"Práca kongregácie, ktorú zastupujem, pre spoločnosti zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, má dve úlohy. Prvou je podporovať zasvätený život, druhou úlohou je riadiť zasvätený život. Podporovať znamená rozvíjať a aktualizovať podľa záverov Druhého vatikánskeho koncilu rozličné formy zasväteného života. Teda, eremiti, zasvätené panny, sekulárne inštitúty, kontemplatívny život mužských a ženských reholí a apoštolský život. Všetkých zasvätených na celom svete je zhruba dva milióny. Čo sa týka samotných inštitútov pápežského práva, je nás asi 3 000. Sedemdesiatsedem percent zasvätených sú ženy a zvyšok muži. Predovšetkým v tomto Roku zasväteného života sme chceli veľmi zdôrazniť posilnenie zasväteného života. Bez toho, že by sme zabudli na riadiacu časť," začal svoje rozprávanie španielsky arcibiskup.

Sekretár Kongregácie pre spoločnosti zasväteného života a spoločnosti apoštolského života pripomenul, že "v zasvätenom živote je veľa svätosti, ale je tam aj hriech. Svätosť obdivujeme a posilňujeme. Hriech v rozličných podobách, okrem toho, že prosíme o jeho odpustenie, snažíme sa o jeho nápravu. Chcel by som zdôrazniť, že je tam oveľa viac svätosti, ako si niektorí ľudia myslia. Problém je to, čo hovoril už pápež Benedikt XVI., že strom, ktorý spadne, narobí viac hluku ako les, ktorý rastie. Chcem zdôrazniť moje presvedčenie, že v tomto okamihu sa zasvätený život teší dobrému zdraviu. Ale musíme ho posilniť. Aj preto prichádzam sem na Slovensko. Aby som sa stretol so zasvätenými na Slovensku. Tento rok nasledujúc radu Svätého Otca navštevujem jednotlivé konferencie zasvätených. V tomto okamihu sa napríklad prefekt Kongregácie nachádza v Afrike. Ja prichádzam na Slovensko. Pred Vianocami sa chystám do Rumunska, pôjdem do Peru, Mexika, Vietnamu a Chorvátska."

Tento rok sa kongregácie podľa jeho slov snaží priblížiť k zasväteným, keď im to lepšie umožňuje spoznať realitu.

"A rehoľníkom to umožňuje, aby priamo počúvali to, čo kongregácia, teda Svätý Otec a Vatikán chce povedať zasväteným rehoľníkom. Keď som tu na Slovensku, chcem podčiarknuť, čo je pozitívne. Ale aj poukázať na to, čo je negatívne. Potrebujeme obrátenie, nesmieme zatvárať oči pred realitou. Som si istý, že po mojej návšteve Slovenska budem touto návštevou obohatený. A dúfam, že moje povzbudenia budú na pomoc aj rehoľníkom a pomôžu im lepšie žiť podľa ponaučení Druhého vatikánskeho koncilu a podľa toho, čo hovorí kongregácia. Tak som veľmi rád, že som tu. Je to tretí raz, čo prichádzam na Slovensko. Prvý raz som tu bol vo funkcii arcibiskupa a sekretára kongregácie. Vždy som sa tu cítil prijatý - ako doma. A som si istý, že aj teraz sa tak budem cítiť - ako doma."

Spomínali ste posilnenie zasväteného života ako cieľ Roka zasväteného života. Prečo je potrebné toto posilnenie v súčasnosti?

