Kuba 21. septembra (RV) Svätý Otec František pokračoval v návšteve Kuby. Druhý deň navštívil bratov Raula a Fidela Castrovcov, kňazov, rehoľníkov, seminaristov i mládež. -----------------------------------------------------------------
Po nedeľnej svätej omši sa pápež stretol s bývalým kubánskym prezidentom Fidelom Castrom. Pre Vatikánsky rozhlas vysvetlil podrobnosti stretnutia hovorca Svätej stolice P. Federico Lombardi. Stretnutie sa uskutočnilo v byte bývalého lídra komunistickej strany. Hovorí páter Lombardi: „Stretnutie s Fidelom Castrom sa dalo predvídať, aj keď nebolo v oficiálnom programe, bolo treba totiž vidieť, kedy a ako by sa mohlo uskutočniť. Všetci však vedeli, že tu bola významná túžba komandanta Fidela vidieť pápeža, tak ako mal veľmi silnú túžbu vidieť pápeža Benedikta pri príležitosti jeho predchádzajúcej cesty, rozprávať sa s ním, položiť mu otázky. Pretože komandant Fidel v tejto fáze svojho života – zaiste je to fáza záverečná, pretože je to starší človek – žije uvažovaním, žije štúdiom a reflexiou: veľa číta a tak má aj záujem klásť otázky, môcť viesť dialóg s ľuďmi, ktorí majú veľkú skúsenosť. Tak to bolo výslovne s pápežom Benediktom a bolo tomu tak aj s pápežom Františkom.
VIAC INFORMÁCII o stretnutí je možné nájsť ::TU::
Ďalší program začal zdvorilostnou návštevou u prezidenta v jeho paláci. Jej súčasťou bolo súkromné stretnutie Svätého Otca s prezidentom Raúlom Castrom, ako aj vzájomná výmena darov. Darom kubánskeho prezidenta bol symbolický kríž vyrobený z vesiel previazaných lanom. Pápež kubánskemu prezidentovi podaroval mozaiku Panny Márie z Cobre z dielne vatikánskej mozaikárne.
Z prezidentského paláca sa následne Svätý Otec približne o sedemnástej hodine miestneho času (23:00 h nášho času) presunul do sedem kilometrov vzdialenej havanskej katedrály zasvätenej Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie a sv. Krištofovi, pochádzajúcej z 18. storočia. Celú trasu lemoval všadeprítomný nadšený dav ľudí. V katedrále už Svätého Otca vrelo očakávalo množstvo kňazov, seminaristov, rehoľníkov a rehoľníčok, aby sa spoločne s ním pomodlili vešpery. V úvode slávenia sa na pápeža Františka obrátil ďakovnými slovami arcibiskup Havany kardinál Jaime Ortega y Alamino, ktorý ocenil aj službu mnohých zahraničných misionárov pre Cirkev na Kube. Ako povedal, miestna cirkev musí znášať chudobu, čo vplýva aj na prostriedky pastorácie, ale je zároveň medzi sebou solidárna a bratská.
Následne zaznelo svedectvo rehoľníčky, ktorá sa v ústave stará o mentálne a fyzicky postihnuté osoby. Podelila sa o to, ako sa jej počiatočný strach z takejto náročnej služby premenil na radosť. Povedala: „Dnes s radostnou istotou hovorím: miesto, kde žijem je krásne ... Je pekné, lebo tam, v jeho najslabších deťoch, prebýva a prejavuje sa Boh.“ Sestra Yaileny hovorila aj o tom, ako objavila jedinečnosť, neopakovateľnosť a krásu osobnosti každého z obyvateľov zariadenia, aj keď mnoho z nich nie je schopných reči či chôdze. Zároveň poukázala na milosrdenstvo zo strany pacientov a ako povedala, už len pre ich úsmev a radostný pohľad sa oplatí obetovať.
