TK KBS: Otec kardinál, po stretnutiach s Vami ľudia obdivujú Vašu schopnosť reagovať na aktuálne dianie a prehľad v širokom spektre otázok – duchovných ale aj spoločenských, technických či historických. Ako je možné – pre kňaza a veriaceho človeka – usporiadať si každodenné priority tak, aby vedel neustále rásť, prehlbovať sa v poznaní histórie, a zároveň držať krok s napredovaním sveta?

„Vždy ma zaujímali otázky človeka a ľudského sveta. Od detstva som bol tak trocha introvert, zaujímali ma knihy o ľuďoch, povahy učiteľov a žiakov, prostredie skautov vrátane skautských táborov.

Trinásťročný som sa so skupinou skautov stretol v Ružomberku s Andrejom Hlinkom, ktorý rok pred smrťou ako otec národa a významný politik vyšiel na naše skautské prosby z kostola, kde už pred šiestou hodinou ráno sedel v spovednici. Jeho ochota voči nám ma poznačila na celý život. Môj záujem o všetko ľudské sa potom rozširoval o život Slovenska v prítomnosti a časom aj v dejinách. Čítal som knihy z dejín slovenskej i českej literatúry i mnoho prekladov svetových autorov. Prečítal som stovky kníh. Tým sa moja orientácia o ľudských veciach neslýchane do šírky i hĺbky obohacovala.

Sám som neskôr písal knihy o húževnatom zápase kresťanstva o výchove európskych národov ku kultúrnemu kresťanskému životu.

Napísal som aj 800-stranovú detailnú knihu „Tisíc rokov Slovenska s Cirkvou“. Vždy som potom posudzoval rozvoj života v prítomnosti s jeho hlbokými koreňmi kresťanských stáročí v dejinách, ktorých kvety a ovocie v nás stále žijú. Takto som sa celé roky formoval štúdiom filozofie, teológie, histórie, ale aj rozvojom prírodných i humanitných vied zo storočia na storočie až po dnešné moderné poznatky na univerzitách. Tak som si rozširoval celistvé vzdelanie. Čo robím s Božou pomocou do dnes. Tak si stále rozširujem i prehlbujem cez vieru a životom v Cirkvi záujem o večnosť i záujem o život v čase. A spriadam tak jednotu svojho života.“

TK KBS: Celý život ste druhým pomáhali v ich životných zápasoch o vieru. Napísali ste nevídané množstvo kníh, ktoré hovorili konkrétnym, priam hmatateľným jazykom a ovplyvnili viaceré generácie našich ľudí. Kde má človek hľadať a ako si udržať motiváciu neustáleho záujmu o človeka? Z čoho pramení to, že niekomu na druhých skutočne záleží?

„Od detstva ako som hovoril ma zaujímali ľudia, učitelia, spolužiaci, priatelia zo skautingu i mnohí známi. Vstupom ku jezuitom v r. 1939 som objavil ďalšie množstvo nových dobrých, vzdelaných a duchovne žijúcich ľudí, kňazov i nekňazov. A mal som možnosť sám veriaco žiť a prístupom ku vzácnym jezuitským knižniciam sa dôkladne a sústavne vzdelávať. U jezuitov som sa učil ako budúci kňaz mať vopred rád a modliť sa vopred za všetkých budúcich ľudí, ktorým chcem ako kňaz raz slúžiť.

Modlil som sa teda dopredu za všetkých, ktorí ma raz budú potrebovať, hľadať a navštevovať vo svojich duchovných potrebách. V tomto duchu som prijímal ľudí, v tomto duchu som písal knihu za knihou a písomne riešil potreby ľudí v prenasledovaní. K tomu ma viedlo moje kňazské jezuitské poslanie.

Keď som sa stal tajným biskupom zmysel pre toto poslanie sa vo mne tým viac prehlboval a to napriek trvalému ohrozeniu hrozby väzenia ba i ohrozeniam života. Viera, evanjelium, modlitba a dôvera denne obnovovaná ma v tomto poslaní ustavične utvrdzovali. Vedel som, že Pán Boh je s nami a že je i popri mojich slabostiach stále aj so mnou. On ma ochraňoval i zachraňoval. Prežíval som slová modlitby - Quid, quid habeo tu mihi largitus es – všetko čo mám, mám od Teba Pane! Pán Boh bol mojou jedinou oporou a silou.“

TK KBS: Prežili ste za 90 rokov aj veľa chvíľ, kde sa k Vám druhí zachovali nespravodlivo, či s nepochopením. Niekedy to boli údery od ateistického režimu, prišli však aj skúšky poslušnosti voči Cirkvi, a takisto sklamania od ľudí, do ktorých ste vkladali dôveru. Ako je možné uchovať si odvahu a nezlomného ducha voči neprávosti, a zároveň pokoru a trpezlivosť voči nepochopeniu a pochybeniu blízkych?