Predovšetkým chcem povedať, že zasvätený život je dar pre Cirkev. Keď posilňujeme zasvätený život, posilňujeme aj život Cirkvi. Chcem ešte citovať pápeža Benedikta, ktorý povedal, že zasvätený život nemôže vymiznúť z Cirkvi, lebo samotný Pán Ježiš ho chcel v Cirkvi. Nebezpečenstvom je, že zasvätený život stratí svoju evanjeliovú významnosť. Že aj do zasväteného života vstúpi svetskosť, ako hovorieval pápež Benedikt. Čo je to táto svetskosť? Je to jednoducho nasledovanie logiky tohto sveta, ktorá nie je logikou Evanjelia. A preto je potrebné toto posilnenie. Aby sa zasvätený život nezosvetštil. V tomto okamihu vidíme, že nám ubúdajú povolania, a to aj tu na Slovensku. Je tu nebezpečenstvo pesimizmu, že zasvätený život stratí radosť z vydávania svedectva o Ježišovi Kristovi. Kresťanstvo, zasvätený život musí priam ukazovať zo svedectva o Ježišovi Kristovi. A musíme si priznať, že to nie je vždy tak. Musíme priznať, že existujú kresťania, aj zasvätení, s tvárou akoby na pohrebe. Tak, ako hovorí Svätý Otec František v Evangelii Gaudium, máme tu kresťanov, ktorí žijú neustále pôstne obdobie bez perspektívy vzkriesenia a veľkonočného obdobia. Svätý Otec napísal zasväteným, tento rok nám to pripomenul, že smutné nasledovanie je smutným nasledovaním. A to nie je evanjeliové. Čísla sú dôležité, ale nie je to najdôležitejšia vec v zasvätenom živote. To, čo nám záleží, je život a vydávanie svedectva. A v niektorých krajinách vidíme, že je taká veľká rezignácia. Niektorí si myslia, že my sme už tí poslední. Že posledný nech zhasne a zatvorí dvere. To nie je dom nádeje. Ak máme zomrieť, tak zomrime na nohách, vzpriamene. Chýba nádej. Posilňovať znamená dať nádej. A oživiť zasvätených túto túžbu, odovzdávať takúto formu života. Potrebujeme znovuobjaviť odvahu, povolanie k zasvätenému životu. Odvahu ohlasovať Evanjelium povolania. Kto ho neohlasuje, znamená, že nie je presvedčený.

Ako by ste povzbudili slovenských rehoľníkov k zasvätenému životu?

Budem rozprávať o medzerách v našom živote, o pokušeniach. Budem hovoriť aj o možnostiach. Jedno pokušenie je vzťahovať všetko len na seba. Ja budem hovoriť o otvorenosti Cirkvi, otvorenosti pre iné inštitúty, otvorenosti pre svet, pre spoločnosť. Na čo chcem veľmi klásť dôraz, je formácia, pretože vo formácii ide o všetko - o súčasnosť aj o budúcnosť. Má tu ísť o integrálnu formáciu - ľudsky, kresťansky, charizmaticky. Budem naliehať aj na ďalšie veci, ako napr. služba autority v zasvätenom živote. Budem veľmi pozývať k tomu, aby sme vyšli zo seba. Pápež nám veľmi hovorí o Cirkvi, ktorá vychádza zo seba. Tak aj ja chcem hovoriť o zasvätenom živote, ktorý vychádza von zo seba. Zasvätený život je pre druhých, čiže musí ísť, ísť, ísť. Keď sa zasvätený život uzavrie sám do seba, tak to je v predsieni smrti. Tak ako Cirkev, keď sa zavrie sama do seba, nemôžem povedať, že umrie, lebo Cirkev nikdy nezahynie, ale ťažko ochorie. Pápež nám hovorí, že uprednostňuje Cirkev, ktorá je zamazaná a špinavá, keďže kráča dopredu, pred Cirkvou, ktorá si o sebe myslí, že je čistá, pretože sa uzatvára do seba. Som presvedčený o tom, že v tej miere, v akej pôjdeme dopredu, budeme posilňovať naše povolanie a teda aj našu evanjeliovú významnosť. Zasvätený život sa musí konfrontovať so skutočnosťou a v skutočnosti sú tiene, ale aj svetlá a možnosti. A tak sa budeme snažiť posilniť tieto možnosti, ktoré sú pred nami. V zasvätenom živote je množstvo krásy.

Spomínali ste, že počet záujemcov o rehoľné povolanie je celosvetovo na ústupe. Vieme to nejako štatisticky priblížiť?

