1. Svätý Otec sa v Chiapase zastal domorodých obyvateľov

2. Stretnutie pápeža Františka s rodinami na štadióne

3. Homília Svätého Otca v Morelii: Povedz mi, ako sa modlíš a ja ti poviem, ako žiješ

ad 1. Po pondelkovej svätej omši pápež František obedoval s predstaviteľmi domorodého obyvateľstva. Bolo ich osem, reprezentovali rôzne zložky týchto komunít. V biskupskej kúrii v San Cristóbal de Las Casas si za stôl s pápežom sadli kňaz oblečený v kroji, trvalý diakon so svojou manželkou, jedna zasvätená žena, ďalej zástupkyňa mladých či katechéta. Prítomný bol aj miestny biskup Felipe Arizmendi Esquivel. Predtým než sa odobral do Tuxtla Gutiérrez na stretnutie s rodinami, zastavil sa Svätý Otec ešte v katedrále mesta San Cristóbal de Las Casas zo 16. storočia, kde naňho čakali stovky chorých. Krátko sa tiež pomodlil pred hrobom Samuela Ruiza (1924-2011), ktorý tam bol 40 rokov biskupom.

Samuel Ruiz známy aj ako Sam sa ako prvú vec po nástupe do úradu začal zoznamovať s jazykmi domorodých obyvateľov svojej diecézy, akými sú tzotzil, tojolabal, chol a ďalšie. Vytvoril tiež pracovné skupiny na preklad Biblie a sieť domorodých trvalých diakonov, ktorí evanjelizovali v hornatých regiónoch. Vďaka tejto novej stratégii sa mu v prvej fáze podarilo pripraviť 700 domorodých katechétov a za štyri desiatky rokov jeho pôsobenia na čele diecézy sa táto evanjelizačná sieť rozrástla až na osemtisíc katechétov. V celom Mexiku dnes pôsobí vyše 305-tisíc katechétov.

Svätý Otec sa potom stretol s mexickými rodinami. Prijali ho na zaplnenom štadióne Víctora Manuela Reyna v Tuxtla Gutiérrez. Ide o viac než polmiliónové mesto, ktoré leží na periférii Mexika, blízko pri hranici s Guatemalou. Svätý Otec si najskôr vypočul svedectvo štyroch rodín.

Ako prvý hovoril 14-ročný Manuel Alejandro, ktorý už od piatich rokov trpí svalovou dystrofiou. Chlapca na vozíku sprevádzala rodina. „Svätý Otec František, keď som strácal silu v celom svojom tele, až som skončil na vozíku, ostal som smutný. Neskôr som sa rozprával s rodičmi a povedal som im, aby nežialili, že môžem ešte urobiť veľké veci, i keď nemôžem robiť to, čo ostatné deti a dal som im novú chuť do života“, prihovoril sa Svätému Otcovi Manuel, ktorý si tiež zaspomínal na časy, ako začal s rodičmi chodiť do kostola. Inšpiráciu našiel najmä u svojho staršieho brata: „Dnes chodím evanjelizovať na vozíku a s veľkou radosťou pozývam tých, ktorí nepoznajú Boha“. Na záver Svätého Otca poprosil, aby sa modlil za mladých v Mexiku, ktorí mnohokrát končia v zlej spoločnosti rovesníkov a chodia po zlých chodníkoch.

Druhým svedectvom bola výpoveď rodiny z diecézy Tapachula. V jednej domácnosti žijú tri generácie. Starí rodičia, „don Aniceto a señora“, ako ich neskôr vo svojom príhovore nazval Svätý Otec František, oslávili 50 rokov manželstva a boli jedným z 200 manželských párov, ktoré si pri tejto príležitosti na záver stretnutia obnovili manželský sľub. „Celá naša rodina sa cíti požehnaná, lebo skrze našich starých rodičov sme dostali od Boha dar viery. Sme vďační za ich svedectvo a výchovu, vďaka ktorým sme sa naučili vážiť si hodnotu modlitby a počúvať tiež Božie slovo,“ podelil sa o svoje skúsenosti jeden z piatich súrodencov.