Svätý Otec inšpirovaný slovami kardinála a svedectvom rehoľnej sestry odložil svoj pripravený príhovor a predniesol spontánne slová o význame chudoby a služby tým najmenším a posledným. Prinášame ho v plnom znení:
* * * * *
„Kardinál Jaime [Ortega y Alamino] nám hovoril o chudobe, sestra Yaileny nám hovorila o tých najmenších: „všetci sú deťmi“. Mal som pripravenú homíliu, ktorú som mal predniesť teraz, založenú na biblických textoch, ale keď hovoria proroci – a každý kňaz je prorokom, každý pokrstený je prorokom, každý zasvätený je prorokom – je dobré počúvať ich. Takže odovzdám homíliu kardinálovi Jaimemu, aby sa dostala až k vám a aby bola zverejnená. Potom nad ňou budete rozjímať. Teraz trochu hovorme o tom, čo povedali títo dvaja proroci.
Kardinál Jaime musel vysloviť jedno veľmi nepohodlné slovo, extrémne nepohodlné slovo, ktoré ide proti prúdu vzhľadom na - v úvodzovkách - celú kultúrnu štruktúru sveta. Povedal: „chudoba“. A zopakoval to viackrát. Myslím, že Pán chcel, aby sme to počúvali viackrát a aby sme to prijali do srdca. Duch svetskosti chudobu nepozná, nechce ju, skrýva ju. Nie však kvôli ostychu, ale kvôli pohŕdaniu. A ak preto, aby neprišla chudoba, musí zhrešiť a uraziť Boha, urobí to. Duch sveta nemiluje cestu Božieho Syna, ktorý sa zriekol seba samého, stal sa chudobným, stal sa ničím, ponížil sa, aby bol jedným z nás.
Chudoba, ktorá nahnala strach tomu tak veľkodušnému chlapcovi – zachovával všetky prikázania, no keď mu Ježiš povedal: „Predaj všetko, čo máš a daj to chudobným“, zosmutnel, mal strach z chudoby. Chudoba. Vždy sa jej snažíme uniknúť, buď kvôli rozumným veciam, avšak teraz hovorím o unikaní pred ňou v srdci. Vedieť spravovať hmotné dobrá je povinnosťou, lebo dobrá sú Božím darom, avšak keď tie dobrá vstúpia do srdca a začnú riadiť tvoj život, vtedy si prehral. Už viac nie si ako Ježiš. Tvoju istotu máš tam, kde ju mal aj smutný mladík, ten, ktorý odišiel smutný. Pre vás, kňazi, zasvätení, zasvätené, verím, že môže byť užitočné to, čo hovorieval sv. Ignác – a toto nie je reklamná propagácia vlastnej rodiny! Hovorieval, že chudoba je múrom a matkou zasväteného života. Matkou preto, že plodí viac dôvery v Boha. A múrom preto, že chráni od každej svetskosti. Koľko je len zničených duší! Duší veľkodušných, akou bola duša smutného mladíka, ktoré začali dobre, no potom sa pripútali k tomu bohatému svetáctvu a skončili zle. Treba povedať, sú vlažnými. Skončili bez lásky, lebo bohatstvo ochudobňuje, avšak ochudobňuje zle. Oberá nás o to najlepšie, čo máme, robí nás chudobnými na to jediné bohatstvo, ktoré sa ráta, preto, aby sme vložili istotu do iných vecí.
