TK KBS

Dnes je piatok 15. 11. 2019   Meniny má Leopold       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  november  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
252627282930 

  Top témy
Všetky
Synoda o Amazónii

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pápež František zverejnil Záverečnú správu Synody aj počty hlasov
P:3, 24. 10. 2015 21:01, ZAH



Vatikán 24. októbra (RV) Práce Biskupskej synody o rodine sa dnes uzavreli hlasovaním o texte Záverečnej relácie a jej následným zverejnením aj s počtami hlasov, o ktorom rozhodol Svätý Otec František. Synoda zároveň vydala vyhlásenie k situácii na Blízkom východe, v Afrike a na Ukrajine. Pracovná komisia do dnešného rána zapracovala do textu 248 pripomienok predložených v predchádzajúci deň. Celý text, ktorý pozostáva z 94 bodov, si synodálni otcovia vypočuli dnes dopoludnia v aule v talianskom origináli so simultánnym prekladom do iných jazykov. Jeho tri časti postupne čítali kardinál Assis, kardinál Erdő a Mons. Forte. Generálny relátor kardinál Péter Erdő tiež informoval synodálnych otcov, že desaťčlenná pracovná komisia vyjadrila s výslednou podobou textu jednomyseľnú spokojnosť. Popoludní bol text predložený na hlasovanie v pléne.

Synoda vydala aj spoločné vyhlásenie k situácii na Blízkom východe, v Afrike a na Ukrajine s výzvou na zastavenie násilia: „Myslíme na všetkých unesených a žiadame ich prepustenie. Naše hlasy sa pripájajú k volaniu toľkých nevinných: nie viac násilie, nie viac terorizmus, nie viac ničenie, nie viac prenasledovanie! Nech okamžite utíchne nevraživosť a obchod so zbraňami!“ Dokument pripomína „aktuálne krvavé konflikty“, ktoré podnecujú „nevysloviteľné ukrutnosti“ a nútia tisíce rodín utekať zo svojich domovov. Patria medzi ne použitie zbraní hromadného ničenia, svojvoľné vraždy, odtínanie hláv, únosy, obchodovanie so ženami, verbovanie detí, prenasledovanie na základe príslušnosti k náboženstvu či k etniku, devastácia kultových miest a ničenie kultúrneho dedičstva.

„V tomto dramatickom kontexte sú neustále porušované základné princípy ľudskej dôstojnosti a pokojného a harmonického spolunažívania osôb a národov, tie najzákladnejšie práva, ako právo na náboženskú slobodu a medzinárodné humanitárne právo“, píše sa vo vyhlásení. Účastníci Synody o rodine v ňom zároveň vyjadrujú „svoju blízkosť všetkým obyvateľom Blízkeho východu, prejavujú im solidaritu a uisťujú ich o modlitbe. Ďalej píšu: „Pokoj na Blízkom východe treba hľadať nie na základe rozhodnutí nanútených silou, ale prostredníctvom politických rozhodnutí úctivých ku kultúrnym a náboženským osobitostiam jednotlivých národov a rozličných skutočností, ktoré ich tvoria.“

Účastníci Synody o rodine zároveň ďakujú Jordánsku, Libanonu, Turecku a početným európskym krajinám za prijímanie utečencov a vydávajú nový apel na medzinárodné spoločenstvo, aby došlo k odloženiu partikulárnych záujmov a aby sa riešenia hľadali prostredníctvom nástrojov diplomacie, dialógu a medzinárodného práva. Vo vyhlásení účastníci synody vyjadrujú presvedčenie, „že pokoj je možný a že je možné zastaviť násilie v Sýrii, v Iraku, v Jeruzaleme a v celej Svätej zemi“, lebo zmierenie je „ovocím spravodlivosti, úcty a odpustenia“. Citujú tiež slová Svätého Otca, aby sa násilie nepoužívalo v mene Boha, ale aby „židia, kresťania a moslimovia mohli rozpoznať v druhom veriacom brata, ktorého si treba ctiť a milovať“. Rovnakú „ustarostenosť, pozornosť a lásku“ tiež účastníci synody vyjadrujú voči „všetkým rodinám, ktoré sa nachádzajú v podobných situáciách v iných častiach sveta, osobitne v Afrike a na Ukrajine“. Aj pre ne žiadajú návrat k dôstojnému a pokojnému životu.

