TK KBS

Dnes je nedeľa 16. 06. 2019   Meniny má Blanka       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  jún  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930

  Top témy
Všetky
Pápež v Rumunsku

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Modlitbové bdenie a úvodná svätá omša pred začiatkom Biskupskej synody
P:3, 04. 10. 2015 20:00, ZAH



Vatikán 4. októbra (RV) V tomto dosť náročnom sociálnom a manželskom kontexte je Cirkev pozvaná žiť svoje poslanie vo vernosti, v pravde a v láske, povedal pápež František v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne pri eucharistickej slávnosti, ktorou začalo XIV. riadne generálne zasadanie Synody biskupov. Slávnostnej svätej omši predchádzala modlitbová vigília, ktorú zorganizovala Konferencia biskupov Talianska.

1. Námestie sv. Petra sa ponorilo do žiary sviec
2. Eucharistia na úvod generálneho zasadnutia

-----------------------------------------------------------------

ad 1) Námestie sv. Petra sa v sobotu 3. októbra večer ponorilo do žiary sviec veriacich. So Svätým Otcom sa prišli modliť za Synodu o rodine. Konala sa v predvečer jej otvorenia. Modlitbovú vigíliu s názvom: „Rodiny osvecujú synodu – modlitba za synodu so Svätým Otcom“, zorganizovala Konferencia biskupov Talianska. Program obsahoval svedectvá rodín, piesne, biblické čítania či videozáznamy z pápežových katechéz o rodine počas generálnych audiencií. V troch svedectvách sa o svoje skúsenosti podelili: mladý pár snúbencov odlišného etnického pôvodu, manželský pár žijúci evanjelium v každodennosti a manželský pár prežívajúci utrpenie. V priebehu večera sa veriacim prihovorili aj vedúci hnutí ako Salvatore Martinez z Hnutia obnovy v Duchu Svätom, Maria Voceová z Hnutia Fokoláre, Julián Carrón z Hnutia Comunione e Liberazione, Kiko Argüello z Neokatechumenátnej cesty či Matteo Truffelli u Talianskej katolíckej akcie. Svätý Otec prišiel medzi veriacich na námestie o devätnástej hodine. Po vzývaní Ducha Svätého, spevoch a zapálení sviec si prítomní vypočuli čítanie z Evanjelia podľa Lukáša o Emauzských učeníkoch. Pápež František sa v priebehu večera prihovoril v homílii. Okrem iného povedal:

„Na čo je dobré zapáliť malú sviečku v tme, ktorá nás obklopuje? Nebolo by potrebné niečo iné na rozohnanie tmy? Môžeme ale premôcť tmu? V istých životných obdobiach – napriek tomu, že tento život má množstvo nádherných zdrojov – s naliehavosťou vyvstávajú takéto otázky. Pred potrebami existencie prichádza pokušenie, ktoré chce, aby sme urobili krok späť, aby sme utiekli a uzavreli sa, azda v mene opatrnosti a realizmu a tak utiekli pred zodpovednosťou zastať si až do konca svoje vlastnú rolu. Pamätáte sa na skúsenosť Eliáša? Ľudský kalkul vyvoláva v prorokovi strach, ktorý ho vedie k tomu, že hľadá úkryt. Strach. „Eliáš sa naľakal, vstal a odišiel, aby si zachránil život... išiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb. Tam vošiel do jaskyne a prenocoval v nej. Tu ho oslovil Pán a spýtal sa ho: „Čo tu robíš, Eliáš?“ (1 Kr 19,3.8-9). Na vrchu Horeb našiel odpoveď nie v prudkom vetre, ktorý hýbe skalami, ani v zemetrasení a dokonca ani v ohni. Božia milosť nezvyšuje hlas; šepká a zachytia ju iba tí, ktorí sú ochotní počúvať jemnému vánku, tomu jemnému hlasu ticha. Vyzýva ich, aby vyšli a vrátili sa do sveta, ako svedkovia Božej lásky k človeku, aby svet uveril...

