TK KBS

Dnes je piatok 07. 08. 2020   Meniny má Štefánia       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  august  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
31      

  Top témy
Všetky
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Arcibiskup Zvolenský: Zastaňme sa nespravodlivo prenasledovaných
P:3, 01. 01. 2016 17:50, DOM



Bratislava 1. januára (TK KBS) Prinášame plné znenie príhovoru bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského na novoročnej svätej omši v Katedrále sv. Martina v Bratislave.

*

Milí bratia a sestry,

nový rok prináša nový začiatok. Keď stojíme na jeho prahu, nevieme presne, čo nás čaká. Máme nejaké plány, možno predsavzatia. Keď by sme pozreli do kalendára tu v tomto kostole, zistili by sme napríklad, že viacerí v roku 2016 plánujú svadbu. Ďalší sa chystáte v novom roku ukončiť školu, rozmýšľate nad svojou budúcou prácou... Iní azda plánujú, že na jar začnú stavať dom alebo rozbehnú nejaký projekt, nad ktorým už dlhšie uvažovali. Všetky tieto naše novoročné myšlienky spája nádej; posilňuje ich šanca nového začiatku; príležitosť, ktorú nový rok poskytuje.

Niekto by zároveň mohol poznamenať, že ich spája aj neistota – nemôžeme dopredu vedieť ako naše plány dopadnú. Budú veci, ktoré sa podaria, budú aj také, ktoré azda nevyjdú. Ak by sa to, čo nevyjde, týkalo len našich predsavzatí ohľadom chudnutia a zbavenia sa zlozvykov, môžeme s trochou novoročného nadľahčenia povedať, že to hádam nebude až také hrozné. Ako vraj hovorieval Mark Twain, prestať fajčiť je tá najľahšia vec na svete: „Sám som to dokázal už aspoň dvadsaťkrát!“

Priznajme však, neistota je pre nás (nielen z hľadiska nového roka) niečím, čo by sme najradšej odstránili. Máme prirodzenú túžbu po istote, aby sme sa nemuseli strachovať o budúcnosť. Snažíme sa s neistotou a strachom vysporiadať – dostať ich nejakým spôsobom pod kontrolu. To, že musíme vo svojich životoch čeliť rozličným rizikám, nás v prvom rade privádza k opatrnosti. Ak nemáme istotu, ako sa niečo skončí, chceme byť rozvážni, mať sa na pozore. Opatrnosť alebo rozvážnosť je dokonca jednou zo štyroch hlavných mravných čností, o ktorých hovorí aj náš katechizmus.

K rozvážnosti sa pridáva miernosť – do čohokoľvek sa púšťame, má to byť so správnou mierou, aby sme nerozkrútili niečo, na čo nebudeme mať dosť síl, čo presiahne naše možnosti a schopnosti alebo sa nám vymkne z rúk. Popri týchto dvoch čnostiach však naša kresťanská tradícia spomína aj ďalšie dve: odvahu a spravodlivosť, ktoré nám zasa pomáhajú nezastať pred problémami. Určitým spôsobom vyvažujú tie dve prvé, aby sme náročné výzvy, ktoré sa pred nás kladú, dokázali zvládnuť a dotiahnuť do konca. Lebo keby sme pri svojich plánoch, aj na prahu nového roku, boli len opatrní a mierni a chýbala by nám odvaha a rozhodnosť, vôľa presadzovať spravodlivosť, pravdepodobne by sme niektoré veci nikdy neuskutočnili.

Medzi náročnými výzvami, ktorým svet a my spolu s ním budeme v novom roku čeliť, sú napríklad aj dôsledky vojnových konfliktov na Blízkom východe i v ďalších častiach sveta. Kvôli nim a kvôli ďalším okolnostiam sa dávajú do pohybu veľké počty ľudí a my stojíme a budeme stáť pred otázkou, ako sa v tejto situácii zachovať. Je prirodzené, že ľudia upierajú svoj pohľad aj na Cirkev – s otázkou, čo je podľa nej ten správny postoj v komplikovanej situácii. Keď stojíme na prahu nového roka a slávime sviatok Bohorodičky Panny Márie, ktorá porodila svetu Božieho Syna Ježiša Krista, svetlo svietiace vo tmách, svetlo, ktoré temnoty nemôžu pohltiť, je na nás, aby sme toto svetlo neschovávali, ale jeho jas priniesli ľuďom. Temnota plodí strach. Kristus, Božie svetlo a Božia láska, strach i temnotu zaháňa.