Na popoludňajšej záverečnej 18. generálnej kongregácii synodálni otcovia hlasovali o každom článku Záverečnej správy jednotlivo. Svätý Otec na záver vystúpil s príhovorom, v ktorom poďakoval Bohu za to, že viedol synodu svojím Duchom, tiež všetkým účastníkom synody a osobitne sekretariátu pod vedením kardinála Baldisseriho, ako aj všetkým tým, ktorí pracovali obetavo v úzadí. Napokon oznámil svoje rozhodnutie publikovať Záverečný dokument rovnakým spôsobom, ako to bolo pred rokom, čiže s uvedenými počtami hlasov za a proti u jednotlivých bodov. Štrnáste riadne generálne zhromaždenie Synody biskupov, ktoré prebiehalo vo Vatikáne od 4. októbra, sa uzavrie nedeľným eucharistickým slávením v Bazilike sv. Petra, ktorému bude o 10. hodine predsedať Svätý Otec.

::TEXT ZÁVEREČNEJ RELÁCIE V TALIANSKOM ORIGINÁLI::

* * * * *

Plné znenie záverečného príhovoru pápeža Františka na Synode biskupov 2015
Prinášame plný text príhovoru Svätého Otca Františka pri záverečnom zasadnutí v pléne 14. riadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov dňa 24. októbra 2015.

