-----------------------------------------------------------------

Po návšteve sídla OSN nasledovalo v programe pápeža medzináboženské stretnutie v Ground Zero, pamätníku atentátov z 11. septembra 2001. Na tomto mieste sa za pokoj vo svete modlili spoločne židia, kresťania, moslimovia, budhisti, hinduisti, celkom zástupcovia 12 náboženstiev. Svätý Otec po príchode spolu s kardinálom Timothym Dolanom, arcibiskupom New Yorku, symbolicky hodil bielu ružu na miesto, kde kedysi stáli „dvojičky“ - Twin Towers - mrakodrapové veže Svetového obchodného centra v panoráme Manhattanu, a kde voda stekajúca do ústia monumentu symbolizuje „slzy minulosti i súčasnosti“.

Pápež osobne pozdravil dvadsať rodinných príslušníkov obetí teroristického útoku spred štrnástich rokov. Po otváracom príhovore kardinála Dolana sa ujal slova rabín New Yorku Elliot Cosgrove a rovnako imám Khalid Latif. Následne pápež František predniesol modlitbu, ktorú sa tu podobne modlil pápež Benedikt XVI. 20. apríla 2008. „Bolesť sa tu dá doslova nahmatať“ - takto pápež vyjadril v príhovore svoje pocity stojac na mieste, kde náhle vyhasli tisícky životov jedným nezmyselným deštrukčným činom. „Je to tichý výkrik tých, ktorí na svojom tele pocítili logiku násilia, nenávisti a pomsty; logiku, ktorá spôsobuje iba bolesť, utrpenie, spúšť a ničenie.“ Prirovnaním vody vtekajúcej do pamätníka k slzám preliatym v dôsledku násilia, Svätý Otec poukázal na bezmocnosť človeka zoči-voči utrpeniu minulosti a dneška:

„Toto je miesto, na ktorom plačeme, kde roníme slzy bolesti z pocitu bezmocnosti nad nespravodlivosťou, zoči-voči bratovražde, zoči-voči neschopnosti riešiť naše odlišnosti dialógom. Na tomto mieste plačeme pre nespravodlivú a nezmyselnú stratu nevinných životov kvôli neschopnosti nájsť riešenia v prospech spoločného dobra. Je to voda, ktorá nám pripomína plač minulosti, ale tiež plač súčasnosti.“

Pripomenul stretnutie s rodinami prvých záchranárov, čo padli v službe a zopakoval, „že ničivé konanie nie je nikdy neosobné, abstraktné alebo len materiálne, ale má predovšetkým tvár a príbeh, je konkrétne, vzťahuje sa na mená.“ „U tých rodinných príslušníkov môžeme vidieť tvár bolesti; tej bolesti, ktorá nás stále desí a volá do neba. Rovnako oni mi ukázali aj inú stránku tohto útoku, inú tvár bolesti: silu lásky a spomienky. Spomienky, ktorá nás nenechá prázdnymi. Mená mnohých našich milovaných sú napísané tu, kde boli základy veží, a tak ich môžeme vidieť, môžeme sa ich dotknúť, a nikdy na nich nezabudnúť.“

V perspektíve nádeje pápež vyslovil aj nasledujúce slová: „Tu, uprostred drásavej bolesti môžeme rukou dotknúť schopnosti heroického dobra, ktorého je tiež človek schopný, skrytej sily, na ktorú musíme neustále apelovať. Vo chvíli väčšej bolesti a utrpenia ste tiež boli svedkami najvyšších skutkov nasadenia sa a pomoci. Podaných rúk, v obeť ponúknutých životov. V metropole, ktorá sa môže zdať neosobná, anonymná, s veľkou osamelosťou, ste dokázali prejaviť silnú solidaritu vzájomnej pomoci, lásky a vlastného sebaobetovania.“

Toto miesto smrti sa tak podľa slov Svätého Otca mení aj na miesto života, na hymnus, ktorý nás privádza k potvrdeniu pravdy, že „život bol stále určený na to, aby zvíťazil nad prorokmi ničenia, nad smrťou, že dobro zvíťazí nad zlom, zmierenie a jednota nad nenávisťou a rozdelením.“

Vyjadril tiež nádej, že toto stretnutie upevní spoločné úsilie predstaviteľov mnohých náboženských tradícií, a bude silným znakom túžby stať sa hybnou silou zmierenia. „Napriek všetkým naším rozdielnostiam a odchýlkam je možné žiť vo svete pokoja“ - dodal.