Veľa rokov hovoríme, že kríza povolaní je celosvetovou krízou. Pár rokov dozadu sme si my Španieli mysleli, že kríza je len vo Francúzsku. A dnes sme na tom horšie ako na tom bolo vtedy Francúzsko. Tie dôvody sú rozličné. Prvý - nedostatok detí. Ak niet detí, nebudú ani povolania. A druhé - už nežijeme v kresťanskej spoločnosti. Chýbajú hodnoty, na ktorých možno postaviť povolanie k zasvätenému životu. Niekedy sa hovorilo, že budúcnosť zasväteného života je Latinská Amerika. Povedal to svätý Ján Pavol II. A teraz zažívame veľkú krízu povolaní aj v Latinskej Amerike. Tu vo východnej Európe malo Poľsko boom povolaní a teraz tam padajú. Je to Ázia, kde stúpa počet povolaní - Vietnam, Južná Kórea, Filipíny a Indonézia. Je zaujímavé všimnúť si, že Vietnam je komunistická krajina a je tam veľký počet povolaní. Indonézia - tam je veľký počet moslimov, a predsa je tam veľké množstvo povolaní. Zabudol som ešte na Indiu, kde je veľký počet povolaní. V Ázii rastie počet povolaní. Problém nie je problém povolaní, ale povolania. To znamená vytrvalosť. Napríklad, františkánsky rád má taký istý počet novicov, ako pred 20 rokmi. Viac-menej 500 za rok. Ale zmenšuje sa. To znamená, že chýba vytrvalosť. A toto je vážna otázka. A potom je množstvo opustení povolania v zasvätenom živote, čo sa týka kňazov i rehoľníkov. Každý rok odíde zo zasväteného života viac ako 2000 zasvätených. Toto je dráma. Prečo to zanechajú? Možno chýba rozlišovanie, možno chýba sprevádzanie. Ja by som chcel, aby sa veľmi prehĺbila táto téma opúšťania rehoľného života. Z toho, čo ja viem, sú tri hlavné dôvody. Prvým dôvodom je viera. Hlboká duchovná kríza. Druhým dôvodom je život v spoločenstve. A až tretím dôvodom je afektivita (citovosť). Problémom je, že najčastejšie v tých žiadostiach o dovolenie opustiť rehoľný inštitút sa uvádza tretí dôvod. Musíme sa pýtať - ten zasvätený, ktorý sa chce oženiť alebo zasvätená, ktorá sa chce vydať, prečo sa dostal do tejto situácie? Duchovná kríza a kríza spoločného života v spoločenstve. To sú hlavné dôvody.

Ako zasvätený život predstaviť súčasnému svetu ako príťažlivý a aký je jeho význam? Ako by mala fungovať spolupráca laikov a zasvätených v súčasnosti?

Na prvom mieste chcem povedať, že keď hovorím o otvorenosti pre svet, nechcem hovoriť o prispôsobivosti tomuto svetu. Už som povedal, že jedno z rizík je zosvetáčštenie a tak si nesmieme zamieňať otvorenosť pre svet s prijatím kritérií tohto sveta. Pápež František často hovorí, že musíme ísť proti prúdu. Hodnoty zasväteného života sú protihodnotami pre súčasný svet. Ale toho sa nemôže vzdať zasvätený život. Práve naopak zasvätený život musí byť prorocký pre tento svet. Ako hovorí Druhý vatikánsky koncil, musíme sa naučiť čítať znamenia čias, aby sme vedeli dať odpoveď na tieto znamenia. Povedal by som, že zasvätený rehoľník musí mať v ruke dve knihy - Evanjelium a svet. A snažiť sa osvietiť a ožiariť skutočnosť sveta svetlom Evanjelia. Tak je dôležitý dialóg. Keď sa Svätý Otec prihováral generálnym predstaveným reholí, hovoril im a prosil ich, aby išli von, na periférie, na existenciálne periférie a periférie myšlienkové. Ja si myslím, že zasvätený život sa často nachádza na existenciálnych perifériách. Bojím sa, že strácame myšlienkové periférie. Zasvätený život vytvoril kultúru. Bojím sa, že dnes absorbuje kultúru, prijíma ju do seba. Čiže, aj v Cirkvi je tento problém, mohli by sme stratiť schopnosť ako ďalej. Cirkev i zasvätený život musí predkladať, nielen byť reaktívny, číže prijímať a brať všetko, čo sa v tomto svete už nachádza. Nebezpečenstvo pre Cirkev a zasvätený živote je to, že sa budeme len brániť. Potrebujeme ísť, predkladať. A tu vidíme veľkú výzvu pre zasvätený život. V zasvätenom živote nie je principiálnou otázkou, čo robil môj zakladateľ. To je dôležité, ale nie je to najdôležitejšie. Najdôležitejšie je, čo by dnes robil, napríklad sv. František. Preto treba rozlišovanie. Akoby povedal pápež František, aby sme nehrali len na archeológov. Lebo ináč by sa zasvätený život stal len kúskom do múzea. Musíme vychádzať, predkladať vo svetle Evanjelia, so svojim životom, ani nie tak slovami. Zasvätený život je povolanie k tomu, aby bol prorocký. My zasvätení musíme pamätať, že žiadny prorok nezomrel v posteli. Musíme byť pripravení a prichystaní na to, že zomrieme pre Krista. Vždy treba ísť v duchu Evanjelia.