Duch chudoby, duch zriekania, duch zanechania všetkého pre nasledovanie Ježiša. Toto zanechanie všetkého som nevymyslel ja. Spomína sa viackrát v evanjeliu. V povolaní prvých, ktorí zanechali loďky, siete a nasledovali ho. Tých, ktorí zanechali všetko, aby nasledovali Ježiša. Raz mi rozprával jeden starší múdry kňaz ako duch bohatstva, bohatého svetáctva vstupuje do srdca zasväteného, kňaza, biskupa, pápeža, či kohokoľvek. Hovoril, že keď niekto začne zhromažďovať peniaze, a pre to, aby si zaistil budúcnosť, potom zaiste budúcnosť nespočíva v Ježišovi, spočíva v akejsi poistnej spoločnosti duchovného typu, ktorú kontrolujem ja sám. Takže, hovoril mi, že keď napríklad nejaká rehoľná kongregácia začne zhromažďovať peniaze a šetriť, Boh je tak dobrý, že jej pošle katastrofálneho ekonóma, ktorý ju privedie ku krachu. Katastrofálni ekonómovia patria medzi najväčšie požehnania od Boha pre jeho Cirkev, lebo ju robia slobodnou, robia ju chudobnou. Naša Svätá Matka Cirkev je chudobná, Boh ju chce chudobnú, ako chcel chudobnú aj našu Svätú Matku Máriu. Milujte chudobu ako matku. A jednoducho vám navrhujem, ak to niekto z vás chce urobiť, položte si otázku: ako je na tom môj duch chudoby? Ako je na tom moje vnútorné sebazrieknutie? Verím, že to prospeje nášmu zasvätenému životu, nášmu kňazskému životu. Napokon, nezabudnime, že je to prvé z blahoslavenstiev: «Blahoslavení chudobní v duchu», tí, ktorí nie sú pripútaní k bohatstvu a k moci tohto sveta. / Preložila: Slovenská redakcia VR
* * * * *
Vo svojom pripravenom príhovore, nad ktorým majú zasvätení následne rozjímať, pápež vychádzal z čítania z Jánovho evanjelia, v ktorom sa Ježiš modlí za jednotu Cirkvi a za to, aby jeho radosť ostala v jej členoch. Pápež v ňom varuje pred tendenciou nášho srdca uzatvárať sa a izolovať, pričom uvádza: „Preto sa [Ježiš] modlí a prosí Otca, aby sa ich nezmocnilo vedomie, ktoré vedie k izolovaniu sa, k úteku ku vlastným istotám, do vlastného priestoru, k nezáujmu o život druhých a k uzatváraniu sa do malých domácich firmičiek, ktoré rozbíjajú mnohoforemnú tvár Cirkvi. ... Preto sa Ježiš modlí, prosí, aby neprevážili v našom srdci smútok a izolácia...“ Svätý Otec zasvätených v odovzdanom príhovore pozval k modlitbe za jednotu - dar Ducha Svätého, o ktorý musíme neustále prosiť. Upozornil v ňom aj na rozdiel medzi jednotou a uniformitou a zdôraznil aj dôležitosť otvoreného dialógu. Ako uviedol Svätý Otec, pri každodennej obete je dôležité nestratiť radosť z vedomia, že Ježiš premohol svet.
* * * * *
Prinášame plné znenie odovzdaného príhovoru rehoľníkom:
Zhromaždili sme sa v tejto historickej havanskej katedrále, aby sme žalmami spievali o Božej vernosti voči svojmu ľudu a ďakovali mu za jeho prítomnosť a nekonečné milosrdenstvo. Vernosť a milosrdenstvo sú nielen v múroch tohto domu, ale aj v niektorých z vás, ktorí máte už „biele vlasy“. Je to živá pamiatka na fakt, že „nekonečné je jeho milosrdestvo a jeho vernosť trvá naveky“. Bratia spoločne sa za to poďakujme Pánovi!
Ďakujme za prítomnosť Ducha Svätého s jeho bohatstvom rôznych chariziem v tvárach mnohých misionárov, ktorí prišli do tejto zeme a stali sa Kubáncami medzi Kubáncami, znamením, že Pánovo milosrdenstvo je večné.