Svätý Otec v závere príhovoru na pôde pamätníka Ground Zero pripomenul, že je nevyhnutné vykoreniť z našich sŕdc pocit nenávisti, pomsty a hnevu, a navrhol, aby každý svojím spôsobom, ale spoločne, zotrval chvíľku v tichej modlitbe vyprosujúc dar pokoja: „Pokoja v našich domoch, našich rodinách, našich školách a našich spoločenstvách. Pokoja na všetkých tých miestach, kde sa zdá, akoby vojna nemala konca. Pokoja na všetkých tvárach, ktoré nepoznajú nič iné, len bolesť. Pokoja na tomto šírom svete, ktorý nám dal Boh ako domov všetkých a pre všetkých. Iba a len pokoj.“

* * * * *

Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka:

Vzbudzuje vo mne zmiešané pocity, emócie, keď tu takto stojím na pôde pamätníka Ground Zero, kde tisícky životov bolo pretrhnutých jedným nezmyselným deštrukčným činom. Bolesť sa tu dá doslova nahmatať. Voda, ktorú vidíme tiecť smerom k prázdnej nádrži, nám pripomína všetky tie životy, ktoré padli za obeť tým, ktorí si myslia, že ničenie, rúcanie sú jedinou cestou riešenia konfliktov. Je to tichý výkrik tých, ktorí na svojom tele pocítili logiku násilia, nenávisti a pomsty; logiku, ktorá spôsobuje iba bolesť, utrpenie, spúšť a ničenie.

Voda, ktorá tečie dolu, je tiež symbolom našich sĺz. Sĺz kvôli pustošeniu včerajška, ktoré sa spájajú so slzami kvôli mnohému ničeniu dneška. Toto je miesto, na ktorom plačeme, kde roníme slzy bolesti z pocitu bezmocnosti nad nespravodlivosťou, zoči-voči bratovražde, zoči-voči neschopnosti riešiť naše odlišnosti dialógom. Na tomto mieste plačeme pre nespravodlivú a nezmyselnú stratu nevinných životov pre neschopnosť nájsť riešenia v prospech spoločného dobra. Je to voda, ktorá nám pripomína plač minulosti, ale tiež plač súčasnosti.

Pred chvíľou som sa stretol s niektorými rodinami prvých záchranárov, čo padli v službe. Počas stretnutia som mohol opäť raz konštatovať, že ničivé konanie nie je nikdy neosobné, abstraktné alebo len materiálne, ale má predovšetkým tvár a príbeh, je konkrétne, vzťahuje sa na mená. V tých rodinných príslušníkoch môžeme vidieť tvár bolesti; tej bolesti, ktorá nás stále desí a volá do neba.

Rovnako oni mi ukázali aj inú stránku tohto útoku, inú tvár bolesti: silu lásky a spomienky. Spomienky, ktorá nás nenechá prázdnymi. Mená mnohých našich milovaných sú napísané tu, kde boli základy veží, a tak ich môžeme vidieť, môžeme sa ich dotknúť, a nikdy na nich nezabudnúť.

Tu, uprostred drásavej bolesti sa môžeme rukou dotknúť schopnosti heroického dobra, ktorého je tiež človek schopný, skrytej sily, na ktorú musíme neustále apelovať. Vo chvíli väčšej bolesti a utrpenia ste tiež boli svedkami najvyšších skutkov nasadenia sa a pomoci. Podaných rúk, v obeť ponúknutých životov. V metropole, ktorá sa môže zdať neosobná, anonymná, s veľkou osamelosťou, ste dokázali prejaviť silnú solidaritu vzájomnej pomoci, lásky a vlastného sebaobetovania. V tej chvíli to nebola otázka rasy, národnosti, mestskej štvrte, náboženstva či politickej príslušnosti. Bola to otázka solidarity, naliehavej potreby, bratstva. Bola to otázka ľudskosti. Záchranári New Yorku vstupovali do padajúcich veží bez toho, že by mysleli na seba. Mnohí padli v službe a ich obeta umožnila zachrániť mnohých ďalších.

Toto miesto smrti sa mení aj na miesto života; miesto zachránených životov, na hymnus, ktorý nás privádza k potvrdeniu, že život bol stále určený na to, aby zvíťazil nad prorokmi ničenia, nad smrťou, že dobro zvíťazí nad zlom, zmierenie a jednota nad nenávisťou a rozdelením.

Na tomto mieste smútku a spomienky ma napĺňa nádej možnosti pripojiť sa k čelným predstaviteľom, ktorí reprezentujú mnohé náboženské tradície, ktoré obohacujú život tohto mesta. Verím, že naša prítomnosť tu bude silným znakom našej spoločne zdieľanej a potvrdenej túžby stať sa hybnou silou zmierenia, silou mieru a spravodlivosti v tejto spoločnosti i na celom svete. Napriek všetkým naším rozdielnostiam a odchýlkam je možné žiť vo svete pokoja. Zoči-voči každému pokušeniu vytvárať rigidnú uniformitu je možné a nevyhnutné zjednotiť sa v rozmanitosti jazykov, kultúr a náboženstiev, a pozdvihnúť hlas proti všetkému, čo by tomu chcelo zabrániť. Spoločne sme povolaní povedať „nie“ každému pokusu nastolenia uniformity a „áno“ akceptovanej a zmierenej rozmanitosti.

