Vatikán 20. mája (RV) Vyslovenie Božej pravdy musí ísť ruka v ruke s pochopením pre ľudskú slabosť. Tomuto postoju nás učí dnešné evanjelium, ktorým sa nechal inšpirovať pri slávení omše v Dome sv. Marty pápež František. Sv. Marek opisuje rozhovor Ježiša s farizejmi, ktorí sa ho pýtali, či muž smie prepustiť manželku (Mk 10,1-12).Kristus, povedal Svätý Otec, prekonáva ľudské ponímanie, ktoré sa snaží redukovať chápanie Boha na tzv. „rovnicu kazuistiky“, teda na isté zásady správania podľa náboženských prikázaní. Farizeji a zákonníci kládli Ježišovi mnoho nástrah a snažili sa ho zdiskreditovať a poškodiť jeho autoritu pred ľudom, ktorý ho nasledoval.
Pápež František pomenúva „pascu“ farizejov v rozhovore o prepustení manželky ako pascu „kazuistiky“, ktorú zosnovala „malá skupinka osvietených teológov“ presvedčených o tom, že „vlastnia celé poznanie a múdrosť Božieho ľudu“. Ako ďalej Svätý Otec vysvetlil, Ježiš z tejto pasce uniká tým, že ju presahuje, keďže mu ide o viac, o „plnosť manželstva“. Už v minulosti tak urobil, pripomenul pápež, keď saducejom na otázku o žene, ktorá mala sedem mužov povedal, že pri zmŕtvychvstaní nebude manželkou nikoho, lebo v nebi „sa neženia, ani nevydávajú“. Kým v tomto prípade Kristus poukázal na „eschatologickú plnosť“ manželstva, v rozhovore s farizejmi hovorí o „plnosti harmónie stvorenstva“: „Boh ich stvoril ako muža a ženu“, a ako Písmo ďalej pokračuje, „budú dvaja v jednom tele“.
„A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje. Či už v prípade levirátu [tzv. švagrovského manželstva], alebo v tomto, Ježiš odpovedá neochvejnou, zdrvujúcou pravdou – táto pravda je vždy z plnosti. Ježiš nikdy nekupčí s pravdou. A títo, táto malá skupinka osvietených teológov, vždy vyjednávala, čo sa týka pravdy, zužujúc ju na kazuistiku. Ježiš sa však o pravde nedojednáva. A toto je pravda o manželstve, neexistuje iná“.
„Ježiš však,“ pokračoval ďalej Svätý Otec František, „je tak milosrdný, tak veľký, že nikdy, naozaj nikdy nezatvára dvere hriešnikom“. Z tohto dôvodu sa neobmedzuje len na vyslovenie Božej pravdy, ale pýta sa tiež farizejov, čo Mojžiš prikazuje v zákone. A keď odpovedali, že Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť manželku, Ježiš odpovedá, že tak urobil pre tvrdosť ich srdca. Podľa pápeža Ježiš vždy odlišuje medzi pravdou a ľudskou slabosťou, bez slovných vytáčok:
„V tomto svete, v ktorom žijeme, s touto kultúrou provizórnosti, je táto skutočnosť hriechu veľmi silná. Ježiš nám však, pripomínajúc Mojžiša, hovorí: ‚Nuž, je tu tvrdosť srdca, je tu hriech, dá sa však niečo urobiť: odpustiť, pochopiť, sprevádzať, pýtať sa, rozlišovať tieto prípady... No nikdy sa s pravdou nekupčí! A Ježiš je schopný povedať túto tak veľkú pravdu a zároveň byť tak chápavý voči hriešnikom, voči slabým“.
Pápež František na záver svojej homílie zhrňuje, že dve veci, ktorým nás Ježiš učí, sú pravda a tá správna chápavosť, akej „osvietení teológovia“ nie sú schopní, lebo sú v pasci akejsi „matematickej rovnice“ toho, čo sa môže a čo nie. A tak z ľudskej slabosti nie sú schopní ani veľkorysejšieho pohľadu, ani lásky. Stačí sledovať „jemnocit“, s akým sa Ježiš správa k cudzoložnici, ktorej hrozí ukameňovanie: „Ani ja ťa neodsudzujem, choď a odteraz už nehreš.“
„Nech nás Ježiš naučí mať srdce s veľkým priľnutím k pravde a tiež srdce s veľkým pochopením a ochotou stáť pri všetkých našich bratoch, ktorí sú v ťažkostiach. A toto je dar, tomuto učí Duch Svätý, nie títo osvietení učitelia, ktorí na to, aby nás vyučovali, potrebujú zredukovať Božiu plnosť na kauzistickú rovnicu. Nech nám Pán dá túto milosť“.
