*

MÁJ A ŽENA

Mesiac máj akosi prirodzene posúva do popredia ženu. Azda to súvisí s tým, že rozvíjanie nového života v prírode je tu a žena je vždy nositeľka nového života. Navyše práve druhá májová nedeľa je dňom matiek. Možno práve preto je tu čas, aby sme si všetci uvedomili postavenie ženy v súčasnom svete. Žiaľ, nemáme sa z čoho radovať. Žena dnes je viac predmetom reklamy, degradovaná na bytosť spotreby a napriek úžasnému rozvoju vedy a techniky, žena ostáva niekde v otrokárskej spoločnosti. Je zaujímavé, ako často sa sústreďujú útoky spoločnosti na Cirkev, ktorá vraj potiera elementárne práva ženy. Zaujímavé, lebo ak niekto pozná Cirkev, vie aké postavenie má žena v jej dejinách, žena, ktorá je prototypom ktorejkoľvek ženy. Tá žena sa volá Mária a je matkou Ježiša Krista. Je archetypom ženy, ktorá dokáže spolupracovať s Bohom v rôznych situáciách a dokáže Bohu povedať jasné áno. Je výzvou pre každú ženu, ale aj každého muža. Svätý Ján Pavol II. v Mariánskom roku 1988 (15. augusta) vydáva apoštolský list Mulieris dignitatem – O dôstojnosti a povolaní ženy, ktorý úžasným spôsobom osvetľuje nielen postavenie Matky Ježiša Cirkvi vo svete, ale aj postavenie, ktorejkoľvek ženy. Ján Pavol II. píše: „Dôstojnosť ženy a jej povolanie, hoci boli stále predmetom ľudského a kresťanského uvažovania, nadobudli v posledných rokoch osobitnú dôležitosť. Dôkazom toho, okrem iného, sú rôzne prejavy učiteľského úradu Cirkvi použité vo viacerých dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý v záverečnom posolstve hovorí: „Prichádza hodina, vlastne nadišla hodina, keď sa povolanie ženy realizuje v plnosti, keď žena v ľudskej spoločnosti nadobúda význam, lesk a možnosti, aké dosiaľ nikdy nedosiahla. V tejto dobe, keď ľudstvo prechádza prudkými zmenami, duchom evanjelia preniknuté ženy môžu veľmi pomôcť ľuďom, aby neochabovali.“...Podobné myšlienky sa objavovali už pred koncilom, napríklad vo viacerých prejavoch pápeža Pia XII. a v encyklike pápeža Jána XXIII. Pacem in terris. Po Druhom vatikánskom koncile môj predchodca Pavol VI. poukázal na význam tohto „znamenia čias“, keď svätú Teréziu z Avily a svätú Katarínu Sienskú vyznačil titulom „Učiteľky Cirkvi“ a okrem toho na žiadosť účastníkov Biskupskej synody roku 1971 ustanovil mimoriadnu komisiu, ktorá by študovala súčasné problémy týkajúce sa opravdivého povznesenia, dôstojnosti a zodpovednosti ženy. Pavol VI. v jednom prejave medziiným povedal: „V kresťanskom náboženstve viac než v ktoromkoľvek inom, žena má už odprvoti zvláštne dôstojné postavenie, o ktorom nám Nový zákon podáva mnoho dôležitých svedectiev (...); jasne z nich vysvitá, že žena bola povolaná, aby bola článkom živej a činnej štruktúry kresťanstva, a to v takej miere, že dosiaľ neboli asi všetky jej schopnosti ešte vyjadrené.“...Keď listujeme v evanjeliách, pred naším zrakom defilujú mnohé ženy, rozdielne vekom a postavením: ženy postihnuté telesnými chorobami a bolesťami, ako „žena, ktorá osemnásť rokov mala ducha neduživosti, bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať“ (Lk 13, 11), či Šimonova testiná, ktorá „ležala v horúčke“ (Mk 1, 30), alebo žena, ktorá „mala dvanásť rokov krvotok“ (Mk 5, 25) a nesmela sa nikoho dotknúť, lebo vraj jej dotyk „poškvrňoval" človeka. Všetky boli uzdravené a tej posledne spomenutej (trpiacej na krvotok), ktorá sa v „zástupe“ dotkla Ježišovho rúcha (Mk 5, 27), sa dostalo Ježišovej pochvaly pre jej veľkú vieru: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila“ (Mk 5, 34). K týmto sa druží Jairova dcéra, ktorú Pán Ježiš vzkriesil, láskavo ju osloviac „Dievča, hovorím ti, vstaň! “ (Mk 5, 41) a naimská vdova, ktorej Ježiš vzkriesil jediného syna, pričom svoj zázračný zásah sprevádzal výrazom láskavého milosrdenstva: „Bolo mu jej ľúto a povedal: Neplač!" (Lk 7, 13); a napokon kanaánska žena, ktorá si zaslúžila od Ježiša slová mimoriadnej pochvaly pre svoju vieru a poníženosť a pre veľkodušnosť, akej je schopné iba materinské srdce: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš!“ (Mt 15, 28). Tu azda, keby sme nemali iné odkazy na vzťah Ježiša so ženou, iste aj toto by stačilo, aby si súdny človek uvedomil, že Ježiš berie ženu vážne a ak on ju berie vážne, nemôže inak reagovať ani Cirkev.