Ďalšie svedectvo predstavil pár Humberto a Claudia, ktorí sa pred 16 rokmi zosobášili civilne, keďže Claudia bola rozvedená: „Sú tomu už tri roky, čo k nám prehovoril Pán a cez skupinu rozvedených zmenil náš život. Priblížili sme sa k Cirkvi a prijali lásku a milosrdenstvo. I keď nemôžeme pristupovať k Eucharistii, veríme, že ju môžeme prijímať skrze nášho blížneho, ktorý je v núdzi, skrze chorého brata, brata, ktorý je väznený. Hľadáme tak spôsob, ako ponúknuť Božiu lásku, ktorú sme pocítili,“ vysvetlil Humberto, ktorý so svojou manželkou pracuje v miestnej nemocnici ako dobrovoľník.

Posledným svedectvom bol životný príbeh 52-ročnej slobodnej matky Beatriz, ktorá v súčasnosti pracuje ako zdravotná sestra: „Moje detstvo poznačili chudoba, násilie a odchod otca, čo spôsobilo, že som sa cítila nemilovaná a hľadajúc lásku som ostala niekoľkokrát tehotná. V živote som tak zažila odmietnutie spoločnosťou, smútok a hlbokú samotu. Stretla som však Božiu lásku a skrze jeho Cirkev som sa zachránila. Ako zdravotná sestra som mala mnoho príležitostí ísť na potrat, ale Boh mi pomohol“.

Dojímavé a osobné príbehy štyroch rodín počúval Svätý Otec veľmi pozorne a s dojatím. Po každom jednom z nich opustil svoje pápežské kreslo a vyšiel rodine v ústrety, aby sa s nimi zvítal a osobne porozprával.

Na úvod svojho príhovoru rodinám poďakoval za to, že otvorili dvere svojich domovov deliac sa o „chlieb, ktorý ich živí a deliac sa o ťarchu každodenných ťažkostí“. Pápež František vo svojom príhovore ďalej pokračoval: „Ďakujem vám, ďakujem ti, Manuel, za tvoje svedectvo a príklad. Páčil sa mi výraz, ktorý si použil: ‚dal som im novú chuť do života‘, ako postoj, ktorý si zaujal, keď si hovoril so svojimi rodičmi. Verím, že je to práve to, čo chce prostredníctvom nás robiť Duch Svätý: dať nám novú chuť do života, darovať nám dôvod kráčať vpred v rodine, snívajúc, budujúc život, ktorý má chuť domova a rodiny“.

„Je isté, že žiť v rodine nie je vždy jednoduché, mnohokrát je to bolestivé a únavné, ale verím, že možno na rodinu použiť to, čo som už neraz použil v súvislosti s Cirkvou: radšej uprednostňujem zranenú rodinu, ktorá sa každý deň snaží tvorivo prejavovať lásku, než takú rodinu a spoločnosť, ktoré sú choré na uzamknutosť alebo pohodlnosť v strachu pred láskou. Uprednostňujem rodinu, ktorá sa znovu a znovu snaží začať, pred rodinou a spoločnosťou, ktoré sú do seba zahľadené a posadnuté luxusom a pohodlím. (...) Uprednostňujem rodinu s unavenou tvárou, lebo sa rozdáva, pred rodinou s upravenými tvárami, ktoré nepoznali nehu a súcit“.

Na záver Svätý Otec všetkých prítomných povzbudil, aby nezabúdali, že majú matku: „Panna Mária Guadalupská sa rozhodla navštíviť túto zem a to nám dáva istotu jej príhovoru, aby sa tak tento sen nazývaný rodina nestratil kvôli prehnanosti v kariére a kvôli samote. Ona je matka a je vždy k dispozícii, aby obhajovala naše rodiny, obhajovala našu budúcnosť. Ona je vždy pripravená ‚dať nám chuť do života‘ dávajúc nám svojho syna“.