Práve pred rokom sme na tomto námestí vzývali Ducha Svätého a prosili ho, aby synodálni otcovia vedeli načúvať a konfrontovať sa s pohľadom pevne upretým na Ježiša - Posledné slovo Otca a kritérium interpretácie všetkého. V tento večer nemôže byť naša modlitba iná. Pretože, ako to pripomínal metropolita Ignatius IV. Hazim, bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus zostáva v minulosti, Cirkev je iba organizáciou, autorita sa mení na vládu, misia na propagandu, kult na zaklínanie, konanie kresťanov na otrockú morálku. Modlime sa preto, aby Synoda, ktorá zajtra začína, vedela priviesť k naplnenému obrazu človeka, manželskú a rodinnú skúsenosť. Nech uzná, zhodnotí a ponúkne to, čo je v nej krásne, dobré a sväté. Nech objíme situácie, kedy je krehká, čo ju vystavuje skúške: chudobu, vojnu, chorobu, smútok, zranené a rozbité vzťahy v ktorých sa rodí nepokoj, roztrpčenie a pretrhnutie. Nech pripomenie týmto rodinám, ako aj všetkým rodinám, že evanjelium ostáva „dobrou novinou“ z ktorej treba vždy nanovo vychádzať. Nech Otcovia z pokladu živej tradície dokážu čerpať slová útechy a nádej pre rodiny povolané v tomto čase budovať budúcnosť cirkevného spoločenstva a mesta človeka.“

* * * * *

Prinášame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka:

Drahé rodiny, dobrý večer!

Na čo je dobré zapáliť malú sviečku v tme, ktorá nás obklopuje? Nebolo by potrebné niečo iné na rozohnanie tmy? Môžeme ale premôcť tmu?

V istých životných obdobiach – napriek tomu, že tento život má množstvo nádherných zdrojov – s naliehavosťou vyvstávajú takéto otázky. Pred potrebami existencie prichádza pokušenie, ktoré chce, aby sme urobili krok späť, aby sme utiekli a uzavreli sa, azda v mene opatrnosti a realizmu, a tak utiekli pred zodpovednosťou zastať si až do konca svoje vlastnú rolu.

Pamätáte sa na skúsenosť Eliáša? Ľudský kalkul vyvoláva v prorokovi strach, ktorý ho vedie k tomu, že hľadá úkryt. Strach. «Eliáš sa naľakal, vstal a odišiel, aby si zachránil život... išiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb. Tam vošiel do jaskyne a prenocoval v nej. Tu ho oslovil Pán a spýtal sa ho: „Čo tu robíš, Eliáš?“» (1 Kr 19,3.8-9). Na vrchu Horeb našiel odpoveď nie v prudkom vetre, ktorý hýbe skalami, ani v zemetrasení a dokonca ani v ohni. Božia milosť nezvyšuje hlas; šepká a zachytia ju iba tí, ktorí sú ochotní načúvať jemnému vánku, tomu jemnému hlasu ticha. Vyzýva ich, aby vyšli a vrátili sa do sveta, ako svedkovia Božej lásky k človeku, aby svet uveril...

Práve pred rokom sme na tomto námestí vzývali Ducha Svätého a prosili ho, aby synodálni otcovia vedeli načúvať a konfrontovať sa s pohľadom pevne upretým na Ježiša - Posledné slovo Otca a kritérium interpretácie všetkého.

V tento večer nemôže byť naša modlitba iná. Pretože, ako to pripomínal metropolita Ignatius IV. Hazim, bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus zostáva v minulosti, Cirkev je iba organizáciou, autorita sa mení na vládu, misia na propagandu, kult na zaklínanie, konanie kresťanov na otrockú morálku.

Modlime sa preto, aby Synoda, ktorá zajtra začína, vedela priviesť k naplnenému obrazu človeka, manželskú a rodinnú skúsenosť. Nech uzná, zhodnotí a ponúkne to, čo je v nej krásne, dobré a sväté. Nech objíme situácie, kedy je krehká, čo ju vystavuje skúške: chudobu, vojnu, chorobu, smútok, zranené a rozbité vzťahy v ktorých sa rodí nepokoj, roztrpčenie a pretrhnutie. Nech pripomenie týmto rodinám, ako aj všetkým rodinám, že evanjelium ostáva „dobrou novinou“ z ktorej treba vždy nanovo vychádzať. Nech Otcovia z pokladu živej tradície dokážu čerpať slová útechy a nádej pre rodiny povolané v tomto čase budovať budúcnosť cirkevného spoločenstva a mesta človeka.