Po nástupe komunizmu u nás v roku 1948 boli u nás všetky rehole násilne zrušené a rehoľníci boli pozatváraní alebo vyvezení. Z tohto obdobia máme bl. sr. Zdenku, ktorá zomrela na následky mučenia. A dnes máme ešte otvorené viaceré beatifikačné procesy. V období komunizmu bolo oveľa viac povolaní ako je to dnes. Vieme, že mučeníctvo je semenom kresťanov. Musí prísť opäť otvorené prenasledovanie kresťanov, aby boli povolania? Narážam možno aj na tému islamu.

Akékoľvek prenasledovanie nie je ospravedlniteľné. Nebolo by správne túžiť po ďalšom prenasledovaní. Cirkev nie je povolaná k tomu, aby žila v katakombách. Ježiš nám povedal choďte do celého sveta, nie do katakomb. Práve preto Svätý Otec dnes v USA hovoril o náboženskej slobode. Nikto nemá právo prenasledovať druhého pre jeho náboženské presvedčenie. Viem, že v komunizme bolo veľa povolaní. Ja pochádzam zo Španielska, súhlasím s tým, že krv mučeníkov sa stáva semenom nových kresťanov. U nás bolo z čias prenasledovania beatifikovaných viac než tisíc martýrov a čakáme na mnohých ďalších. Je to pravda, že krv mučeníkov je semenom nových kresťanov. Ale prečo teraz ubúda nových povolaní. Pretože sa príliš prispôsobujeme svetu. Už nie sme viac kontrastom tomuto svetu. Príliš sme sa rozriedili. Ťažko nasledovať nejakú formu života, ak tá hodnota nie je hlboko evanjeliová. Pre mňa budúcnosť povolaní nie je v tom, že sa vráti prenasledovanie. Ale v tom, že zasvätení budú koherentnejší. A že zasvätený život bude viac životom a zasvätený.

Ako by zhodnotili stav zasväteného života na Slovensku a čo by ste odkázali rehoľníkom?

Nedokážem celkom posúdiť zasvätený život na Slovensku. Nepoznám ho úplne zblízka. Trochu ho poznám z tých žiadostí, ktoré k nám prichádzajú. Tie niečo hovoria, niečo nehovoria. Na papieri je všetko to, čo chceme napísať. Ale všeobecne, ako som hovoril o krajinách bývalého komunizmu, nechcem, aby to bol nejaký súd, ale možno by som povedal, že v týchto bývalých komunistických krajinách treba posilniť hĺbku, hlboké hodnoty. Čiže pochádzate z kultúry, v ktorej dlhší čas - jedna vec bola, čo sa ukázalo pred autoritami a druhá čo bola skutočnosť. Napríklad ekonomické výsledky krajiny boli navonok prezentované jedným spôsobom, ale realita bola iná. A treba sa posilniť v prehĺbení a transparencii. Žiť to, čo sa ohlasuje a ohlasovať to, čo žijeme. Aby sme sa vyhli dvojtvárnosti. A tiež veľmi by som ešte naliehal na formáciu aktualizovanú v zasvätenom živote. Vo svetle Druhého vatikánskeho koncilu. Je to povinný východiskový koncil pre súčasnosť aj budúcnosť zasväteného života. Musíme v týchto bývalých komunistických krajinách obnoviť pastoráciu povolaní pre zasvätený život a urobiť to silno. Znovuobnoviť autentickú evanjelizáciu. Pamätám na to, čo povedali biskupi Latinskej Ameriky v Aparecide. Povedali, že sme ľud pokrstených, ale málo evanjelizovaných. Tu v týchto krajinách treba prehĺbiť evanjelizáciu, lebo komunizmus vo vás zanechal prázdnotu. A tiež by som povedal, že si musíte dávať pozor na štruktúry. V niektorých bývalých komunistických krajinách vlády vracajú všetky majetky, ktoré im zobral komunizmus. To je spravodlivosť, to nie je nejaká charita. Ale pozor, možno zasvätený život nie je celkom v stave ľudsky tieto štruktúry riadiť. Pretože sa zmenšil značne počet členov a tie štruktúry sú enormné. Treba dávať pozor, inak štruktúry udusia život. Teda opakujem, viacej formácie, viac hĺbky, transparentnosti a pozor na štruktúry. To sú veci, na ktoré si musí dávať pozor zasvätený život v bývalých komunistických krajinách, ako aj zasvätený život vo všeobecnosti. Nezabúdajme na to, že život je globálna dedina.

Prepis: Tlačová kancelária KBS

( TK KBS, tk;ml ) 20150925036   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]