas pôstu sa každý snažil zrieknuť niečoho na tento úmysel. Tiež sme my, rehoľné sestry, organizovali stretnutia s ľuďmi v ohrození, pomáhali s platením školskej dochádzky niektorých detí, ktoré sú bez rodičov alebopríbuzných a poskytovali poradenskú službu. Sestra Mercy pochádzajúca z Ghany bola tiež zapojená v uzdravovaní traumatizovaných, t.j. niektorí potrebovali dokonca psychiatrickú pomoc. Bolo im to umožnené v našom zdravotnom stredisku. Pre ľudí v tábore sme kúpili na ich žiadosť Biblie a modlitebné knižky. Často ich povzbudili aj naše slová po telefóne.

Pred dvomi rokmi ste boli doma na dovolenke. Ďalšie dva roky ste bez prestávky pôsobili v Južnom Sudáne. Na čom ste počas tohto obdobia pracovali?

Pôsobila som ako lekárka a sestra Isabela z Indonézie bola zapojená v aktivitách v Zdravotnom stredisku Sv. Bakhity v Yei. Tieto aktivity vychádzajú z najnaliehavejších potrieb ľudí v našom prostredí. Nakoľko sme videli, že ľudia potrebujú byť tiež hospitalizovaní, najprv sme zrenovovali budovy a zakúpili zariadenia na otvorenie detského, ženského, mužského, infekčného a psychiatrického oddelenia. Ďalšie novum bolo otvorenie programu pre mentálne chorých pacientov a pacientov s epilepsiou. Minulý rok sme liečili vyše dvetisíc pacientov s epilepsiou v stredisku a na výjazdoch. Najmä veľa detí trpí epilepsiou. Podarilo sa nám zamestnať 6 nových kvalifikovaných zdravotníkov, čo nám umožnilo tiež podávať okrem iného i transfúzie. Bez nich by mnoho malých detí zomrelo, nakoľko pri ťažkej malárii strácajú veľmi rýchlo červené krvinky. Tiež sme úspešne pokračovali s programom pre HIV-AIDS pozitívnych, malomocných a rozšírili sme očkovací program na periférii. Sestra Mercy so svojimi spolupracovníkmi založila Diecézne poradenské centrum a pracovala i s inými ekumenickými skupinami na upevnení pokoja. Koncom minulého roka sme dostali dve nové sestry pre pastoračnú činnosť, ktoré rozbiehajú nové projekty. Sestra Carmen z Argentíny s deťmi, rodinami a mládežou a sestra Benigilda z Filipín pomáha v diecéznej administrácii a v práci so ženami.

Ako hodnotíte vašu misiu, keď porovnáte začiatok – teda rok príchodu 2010 so súčasnosťou?

Ja si myslím, že najlepšie to môže zhodnotiť iba Pán Boh, ale v našej skúsenosti sme veľmi vďačné Pánovi za dar tejto misie, ktorá je nesmierne dôležitá v Južnom Sudáne medzi ľuďmi traumatizovanými dlhoročnou vojnou a tiež teraz týmto novým konfliktom. Tešíme sa z úspechov rozvoja hlavného mesta Juby, ktoré sa nesmierne rozrastá a vyvíja, tiež z našej misie v diecéze Yei. Veľkým prínosom v našej diecéze je tiež prítomnosť našich bratov verbistov, ktorí k nám prišli pred dvomi rokmi a dá sa povedať, že začínali od nuly a medzičasom sa ich počet zvýšil na päť. Pracujú s nami v misijnej animácii, pastorácii atď. Pomohlo to zmenšiť stres miestnych diecéznych kňazov, ktorých je veľmi málo. Progres vidím i vo vzájomnom chápaní sa nás a ľudí. Učíme sa jedni od druhých lepšie sa chápať, porozumieť, pracovať a prehlbovať naše vzťahy, jednoducho vytvárať spoločenstvo rodiny. Napríklad v Zdravotnom stredisku Sv. Bakhity máme tím manažment, ktorý prispieva pravidelnými stretnutiami a vzdelávaním zvýšiť úroveň lekárskej starostlivosti. Naša komunita má auto, ktoré nám pomáha ísť na výjazdy do dedín, kde ľudia potrebujú ešte viac našu pomoc než v samotnom meste. Pretože máme o dve sestry v komunite viac, môžeme sa venovať viac pastoračnej práci s deťmi, mládežou, rodinami a ženami. Spomínaná tvrdá skúsenosť v decembri a januári nás ešte hlbšie spojila s našimi ľuďmi, ktorí si veľmi vážia, že napriek ohrozeniu vlastného života zostávame s nimi nielen v radostiach, ale aj v bolestiach a ochotne ideme s nimi i ponad to.

Chodia do Južného Sudánu aj laickí misionári alebo misionárky? Z ktorých krajín?

V Južnom Sudáne sú tiež laickí misionári, ktorí prídu na kratší čas, ale niektorí sa po čase opäť vrátia. Tak napríklad v Yei máme ľudí z Talianska, ktorí nám pomáhajú vybudovať a zariadiť operačnú sálu, a tak prichádzajú odborníci na stavbu, inštalatéri alebo iní. V druhých miestach sú učitelia v školách, ale aj ľudia iných profesií, napríklad lekári... Títo pochádzajú z rôznych krajín Európy, ale aj z celého sveta.