Pre dosiahnutie tohto cieľa potrebujeme z našich sŕdc vykoreniť pocit nenávisti, pomsty a hnevu. Vieme, že také niečo môže byť len darom z neba. Tu, na tomto pamätnom mieste navrhujem, aby každý svojím spôsobom, ale spoločne, zotrval chvíľku v tichu a modlitbe. Vyprosujme si z neba dar angažovať sa v otázke pokoja. Pokoja v našich domoch, našich rodinách, našich školách a našich spoločenstvách. Pokoja na všetkých tých miestach, kde sa zdá, akoby vojna nemala konca. Pokoja na všetkých tvárach, ktoré nepoznajú nič iné len bolesť. Pokoja na tomto šírom svete, ktorý nám dal Boh ako domov všetkých a pre všetkých. Iba a len pokoj. Modlime sa v tichu. (chvíľa ticha)

Takto život našich drahých nebude životom, ktorý jedného dňa skončí v zabudnutí, ale bude prítomný kedykoľvek sa budeme usilovať byť prorokmi budovania, prorokmi zmierenia, prorokmi pokoja. / Preložila: Slovenská redakcia VR

* * * * *

Po chvíľke tichej spoločnej modlitby si účastníci stretnutia vzájomným symbolickým podaním ruky potvrdili túto túžbu angažovať sa za pokoj a zmierenie. Následne si Svätý Otec, sprevádzaný kardinálom Dolanom, prezrel Múzeum pamätníka Ground Zero.

-----------------------------------------------------------------

Pápež František sa popoludní v základnej škole v newyorskom Harleme stretol s deťmi a rodinami imigrantov, učiteľmi a zamestnancami, vrátane sponzorov školy. Ide o Školu Našej Panej, Kráľovnej anjelov s takmer troma stovkami žiakov od 5 do 14 rokov, z ktorých väčšina študuje vďaka podpore dobrodincov združených v katolíckej nadácii Partnership v úzkej spolupráci s Arcidiecézou New York. V rodinnej a uvoľnenej atmosfére sa Svätému Otcovi predstavili jednotliví žiaci, spontánne mu predstavovali svoje učebné pomôcky a obdarúvali ho darčekmi, ktoré pre neho pripravili. Rôznymi spôsobmi prejavovali hosťovi svoje sympatie a bez okolkov sa dožadovali objatia, požehnania či spoločnej fotografie.

Pápež František, hovoriac po španielsky, na úvod svojho príhovoru žartovne poprosil učiteľov o prepáčenie, že im kradne z vyučovacieho času a vzápätí vyjadril radosť, že sa môže stretnúť s deťmi v kruhu ich rodičov, príbuzných, učiteľov a vychovávateľov. Poukázal na pozitívnu špecifickú črtu školy, ktorou je mnohonárodnosť, pretože ju navštevujú deti z rozličných krajín. Avšak uznal aj reálne ťažkosti: „Vysvetlili mi, že jednou z pekných charakteristík tejto školy a tejto práce je, že niektorí žiaci pochádzajú z iných miest, dokonca aj z iných krajín. A toto je pekné! Hoci nie je vždy ľahké presťahovať sa a nájsť nový domov, nových susedov, priateľov; nie je to jednoduché, ale treba začať. Spočiatku to môže byť trochu namáhavé. Často sa treba naučiť nový jazyk, prispôsobiť sa novej kultúre, novému prostrediu. Koľko vecí je potrebné naučiť sa! Nielen úlohy zo školy.“

„Pekné je, že spoznávame aj nových priateľov“, pokračoval Svätý Otec potvrdiac, že to je veľmi dôležité. „Stretávame sa s ľuďmi, ktorí nám otvoria svoje dvere a prejavia nám svoju nehu, svoje priateľstvo, ich pochopenie, a snažia sa nám pomôcť, aby sme sa necítili cudzincami. Toto všetko je práca ľudí, ktorí nám pomáhajú, aby sme sa cítili ako doma. Aké pekné je cítiť sa v škole, na spoločných miestach ako v druhom dome. A toto je dôležité nielen pre vás, ale aj pre vaše rodiny. Týmto spôsobom sa škola stáva veľkou rodinou pre všetkých, kde sa spolu s našimi matkami, otcami, starými rodičmi, vychovávateľmi, učiteľmi a spolužiakmi učíme pomáhať si, deliť sa o to, čo je dobré v každom z nás, dať to najlepšie zo seba, pracovať v skupine, hrať sa v skupine - čo je veľmi dôležité - a vytrvať v našich cieľoch.“

Svätý Otec ďalej upozornil na skutočnosť, že veľmi blízko od miesta, kde sa nachádza Škola Našej Panej, Kráľovnej anjelov, je „hlavná ulica s menom osoby, ktorá urobila veľa dobrého pre ostatných“ a ktorú by chcel pri tejto príležitosti spomenúť. Pokračoval rozprávaním o Martinovi Lutherovi Kingovi a o jeho sne. Ako vysvetlil deťom, tento muž sníval o tom, aby všetky deti, všetci ľudia mali rovnaké príležitosti. Sníval o tom, aby všetky deti mali prístup k vzdelaniu. Sníval o tom, aby všetci ľudia mohli kráčať vzpriamene s dôstojnosťou, že si môžu zarobiť na živobytie. A dodal: „Je pekné mať sny a bojovať za ne. Nezabudnite na to!“