„Údermi nepriateľov som sa chválabohu nedal znechutiť. Podľa evanjelia som sa dokonca za nich modlieval, i keď to nebolo ani pre mňa ľahké. Údery od blízkych? Ma raz na istý čas zrazili až takmer k úplnej rezignácii. Vtedy som však prežil niečo zo slov sv. Pavla: Kde sa rozmnožila slabosť, tam sa rozmnožila aj Božia milosť.

Vzkriesený Pán sám ma chránil a zachránil. Nie nadarmo som sa modlieval v litániach „Pane zmiluj sa!“ Odvtedy viem, že v Božích rukách sme v dobrých rukách.“

TK KBS: Svätý Otec svetu pripomína chudobných a vyzýva k súcitu a solidarite s biednymi. Vy ste prežili veľkú časť života ako robotník, mnohé roky dokonca vo väzení. Vo Vašej izbe dodnes stojí desiatky rokov starý nábytok, ktorý ste mali ešte v Petržalke a jediný „prepych“, ktorý si dokážem s Vami spojiť, sú knihy všade na jeho policiach. Aký životný postoj si treba v dnešnom svete udržať vzhľadom na materiálne veci?“

„Žil som v chudobnej robotníckej rodine. Náš maličký byt bol však vždy čistý. Naša robotnícka kolónia pri veľkej továrni na kožu v Bošanoch bola tiež priam ukážkou chudoby. U jezuitov v Ružomberku od r. 1939 som tiež nikdy nežil v prepychu. Nemal som nikdy svoju izbu ani v Trnave ani v Brne na filozofii ani neskôr na iných pôsobiskách. Po barbarskej noci v civile som žil niekoľko rokov v podnájme v malej kutičke 2 x 2 m, v izbičke pre slúžku. Robil som ako robotník v Tatracheme, narábal som s ťažkými sudmi benzínu, olejov a glycerínu o váhe 200-300 kg. Robil som nočného strážnika na štrkovisku - terajšie honosné Zlaté piesky. Robil som ako zámočník pri spriadaní umelých vláken v Dimitrovke a po odsúdení na 12 rokov väzenia a 8 rokov som tam „sedel“, i keď som stál alebo v noci ležal. Stále za mrežami pod dozorom, zamknutý v cele. No život v montérkach a v chudobe bol mojím životom do 60-tky.

Netreba žiť naduto a s veľkými nárokmi a netreba žiť len pre seba. Mojou radosťou bolo, keď ľudia, či už z izbičky v Petržalke alebo z nitrianskeho hradu odchádzali denne akoby na krídlach akosi uľahčene, že som ich počúval a priateľsky sa s nimi rozprával o veciach, ktoré mi predložili. Keď som im pri odchode položil pravú ruku na plece a oni mi ticho povedali „ďakujem“ stačila mi ich spokojnosť a spokojný som bol i ja. Aj som si niekedy povedal: Deo gratias!“

TK KBS: Hovorí sa, že známych niekedy vítate otázkou: „Ako sa máte, povedzte, že dobre!“ Úsmev, dobrosrdečnosť a povzbudenie si od Vás odniesli mnohí, a nezabránila tomu ani pokročilosť veku, či krehkosť zdravia. Kde sa nachádza prameň vnútornej radosti a optimizmu, ktorý je povzbudením aj pre srdcia ostatných?

„Evanjelium vnieslo do sveta radosť. Šírili ju apoštoli. Šírili ju svätci, šíril ju sv. Konštantín v Proglase. Túto radosť šíria obetaví kňazi, obetaví učitelia, obetavé matky, obetavé sestričky. Kresťanský život by mal byť životom tichej radosti bratov a sestier v Cirkvi a mal by žiariť aj mimo Cirkvi. To je tá soľ zeme a svetlo sveta.“

TK KBS / Martin Kramara

( TK KBS, tk, mk; ml ) 20151024004   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]