Vatikán 14. decembra (RV) V Tretiu adventnú nedeľu, keď sa v katedrálach na celom svete otvorili brány milosrdenstva, vykonal Svätý Otec František rítus otvorenia Svätej brány na Lateránskej bazilike v Ríme. Podobný obrad sa konal aj v Bazilike sv. Pavla za hradbami, ktorý v pápežovom mene viedol kardinál James Harvey. Obrad nasledoval po tom, ako ešte počas minulého týždňa otvoril pápež Svätú bránu Vatikánskej baziliky. V Lateránskej bazilike, ktorá je hlavným katedrálnym chrámom Ríma, sa obrad otvorenia Svätej brány konal v úvode liturgického slávenia Eucharistie. Za pápežom Františkom vstúpila do chrámu procesia tvorená rímskym vikárom kardinálom Agostinom Vallinim, jeho zástupcom Mons. Filippom Iannonem a rímskymi pomocnými biskupmi, členmi Lateránskej kapituly a spovedníkmi baziliky, ďalej skupina reprezentujúca kňazov a diakonov a tiež skupina laikov. Pri slávnosti účinkovali zbory Cappella Sistina a Zbor rímskej diecézy. V homílii sa Svätý Otec sústredil na podnety z Božieho slova pre adventnú prípravu stále viac smerujúcu k Vianociam.
Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka:
Pozvanie, ktorým sa prorok obracia na antické mesto Jeruzalem, je dnes adresované aj celej Cirkvi a každému z nás: „Raduj sa... plesaj!“ (Sof 3,14). Dôvod na radosť je vyjadrený slovami, ktoré vlievajú nádej a dovoľujú s vyrovnanosťou hľadieť do budúcna. Pán zrušil každý rozsudok a rozhodol sa žiť uprostred nás.
Táto Tretia adventná nedeľa priťahuje náš zrak k Vianociam, ktoré sú už blízko. Nemôžeme sa nechať premôcť únavou, nepovoľuje sa nám žiadna podoba smútku, hoci by sme na to mali dôvod kvôli mnohým starostiam a mnohorakých formám násilia, ktoré dnes zraňujú naše ľudstvo. Pánov príchod však má naplniť naše srdce radosťou.
Prorok, ktorý nosí vo svojom vlastnom mene – Sofoniáš – vpísaný obsah svojej zvesti, nám otvára srdce k dôvere: „Boh ochraňuje“ svoj ľud. V historickom kontexte veľkých útlakov a násilia, najmä zo strany mocných, Boh dáva poznanie, že on sám bude kraľovať nad svojím ľudom, že ho už viac nenechá napospas arogantnosti jeho vladárov a že ho vyslobodí z každého súženia. Dnes sa od nás žiada, „nech nám ruky neochabnú“ (porov. Sof 3,16) z dôvodu pochybovania, netrpezlivosti či utrpenia.
Apoštol Pavol s údernosťou nadväzuje na náuku proroka Sofoniáša a zdôrazňuje: „Pán je blízko“ (Flp 4,5). Preto sa máme vždy radovať a našou prívetivosťou vydávať všetkým svedectvo o Božej blízkosti a starostlivosti o každého človeka.
Otvorili sme Svätú bránu tu i vo všetkých katedrálach na svete. Aj tento jednoduchý znak je pozvaním k radosti. Začína obdobie veľkého odpustenia. Je to Jubileum milosrdenstva. Je to chvíľa znovuobjavenia Božej prítomnosti a jeho otcovskej nehy. Boh neobľubuje prejavy tvrdosti. On je Otec, je nežný. Všetko koná s otcovskou citlivosťou.
Sme aj my ako zástupy, ktoré sa pýtali Jána: «Čo máme robiť?» (Lk 3,10). Krstiteľova odpoveď nenecháva na seba čakať. Pozýva konať spravodlivo a hľadieť na potreby tých, čo sú v núdzi. To, čo Ján vyžaduje od svojich poslucháčov, je v každom prípade v zhode so Zákonom. Od nás sa však žiada radikálnejšie úsilie. Pred Svätou bránou, ktorou sme pozvaní prejsť, sa od nás žiada byť nástrojmi milosrdenstva, vo vedomí, že z tohto budeme súdení. Kto bol pokrstený, vie, že má väčší záväzok. Viera v Krista podnecuje nastúpiť na cestu, ktorá trvá po celý život – byť milosrdnými ako Otec. Radosť prejsť Bránou milosrdenstva sa spája s úsilím prijať a dosvedčovať lásku, ktorá ide ďalej za spravodlivosť a nepozná hraníc. A práve za túto nekonečnú lásku sme zodpovední, napriek našim rozporom.
Prosme za seba i za všetkých, ktorí prejdú Bránou milosrdenstva, aby sme mohli pochopiť a prijať nekonečnú lásku nášho nebeského Otca, ktorá pretvára, premieňa a reformuje život.
Preložili: Slovenská redakcia VR / Andrej Klapka