Každá rodina je vždy svetlom, aj keď slabým, v tme sveta.

Ježišov život medzi ľuďmi sa formuje v lone rodiny, v ktorej prežije 30 rokov. Jeho rodina bola ako mnohé iné, žila v zapadnutej dedine rímskeho impéria.

Charles de Foucauld, ako jeden z mála, vytušil dosah duchovnosti, ktorú vyžaruje Nazaret. Tento veľký objaviteľ rýchlo zanechal vojenskú kariéru, fascinovaný tajomstvom Svätej rodiny, každodenným vzťahom Ježiša s rodičmi, blízkymi, tichou prácou, pokornou modlitbou. Brat Charles, pozerajúc na Nazaretskú rodinu, pochopil sterilnosť dychtivosti po bohatstve a moci. S apoštolátom dobroty sa stal všetko pre všetkých. On, ktorého priťahoval pustovnícky život, pochopil, že nemôžeme rásť v Božej láske, vyhýbajúc sa jarmu ľudských vzťahov. Pretože milujúc druhých sa učíme milovať Boha. A skláňajúc sa nad blížnym sa zdvíhame k Bohu. Prostredníctvom bratskej a solidárnej blízkosti najchudobnejším a opusteným pochopil, že nakoniec sú to práve oni, ktorí nás evanjelizujú a pomáhajú nám rásť v ľudskosti.

Aby sme dnes pochopili rodinu, vstupujeme aj my – ako Charles de Foucauld – do tajomstva Nazaretskej rodiny, do jej skrytého, každodenného a bežného života, aký prežíva väčšina z našich rodín so svojimi trápeniami i so svojimi jednoduchými radosťami. Života pretkaného pokojnou trpezlivosťou v protivenstvách, v rešpektovaní stavu druhého, v pokore, ktorá oslobodzuje a ktorá kvitne v službe. Života v bratstve, ktoré vyviera z príslušnosti k jedinému telu.

Rodina je miestom evanjeliovej svätosti v každodenných podmienkach. Dýchame v nej pamäť generácií a zapúšťame v nej hlboké korene, ktoré nám umožňujú ísť ďaleko. Je to miesto rozlišovania, kde sa vychovávame k spoznávaniu Božieho plánu o vlastnom živote a k jeho objatiu s dôverou. Je to miesto nezištnosti, diskrétnej, bratskej a solidárnej prítomnosti, ktorá nás učí vyjsť zo seba samých, aby sme prijali druhého, aby sme odpúšťali a cítili, že nám bolo odpustené.

Znovu vychádzame z Nazareta v záujme synody, aby dokázala ani nie tak hovoriť o rodine, ako vstúpiť do jej školy a byť vždy pripravená uznať jej dôstojnosť, konzistentnosť a hodnotu napriek mnohým námahám a protirečeniam, ktorými môže byť poznačená.

V „Galilei národov“ našej doby nájdeme silu Cirkvi, ktorá je matkou, schopnou plodiť k životu a pozornou v neustálom dávaní života, v sprevádzaní s obetavosťou, nehou a mravnou silou. Pretože ak nevieme zjednotiť spolucítenie so spravodlivosťou, budeme zbytočne prísni a hlboko nespravodliví.

Cirkev, ktorá je rodinou, vie byť blízka a mať lásku otca, ktorý žije zodpovednosť ochrancu, ktorý ochraňuje bez toho, aby sa nechal vystriedať, ktorý opravuje bez ponižovania, ktorý vychováva príkladom a trpezlivosťou. Neraz len jednoducho v tichu čakania v modliacej sa otvorenosti.

A predovšetkým Cirkev synov, ktorí sa spoznávajú ako bratia, nikdy nezačne niekoho považovať iba za príťaž, problém, zbytočný výdavok, starosť alebo riziko. Ten druhý je jednoducho darom, a zostáva ním, aj keď ide rozdielnymi cestami.