A pápež pokračuje: „V celej Ježišovej náuke a v jeho zaobchádzaní s ľuďmi nenájdeme nič, čo by poukazovalo na podradnosť ženy, príznačnú pre jeho dobu. Naopak, jeho slová a skutky sú vždy výrazom úslužnosti a úcty, ktoré patria žene. Zhrbenú ženu nazýva „Abrahámovou dcérou“ (Lk 13, 16), kým v celej Biblii sa iba mužom dáva prímenie „syn Abrahámov“. Cestou na Kalváriu Ježiš oslovil ženy: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou“ (Lk 23, 28). Tento spôsob vyslovovať sa o ženách a sa im prihovárať, ako aj zaobchádzať s nimi, je zjavnou „novosťou“ voči vtedy zaužívaným zvykom. Ešte výraznejšie sa to javí v prípade žien, ktoré verejná mienka pohŕdavo označovala ako hriešne, totiž verejné hriešnice a cudzoložnice. Všimnime si Samaritánku, ktorej sám Ježiš povie: „Mala si päť mužov, a ten, ktorého teraz máš, nie je tvoj muž“. Keď zbadala, že pozná tajomstvá jej života, vyzná ho ako Mesiáša a ide to oznámiť aj svojim spoluobčanom. Rozhovor, ktorý ju priviedol k tomuto jej vyznaniu, je jeden z najkrajších v evanjeliu (porov. Jn 4, 7-27). Potom, hľa, verejná hriešnica, ktorú tiež biľagovala verejná mienka, vojde do farizejovho domu a natiera Ježišovi nohy voňavým olejom. Tu Ježiš pohoršenému hostiteľovi o nej povie: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje“ (porov. Lk 7, 37-47). Konečne je tu prípad, ktorý je vari najvýrečnejší. Privedú k nemu ženu, pristihnutú pri cudzoložstve, a provokujú ho otázkou: „Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty? “ – Nato Ježiš odpovie: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň! “ – A účinok tejto odpovede bol taký, že „jeden po druhom sa vytrácali, počnúc staršími“. Zostal sám so ženou. – „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? “ – „Nik, Pane. “ – „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (porov. Jn 8, 3-11). Tieto fakty tvoria veľmi jasný obraz. Kristus je ten, ktorý „vie, čo je v človeku" (porov. Jn 2, 25), v mužovi a v žene. Pozná dôstojnosť človeka a jeho cenu pred Bohom. On sám, Ježiš Kristus, je definitívnym potvrdením tejto ceny. Všetko, čo hovorí a čo koná, sa s konečnou platnosťou uskutočňuje vo veľkonočnom tajomstve vykúpenia. Ježišov postoj voči ženám, s ktorými sa stretá na cestách svojej mesiášskej služby, je odrazom večného úmyslu Boha, ktorý každú z nich stvoril a v Kristovi si každú z nich vyvolil a zamiloval (porov. Ef 1, 1-5). Teda každá je oným „jediným tvorom, ktorého Boh chcel pre neho samého“ Každá už na „počiatku“ dostáva dôstojnosť osoby práve ako žena. Nazaretský Ježiš túto dôstojnosť potvrdzuje, pripomína ju, obnovuje a robí ju obsahom evanjelia a vykúpenia, pre ktoré bol poslaný na tento svet. “ Toto je naozaj dosť výrečné, aby sme si uvedomili postavenie ženy a jej dôstojnosť. Pápež končí apoštolský list slovami: „Cirkev ďakuje za všetky prejavy ženského „génia“ v priebehu dejín vo všetkých krajinách a uprostred všetkých národov, ďakuje za všetky charizmy, ktoré Duch Svätý udeľuje ženám v histórii Božieho ľudu, za všetky víťazstvá, za ktoré vďačí ich viere, nádeji a láske: ďakuje za všetky plody ženskej svätosti. Cirkev súčasne prosí, aby tie neoceniteľné prejavy (porov. 