Aby sme so strachom mohli bojovať, potrebujeme si ho priznať. Nie je to nijaká hanba, je to prvý a základný krok. Nie sme neohrození hrdinovia. Bojíme sa. Nevieme, ako všetko dopadne. Fenomén utečeneckej krízy je poznačený veľkou neistotou a mnohými rizikami. Preto je na mieste už spomínaná opatrnosť a takisto aj miernosť. Nie je v našich silách zvládnuť naraz všetky problémy, nevládzeme, bohužiaľ, zachrániť každého človeka. Na druhej strane sa však nesmieme nechať strachom opantať. Musíme si ho uvedomiť, prijať ho a s rozumom mu čeliť. Skutočný pokoj totiž inak nezískame.

Okrem zrejmých neistôt, ktoré sprevádzajú utečeneckú krízu, je totiž zrejmé aj to, že vo svete dochádza k nespravodlivosti, kvôli ktorej trpia nevinní. Ľudia, ktorí pokojne žili a zarábali si na svoj chlieb, sú vyháňaní zo svojich domovov a prenasledovaní, ba dokonca zabíjaní, veľmi často pre svoju vieru, neraz tú istú, ktorú aj my vyznávame v našich chrámoch. Pred týmito a podobnými formami nespravodlivosti si nemôžeme zatvárať oči. Nemôžeme zostať indiferentní, keď sa ubližuje nevinným.

Sväté písmo nám na viacerých miestach dosvedčuje, že Boh stojí na strane bezbranných, opovrhovaných, chudobných a vyhnancov – tých, voči ktorým sa svet stal nevšímavým, o ktorých by najradšej nepočul. My, keď sa snažíme žiť svoju vieru, cítime povolanie byť blízko nášho Boha, byť jeho nástrojmi vo svete. O kresťanoch je preto známe, že sa zastávajú nenarodených detí, že bojujú za dôstojnosť starých a chorých. Množstvo preferencií, veľký počet „lajkov” nám to v dnešnej dobe nezíska, ale robíme to, pretože chceme mať účasť na budovaní kultúry života, ktorého sa necítime byť pánmi, ale len správcami.

Ďakujem vám, drahí veriaci, ktorí s odvahou, často proti dravému prúdu obhajujete ľudský život všade tam, kde je ohrozovaný – od počatia až po prirodzenú smrť. A prosím vás, aby ste s podobnou odvahou v novom roku spolu s nami – biskupmi prekonali obavy a pokúsili sa urobiť, čo je v našich silách pre pomoc tým, ktorí trpia nespravodlivosťou.

Pán biskup Viliam Judák pozval do svojej diecézy 149 irackých kresťanov. V posolstve, ktoré adresoval svojim veriacim pred Vianocami, prosil, aby sa na tých miestach, na ktorých žijú, stali hlasom v prospech nespravodlivo prenasledovaných. Pridajme sa k tomuto hlasu. Aby sme sa ich zastali tam, kde žijeme a pracujeme, aby sme sa za nich prihovárali u ľudí aj u Pána Boh, prosili za nich v modlitbách.

Prítomnosť prenasledovaných kresťanov môže byť pre nás duchovne veľmi obohacujúca. Nielen preto, že sa pri nich snažíme napĺňať slová Svätého písma, ktoré nás pobáda konať skutky milosrdenstva: hladných kŕmiť, smädným dať piť, pocestných sa ujať, chorých navštíviť, atď. Ale aj preto, že táto naša blízkosť nespravodlivo prenasledovaným robí náš zážitok viery konkrétnejším, hlbším, autentickejším. Ak možno zápasíme s problémom ako si vieru zachovať, prípadne odovzdať nasledujúcim generáciám, myslím, že práve utečenecká kríza je pre nás nielen skúškou, ale aj príležitosťou.

Zaujali ma slová jedného z dobrovoľníkov, mladého muža, otca rodiny, ktorý keď začal irackým kresťanom pomáhať, zo začiatku možno len „pre pokoj v rodine”, aby vyhovel svojej manželke, zrazu si uvedomil, že ak tým ľuďom chce naozaj pomôcť, potrebuje sa modliť, musí prestať hrešiť a nadávať a nemôže žiť vieru len povrchným spôsobom. Rozprával mi o tom, ako zrazu zistil, že nemôže žiť v nesúlade s tým, čo učí Sväté písmo a katechizmus, keď sa zapája do diela, ktoré je nielen fyzicky, ale predovšetkým duchovne náročné.

