Vatikán 8. februára (RV) Cirkev dnes slávi v poradí Druhý medzinárodný deň modlitby a reflexie proti obchodovaniu s ľuďmi. Iniciatíva pochádza z dielne Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a utečencov a Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj. Rovnako sa pod ňu podpísala aj Medzinárodná únia ženských a mužských rehoľných generálnych predstavených.Ide o iniciatívu, ktorá je odpoveďou na výzvu pápeža Františka v boji proti novodobému otroctvu a solidarity s obeťami obchodovania s ľuďmi. Dátum 8. február má svoj význam. Na tento deň totiž pripadá liturgická spomienka sv. Jozefíny Bakhity. Ide o bývalú otrokyňu, ktorá sa narodila v Sudáne a ktorá sa neskôr stala rehoľnou sestrou kanossiánkou.
Medzi rehoľné rády, ktoré sa angažujú v boji proti obchodovaniu s ľuďmi a najmä proti otroctvu patria aj trinitári, čiže Rád Najsvätejšej Trojice. Rehoľa, ktorú v 12. stor. založil vo Francúzsku sv. Ján z Mathy pomáhala tým najchudobnejším – otrokom a snažila sa ich vykupovať z otroctva. „V dnešnej dobe pomáhame aj kresťanom, ktorí sú prenasledovaní predovšetkým pre svoju vieru. Ďalej pomáhame tým, ktorí sú vo väzení,“ vysvetlil pre Vatikánsky rozhlas prvý poradca Rádu Najsvätejšej trojice p. Thierry Knecht.
Trinitári aktívne pôsobia najmä na juhu a severe Sudánu, v Latinskej Amerike, ktorá bojuje s chudobou a tiež na Blízkom východe. „Naša pomoc znamená byť prítomní nie na trhu, lebo dnes je ťažké nájsť trh s otrokmi ako taký. Snažíme sa však byť prítomní na trasách, ktorými sa otroctvo realizuje,“ dodal páter Knecht. Otroctvo je, podľa jeho slov, v dnešnej dobe stále ťažšie a ťažšie zadefinovať: „Na jednej strane tu máme otroctvo niekoho, kto je inou osobou väznený, či už z politických, náboženských, či ekonomických dôvodov. Na druhej strane je to otroctvo, ktoré sa odhaľuje ťažšie. Ide o otroctvo závislostí, napríklad otroctvo v súvislosti s drogami, či otázka prostitúcie“.
Páter Knecht z Rádu Najsvätejšej Trojice tiež prezradil, že sa v mnohých prípadoch obchodovania s ľuďmi snažia slobodu otrokov vykúpiť peniazmi: „Ľudia, ktorých oslobodíme, sa vo väčšine prípadov snažia vrátiť do rodného kraja. Naša rehoľa nemá žiadne centrum, v ktorom by sme ich mohli prijať, ale spolupracujeme s miestnymi farnosťami, ktoré im ešte pred tým, než sa vrátia domov, pomáhajú“.