Aj dnes chceme snívať, pokračoval Svätý Otec. A povzbudil deti, aby sa vedeli tešiť a ‚oslavovať‘ všetky možnosti, ktoré umožňujú ako im malým, tak i dospelým, aby nestrácali nádej v lepší svet, s viacerými možnosťami a príležitosťami. Deťom hovoril tiež o sne ich rodičov a učiteľov, i kardinála Dolana, aby deti tejto školy vyrastali v radosti. „Tu vidieť, že sa usmievate. Usmievajte sa stále, nainfikujte radosťou všetkých ľudí, ktorí sú vo vašej blízkosti. Nie je to vždy ľahké. V každom dome sú problémy, sú náročné situácie, sú choroby, ale neprestaňte snívať o tom, že môžete žiť s radosťou.“

Kde sú sny, kde je radosť, tam je vždy Ježiš, dodal pápež a opýtal sa detí, ako sa volá ten, ktorý nám nanucuje smútok, nedôveru, nenávisť. Ich odpoveď povrdil: „Diabol vždy zasieva smútok, lebo nechce, aby sme boli šťastní, nechce, aby sme snívali.” Napokon sa pápež František detí opýtal, či im môže dať ‚domácu úlohu‘. Po súhlasnej odpovedi pokračoval: „Je to jednoduchá, ale veľmi dôležitá prosba: nezabudnite sa za mňa modliť, aby som sa s mnohými ľuďmi mohol deliť o Ježišovu radosť. A modlime sa tiež za to, aby mnohí mohli mať túto radosť, ktorú máte vy, keď pociťujete, že ste sprevádzaní, keď zakusujete pomoc, keď vám niekto radí, keď cítite aj napriek problémom v srdci ten pokoj, pokoj z toho, že Ježiš nás nikdy neopustí.“

Po príhovore Svätý Otec poprosil deti, aby mu niečo zaspievali a po spoločnej modlitbe Otče náš a požehnaní sa so Školou Našej Panej, Kráľovnej anjelov v Harleme rozlúčil. Nezabudol však ešte pripomenúť domácu úlohu.

-----------------------------------------------------------------

Posledným bodom programu pápeža Františka v New Yorku v piatok 25. septembra bolo slávenie Eucharistie v slávnom Madison Square Garden. Ide o štadión s kapacitou 20-tisíc miest, ktorý sa okrem športových podujatí využíva aj na koncerty a iné dôležité masové podujatia. Okrem zaplneného štadiónu však Svätého Otca očakávali davy ľudí aj v priľahlom parku.

Biele vozidlo s pápežom privítalo burácanie haly a melódia vatikánskej hymny v prevedení obrovského zboru a orchestra. Votívna svätá omša za pokoj a spravodlivosť bola slávená v zelenej liturgickej farbe, v latinčine, angličtine a španielčine a bola sprevádzaná impozantnými spevmi. Po tom, ako diakon v angličtine zaspieval úryvok evanjelia (Mt 5,38-48) v ktorom Ježiš vyzýva neodporovať zlému a k láske k nepriateľom, Svätý Otec sa v homílii prihovoril prítomným po španielsky. Vyšiel z prvého liturgického čítania z proroka Izaiáša (Iz 9,1-6): „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo.“

Hovoril o prítomnosti Boha v meste, o potrebe vychádzania smerom k núdznym a trpiacim anonymným tváram. Prítomných vyzval: „Vyjdi von k druhým ľuďom a podeľ sa s nimi s dobrou novinou, že Boh, náš Otec, kráča po našom boku. On nás vyslobodzuje z našej anonymity, života prázdnoty a života egoizmu, a vovádza nás do školy stretnutia. Zbavuje nás konkurenčného boja a zahľadenosti do seba, a otvára nám cestu pokoja. ... Boh žije v našich mestách, Cirkev žije v našich mestách. A Boh a Cirkev, ktorí žijú v našich mestách, chcú byť ako kvas v ceste. Chcú vstúpiť do vzťahu s každým, chcú stáť po boku každého jedného človeka, keď ohlasujú divy Zázračného Radcu, mocného Boha, večného Otca, Kniežaťa pokoja.“

Ako zvyčajne, prosby veriacich boli čítané v rozličných svetových jazykoch. Na jednoduchom bielom pódiu, nad ktorým bol zavesený veľký kríž s Ukrižovaným, sa nachádzala aj socha Guadalupskej Panny Márie. V závere Eucharistie sa Svätému Otcovi krátko prihovoril arcibiskup New Yorku kardinál Timothy Dolan, pričom skončil slovami: „Je evidentné, že Cirkev je naša rodina a vďaka vám, že ste navštívili nás – vašu rodinu!“ Svätý Otec napokon ako dar odovzdal diecéze omšový kalich.