Drahé blaženosti, eminencie, excelencie, drahí bratia a sestry,
chcel by som sa predovšetkým poďakovať Pánovi za to, že viedol našu synodálnu cestu v týchto rokoch Duchom Svätým, ktorý Cirkev nikdy neponechá bez svojej podpory.
Ďakujem ozaj zo srdca kardinálovi Lorenzovi Baldisserimu, generálnemu sekretárovi Synody, Mons. Fabiovi Fabenemu, podsekretárovi, a spolu s nimi ďakujem relátorovi kardinálovi Péterovi Erdő a osobitnému sekretárovi Mons. Brunovi Fortemu, predsedajúcim delegátom, zapisovateľom, konzultorom, prekladateľom, spevákom a všetkým, ktorí pracovali s neúnavnosťou a v plnej oddanosti Cirkvi. Srdečná vďaka! A chcem poďakovať aj komisii, ktorá pracovala na relácii; niektorí nezažmúrili oka až do rána. Ďakujem vám všetkým, drahí synodálni otcovia, bratskí delegáti, audítori, audítorky, prísediaci, farári a rodiny, za vašu aktívnu a plodnú účasť. Ďakujem aj tým „bezmenným“ a všetkým, ktorí svojou tichou prácou veľkodušne prispeli k prácam tejto synody. Buďte si istí, že sa za vás všetkých modlím, aby vás Pán hojne odmenil svojimi milostivými darmi!
Keď som sledoval práce synody, kládol som si otázku: Čo bude pre Cirkev znamenať zakončenie tejto synody venovanej rodine?
Istotne to neznamená, že zhrnula všetky témy týkajúce sa rodiny, ale že sa ich snažila osvetliť svetlom evanjelia, tradície a dvetisícročných dejín Cirkvi, vyzdvihnúť v nich radosť nádeje bez upadnutia do prostého opakovania toho, čo je neodškriepiteľné alebo čo už bolo povedané.
Zaiste to neznamená, že našla vyčerpávajúce riešenia na všetky ťažkosti a pochybnosti, ktoré doliehajú na rodinu a ju ohrozujú, ale že vložila tieto ťažkosti a pochybnosti do svetla viery, pozorne ich skúmala a postavila sa k nim bez strachu a bez strkania hlavy do piesku.
Znamená to, že nástojčivo vyzvala všetkých, aby pochopili dôležitosť inštitúcie rodiny a manželstva muža a ženy založeného na jednote a nerozlučiteľnosti a docenili ju ako fundamentálny základ spoločnosti a ľudského života.
Znamená to, že načúvala a umožnila načúvať hlasom rodín a pastierov Cirkvi, ktorí prišli do Ríma nesúc na svojich pleciach ťažoby i nádeje, bohatstvá i problémy rodín v každej časti sveta.
Znamená to, že podala dôkaz živosti Katolíckej cirkvi, ktorá nemá strach zatriasť uspatým svedomím alebo si špiniť ruky v zápalistej a otvorenej diskusii o rodine.
Znamená to, že sa snažila vidieť a čítať realitu - a či skôr reality - dneška Božími očami, aby zapálila a osvietila plameňom viery srdcia ľudí v tejto dejinnej chvíli malomyseľnosti, sociálnej, ekonomickej a morálnej krízy a prevažujúcej negativity.
Znamená to, že všetkým dosvedčila, že evanjelium zostáva pre Cirkev živým zdrojom večnej novosti, navzdory tým, ktorí by ho chceli spraviť doktrínou umŕtvenou do skál na kameňovanie druhých.
Znamená to tiež, že obnažila uzavreté srdcia, ktoré sa často skrývajú dokonca za učenie Cirkvi alebo za dobré úmysly, aby si zasadli na Mojžišov stolec a zavše i s nadradenosťou a povrchnosťou posudzovali zložité prípady a zranené rodiny.
Znamená to, že potvrdila, že Cirkev je Cirkvou chudobných v duchu a hriešnikov hľadajúcich odpustenie, a nie iba spravodlivých a svätých, no určite tých spravodlivých a tých svätých, čo sa cítia chudobnými a hriešnymi.
Znamená to, že sa snažila otvoriť obzory na prekonanie každej konšpiratívnej hermeneutiky či uzavretosti perspektív, na obraňovanie a šírenie slobody Božích detí, na odovzdávanie krásy kresťanskej Novosti, neraz zakrytej povlakom archaického jazyka alebo jednoducho nezrozumiteľnej.
V priebehu tejto synody rôzne mienky, ktoré boli vyjadrené slobodne – niekedy žiaľ metódami nie práve ústretovými – zaiste obohatili a oživili dialóg, ponúkli živý obraz Cirkvi, ktorá nepoužíva „predpripravené vzorce“, ale čerpá z nevyčerpateľného zdroja svojej viery živú vodu na uhasenie smädu vyprahnutých sŕdc [porov. List veľkému kancelárovi Pápežskej katolíckej univerzity Argentíny ku storočnici teologickej fakulty, 3. marca 2015].
A mimo dogmatických otázok jasne definovaných Magistériom Cirkvi sme tiež videli, že to, čo sa zdá normálne biskupovi jedného kontinentu, sa môže javiť divným, ba takmer pohoršujúcim – takmer! – pre biskupa iného kontinentu; to, čo sa považuje za porušovanie práva v jednej spoločnosti, môže byť samozrejmým a nedotknuteľným predpisom v inej; to, čo je pre niektorých slobodou svedomia, môže byť pre druhých iba zmätkom. Skutočne, kultúry sú navzájom veľmi odlišné a každý všeobecný princíp – ako som povedal, dogmatické otázky jasne zadefinované Magistériom Cirkvi – si vyžaduje, aby bol inkulturovaný, ak chceme, aby sa dodržiaval a používal [porov. Pápežská biblická komisia, Viera a kultúra vo svetle Biblie. Spisy plenárneho zasadania PBK z roku 1979, LDC, Leumann 1981; Gaudium et spes, 44].
Synoda v roku 1985, ktorá slávila 20. výročie zakončenia Druhého vatikánskeho koncilu, hovorila o inkulturácii ako o „vnútornej transformácii autentických kultúrnych hodnôt prostredníctvom integrácie do kresťanstva a zakorenením kresťanstva do rôznych ľudských kultúr“ [Záverečná správa synody - 7. Decembra 1985, L´Osservatore Romano, 10. decembra 1985, 7]. Inkulturácia neoslabuje pravé hodnoty, ale ukazuje ich pravú silu a autentickosť, pretože tieto sa adaptujú bez toho, aby sa sami menili, ba práve ony premieňajú pokojným a postupným spôsobom rôzne kultúry. «V sile svojho pastoračného poslania musí byť Cirkev neustále pozorná k dejinným premenám a evolúcii mentalít. Zaiste nie preto, aby sa im podriadila, ale aby prekonala prekážky, ktoré môžu brániť prijatiu jej rád a jej usmernení» [Rozhovor s kard. Georgesom Cottierom v La Civiltà Cattolica, 3963-3964, 8. augusta 2015, s. 272].
Videli sme tiež, aj skrze bohatstvo našich odlišností, že výzva, pred ktorou stojíme, je stále tá istá: ohlasovať evanjelium človeku dneška, brániac rodinu pred všetkými ideologickými a individualistickými útokmi.
A bez toho, aby sme niekedy upadli do nebezpečenstva relativizmu alebo démonizovania druhých, snažili sme sa plne a odvážne obsiahnuť Božiu dobrotu a milosrdenstvo, ktoré presahuje naše ľudské kalkulácie a netúži po inom, než «ABY BOLI VŠETCI ĽUDIA SPASENÍ» (1 Tim 2,4), aby sme tak túto synodu zaradili a prežívali ju v kontexte mimoriadneho Svätého roka Milosrdenstva, ktorý je Cirkev povolaná žiť.