Pápež František pri príležitosti stretnutia s mexickými rodinami v Tuxtla Gutiérrez tiež pripomenul postavu Jozefa, ktorý je súčasťou Svätej rodiny. Prítomné páry pozval, aby si v tichosti obnovili svoje manželské sľuby a slobodné páry povzbudil, aby v modlitbe prosili o milosť vernej rodiny plnej lásky. Urobiť tak mohli aj milióny ľudí, ktorí stretnutie so Svätým Otcom sledovali prostredníctvom telekomunikačných prostriedkov.

ad 3. Dnešný deň apoštolskej cesty zaviedol pápeža do zemepisného stredu Mexika - do mesta Morelia. Ide o oblasť, ktorá je známa vysokou zločinnosťou. Pápež slávil na štadióne svätú omšu s kňazmi, zasvätenými osobami a seminaristami. V homílii sa zameral na Ježišovu modlitbu Otče náš a na úzky vzťah medzi modlitbou a životom kresťana. Pripomenul aj osobnosť biskupa zo 16. storočia, Vasca Vázqueza de Quirogu, ktorý sa zastával indiánov.

Podobne ako Chiapas, ktorý pápež František navštívil v pondelok, aj v tomto štáte s vyše 4 miliónmi obyvateľov žijú mnohí pôvodní obyvatelia, no sú viac integrovaní do spoločnosti. Michoacán bol tiež centrom takzvaných „cristeros“, ktorí v 20. rokoch minulého storočia bojovali proti antiklerikálnej mexickej vláde. Tento štát má viaceré sociálne problémy či napätia, je v ňom rozšírený obchod s drogami, vzdelaní mladí ľudia ťažko hľadajú prácu a mesto Morelia s približne 600 000 obyvateľmi je známe vysokou kriminalitou.

Krátko po sedemnástej hodine nášho času Svätý Otec slávil svätú omšu s kňazmi, zasvätenými osobami a seminaristami na štadióne „Venustiano Carranza“, kde sa zmestí 20 000 osôb. Počas omše okrem španielčiny zaznel aj domorodý jazyk purhépecha. Na rozdiel od včerajšej svätej omši v Chiapase s domorodými komunitami, tentoraz pápeža Františka privítali „klasickou“ liturgickou hudbou.

Svätého Otca čakal jednoduchý oltár so sochou Panny Márie Guadalupskej, pri ktorej sa nakrátko zastavil. Ešte pred omšou poprosil prítomných o modlitbu za zosnulého 96-ročného emeritného biskupa diecézy Hermosillo Mons. Quintera Arceho, ktorý zomrel dnes v noci. V homílii Svätý Otec vychádzal z dnešného čítania z Matúšovho evanjelia, kde Ježiš učí apoštolov modlitbu Otče náš. Poukázal na prepojenosť modlitby a života, citujúc príslovie: «Povedz mi, ako sa modlíš a ja ti poviem, ako žiješ - povedz mi, ako žiješ a ja ti poviem, ako sa modlíš.» Pápež pripomenul aj veľkú osobnosť 16. storočia, biskupa Vasca Vázqueza de Quirogu (1470-1565), známeho obhajcu indiánov v Mexiku.

* * * * *

Plné znenie homílie pápeža Františka:

Je jedno naše príslovie, ktoré hovorí: «Povedz mi, ako sa modlíš a ja ti poviem, ako žiješ - povedz mi, ako žiješ a ja ti poviem, ako sa modlíš.» Pretože keď mi ukážeš, ako sa modlíš, naučím sa objavovať živého Boha a keď mi ukážeš, ako žiješ, naučím sa veriť v Boha, ku ktorému sa modlíš, pretože náš život hovorí o modlitbe a modlitba zas o našom živote. Pretože náš život hovorí v modlitbe a modlitba zas v našom živote. Modliť sa treba učiť, ako sa učíme chodiť, rozprávať či počúvať. Škola modlitby je školou života a škola života je miestom pre školu modlitby.

A Pavol, keď učil svojho milovanému učeníka Timoteja a povzbudzoval ho k životu podľa viery, vravel mu: „Pamätaj na tvoju matku a tvoju starú matku”. A seminaristi, keď prichádzali do seminára, sa ma často pýtali: „Otče, ale ja by som sa chcel pomodliť hlbšie, vnútornejšie…” - „Pozri, modli sa naďalej tak, ako ťa doma učili. A potom bude tvoja modlitba postupne rásť tak ako rástol tvoj život.” Modlitbe sa učíme. Tak ako v živote.