Cirkev je otvoreným domom, vzdialeným od vonkajšej veľkosti. Prijíma v jednoduchom štýle svojich členov a práve preto je prístupná nádeji po pokoji, ktorá je vo vnútri každého človeka, vrátane tých, ktorí – skúšaní životom – majú srdce zranené a trpiace.

Táto Cirkev môže skutočne rozjasniť noc človeka, vierohodne mu ukazovať cieľ a zdieľať s ním jeho kroky, a to práve preto, lebo sama ako prvá prežíva skúsenosť neustáleho obrodzovania sa v milosrdnom srdci Otca. / Preložila: Slovenská redakcia VR

* * * * *

Modlitbové stretnutie uzavrelo vzývanie Ducha Svätého s prosbami veriacich a spoločná modlitba Magnificat.

ad 2. Biskupskú synodu otvorila eucharistická slávnost v Bazilike sv. Petra (4. októbra 2015). Pri tejto príležitosti prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka:

* * * * *


«Keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá» (1 Jn 4,12).

Biblické čítania tejto nedele sa zdajú byť úmyselne vybraté pre milostivú udalosť, ktorú Cirkev prežíva a je ňou riadne zhromaždenie biskupskej synody o rodine, ktoré sa otvára týmto eucharistickým slávením. Sústreďujú sa na tri témy: dráma samoty, láska medzi mužom a ženou a rodina.

Samota. Adam, ako čítame v prvom čítaní, žil v raji, prisudzoval mená iným tvorom, a tak preukazoval nadvládu, ktorá dokazovala jeho nepopierateľnú a neporovnateľnú nadradenosť. No napriek tomu sa cítil osamelo, pretože «nenašiel pomoc, ktorá by mu bola podobná» (Gn 2,20) a zakúšal samotu.

Dráma samoty aj dnes trápi mnohých mužov a ženy. Myslím na starých ľudí, ktorých opustili dokonca tí najbližší, vlastné deti, myslím na vdovcov i vdovy, na mužov a ženy, ktorých opustila vlastná manželka či manžel, na mnohých ľudí, ktorí sa vskutku cítia opustení, nepochopení, nevypočutí; na emigrantov a utečencov, čo utekajú pred vojnami a prenasledovaniami a na mnohých mladých, ktorí sa stali obeťami kultúry konzumizmu, kultúry „použi a odhoď“ a kultúry vyraďovania.

Dnes prežívame paradox globalizovaného sveta, v ktorom vidíme luxusné byty a mrakodrapy, no vždy menej domáceho a rodinného tepla. Vidíme veľa ambicióznych projektov, lež málo času na prežívanie toho, čo bolo zrealizované. Veľa sofistikovaných prostriedkov zábavy, no vždy viac prázdnoty v hĺbke srdca. Veľa potešenia, ale málo lásky. Veľa slobody, no takmer žiadna autonómia... Stále pribúda ľudí, ktorí pociťujú samotu, ale aj tých, čo sa uzatvárajú do egoizmu, melanchólie, deštrukčného násilia a do otroctva rozkoše či peňazí.

Dnes v istom zmysle prežívame rovnakú skúsenosť ako Adam – veľkú moc sprevádzanú veľkou samotou a zraniteľnosťou, a rodina je to toho ikonou. Ubúda vážnosti pri budovaní pevných vzťahov, bohatých na lásku – v zdraví i v chorobe, v bohatstve i v chudobe, v šťastí i v nešťastí. Trvalej, vernej, svedomitej, stálej a plodnej láske sa dostáva stále viac výsmechu a hľadí sa na ňu ako na niečo staromódne. Zdalo by sa, že pokrokovejšie spoločnosti sú tie, ktoré majú najnižšie percento pôrodnosti a najvyššie percento potratov, rozvodov, samovrážd a znečisťovania životného a sociálneho prostredia.