Evanjelium nám predstavuje Ježiša v dialógu s Otcom, vovádza nás do centra hlbokého vzťahu medzi Otcom a Synom, ktorý sa stal modlitbou. Keď sa približovala jeho hodina, Ježiš sa modlil k Otcovi za svojich apoštolov, za tých, ktorí boli s ním a za tých, ktorí prídu po nich (por. Jn 17,20). Tento fakt, že vo svojej kľúčovej hodine Ježiš vkladá do modlitby život jemu blízkych a náš život, nás privádza k zamysleniu. Prosí Otca, aby ich udržal v jednote a v radosti. Ježiš dobre poznal srdcia svojich blízkych a pozná dobre aj naše srdcia. Preto sa modlí a prosí Otca, aby sa ich nezmocnilo vedomie, ktoré vedie k izolovaniu sa, k úteku ku vlastným istotám, do vlastného priestoru, k nezáujmu o život druhých a k uzatvoreniu sa do malých domách firmičiek, ktoré rozbíjajú mnohoforemnú tvár Cirkvi. Sú to situácie, ktoré ústia do individualistického smútku, smútku, ktorý postupne prenechá miesto roztrpčeniu, neustálemu sťažovaniu sa, monotónnosti; „toto nie je Božou túžbou pre nás, toto nie je život v Duchu“ (Evangelii gaudium, 2), ku ktorému ich povolal, ku ktorému nás povolal. Preto sa Ježiš modlí, prosí, aby neprevážili v našom srdci smútok a izolácia. A my chceme urobiť to isté, chceme sa pripojiť k Ježišovej modlitbe, k jeho slovám, aby sme tak spoločne povedali: «Otče, zachovaj ich vo svojom mene … aby boli jedno ako my» (Jn 17,11) «a aby vaša radosť bola úplná» (Jn 15,11).
Ježiš sa modlí a pozýva nás modliť sa, pretože vie, že sú veci, ktoré môžeme dostať iba ako dar, veci, ktoré môžeme žiť iba ako dar. Jednota je milosť, ktorú nám môže dať iba Duch Svätý a od nás sa očakáva, že o ňu budeme prosiť a dáme zo seba to najlepšie, aby nás tento dar premenil.
Veľmi často sa zamieňa jednota s uniformnosťou, s tým, že všetci robia, cítia a konajú rovnako. Toto nie je jednota, ale homogénnosť. To znamená zabiť život Ducha, zabiť charizmy, ktoré on rozdal pre dobro svojho ľudu. Jednota je ohrozovaná vždy, keď chceme, aby ostatní boli na náš obraz a podobu. Preto je jednota darom, nie je to niečo, čo môžeme nasilu, alebo zákonom nanútiť. Som veľmi rád, že vás tu vidím, mužov a ženy rôznych generácií, životných skúseností, zjednotených v spoločnej modlitbe. Prosme Boha, aby v nás dával vzrastať túžbe po blízkosti. Aby sme si mohli boli blízkymi, byť pospolu s našimi rozdielnosťami, sklonmi, štýlmi, ale stále blízki. S našimi diskusiami, našimi „hádkami“, hovoriac priamo do očí, a nie poza chrbát. Nech sme pastiermi, ktorí budú blízki svojmu ľudu, nech sa vystavíme otázkam, nech sa nás naši ľudia pýtajú. Konflikty a diskusie v Cirkvi sa dajú očakávať, a odvážil by som sa dokonca povedať, že sú aj nevyhnutné. Sú znakom toho, že Cirkev je živá a Duch Svätý neustále koná a robí ju dynamickou. Beda tým komunitám, kde neexistuje „áno“ alebo „nie“! Sú ako tí manželia, čo už viac nediskutujú, lebo stratili záujem o seba, stratili lásku.