Drahí spolubratia, skúsenosť synody nám tiež umožnila pochopiť, že pravými obrancami náuky nie sú tí, čo bránia literu, ale ducha; nie idey, ale človeka; nie formuly, ale nezaslúženosť Božej lásky a Božieho odpustenia. To žiadnym spôsobom neznamená umenšovať dôležitosť formúl: sú potrebné; ani význam zákonov a Božích prikázaní, ale vyzdvihovať veľkosť pravého Boha, ktorý s nami nezaobchádza podľa našich zásluh, ani podľa našich skutkov, ale jedine podľa bezhraničnej štedrosti svojho Milosrdenstva (porov. Rim 3,21-30; Ž 129, Lk 11,37-54). Znamená to prekonávať ustavičné pokušenie staršieho brata (porov. Lk 15,25-32) a závistlivých robotníkov (porov. Mt 20,1-16). Ba čo viac, znamená to ešte viac doceniť zákony a prikázania vytvorené pre človeka a nie naopak (porov. Mk 2,27).
V tomto zmysle náležitá ľútosť, ľudské skutky a snahy nadobúdajú hlbší význam nie ako cena za nezadovážiteľnú spásu, udelenú zdarma Kristom na kríži, ale ako odpoveď tomu, ktorý nás miloval ako prvý a zachránil nás za cenu svojej nevinnej krvi, keď sme ešte boli hriešnikmi (porov. Rim 5,6).
Prvoradou povinnosťou Cirkvi nie je vydávať rozsudky či anatémy, ale ohlasovať Božie milosrdenstvo, pozývať k obráteniu a privádzať všetkých ľudí k Pánovej spáse (porov. Jn 12,44-50).
Blahoslavený Pavol VI. sa vyjadril nádhernými slovami: «Môžeme teda uvážiť, že každý náš hriech či útek od Boha zapaľuje v ňom intenzívnejší plameň lásky, túžbu znovu nás získať a nanovo nás začleniť do svojho plánu spásy (...). Boh sa v Kristovi zjavuje ako nekonečne dobrý (...). Boh je dobrý. A nie iba v sebe samom; Boh je –hovoríme to s plačom – dobrý kvôli nám. On nás miluje, hľadá nás, myslí na nás, pozná nás, inšpiruje nás a očakáva: On bude – ak to tak možno povedať – šťastný v deň, kedy sa k nemu obrátime a povieme: Pane, vo svojej dobrote mi odpusť. Takto sa potom naša ľútosť stáva Božou radosťou» [Homília, 23. júna 1968, Insegnamenti VI., 1968, 1117-1178].
Aj svätý Ján Pavol II. sa vyslovil, že, «Cirkev žije opravdivým životom, keď vyznáva a hlása milosrdenstvo (...) a keď privádza ľudí k prameňom Spasiteľovho milosrdenstva, ktoré ona opatruje a rozdáva.» (Encyklika Dives in misericordia, 13. Povedal tiež: «V paschálnom tajomstve ... sa nám Boh ukazuje tým, čím je: Otcom nežného srdca, ktorý nerezignuje pred nevďačnosťou svojich detí a vždy je ochotný odpustiť» [Regina coeli, 23. apríla 1995, Insegnamenti XVIII, 1, 1995, 1035]. A takto popísal zdráhavosť voči milosrdenstvu: «Zdá sa, že súčasná mentalita, azda viac než tá v minulosti, sa stavia proti Bohu milosrdenstva a má tiež sklon vytlačiť zo života a odstrániť z ľudského srdca samotnú myšlienku milosrdenstva. Slovo a pojem „milosrdenstvo“ sa zdajú byť pre človeka nepríjemnými. [Encyklika Dives in misericordia z 30. novembra 1980, 2].
Aj pápež Benedikt XVI. povedal: «Milosrdenstvo je skutočne jadrom evanjeliového posolstva, je to vlastné meno Boha (...) Všetko, čo Cirkev hovorí a koná, zjavuje milosrdenstvo, ktoré má Boh voči človeku. Keď musí Cirkev znovu zdôrazňovať pravdu, ktorá bola zneuznaná, alebo dobro, ktoré bolo zradené, robí tak vždy z popudu milosrdnej lásky, aby ľudia mali život a aby ho mali v hojnosti (porov. Jn 10,10) [Regina coeli, 30. marca 2008, Insegnamenti IV, 1, 2008, 489-490; a takto hovorí o moci milosrdenstva: «Milosrdenstvo stavia hranicu zlu. V ňom sa vyjadruje celá špecifická prirodzenosť Boha, jeho svätosť, moc pravdy a lásky.» (Homília v Nedeľu Božieho milosrdenstva, 15. apríla 2007: Insegnamenti III, 2007, 667].
V tomto svetle a vďaka tomuto času milosti, ktorý Cirkev prežívala, keď hovorila a diskutovala o rodine, sa cítime vzájomne obohatení; a mnohí z nás zakúsili pôsobenie Ducha Svätého, ktorý je pravým protagonistom a tvorcom synody. Nikomu z nás slovo „rodina“ neznie rovnako ako pred synodou, keďže v ňom už nachádzame zhrnuté jej povolanie a zmysel celej tejto synodálnej cesty.
[Akrostichové rozvinutie slova „rodina“ (tal. „famiglia“) nám pomôže sumarizovať poslanie Cirkvi do jej úloh:
(F) Formovať nové generácie, aby žili lásku s vážnosťou, nie ako individualistický nárok založený na pôžitku a na systéme „použi a odhoď“, ale aby nanovo uverili v autentickú lásku, plodnú a trvalú, ako jedinú cestu vyjdenia zo seba pre otvorenie sa druhému, pre vymanenie sa zo samoty, pre život podľa Božej vôle, pre plnú sebarealizáciu, pre pochopenie, že manželstvo je «priestor, v ktorom sa ukazuje Božia láska; pre obhajobu posvätnosti života, každého života; pre obranu jednoty a nerozlučiteľnosti manželského zväzku ako znaku Božej milosti a ľudskej schopnosti vážne milovať» [Homília pri otvorení synody, 4. októbra 2015] a aby získali na váhe predmanželské kurzy ako príležitosť hlbšie vniknúť do kresťanského zmyslu sviatosti manželstva;
(A) Ísť v ústrety druhým, pretože cirkev uzavretá do seba je mŕtvou cirkvou; cirkev, ktorá nevychádza z vlastnej ohrady aby hľadala, prijímala a privádzala všetkých ku Kristovi, je cirkvou, ktorá zrádza svoje poslanie a svoje povolanie;
(M) Zjavovať a šíriť Božie milosrdenstvo rodinám v núdzi, opusteným ľuďom, zanedbávaným starým ľuďom, deťom zraneným separáciou rodičov, chudobným rodinám zápasiacim o prežitie, hriešnikom, ktorí klopú na naše dvere a tým, ktorí sú vzdialení, osobám „inak obdarovaným“ a všetkým, ktorí sa cítia zranení na duši a na tele a párom zraneným bolesťou, chorobou, smrťou či prenasledovaním;
(I) Osvecovať svedomia, často obkľúčené škodlivými a rafinovanými dynamikami, ktoré sa usilujú dokonca zaujať miesto Boha Stvoriteľa: tieto dynamiky musia byť demaskované a premožené v plnej úcte voči dôstojnosti každej osoby;
(G) Získavať a s pokorou obnovovať dôveru v Cirkev, ktorá vážne poklesla v dôsledku správania sa a hriechov jej vlastných detí; žiaľ antisvedectvo a škandály, ktorých sa vo vnútri Cirkvi dopustili niektorí duchovní, zasiahli jej vierohodnosť a zatienili jas jej spásonosného posolstva;
(L) Intenzívne pracovať na podpore a povzbudzovaní zdravých rodín, veriacich rodín, rodín mnohodetných, ktoré napriek každodenným námahám naďalej vydávajú svedectvo vernosti učeniu Cirkvi a Pánovým prikázaniam;