Láska medzi mužom a ženou. V prvom čítaní ďalej čítame, že srdce Boha je zasiahnuté bolesťou pri pohľade na Adamovu samotu a vraví: «Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná» (Gn 2,18). Tieto slová dokazujú, že nič neobšťastní srdce človeka tak, ako srdce, ktoré mu je podobné, ktoré mu zodpovedá, ktoré ho miluje a ktoré ho zbavuje osamelosti a pociťovania samoty. Dokazujú aj to, že Boh nestvoril ľudskú bytosť, aby žila v smútku a osamote, ale pre šťastie, aby zdieľala svoju životnú púť s inou osobou, ktorá ju má dopĺňať, aby prežívali nádhernú skúsenosť lásky, čiže milovať a byť milovaný; a aby videli plody svojej lásky v deťoch, ako nám hovorí žalm, ktorý sme dnes prednášali (porov. Ž 128).

Toto je Boží sen pre jeho milované stvorenie: vidieť jeho realizáciu v spojení lásky medzi mužom a ženou, šťastné na spoločnej ceste, plodné vo vzájomnom darovaní sa. Je to ten istý plán, ktorý Ježiš súhrnne vyjadruje v dnešnom evanjeliu týmito slovami: «Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo» (Mk 10,6-8; porov. Gn 1,27; 2,24).

Ježiš na rečnícku otázku, ktorú mu položili – pravdepodobne ako pascu, aby sa odrazu stal nesympatickým pre zástupy, ktoré ho nasledovali a ktoré praktizovali rozvod ako ustálenú a nedotknuteľnú skutočnosť –, odpovedá spôsobom veľmi priamym a nečakaným, poukazujúc na počiatok všetkého, na počiatok stvorenia, aby nás naučil, že Boh žehná ľudskú lásku, on spája srdcia muža a ženy, ktoré sa milujú, a spája ich v jednote a nerozlučiteľnosti. To znamená, že cieľom manželského života nie je len žiť spolu navždy, ale milovať sa navždy! Ježiš tak znovunastoľuje pôvodný a prvotný poriadok.

Rodina. «Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje» (Mk 10,9). To je povzbudenie pre veriacich, aby premáhali každú formu individualizmu a legalizmu, ktoré skrývajú malicherný egoizmus a strach priľnúť k pravému zmyslu páru a ľudskej sexuality v Božom pláne.

Totižto, iba vo svetle bláznovstva nezištnosti Ježišovej veľkonočnej lásky možno pochopiť bláznovstvo nezištnosti manželskej lásky, výlučnej a trvajúcej až do smrti (usque ad mortem).

Pre Boha manželstvo nie je mladistvou (adolescentnou) utópiou, ale snom, bez ktorého bude jeho stvorenie smerovať k samote! Strach priľnúť k tomuto plánu naozaj ľudské srdce paralyzuje.

Paradoxne aj dnešný človek, ktorý často tento plán zosmiešňuje, zostáva priťahovaný a fascinovaný každou autentickou láskou, každou pevnou láskou, každou plodnou láskou, každou láskou, ktorá je verná a trvalá. Vidíme ho ako ide za chvíľkovými láskami, no sníva o autentickej láske; ženie sa za telesnými rozkošami, no túži po úplnom darovaní sa.

Naozaj, „teraz, keď sme naplno okúsili chuť prísľubov neobmedzenej slobody, začíname znovu chápať výraz „smútok tohto sveta“. Zakázané rozkoše stratili svoju príťažlivosť len čo prestali byť zakázanými. Aj keby boli vybičované do krajnosti a donekonečna obnovované, ostávajú bez chuti, pretože sú to veci konečné, my však máme smäd po nekonečnosti“ (Joseph Ratzinger, Auf Christus schauen. Einübung in Glaube, Hoffnung, Liebe, Freiburg 1989, s. 73).

V tomto dosť náročnom sociálnom a manželskom kontexte je Cirkev pozvaná žiť svoje poslanie vo vernosti, v pravde a v láske. Žiť svoje poslanie vo vernosti svojmu Učiteľovi ako hlas volajúci na púšti, aby chránila vernú lásku a povzbudzovala tie nespočetné rodiny, ktoré prežívajú svoje manželstvo ako priestor, v ktorom sa preukazuje Božia láska; aby chránila posvätnosť života, každého života; aby chránila jednotu a nerozlučiteľnosť manželského zväzku ako znak Božej milosti a schopnosti človeka poctivo milovať.