Ježiš chcel svojich [učeníkov] voviesť do tajomstva Života, do tajomstva svojho života. Keď jedol, spal, uzdravoval, kázal, modlil sa, ukazoval im, čo znamená byť Božím Synom. Pozval ich zdieľať jeho život a jeho dôvernosť a keď boli s ním, umožnil im dotknúť sa v jeho tele Otcovho života. V jeho pohľade a kráčaní mohli zakúsiť silu a novosť zvolania: «Otče náš». V Ježišovi tento výraz «Otče náš» nemá pachuť rutiny či opakovania. Naopak, má chuť života, skúsenosti a autentickosti. On vedel žiť modlitbou a modliť sa životom, vyslovujúc slová: Otče náš.

A nás pozval robiť to isté. Naše prvé povolanie je zakúsiť túto milosrdnú lásku Otca v našom živote, v našom príbehu. Jeho prvé volanie nás vovádza do tejto dynamiky lásky a synovstva. Naše prvé povolanie je naučiť sa povedať «Otče náš» a ako Pavol zdôrazňoval: «Abba».

«Beda mi, keby som nehlásal evanjelium!», hovorí sv. Pavol, beda mi! Pretože evanjelizovať – pokračuje – to nie je dôvod k sláve, ale povinnosť (1 Kor 9,16).

Pozval nás k účasti na jeho živote, na božskom živote. Beda nám, zasväteným, seminaristom, kňazom, biskupom, beda nám, ak ho nezdieľame, beda nám, ak nie sme svedkami toho, čo sme videli a počuli, beda nám. Nechceme byť funkcionármi božích vecí, nie sme a ani nikdy nechceme byť zamestnancami v Božom podniku, pretože sme pozvaní k účasti na jeho živote, sme pozvaní zapojiť sa do jeho srdca, do srdca, ktoré sa modlí a žije hovoriac: «Otče náš». Veď čo je misia, ak nie vysloviť naším životom – od začiatku až po koniec, tak ako náš brat biskup, ktorý zomrel tejto noci – vysloviť naším životom «Otče náš»?

K tomuto nášmu Otcovi sa dennodenne modlíme, a jedným z toho, čo mu hovoríme, je toto: nenechaj nás upadnúť do pokušenia. Sám Ježiš to urobil. Modlil sa, aby sme my, jeho učeníci včerajška i dneška – neupadli do pokušenia. Ktoré z pokušení by mohlo na nás zaútočiť? Aké to môže byť pokušenie, čo vzniká nielen z uvažovania nad realitou, ale aj v jej prežívaní? Ktoré pokušenie k nám prichádza z prostredí častokrát ovládaných násilím, korupciou, obchodovaním s drogami, neúcty voči ľudskej dôstojnosti či ľahostajnosti voči utrpeniu a neistote? Aké pokušenie môžeme mať zas a znova, my, povolaní k zasvätenému životu, ku kňazstvu a k biskupstvu, aké pokušenie môžeme mať zoči-voči tomuto všetkému, realite, ktorá sa zdá byť akýmsi nezvratným systémom?

Myslím, že by sme ju mohli zhrnúť jedným slovom: rezignácia. Stojac pred touto realitou nás môže zdolať jedna z najobľúbenejších zbraní démona, rezignácia: „Čo tu narobíš? Život je taký.“ Rezignácia, ktorá nás paralyzuje a bráni nám nielen kráčať, ale aj vytvárať cestu; rezignácia, ktorá nás nielen urobí ustrašenými, ale ktorá nás zabarikáduje v našich „sakristiách“ a zdanlivých istotách; rezignácia, ktorá nám nielen bráni ohlasovať, ale bráni nám chváliť, unikne nám radosť, potešenie z chvály. Rezignácia, ktorá nielen bráni plánovať, ale brzdí našu schopnosť riskovať a meniť veci. Preto, Otče náš, nenechaj nás prepadnúť pokušeniu.

