Vatikán 5. mája (RV) Na slávnosť Nanebovstúpenia Pána Svätý Otec František predsedal v Bazilike sv. Petra modlitbovej vigílii s názvom „Osušiť slzy“. Jubilejné podujatie v rámci Svätého roka milosrdenstva bolo venované všetkým, čo trpia na tele alebo na duši a potrebujú útechu vo svojom žiali a v životných trápeniach. Bolo konkrétnym vyjadrením jedného zo skutkov duchovného milosrdenstva: „tešiť zarmútených“. Súčasťou liturgie slova, pri ktorej bol v Bazilike sv. Petra vystavený aj relikviár Slziacej Panny Márie zo Syrakúz, boli okrem biblických čítaní a spoločných prosieb aj svedectvá o Božej úteche v najťažších situáciách: skúsenosť talianskej rodiny zasiahnutej samovraždou dieťaťa, príbeh politického utečenca, príslušníka katolíckej menšiny z Pakistanu, či svedectvo mladého muža o strate zmyslu života a jeho znovunájdení sprevádzanom vytrvalou modlitbou rodičov.
Svätý Otec osobne pozdravil každého z tých, čo sa podelili so svedectvom. Pred milostivý obraz Panny Márie zakaždým priniesli zažatú olejovú lampu. Veriaci mali možnosť odovzdať na lístku svoj modlitbový úmysel. Vyzbierané úmysly sa stali súčasťou spoločných modlitieb, keď ich symbolicky priniesli v prútených košoch pred obraz Panny Márie. Pápež František na záver odovzdal desiatim zástupcom zhromaždených veriacich ako znak útechy pochádzajúcej z Božieho milosrdenstva tzv. Agnus Dei. Ide o oválny devocionálny predmet z bieleho vosku s vyobrazením Veľkonočného Baránka na lícnej strane a emblémom Jubilea milosrdenstva na rube.
Tradícia „agnuskov“ (Agnus Dei) sa predpokladá od 4. storočia, pričom ich existencia je doložená z 9. storočia. Arcidiakon Rímskej cirkvi ich na Bielu sobotu odlieval z roztaveného vosku veľkonočnej sviece z predchádzajúceho roku, s primiešaním posväteného oleja. Počas Veľkonočnej oktávy sa potom ako posvätené predmety rozdávali veriacim. Počnúc pontifikátom Pavla II. sa od roku 1470 tieto predmety používali aj v súvislosti so slávením Jubilejných rokov.
*
Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka:
Bratia a sestry,
po svedectvách, ktoré sme počuli, a vo svetle Pánovho slova, ktoré rozjasňuje naše situácie utrpenia, vzývajme na prvom mieste Ducha Svätého, aby prišiel medzi nás. Nech on osvieti našu myseľ, aby sme našli správne slová, schopné ponúknuť útechu. Nech on otvorí naše srdce, aby sme mali istotu o Božej prítomnosti, ktorý nás v skúškach neopúšťa. Pán Ježiš prisľúbil svojim učeníkom, že ich nikdy nenechá osamotených: v každej životnej situácii bude stáť pri nich a pošle im svojho Ducha Utešiteľa (porov. Jn 14,26), ktorý im pomôže, bude ich podporovať a utešovať.
Vo chvíľach smútku, v utrpení choroby, v úzkosti z prenasledovania a v bolesti smútenia, každý hľadá slovo útechy. Veľmi pociťujeme potrebu, aby niekto stál blízko nás a spolucítil s nami. Zakusujeme, čo znamená byť dezorientovaní, zmätení, zasiahnutí tak hlboko, ako sme si nikdy nevedeli predstaviť. Pozeráme v neistote okolo seba, aby sme našli niekoho, kto bude skutočne vedieť pochopiť našu bolesť. Myseľ sa napĺňa otázkami, ale odpovede neprichádzajú. Sám rozum nie je schopný osvetliť naše vnútro, zachytiť bolesť, ktorú prežívame a ponúknuť odpoveď, ktorú očakávame. V tých chvíľach viac potrebujeme dôvody srdca, ktoré jediné sú schopné pomôcť nám pochopiť tajomstvo, ktoré obklopuje našu samotu.