Cirkev je povolaná žiť svoje poslanie v pravde, ktorá sa nemení podľa prechodnej módy či prevládajúcich názorov. V pravde, ktorá chráni človeka a ľudstvo pred pokušeniami zahľadenosti do seba (autoreferenciality) a premeny plodnej lásky na sterilný egoizmus, verného zväzku na zväzky prechodné. „Bez pravdy láska skĺzava do sentimentalizmu. Stáva sa prázdnym vankúšom, ktorý možno ľubovoľne zaplniť. To je fatálne riziko lásky v kultúre bez pravdy” (Benedikt XVI., Encyklika Caritas in veritate, 3).

A Cirkev je povolaná žiť svoje poslanie v láske, ktorá neukazuje prstom, aby súdila druhých, lež - verná svojej prirodzenosti matky - cíti povinnosť hľadať a ošetrovať zranené páry olejom prijatia a milosrdenstva; byť „poľnou nemocnicou“ s otvorenými dverami pre všetkých, ktorí klopú a prosia o pomoc a oporu; a ešte viac, vychádzať z vlastnej ohrady k iným s pravou láskou, kráčať so zraneným ľudstvom s cieľom začleniť ho a priviesť ho k prameňu spásy.

Byť Cirkvou, ktorá učí a bráni základné hodnoty, nezabúdajúc, že «sobota bola stvorená pre človeka, a nie človek pre sobotu» (Mk 2,27); a že Ježiš tiež povedal: «Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov» (Mk 2,17). Byť Cirkvou, ktorá vychováva k autentickej láske, schopnej zbavovať samoty, bez toho, že by zabudla na svoje poslanie byť dobrým samaritánom zraneného ľudstva.

Spomínam si na Jána Pavla II., keď vravieval: «Chyby a zlo treba vždy odsudzovať a proti nim bojovať, ale človeka, ktorý padne alebo pochybí, treba pochopiť a milovať […] My máme milovať našu dobu a pomáhať človeku dnešnej doby» (Príhovor Talianskej katolíckej akcii, 30. decembra 1978: Insegnamenti I [1978], 450). A Cirkev ho má hľadať, prijať a sprevádzať, pretože Cirkev so zatvorenými dverami zrádza samu seba a svoje poslanie a namiesto toho, aby bola mostom sa stáva bariérou: «Lebo aj ten, čo posväcuje, aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného. Preto sa nehanbí volať ich bratmi» (Hebr 2,11).

V tomto duchu prosme Pána, aby nás sprevádzal na synode a viedol svoju Cirkev na príhovor preblahoslavenej Panny Márie a svätého Jozefa, jej prečistého ženícha. / Preložila: Slovenská redakcia VR

* * * * *

Ppo eucharistickom slávení, ktorým pápež František v Bazilike sv. Petra otvoril 14. riadne generálne zhromaždenie biskupskej synody, sa napoludnie prihovoril veriacim aj z okna Apoštolského paláca pre modlitbou Anjel Pána. Pozval ich, aby počas prác synody vyprosovali v modlitbe vnímavosť synodálnych otcov na inšpirácie Ducha Svätého. Po zvyčajnom oslovení a pozdrave – „Drahí bratia a sestry, dobrý deň!“ – Svätý Otec pokračoval:

„Pred chvíľou sa v Bazilike sv. Petra skončilo slávenie Eucharistie, ktorým sme začali Riadne generálne zhromaždenie biskupskej synody. Synodálni otcovia pochádzajúci zo všetkých strán sveta a zídení okolo Petrovho nástupcu budú po dobu troch týždňov uvažovať nad povolaním a poslaním rodiny v Cirkvi a v spoločnosti, cez dôsledné duchovné a pastoračné rozlišovanie. Budeme upriamovať naše oči na Ježiša, aby sme našli na základe jeho učenia pravdy a milosrdenstva najvhodnejšie spôsoby adekvátneho nasadenia sa Cirkvi s rodinami a pre rodiny, aby mohol byť pôvodný plán Stvoriteľa muža a ženy realizovaný a uskutočňovaný v dnešnom svete v celej svojej kráse a svojej sile.