* * * * *

Prinášame plné znenie homílie pápeža Františka:

Nachádzame sa na Madison Square Garden, na mieste, ktoré je symbolom tohto mesta. Je to miesto dôležitých atletických, umeleckých a hudobných udalostí, ktoré priťahujú ľudí nielen tohoto mesta, ale i celého sveta. Na tomto mieste, ktoré predstavuje oboje – rozmanitosť ako aj spoločné záujmy množstva rôznych ľudí, sme počuli slová: «Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrie veľké svetlo» (Iz 9,1)

Ľud, čo kráčal – a je zamotaný vo svojom konaní a rutine, uprostred svojich úspechov a svojich zlyhaní, obáv a svojich očakávaní – tento ľud uzrel veľké svetlo. Ľud, čo kráčal – so svojimi radosťami a nádejami, sklamaniami a smútkom – tento ľud uzrel veľké svetlo.

Boží ľud je v každej historickej dobe pozvaný kontemplovať toto svetlo – svetlo, ktoré chce osvietiť národy, ako to radostne vyjadril starec Simeon. Svetlo, ktoré chce prísť do každého zákutia tohto mesta, k našim spoluobčanom, do každého priestoru nášho života.

«Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo». Jednou z osobitostí Božieho ľudu je jeho schopnosť vidieť, kontemplovať uprostred svojich „temnôt“ to svetlo, ktoré prináša Kristus. Je to tento veriaci Boží ľud, ktorý vie vidieť, vie rozlišovať, ktorý vie kontemplovať Božiu živú prítomnosť uprostred svojho života, uprostred mesta. Spolu s prorokom dnes môžeme povedať: Ľud, čo kráča, dýcha a žije uprostred „smogu“, uzrel veľké svetlo, zakúsil nádych čerstvého vzduchu.

Žiť v meste nie je vec jednoduchá: je to multikultúrny kontext s veľkými náročnými výzvami. Veľké mestá sú pripomienkou skrytého bohatstva, ktoré skrýva náš svet: rozmanitosti kultúr, tradícií a historických skúseností; rôznosti jazykov, odevov a jedál. Veľkomestá združujú všetky rozličné spôsoby, ktoré sme my, ľudia, objavili, aby sme tak zodpovedali otázku o zmysle života v tých okolnostiach, v ktorých sme sa ocitli.

Ale veľkomestá tiež ukrývajú tváre ľudí, ktorí sa zdajú, akoby nemali občianstvo alebo boli druhotriednymi občanmi. Vo veľkých mestách, v úzadí za hlukom dopravy, za pulzujúcim rytmom zostáva umlčaných množstvo tvárí, pretože nemajú „právo“ byť občanmi, nemajú právo byť súčasťou mesta – cudzinci, deti, čo nechodili do školy, ľudia bez zdravotného poistenia, bez strechy nad hlavou, osamelí starí ľudia – zostávajúci na okraji našich ulíc, našich bulvárov v anonymite ohlušenosti. A stávajú sa súčasťou mestského koloritu, ktorý sa pomaličky stáva v našich očiach a najmä v našich srdciach samozrejmým.

Vedomie, že Ježiš naďalej kráča našimi ulicami, že tvorí súčasť života jeho ľudu, že je s nami spojený v jedných spoločných dejinách spásy, nás napĺňa nádejou. Nádejou, ktorá nás oslobodzuje od síl tlačiacich nás k izolovaniu sa a nezáujmu o životy druhých, o život nášho mesta. Nádejou, ktorá nás zbavuje prázdnych vzťahov, abstraktných analýz alebo senzáciechtivej rutiny. Nádejou, ktorá sa nebojí zaangažovať sa pôsobiac ako kvas v tých kútoch mesta, kde nám prichodí žiť či pracovať. Nádejou, ktorá nás pozýva vnímať uprostred „smogu“ prítomnosť Boha, ktorý naďalej kráča naším mestom. Lebo Boh je v meste prítomný.

Aké je to svetlo, čo preniká našimi ulicami? Ako stretnúť Boha, ktorý žije s nami uprostred „smogu“ našich miest? Ako sa stretneme s Ježišom, živým a činným v každodennosti života našich multikultúrnych miest?

Prorok Izaiáš nám bude na tejto ceste „učenia sa vidieť“ sprievodcom. Hovoril o svetle, ktorým je Ježiš. A teraz nám prorok predstavuje Ježiša ako «zázračného Radcu, mocného Boha, večného Otca, Knieža pokoja» (9,5-6). Týmto spôsobom nás vovádza do života Syna, aby sa Jeho život mohol stať aj naším životom.