Existuje v Južnom Sudáne náboženská sloboda? Ktoré iné náboženstvá tam ľudia vyznávajú?
Po získaní nezávislosti v Južnom Sudáne je vďaka Bohu náboženská sloboda. Sú tam rôzne kresťanské cirkvi, tiež pravoslávne a ortodoxné, moslimovia, ale pomaly sa tam dostávajú i niektoré sekty.

Ako prebieha misijná činnosť v Južnom Sudáne? Existujú nejaké ťažkosti, ktoré prekážajú v sociálnej pomoci a pri hlásaní Evanjelia?

Väčšina ľudí sú kresťania, ktorí sú otvorení pre Evanjelium. Mnohí však neboli zvyknutí žiť v organizovaných spoločenstvách hlavne kvôli tomu, že tam bola vojna. Mnohí nie sú schopní čítať a písať – ešte stále hlavne na vidieku 70% ľudí je negramotných – ale niektorí sú dobre vzdelaní a veľmi šikovní a hovoria výbornou angličtinou. V prvomrade treba viac kňazov, vzdelaných katechétov, ktorí nám zvlášť chýbajú, potrebujeme vzdelávať ľudí, hlavne deti v školách, chýbajú učitelia, chýbajú knihy, školské pomôcky, v mnohých miestach školy, chýbajú finančné prostriedky, zariadenia, Biblie, katechizmus... Potrebná je tiež formácia detí, laikov a všetkých, prehĺbenie znalosti Biblie, katechizmu... Najviac je však potrebný pokoj, aby rozvoj, ktorý sme tak pekne začali po všetkých stránkach po vzniku nezávislého štátu, mohol pokračovať. Je potrebné zmierenie, odpustenie, prijatie odlišnosti toho druhého, váženie si každého človeka , neuprednostňovanie len svojho vlastného kmeňa, ale viac otvorenosti pre budovanie jednoty, solidarity a pokoja. V tomto všetkom podľa mňa má evanjelizácia prvé miesto ruka v ruke so vzdelávaním.

Ako trávite vašu dovolenku na Slovensku? Ako vnímate rozdiely, ktoré zaiste na Slovensku pozorujete po 2 rokoch? Čo vám je na dovolenke vzácne, čo ste možno pred odchodom do Afriky brali ako samozrejmé?

Na moje terajšej dovolenke, ktorá je tento raz kratšia, som bola na duchovných cvičeniach, nakoľko v Južnom Sudáne doteraz žiadne centrum pre exercície nemáme. Takže som vďačná, že som načerpala duchovnu silu. Teší ma, že vidím stále viac laikov na duchovných cvičeniach a ich oduševnenie pre misie. Tiež si potrebujem oddýchnuť a poďakovať sa našim dobrodincom, bez ktorých pomoci by sme nemohli robiť to, čo robíme, čo je spojené s návštevou priateľov, príbuzných a farských spoločenstiev. Vzácna je pre mňa moja rodina, moje slovenské spolusestry,Misijné združenie Ducha Svätého, rodáci, pútnické miesta a krása nášho Slovenska. V porovnaní s Afrikou mi tu chýba hlavne viac detí. Keď som tu, tak si vždy uvedomím, ako dobre sa tu máme a čo všetko máme. A že mnohí ľudia to berú ako samozrejmé. Napr. čistá pitná voda, lekárske ošetrenia, možnosti takmer všetkých operácií, prítomnosť špecialistov, ešte pomerne dobrý počet kňazov, možnosť chodiť do školy, možnosti ďalšieho vzdelávania, práce, asfaltové cesty, krásne domy, doprava, jedlo, komunikácia ... ale hlavne pokoj, lebo bez pokoja nie je možný ďalší rozvoj. Na záver by som chcela povedať, že toto je pre mňa najzmysluplnejšia misia, v akej som kedy bola. Ešte nikdy som sa v živote nestretla s ľuďmi, ktorí by tak hrozne trpeli po všetkých stránkach. Obdivujem ich, že sú silní a nevzdávajú to. Som presvedčená, že Boh ich nesmierne miluje a nás – misionárky a misionárov ku nim posiela, aby mohli pocítiť túto Jeho lásku a ešte viac mu dôverovať, že On je náš Spasiteľ a Ten, ktorý nás prišiel vyslobodiť z jarma hriechu a otroctva , aby sme boli slobodnými deťmi a mali život v hojnosti. V tejto misii si tiež viac a viac uvedomujem Ježišovu misiu v zmysle jeho nasledovania až na vrchol Kalvárie s nádejou na vzkriesenie a na večný život. On si ma formuje vo všetkých situáciách a mne stačí len jedno - že On je vždy so mnou/s nami. To je moja istota, nádej a radosť. Ďakujem v mene našej komunity v diecéze Yei za pomoc všetkým našim dobrodincom a uisťujem ich našimi modlitbami i naďalej. Modlime sa, aby Pán zapálilsvojím Svätým Duchom srdcia veriacich, aby sme spoločne a v radosti ohlasovali Evanjelium slovom i životom.

Pripravil: Martin Štefanec SVD



( TK KBS, mšt; ml ) 20160520035   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 2927 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019