Koľko smútku vídavame na toľkých tvárach, ktoré stretávame. Koľko sĺz tečie vo svete v každej chvíli, jedna iná ako druhá. A spoločne vytvárajú akoby oceán bezútešnosti, ktorá prosí o zmilovanie, spolucítenie a útechu. Najtrpkejšie sú tie, ktoré spôsobila ľudská zloba. Slzy toho, kto pocítil, ako je násilne odtrhnutý od blízkej osoby. Slzy starých rodičov, matiek a otcov, detí... Sú to oči, ktoré často zostávajú upreté na západ slnka a len s námahou vidia úsvit nového dňa. Potrebujeme milosrdenstvo, útechu, ktorá pochádza od Pána. Všetci to potrebujeme. Je to naša chudoba, ale aj naša veľkosť: vzývať Božiu útechu, ktorý svojou nežnosťou prichádza osušiť slzy na našej tvári (por. Iz 25,8; Zjv 7,17; 21,4).
V tejto našej bolesti nie sme sami. Aj Ježiš vie, čo znamená plakať kvôli strate milovanej osoby. Je to jedna z najdojímavejších stránok evanjelia: Keď Ježiš videl plakať Máriu nad smrťou brata Lazára, nedokázal ani on zadržať slzy. Bol zasiahnutý hlbokým dojatím a prepukol v plač (porov. Jn 11,33-35). Evanjelista Ján chce týmto popisom ukázať Ježišovu účasť na bolesti jeho priateľov a zdieľanie ich skľúčenosti. Ježišove slzy znepokojili v priebehu storočí mnohých teológov, ale najmä obmyli mnohé duše, utíšili mnohé rany. Aj Ježiš zažil vo svojej osobe strach z utrpenia a smrti, sklamanie a skľúčenosť zo zrady Judáša a Petra, žiaľ nad smrťou priateľa Lazára. Ježiš «neopúšťa tých, ktorých miluje» (Augustín, In Joh 49,5). Ak Boh plakal, aj ja môžem plakať, vediac, že som pochopený. Ježišov plač je protiliek na ľahostajnosť voči utrpeniu mojich bratov. Ten plač ma učí osvojiť si bolesť druhých, mať účasť na nepohodlí a utrpení tých, ktorí zažívajú najbolestivejšie situácie. Otriasa mnou, aby ma urobil vnímavým na smútok a beznádej tých, ktorí boli obratí dokonca i o telo svojich drahých, a nemajú viac ani len miesta, kde by mohli nájsť útechu. Ježišov plač nemôže zostať bez odpovede zo strany toho, kto v neho verí. Ako on utešuje, tak sme aj my povolaní utešovať.
V okamihu straty, pohnutia a plaču sa vynára v srdci Krista modlitba k Otcovi. Modlitba je skutočným liekom na naše utrpenia. Aj my môžeme v modlitbe vnímať prítomnosť Boha pri nás. Nežnosť jeho pohľadu nás utešuje, sila jeho slova nás podopiera, vlieva nám nádej. Ježiš sa pred hrobom Lazára modlil hovoriac: «Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. Vedel som, že ma vždy počuješ» (Jn 11,41-42).
Potrebujeme túto istotu: Otec nás počuje a prichádza nám na pomoc. Božia láska rozliata v našich srdciach dovoľuje povedať, že keď milujeme, nič a nikto nás nikdy nebude môcť odlúčiť od osôb, ktoré sme milovali. Slovami hojnej útechy to pripomína apoštol Pavol: «Kto nás teda odlúči od Kristovej lásky? Azda úzkosť, súženie, prenasledovanie, hlad, nahota, nebezpečenstvo, meč? [...] Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. Ja som naozaj presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nikdy nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi» (Rim 8,35.37-39). Sila lásky pretvára utrpenie v istotu Kristovho víťazstva, a nášho víťazstva spolu s ním, a v nádej, že raz budeme opäť spolu a budeme naveky hľadieť na tvár Najsvätejšej Trojice, večný prameň života a lásky.
V blízkosti každého kríža je vždy Ježišova Matka. Svojím plášťom zotiera naše slzy. Svojou rukou nás dvíha a sprevádza nás na ceste nádeje.
Preložila: Slovenská redakcia VR