«Zázračný Radca». Evanjeliá nám hovoria o tom, ako mnohí prichádzajú za Ježišom s otázkou: «Učiteľ, čo máme robiť?» Prvá vec, ktorú Ježiš vyvoláva svojou odpoveďou, je návrh, povzbudenie, motivácia. Neustále svojim učeníkom predkladá, že majú ísť, vychádzať von. Pobáda ich vyjsť v ústrety druhým tam, kde reálne sú, a nie tam, kde by sa nám páčilo, že by tam mali byť. Stále a stále vychádzať von, bez strachu, ísť bez obáv. Ísť von a ohlasovať túto radosť, ktorá je určená všetkým ľuďom.

«Mocný Boh». V Ježišovi sa Boh stal Emanuelom, je Boh-s-nami; Boh, ktorý kráča po našom boku, ktorý je súčasťou našich životov, našich domovov, našej „kuchyne“, ako rada hovorievala sv. Terézia od Ježiša.

«Večný Otec». Nikto a nič nás nemôže odlúčiť od jeho lásky. Ísť von a ohlasovať, ísť von a dávať najavo, že Boh je medzi nami ako milosrdný Otec, ktorý každé ráno a každý večer vychádza vyzerať, či sa jeho syn nevracia domov, a hneď ako ho vidí prichádzať, beží, aby ho objal. Toto je krásne. Je to objatie, ktoré sa chce ujímať, chce očisťovať a povyšovať dôstojnosť jeho detí. Je to Otec, ktorý je cez svoje objatie ohlasuje „dobrú zvesť ubitým, úľavu sužovaným, slobodu utláčaným, potechu zarmúteným“ (porov. Iz 61,1-2).

«Knieža pokoja». Vychádzať von k druhým ľuďom a deliť sa s nimi s dobrou novinu, že Boh je náš Otec, ktorý kráča po našom boku, vyslobodzuje nás z anonymity, zo života bez tváre, z prázdneho života, a vovádza nás do školy stretnutia. Zbavuje nás konkurenčného boja a zahľadenosti do seba (autoreferenciality), aby nás voviedol na cestu pokoja. Toho pokoja, ktorý sa rodí z akceptovania druhých; toho pokoja, ktorý sa zrodí v našom srdcia kedykoľvek sa pozrieme na toho najnúdznejšieho ako na brata.

Boh žije v našich mestách, Cirkev žije v našich mestách. A Boh a Cirkev, ktorí žijú v našich mestách, chcú byť ako kvas v ceste, chcú sa premiesiť so všetkými, sprevádzajúc všetkých, ohlasujúc divy toho, ktorý je zázračným Radcom, mocným Bohom, večným Otcom, Kniežaťom pokoja.

«Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo», a my, kresťania, sme svedkami. / Preložila: Slovenská redakcia VR

-----------------------------------------------------------------

V sobotu ráno sa pápež František vydal na poslednú a vrcholnú etapu pastoračnej návštevy v Spojených štátoch, teda na 8. svetové stretnutie rodín, ktoré sa tento rok koná vo Filadelfii. V miestnej katedrále slávil svätú omšu spolu s biskupmi, kňazmi a rehoľníkmi Pensylvánie.

Lietadlo spoločnosti American Airlines ho o 9.30 miestneho času (15.30 nášho času) priviezlo na medzinárodné letisko vo Filadelfii, kde ho privítali arcibiskup Filadelfie Mons. Joseph Chaput OFM Cap., primátor mesta Filadelfia Michael Nutter a guvernér štátu Pensylvánia. Filadelfia, hlavné mesto štátu Pensylvánia a piate najväčšie mesto USA, má pre krajinu osobitný význam z hľadiska histórie. Mesto bolo totiž jedným z najdôležitejších centier Americkej revolúcie. V roku 1776 tu bola prehlásená Deklarácia nezávislosti a v roku 1787 Americká ústava. Svätý Otec sa z letiska presunul do 16 km vzdialenej katedrály, aby tu o 10.30 miestneho času slávil svätú omšu spolu s biskupmi, kňazmi a rehoľníkmi Pensylvánie. V katedrále z 19. storočia zasvätenej sv. Petrovi a Pavlovi v roku 1979 slávil Eucharistiu aj pápež Ján Pavol II. Prítomných v hlavnej lodi bolo dvetisíc rehoľníkov a kňazov spolu s biskupmi, ďalšie stovky veriacich zaplnili bočné kaplnky.

Po príchode pomedzi zástupy lemujúce trasu privítal Svätého Otca pred katedrálou jej rektor spolu s detským zborom a rodinami. Votívnu svätú omša o Panne Márii, Matke Cirkvi slávil pápež v bielej liturgickej farbe, s textami v latinskom, anglickom i španielskom jazyku. V homílii po Evanjeliu (Jn 19, 25-29) s Ježišovými slovami z kríža: «Hľa tvoja Matka», Svätý Otec položil otázku: «A čo ty? Čo urobíš?» Vysvetlil, že rovnako sa opýtal pápež Lev XIII. svätej Kataríny Drexelovej pochádzajúcej z miestnej cirkvi. Táto otázka, ktorá zmenila život svätice, vyzýva k osobnej zodpovednosti pri budovaní Cirkvi: „Každý z nás má odpovedať Pánovi ako najlepšie vie na povolanie budovať jeho Telo, Cirkev“, povedal Svätý Otec a v homílii zdôraznil aj úlohu laikov a žien pri pastorácii a budovaní Cirkvi:

„«A čo ty?» Je významné, že tieto slová starého pápeža boli tiež určené žene laičke. Vieme, že budúcnosť Cirkvi v rýchlo meniacej sa spoločnosti bude volať, ba už teraz volá, po oveľa aktívnejšom zapojení sa laikov. Cirkev v Spojených štátoch vždy vynakladala obrovské úsilie v oblasti katechézy a vzdelávania. Dnešná výzva pre vás je budovať na týchto solídnych základoch a úspešne napredovať v zmysle spolupráce a deliť sa o zodpovednosť pri plánovaní budúcnosti našich farností a inštitúcií. To neznamená odstúpiť od duchovnej autority, ktorou sme boli poverení, skôr to značí rozlíšiť a múdro využiť mnohonásobné dary, ktoré Duch vylieva na Cirkev. Celkom osobitne, znamená to doceniť ten nesmierny prínos, ktorým ženy, laičky i rehoľníčky, prispeli a prispievajú do života našich spoločenstiev.“

* * * * *

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka:

Dnes ráno som sa naučil niečo o dejinách tejto nádhernej katedrály: o dejinách, ktoré stoja v pozadí jej vysokých múrov a okien. A predsa by som sa rád zamyslel nad tým, že dejiny Cirkvi v tomto meste a štáte sú v skutočnosti nielen o stavaní múrov, ale aj o ich odstraňovaní. Sú to dejiny o generácii za generáciou zaangažovaných katolíkov, ktorí vychádzajú na periférie a budujú spoločenstvá pre bohoslužbu, vzdelávanie, charitu a pre službu spoločnosti v širšom zmysle.

Tieto dejiny sú viditeľné v mnohých svätyniach tohto mesta a v toľkých farnostiach, ktorých veže a zvonice hovoria o Božej prítomnosti uprostred našich spoločenstiev. Sú viditeľné v námahách všetkých kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí počas dvoch storočí s oddanosťou slúžili duchovným potrebám chudobných, prisťahovalcov, chorých a väzňov. A sú viditeľné aj v stovkách škôl, v ktorých rehoľní bratia a sestry učia deti písať a čítať, milovať Boha a blížneho a prispievať ako dobrí občania do života americkej spoločnosti. To všetko je dedičstvo, ktoré ste dostali a ste povolaní obohacovať ho a odovzdávať ďalej.

Mnohí z vás poznajú príbeh sv. Kataríny Drexelovej, jednej z veľkých svätých, ktorí vzišli z tejto miestnej Cirkvi. Keď hovorila pápežovi Levovi XIII. o potrebách misií, pápež – bol to pápež veľmi múdry – sa jej priamo opýtal: «A čo ty? Čo urobíš?» Tieto slová premenili Katarínin život, pretože jej pripomenuli, že v konečnom dôsledku každý kresťan, muž i žena, mocou sviatosti krstu dostal poslanie. Každý z nás má odpovedať Pánovi ako najlepšie vie na povolanie budovať jeho Telo, Cirkev.

«A čo ty?» Chcel by som sa zastaviť pri dvoch aspektoch týchto slov v kontexte nášho špecifického poslania odovzdávať radosť z evanjelia a budovať Cirkev, či už ako kňazi, diakoni, alebo členovia mužských či ženských inštitútov zasväteného života.

V prvom rade, tieto slová «A čo ty?» boli adresované mladej osobe, mladej žene s vysokými ideálmi, a zmenili jej život. Priviedli ju k premýšľaniu nad nesmiernou prácou, ktorú bolo treba vykonať a pomohli jej uvedomiť si, že je povolaná niečo pre to urobiť. Koľko mladých v našich farnostiach a školách má také isté vysoké ideály, veľkorysosť ducha a lásku ku Kristovi a Cirkvi! Pýtam sa vás: Sme pre nich výzvou? Dávame im priestor a pomáhame im, aby sa pričinili? Nachádzame spôsob, aby sa so svojím nadšením a svojimi darmi podelili s našimi spoločenstvami, predovšetkým v konaní skutkov milosrdenstva a v starostlivosti o iných? Delíme sa o našu vlastnú radosť a nadšenie v službe Pánovi?

Jedna z veľkých výziev, ktorým čelí Cirkev v tejto generácii, je podporovať vo všetkých veriacich zmysel pre osobnú zodpovednosť v poslaní Cirkvi a uschopniť ich, aby ho mohli s takouto zodpovednosťou plniť ako misionárski učeníci, ako kvas evanjelia v našom svete. To si vyžaduje kreativitu v prispôsobovaní sa zmeneným situáciám, v odovzdávaní ďalej dedičstva minulosti, nie iba cez udržiavanie štruktúr a inštitúcií, ktoré sú užitočné, ale predovšetkým otváraním sa voči možnostiam, ktoré nám Duch odkrýva a cez komunikovanie radosti z evanjelia, každý deň a v každom období nášho života.