Nesústreďme sa len na obavy, vezmime novú situáciu ako príležitosť a využime ju pre dobro – naše vlastné i tých, ktorí potrebujú pomoc. Keď na nich pozeráme, môžeme si uvedomiť jednu vec, ktorá azda viacerým z nás uniká: ich túžby sú veľmi jednoduché. Nemajú prehnané ambície. Sú radi, že môžu byť s rodinou a dostať skromnú šancu na nový život. Nesústreďujú sa na seba. Upriamujú pozornosť na svoje deti, pre ktoré dúfajú v lepšiu budúcnosť. Mnohých vecí, ktoré my pokladáme priam za nevyhnutné, sa dokázali zriecť. S vierou upierajú pohľad na Boha. Na betleheme v utečeneckom tábore, z ktorého k nám prišli, mohli sme to vidieť na fotografii z tábora, na betleheme bolo napísané „Náš domov je tam, kde je Ježiš.” („Our home is where Jesus is.”) To je veľmi silné.

Na prahu nového roku, práve toto je druhá skutočnosť, na ktorú chcem upriamiť našu pozornosť. Po čom túži naše srdce? Čo si v skrytosti želáme, čo by sme radi dosiahli? Čomu najčastejšie venujeme svoje myšlienky? Myslím, že druhá dôležitá výzva, ktorá stojí pred nami, veriacimi kresťanmi na začiatku nového roka, je revízia našich túžob a prianí. Neraz sa porovnávame s ostatnými, sťažujeme sa, bývame nespokojní. To i tamto nám chýba, všeličo si nemôžeme dovoliť, premýšľame ako získať viac prostriedkov. Krok za krokom sa tak otvárame túžbam orientovaným na seba. Obávam sa, že niekedy sa možno dopúšťame až rúhania proti Bohu: našou neustálou nespokojnosťou... Žijeme v jednej z krajín toho šťastnejšieho sveta a väčšina obyvateľov našej planéty ani zďaleka nemá účasť na toľkých dobrodeniach, ktoré sú nám k dispozícii.

Niekedy až choroba alebo nedajbože strata blízkeho človeka nás prinútia sa zastaviť a zamyslieť. Veľkou duchovnou výzvou v novom roku je rozhodnúť sa byť spokojní. Skôr než snívať o nových, dokonalejších a drahších veciach, zamyslieť sa nad zdrojom skutočného šťastia. Možno zároveň ubrať z náročnosti a trochu šetriť zdrojmi, ktoré využívame. Viera nás vedie od závisti k dobroprajnosti, od „veľkých očí” k striedmosti, od pozornosti voči sebe k pozornosti voči druhým. Viera nám pomáha vnímať veci tohto sveta ako prostriedky a ľudí ako ciele, nikdy nie naopak.

Skúsme sa na prahu nového roka zamyslieť nad tým, po čom túžime a urobiť si úprimnú revíziu našich túžob. Aj tu sú nám na pomoci čnosti miernosti, spravodlivosti, rozvážnosti a odvahy, aby sme sa nehnali s davom, ale zachovali si zdravý rozum.

Celkom na záver, pri uvažovaní nad novým rokom, aj keď sme na začiatku trochu žartovali o tom, že všetky predsavzatia sa nám asi dodržať nepodarí, dajme si jedno, ktoré zoberieme naozaj vážne: dodržme dané slovo. Ak sme ho porušili, obnovme ho a vráťme sa k vernosti tomu, čo sme sľúbili. V manželstve, v kňazstve, v rodine, v rehoľnom živote, v podnikaní. To, čo nás pripravuje o šťastie, je veľmi často práve nedodržanie slova, ktoré sme dali druhému, porušenie sľubu, zlomenie prísahy. Nevyhovárajme sa na druhých, ktorí slovo nedržia, začnime sami od seba: pre dobro vlastného manželstva, vlastnej rodiny, priateľstva, firmy, spoločnosti...

Na Nový rok oslavujeme Bohorodičku, ktorá dala Bohu svoje slovo a dodržala ho. Priviedla na svet Spasiteľa, ktorý prišiel, aby splnil Boží prísľub daný na počiatku vekov. Prísľub o Vykupiteľovi, ktorý ľudstvu prinesie novú šancu. Nech je tento nový rok novým začiatkom, príležitosťou, aby sme dokázali s opatrnosťou, ale aj odvahou čeliť našim strachom a neistotám, s miernosťou túžiť po rozumných veciach a so zmyslom pre spravodlivosť dodržať, obnoviť dané slovo. V tom všetkom s nádejou prosme o pomoc a orodovanie našej Nebeskej Matky, Bohorodičky Panny Márie. Amen.



( TK KBS, sz; ml ) 20160101008   |   Upozorniť na chybu v správe |



[naspäť]







(c) TK KBS 2003 - 2020