Liturgia tejto nedele opakovane predkladá svoj zásadný text Knihy Genezis o komplementárnosti a reciprocite medzi mužom a ženou (porov. Gen 2,18-24). Preto - hovorí Biblia - muž opustí svojho otca i matku a pripojí sa k svojej manželke a budú dvaja jedným telom, teda jediným životom, jedinou existenciou (porov. v. 24). V tejto jednote manželia odovzdávajú život novej ľudskej bytosti: stávajú sa rodičmi. Podieľajú sa na tvorivej moci samotného Boha. Ale pozor! Boh je láska a na jeho diele máme podiel, ak milujeme s ním a ako on. Práve preto - hovorí sv. Pavol - Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali. (porov. Rim 5,5). A toto je tiež láska, ktorú snúbenci dostávajú vo sviatosti manželstva. Je to láska, ktorá živí ich vzťah cez radosti i bolesti, okamihy pokojné i ťažké. Je to láska, ktorá vzbudzuje túžbu priviesť na svet deti, venovať sa im, prijímať ich, vychovávať ich a vzdelávať. Je to tá istá láska, ktorú Ježiš v dnešnom evanjeliu prejavuje deťom: «Nechajte deti prichádzať ku mne, nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo» (Mk 10,14).

Prosme dnes Pána, aby sa všetci rodičia a vychovávatelia na svete, ale tiež celá spoločnosť, stali nástrojom prijatia a lásky, s ktorou Ježiš objíma tých najmenších. On hľadí do ich sŕdc láskyplne a starostlivo ako otec a zároveň ako matka. Myslím na mnoho detí, ktoré hladujú, sú opustené, zneužívané, nútené bojovať alebo sú odmietané. Je bolestné vidieť nešťastné deti s neprítomným pohľadom, ktoré utekajú z chudoby a konfliktov, klopú na naše dvere a na naše srdcia s prosbou o pomoc. Nech nám Pán pomáha, aby sme neboli opevnenou spoločnosťou, ale spoločnosťou rodinnou, ktorá dokáže prijímať, podľa primeraných pravidiel, avšak prijímať, vždy prijímať s láskou!“

V závere príhovoru pred modlitbou Anjel Pána vyslovil pápež František pozvanie k duchovnému spojeniu so synodálnymi otcami i pútnikmi v pompejskej svätyni Ružencovej Panny Márie:

„Pozývam vás, aby ste sprevádzali prácu synody svojou modlitbou, aby Duch Svätý urobil synodálnych otcov plne poslušnými jeho inšpiráciám. Vzývajme materský príhovor Panny Márie v duchovnom spojení s tými, ktorí teraz v tejto chvíli prednášajú v svätyni v Pompejach prosbu k Panne Márii Ružencovej.“

Po modlitbe Anjel Pána sa Svätý Otec František vrátil k sobotnej beatifikácii v Španielsku, kde boli za blahoslavených vyhlásení Pius Heredia a 17 spolubratov a spolusestier z cisterciánskych mníšskych rádov, ktorí boli zavraždení pre svoju vieru počas španielskej občianskej vojny a náboženského prenasledovania v tridsiatych rokoch minulého storočia. „Chváľme Pána za týchto statočných svedkov a na ich príhovor prosme, aby oslobodil svet od pliagy vojen“- povedal pápež v tejto súvislosti.

Svätý Otec tiež uistil o svojich modlitbách za obete zosuvu pôdy v Guatamale, ktorý zmietol celú jednu dedinu, ako aj za obete záplav vo Francúzsku. Vyzval ku konkrétnej solidarite s ťažko skúšaným obyvateľstvom. V závere poludňajšieho stretnutia Svätý Otec pozdravil skupiny pútnikov, osobitne talianskych, ktorí v nedeľu 4. októbra slávili sviatok sv. Františka, patróna Talianska.

-----------------------------------------------------------------

Zdroj: RV SK

Poznámka: Aktualizované Pondelok 5. októbra 2015



( TK KBS, zk, jb, ml; pz ) 20151004003   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 1868 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019