Na druhom mieste sa Pán modlí, aby sme boli naplnení „tou istou dokonalou radosťou“, akú má on (por. Jn 17,13). Radosť kresťanov a osobitne zasvätených je veľmi jasným znamením Kristovej prítomnosti v ich živote. Keď sú tu smutné tváre, znamená to poplach, znamená to, že tu nie je niečo v poriadku. A Ježiš o to prosí Otca práve tesne pred tým, ako vstúpi do olivovej záhrady, keď musí obnoviť svoje „fiat“. Nepochybujem, že vy všetci musíte niesť váhu nemálo obiet a že pre niektorých boli po desaťročia tieto obety veľmi tvrdé. Ježiš sa modlí aj uprostred svojej obety, aby sme nestratili radosť z vedomia, že on premáha svet. Toto je istota, ktorá nás vedie deň čo deň znovupotvrdzovať našu vieru. „On (svojou modlitbou, na tvári nášho ľudu), nám umožňuje zdvihnúť hlavu a začať odznova; s nehou, ktorá nás nikdy nesklame a ktorá nám vždy vie prinavrátiť radosť” (Evangelii gaudium, 3).
Ako je to dôležité, aké je to cenné svedectvo pre život kubánskeho ľudu, keď budeme vždy a všade vyžarovať radosť, napriek únave, skepticizmu a niekedy aj beznádeji, ktorá je veľmi nebezpečným pokušením, ktoré spôsobuje odumretie duše! Bratia, Ježiš sa modlí, aby sme boli jedno a jeho radosť ostala v nás. Urobme to isté: spojme sa jedni s druhými v modlitbe. / Preložila: Slovenská redakcia VR
* * * * *
Po slávení vešpier so zasvätenými osobami sa Svätý Otec približne o 18.30 miestneho času (o pol jednej v noci nášho času) stretol s približne piatimi tisícami mladých Kubáncov, ktorí na neho čakali pred kultúrnym centrom O. Félixa Varelu nachádzajúcim sa v blízkosti katedrály. Stretnutie s prevažnou účasťou mladých dospelých v študentskom veku sa odohrávalo na otvorenom priestranstve pred budovou centra. Svätý Otec pri stretnutí požehnal veľký umelecký kríž vytvorený technikou mozaiky, ktorý zástupcovia mládeže priniesli.
V úvode stretnutia Svätého Otca pozdravil rektor kultúrneho centra, pričom spomenul historickú významnosť tohto miesta pre kubánsky ľud, ako aj význam osobnosti Félixa Varelu, vychovávateľa k „občianskym ako aj kresťanským hodnotám“. Uviedol tiež, že mladí Kuby sa cítia byť osobitne oslovení pozvaním Svätého Otca ku kultúrnej ekológii, o ktorej hovorí v encyklike Laudato si´, čiže „k starostlivosti o kultúrne bohatstvo, ktoré je neoddeliteľné od pojmu všeobecného dobra“.
V následnom svedectve zástupca mládeže pozdravil Svätého Otca za všetkých mladých Kuby, pričom vyjadril ich túžbu po hlbokých zmenách v ich krajine. Spomenul ťažkosti, ale zároveň aj veľkú solidaritu kubánskych mladých a poprosil Svätého Otca o povzbudenie v nádeji pre radostnú budúcnosť. Svätý Otec aj pri tomto stretnutí odložil svoj pripravený príhovor a na mladých sa obrátil spontánnymi slovami zameranými na plodnosť nádeje a na sociálne priateľstvo, ku ktorým ich povzbudzoval.
Reagujúc na slová zástupcu mládeže, ktorý vo svedectve hovoril o tom, že mladí snívajú o lepšej Kube, pápež zacitoval istého latinsko-amerického spisovateľa, že ľudia majú dvojaké očí – jedny telesné a druhé zo skla. Telesným okom vidíme to, na čo sa pozeráme. S okom zo skla vidíme to, o čom snívame. Ako povedal Svätý Otec, mladý človek, ktorý nie je schopný snívať, je uzavretý sám v sebe. Mladých pozval k tomu, aby snívali o veľkých veciach. Snívajte o tom, že s vami môže byť svet inakší. Ak zo seba vydáte to najlepšie, pomôžete svetu, aby bol inakším. Nezabudnite, snívajte!