Ako dobre nám robí odvolať sa v okamihoch pokušenia na našu pamäť! Ako veľmi nám pomáha pozrieť sa na to „drevo“, z ktorého sme boli vykresaní. Nie všetko sa začalo s nami, a ani sa všetko s nami neskončí; a preto nám tak veľmi osoží oživiť si históriu, ktorá nás priviedla až sem.

A v tomto rozpomínaní sa nemôžeme zanedbať niekoho, kto tak miloval toto miesto, že sa stal synom tejto krajiny. Niekoho, kto dokázal o sebe povedať: «Odtrhli ma od súdnej stolice a postavili ma ku kormidlu kňazstva, zásluhou mojich hriechov. Ja, neužitočný a celkom neschopný na vykonávanie takej veľkej úlohy. Mňa, ktorý som nevedel veslovať, povýšili na prvého biskupa Michoacánu.» (Vasco Vázquez de Quiroga, Pastiersky list, 1554).

Ďakujem pánu kardinálovi arcibiskupovi, ktorý si prial, aby sa táto Eucharistia slávila s berlou tohto muža a s jeho kalichom.

Želám si rozpamätať sa s vami na tohto evanjelizátora známeho aj ako «Tata Vasco», ako «ten Španiel, čo sa stal indiánom.» Realita, akú žili indiáni Purhépecha, ktorú sám opísal slovami: „sú predávaní, znevažovaní a trmácajú sa po trhoch, kde zbierajú odpadky odhodené na zem“, namiesto toho, aby ho viedla k pokušeniu lenivosti a rezignácie, pohla jeho vierou, pohla jeho životom, pohla jeho súcitom, primäla ho to k tomu, aby uskutočnil rôzne iniciatívy, ktoré vniesli nový dych do tejto tak paralyzujúcej a nespravodlivej reality. Bolesť súženia jeho bratov sa stala modlitbou a modlitba sa stala konkrétnou odpoveďou. A za toto si u domorodcov vyslúžil meno «Tata Vasco», čo v jazyku purhépecha znamená otecko.

Otec, ocko, tata, otecko... Toto je tá modlitba, toto je to vyjadrenie, ku ktorému náš pozval Ježiš.

Otec, otecko, tatko, nenechaj nás upadnúť do pokušenia rezignácie, nenechaj nás padnúť do pokušenia lenivosti, do pokušenia straty pamäte, nenechaj nás upadnúť do pokušenia zabudnúť na našich predkov, ktorí nás učili svojím životom hovoriť: «Otče náš».

Preložila: Slovenská redakcia VR

* * * * *

Na záver slávenia biskup zodpovedný za rehoľný rozmer v diecéze Mons. Salvador Rangel Mendoza OFM poďakoval pápežovi za jeho návštevu, o ktorej význame povedal: „Povzbudzuje nás kráčať cestou evanjeliovej radosti, vybrať sa do existenciálnych periférií žien a mužov našich čias s duchom milosrdenstva a s prorockým zmyslom, aby sme mohli prispieť k budovaniu Božieho kráľovstva a spravodlivejšieho Mexika, zmiereného a žijúceho v pokoji.“

Po rozlúčke s kňazmi, rehoľníkmi a seminaristami Svätý Otec František navštívil aj Morelijskú katedrálu. Pri tejto príležitosti sa stretol so 14-timi rektormi najznámejších mexických univerzít a do sakristie katedrály ho prišli privítať aj šiesti lídri iných kresťanských vierovyznaní. Chrám v barokovom štýle zaplnila aj stovka detí, ktoré sa pripravujú na prvé sväté prijímanie. Predstavitelia mesta Morelia pápežovi pri východe z katedrály odovzdali symbolické kľúče od mesta. Posledným bodom programu v Morelii je stretnutie s mladými, ktoré sa uskutoční krátko pred polnocou nášho času.

Zdroj: Vatikánsky rozhlas

( TK KBS, RV bp, ej; ml ) 20160216038   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]