(I) Vynachádzať novú rodinnú pastoráciu, založenú na evanjeliu a rešpektujúcu kultúrne odlišnosti; pastoráciu schopnú odovzdávať Dobrú zvesť príťažlivým a radostným jazykom a zbavovať srdcia mladých ľudí strachu prijať trvalé záväzky; pastoráciu, ktorá venuje zvláštnu pozornosť deťom, ktoré sú skutočnými obeťami rodinných zranení; inovatívnu pastoráciu, ktorá uvedie do praxe adekvátnu prípravu na sviatosť manželstva a zanechá tie momentálne praktiky, ktoré často dbajú viac na formálny vonkajšok než na výchovu k záväzku celoživotného úsilia;
(A) Milovať bezpodmienečne všetky rodiny, a osobitne tie, ktoré prechádzajú ťažkými chvíľami: žiadna rodina sa nesmie cítiť osamotená či vylúčená z lásky a objatia Cirkvi; ozajstným škandálom je strach milovať a konkrétne túto lásku prejavovať.]

Zakončiť synodu pre Cirkev v skutočnosti znamená vrátiť sa k ozajstnému „spoločnému kráčaniu“, aby sme do každej časti sveta, do každej diecézy, do každej komunity a do každej situácie prinášali svetlo evanjelia, objatie Cirkvi a oporu Božieho milosrdenstva. Ďakujem!

Preložila: Slovenská redakcia VR

Aktualizované: 4. 11. 2015



( TK KBS, RV zk, jb; ml ) 20151024018   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 3255 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019