1Kor 12, 4n), ktoré v štedrej miere boli udelené „dcéram“ večného Jeruzalema, boli náležite uznané a použité pre dobro Cirkvi a ľudstva, najmä v našich časoch. Rozjímajúc o biblickom tajomstve „ženy“, Cirkev sa modlí, aby všetky ženy objavili v tom tajomstve seba a svoje „najvyššie povolanie.“ Azda práve preto aj májové číslo okrem pravidelnej rubriky VÝROČIA – Máj 2016, ktorú pripravili Jozef Krištof, František Dlugoš a Ján K. Žira a rubriky ROK MILOSRDENSTVA, v ktorej sa Martin Koleják v príspevku Najsvätejšia Trojica venuje tajomstvu Božieho života v láske, zdroji stvorenia, má dva príspevky, ktoré pomáhajú hlbšie pochopiť postavenie ženy v Katolíckej cirkvi. V prvom, tak obsahovo ako aj rozsahom obsiahlom článku, Ľuboslav Hromják približuje Mariánske pútnické miesta Spišskej diecézy, ktoré sú výrečným svedectvom toho, ako cez oslavu Márie, Ježišovej matky, Cirkev formuje vzťah veriaceho človeka k rešpektovaniu dôstojnosti ženy. Andrej Slodička v článku Význam svätých žien v spoločenskom a politickom živote v kontexte ducha Európy vyzdvihuje život a dielo troch žien, ktoré ovplyvnili dejiny nielen Európy, ale aj sveta. Aj nasledujúci príspevok Relikvie v katolíckej teológii od banskobystrického diecézneho biskupa Mons. Mariána Chovanca, vyzdvihuje význam ženy. „Relikvie patrónky misií, misionárov a letcov prevzali slovenskí rehoľníci od francúzskej komunity sestier bosých karmelitánok z Lisieux; putovali po 22 miestach celého Slovenska; navštívili celkovo 44 kostolov a vyvolali prekvapivo veľký záujem: „Štrnásťdňové putovanie prinieslo veľa duchovných darov pre Slovensko. Svätá Terézia je sväticou, ktorá priťahuje všetky generácie a učí univerzálnej láske – evanjeliovej láske, ktorá nemá hraníc. Jej učenie obsahuje len pár myšlienok, ale má hĺbku, ktorá má čo povedať dnešnému svetu.“ Záver periodika tvoria HOMÍLIE od nedele Zoslania Ducha Svätého až po Dvadsiatu druhu nedeľu v Cezročnom období „C”. Na obálke Duchovného pastiera v rubrike NOVÉ KNIHY – RECENZIE Matej Pinkas ponúka recenzie troch diel profesora Jozefa Krupu: Držať sa svojho vyznania. Úvod do katolíckej teológie; Katolícka dogmatická teológia. Prolegomena – Trinitológia – Ekleziológia – Graciológia a Vieroučný výskum textov paleokresťanskej Tradície.

TK KBS informoval Daniel Dian

( TK KBS, dd; ml ) 20160430010   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]