Vatikán 19. októbra (RV) Mons. Stanislav Zvolenský, ktorý na prebiehajúcej Biskupskej synode o rodine reprezentuje Konferenciu biskupov Slovenska, poskytol rozhovor pre Paola Ondarzu z Talianskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu. V kontexte prerokovávanej tretej časti pracovného dokumentu venovanej otázkam poslania Cirkvi poukázal na zmenu optiky od negatívnej k pozitívnej. Skonštatoval, že po tom, ako sa minuloročná synoda v širokej miere konfrontovala s výzvami a problematickými stánkami týkajúcimi sa rodiny, je zrejmé, že nie je správne zostať pri negatívnej optike a hovoriť len o negatívnych stránkach. „Musím tiež - a je to v istom zmysle povinnosť - vidieť, čo Božia milosť koná v manželoch, v mladých, ktorí sa chcú pripravovať na manželstvo podľa mravného zákona, pretože oni tu sú. Aj mladí, a to aj napriek tomu, že sa zdá, akoby mnohí už nechceli počuť o mravnom zákone. Jednoducho vidno, že musíme vnímať veci pozitívnejším spôsobom. Toto je pohyb premeny optiky, ktorý môžem teraz vidieť aj u iných účastníkov synody. To, že sa všetci snažia vidieť rodinu alebo situáciu pozitívnejšie," povedal arcibiskup Zvolenský. Ďalej Mons. Stanislav Zvolenský aj na základe svojej skúsenosti zo Slovenska vyjadril presvedčenie o dôležitosti tých snúbencov a rodín, ktorí sú ochotní ísť aj proti prúdu dnešnej mentality a dôsledne žiť záväzok vzájomnej lásky v duchu evanjelia. Pripomenul slová sv. Jána Pavla II. z listu Familiaris consortio, že vo všetkých národoch, vo všetkých diecézach a farnostiach po celom svete sa nachádzajú rodiny, ktoré žijú podľa mravného zákona. Zdôraznil, že tieto rodiny sú kľúčové: „V tomto môžeme vnímať, že oni sú tou normou a my ich môžeme dať ako normu pre ostatné rodiny, ako príklad života.“ Ďalej poukázal na to, že mnohé kresťanské rodiny vo svojej pokore dosvedčujú, že vytrvať v láske a zvládať ťažkosti dokážu práve vďaka pomoci od Boha. Z osobnej skúsenosti s rodinami, ktoré s vďačnosťou hovoria o tom, ako im Boh pomáha prechádzať aj cez náročné situácie, arcibiskup Zvolenský zdôraznil tzv. „primát Božej milosti v živote človeka“. Dodal, že rodiny treba preto povzbudzovať a byť za ne vďační.
V manželskom vzťahu je teda prítomná tretia osoba: Boh... Na tieto slová redaktora bratislavský arcibiskup nadviazal: „Boh je prítomný takpovediac nevyhnutne samotným tým, že je Bohom. Ale azda je náš problém to, že si neuvedomujeme jeho blízkosť. No sú to práve tieto rodiny, títo manželia, ktorí vedome prežívajú Božiu blízkosť. V tomto zmysle sú aj veľkým príkladom pre iných. A takto potom vychovávajú aj svoje deti. Sú tu mladí, ktorí sa pripravujú na manželstvo a hľadajú, čo je pravá láska, pretože neraz sa ukazuje, že čistota, život podľa mravného zákona, je tou najsprávnejšou, tou naozaj pravou prípravou na manželstvo.“ Odpoveď na otázku ohľadom situácií, keď manželia nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu a sú na ceste pokánia Mons. Zvolenský vyjadril, ako povedal, v duchu toho, čo zaznieva na synode i na základe vlastného presvedčenia: „Ježiš povedal, že on je naším chlebom života. Avšak nielen v zmysle Eucharistie. Aj v zmysle jeho slov, jeho príkladu, jeho života. V tomto zmysle môžeme, ak si to trúfnem tak povedať, ‚požívať Ježiša‛, hoc i len počúvaním jeho slova a jeho žitím v konkrétnom živote. Nezávisí všetko, povedal by som, len od Eucharistie. Lebo človek ‚požíva‛ v tom zmysle, že prijíma to, čo Ježiš hovorí – požíva Ježiša, požíva chlieb jeho slova, jeho príkladu, jeho života. Toto je to najdôležitejšie, toto je prvoradé; prvá vec pre všetkých, aj pre tých, ktorí môžu prijímať sväté prijímanie, Eucharistiu. Pre nás všetkých je tým najdôležitejším aj ‚požívať‛ Ježiša ako osobu, žiť ako si to jeho život žiada, chcieť žiť tak ako Ježiš.“
Redaktora tiež zaujímal názor bratislavského arcibiskupa, či sa nazdáva, že môže dôjsť k riešeniu v otázke pristupovania rozvedených žijúcich v nových civilných zväzkoch k svätému prijímaniu spôsobom zvažovania každého prípadu v jednotlivosti, alebo postoj Cirkvi predpokladá riešenie, ktoré musí byť platné pre všetkých. Mons. Zvolenský odpovedal: „Podľa mňa v tejto dosť komplexnej otázke už existuje tradičný postoj Cirkvi. Zdá sa mi, že je to pozícia, ktorá bola po desaťročia reflektovaná vrcholnými zhromaždeniami Cirkvi, ktorá sa podľa mňa nemôže veľmi zmeniť v tejto veci. Len vždy obnovujme našu pastoračnú lásku pracovať a venovať sa ľuďom, ktorí sú v ťažkostiach. Ale ja by som nič nemenil na princípoch, ktoré sú v tejto chvíli platné.“