Pápež potom hovoril o schopnosti prijímať tých, ktorí zmýšľajú ináč. Ako povedal, v skutočnosti sme niekedy uzavretí. Vstúpime do nášho malého sveta a uzavrieme sa do ideologických či náboženských klík. Keď sa náboženstvo stane klikou, stráca tú najlepšiu časť, stráca skutočnosť adorovať Boha, veriť v Boha. Je to klika slov, modlitieb, morálnych predpisov. A keď ja mám svoju ideológiu, môj spôsob myslenia a vy máte ten váš, uzatváram sa do tejto ideologickej kliky.
Otvorené srdcia, otvorené mysle. Ak vy zmýšľate iným spôsobom než ja, prečo sa neporozprávame? Prečo sústreďujeme pohľad vždy na to, čo nás rozdeľuje, na naše rozdiely a nevidíme to, čo máme spoločné? Pracovať spoločne pre spoločné dobro. Toto sa nazýva sociálnym priateľstvom, hľadať spoločné dobro. Sociálne nepriateľstvo ničí. Nepriateľstvo ničí rodinu. Nepriateľstvo ničí aj krajinu. Svet sa ničí prostredníctvom nepriateľstva. A tým najväčším nepriateľstvom je vojna. Dnes vidíme, že svet je zničený vojnou.
Pápež následne odpovedal mladému mužovi, ktorý hovoril o nádeji. Ako uviedol, mladí sú nádejou národa. Je nádej optimizmom? Optimizmus je stavom mysle, ktorý sa mení. Nádej je niečo iné. Nádej dokáže trpieť pre uskutočnenie istého projektu. Ste vy schopní obetovať sa pre budúcnosť alebo chcete jednoducho prežívať prítomnosť, a tí, čo prídu po tom, nech sa zariadia? Nádej je plodná. Nádej dáva život. Ste schopní darovať život, alebo ste na ceste stať sa chlapcami či dievčatami duchovne sterilnými, neschopnými vytvoriť život pre druhých, bez možnosti vytvárať sociálne priateľstvo schopné budovať vlasť, bez schopnosti vytvárať veľké veci? Nádej je plodná.
Pápež František hovoril aj o ľuďoch, ktorí ničia nádej. Sú nimi tí, čo si nerobia starosti s tým, že mladí nemajú prácu a teda nemajú ani budúcnosť a že sú vyraďovaní. Kultúra vyraďovania odoberá nádej. Naopak nádej, ktorá vie trpieť, je plodná. Pápež pozval mladých k tomu, aby dúfali, lebo mladý človek bez nádeje akoby už odišiel do dôchodku pre svoje porazenectvo. Ako povedal Svätý Otec, cesta nádeje nie je ľahká a nemôžeme ňou ísť osamote. Existuje africké príslovie, ktoré hovorí: „Ak chceš ísť rýchlo, choď sám, ak však chceš zájsť ďaleko, choď pospolu.“ Pápež nakoniec hovoril o kultúre stretnutia. Mladých pozval ku spoločnému kráčaniu, k tomu, aby boli zjednotení, a to aj napriek vzájomnej rozdielnosti.
V ďalšom pokračovaní svojho spontánneho príhovoru Svätý Otec pokračoval témou milosrdenstva, reagujúc na svedectvo rehoľnej sestry, slúžiacej pacientom s ťažkými neurodegeneratívnymi chorobami.
V pripravenom príhovore mladým pápež hovorí o pravej nádeji, ktorá nezávisí od historických okolností a podmienok, v ktorých človek žije. Povzbudzuje ich nevzdávať sa svojich snov a ponúka im tri cesty k tomu, ako udržať nádej živou: 1. Nádej ako cesta pamäte a rozlišovania, 2. Nádej, ako cesta na ktorej sme sprevádzaní, 3. Nádej ako cesta solidarity.