«A čo ty?» Je významné, že tieto slová starého pápeža boli určené žene laičke. Vieme, že budúcnosť Cirkvi v rýchlo sa meniacej spoločnosti bude volať, ba už teraz volá, po oveľa aktívnejšom zapojení sa laikov. Cirkev v Spojených štátoch vždy vynakladala obrovské úsilie na katechézu a vzdelávanie. Dnešná výzva pre nás je budovať na týchto solídnych základoch a podnecovať zmysel pre spoluprácu a spoluzodpovednosť pri plánovaní budúcnosti našich farností a inštitúcií. Toto neznamená vzdať sa duchovnej autority, ktorou sme boli poverení, skôr to značí rozlíšiť a múdro využiť mnohonásobné dary, ktoré Duch vylieva na Cirkev. Osobitným spôsobom to znamená doceniť ten nesmierny prínos, ktorým ženy, laičky i rehoľníčky, prispeli a prispievajú do života našich spoločenstiev.

Drahí bratia a sestry, ďakujem vám za to, akým spôsobom každý z vás odpovedal na Ježišovu otázku, ktorá inšpirovala naše vlastné povolanie: «A čo ty?» Povzbudzujem vás, aby ste sa znovu obnovili v radosti, v žasnutí z prvého stretnutia s Ježišom a načerpali z tejto radosti obnovenú vernosť a silu. Teším sa, že som s vami počas týchto dní a prosím, aby ste zaniesli moje vrelé pozdravy všetkým, ktorí nemohli byť s nami, osobitne mnohým starším kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam, ktorí sú v duchu s nami spojení.

Počas týchto dní Svetového stretnutia rodín by som vás chcel zvlášť poprosiť, aby ste premýšľali nad našou službou rodinám, dvojiciam, ktoré sa pripravujú na manželstvo a našim mladým. Viem, ako veľa sa robí v miestnych cirkvách pre reagovanie na potreby rodín a ich podporovanie na ceste viery. Prosím vás, aby ste sa za ne horlivo modlili, ako aj za rokovania nastávajúcej Synody o rodine.

S vďakou za všetko, čo sme dostali a s dôverným spoliehaním sa vo všetkých našich potrebách sa obraciame na Máriu, našu Presvätú Matku. Nech sa so svojou materskou láskou prihovára za Cirkev v Amerike, aby naďalej rástla v prorockom svedectve o moci kríža jej Syna, ktorý prináša radosť, nádej a silu pre náš svet. Modlím sa za každého jedného z vás a prosím vás, aby ste sa modlili za mňa. / Preložila: Slovenská redakcia VR

* * * * *

V závere eucharistického slávenia pápežovi Františkovi poďakoval arcibiskup Filadelfie Mons. Chaput, ktorý zažartoval, že Filadelfia by teraz mohla zmeniť svoje meno na „Francisville“, ak by to neprekážalo zvyšku Severnej Ameriky. V príhovore spomenul aj dvoch svätých pochádzajúcich z miestnej diecézy: sv. Katarínu Drexelovú a sv. Jána (Nepomuckého) Neumanna. Svätému Otcovi sa okrem iného poďakoval aj za „žitie evanjelia Ježiša Krista v duchu radosti, ktorý zasiahol každé srdce v katedrále“. Po svätej omši sa pápež František presunul do Seminára sv. Karola Boromejského, ktorý je jeho rezidenciou počas dvoch dní vo Filadelfii.

-----------------------------------------------------------------

Medzi účastníkmi z celého sveta je aj trojčlenná delegácia zo Slovenska. O svojich dojmoch z tejto prvej časti svetového stretnutia, ktorá prebiehala od 22. – 25. septembra v Pensylvánskom kongresovom centre (Pennsylvania Convention Centre) sa v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas podelili manželia Cyril a Katarína Jančišinoví, oficiálni vyslanci Konferencie biskupov Slovenska na tomto podujatí. Na mikrofón ich zachytil vyslaný redaktor poľskej sekcie Vatikánskeho rozhlasu Krzystof Bronk. ROZHOVOR je možné nájsť ::TU::. Jeden z účastníkov zo Slovenska, Marek Iskra, zaznamenal v poznámkach aj prípravu na vyvrcholenie svetového stretnutia rodín. K DISPOZÍCII sú na stránke ::Rady pre rodinu KBS:.

Svetové stretnutie rodín vyvrcholí v nedeľu slávením eucharistie, ktorej bude predsedať pápež František o 22. hodine nášho času (16.00 miestneho času). Priamy prenos odvysiela naživo TV LUX.

-----------------------------------------------------------------

Zdroj: RV SK

Poznámka: Aktualizované: 27. 9. 2015

( TK KBS, RV jak; ml ) 20150926001   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]