-----------------------------------------------------------------
V tretí deň svojej návštevy Kuby sa Svätý Otec presunul z Havany 700-kilometrovým letom do východnej časti ostrova. V 350-tisícovom meste Holguín slávil na priestranstve Námestia revolúcie svätú omšu z dnešného sviatku sv. apoštola a evanjelistu Matúša. Homíliu venoval meditácii nad Ježišovým pohľadom, ktorý premieňa toho, kto ho zachytí, tak ako premenil mýtnika Matúša na horlivého učeníka.
* * * * *
Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri eucharistickom slávení 21. septembra 2015 na Námestí revolúcie v Holguíne, v deň sviatku svätého apoštola a evanjelistu Matúša:
Slávime sviatok sv. Matúša, apoštola a evanjelistu. Slávime udalosť obrátenia. On sám nám vo svojom evanjeliu rozpráva o tom stretnutí, ktoré poznačilo jeho život, vovádza nás do „hry pohľadov“, ktorá je schopná zmeniť dejiny.
V obyčajný deň, keď sedel na mýtnici a vyberal dane, prešiel okolo Ježiš, zazrel ho, pristúpil k nemu a povedal: „Nasleduj ma!“ A on vstal a šiel za ním.
Ježiš sa naňho zahľadel. Akú silu lásky mal Ježišov pohľad, že pohol Matúšom! Akú silu museli mať tie oči, že ho zdvihli! Vieme, že Matúš bol mýtnikom, čiže vymáhal dane od Židov a dával ich Rimanom. Mýtnici boli nenávidení a okrem iného považovaní za hriešnikov. Preto žili v úzadí a ľudia nimi opovrhovali. S nimi sa nedalo spolu jesť, hovoriť, ani modliť. Ľud ich považoval za zradcov, ktorí oberajú svojich vlastných a dávajú cudzím. Mýtnici patrili do takejto sociálnej vrstvy.
Ježiš sa však zastavil, neprešiel rýchlo pomimo, pozrel sa naňho bez náhlenia, pohliadol na neho s pokojom. Pozrel sa naňho očami milosrdenstva, tak, ako nikto predtým. A tento pohľad otvoril jeho srdce, oslobodil ho, uzdravil, dal mu nádej na nový život ako Zachejovi, Bartimejovi, Márii Magdaléne, Petrovi a aj každému z nás. Hoci nemáme odvahu pozdvihnúť zrak k Pánovi, On ako prvý hľadí na nás.
Je to náš osobný príbeh. Tak ako mnohí iní, každý z nás môže povedať – aj ja som hriešnik, na ktorého Ježiš upiera svoj zrak. Pozývam vás, aby ste si dnes, či už doma alebo v kostole, keď budete v pokoji, sami, urobili chvíľku ticha na pripomenutie si s vďačnosťou a radosťou tie okolnosti, tú chvíľu, počas ktorej Boží milosrdný pohľad spočinul na našom živote.
Jeho láska nás predchádza, jeho pohľad anticipuje, predbieha naše potreby. On dokáže vidieť až za zovňajšok, až za hriech, až za zlyhanie, nehodnosť. Dokáže vidieť až za sociálnu kategóriu, ku ktorej patríme. Tým, že ide ďalej než všetko toto, vidí synovskú dôstojnosť, ktorú všetci máme, niekedy poškvrnenú hriechom, ale vždy prítomnú v hĺbke našej duše. Je to naša synovská dôstojnosť. On prišiel, aby hľadal všetkých, čo sa cítia byť nehodní Boha i ľudí. Dovoľme Ježišovi hľadieť na nás, nech jeho pohľad prejde našimi ulicami, nech nám opäť prinesie radosť, nádej, životné nadšenie.
Potom, čo Pán pozrel naňho s láskou, povedal Matúšovi: „Nasleduj ma!“ A Matúš vstal a šiel za ním. Po pohľade prichádza slovo. Po láske poslanie. Matúš už nie je ako predtým, je vnútorne premenený. Zmenilo ho stretnutie s Ježišom a jeho milosrdnou láskou. Mýtnicu, peniaze z daní a svoje vyhostenie necháva za chrbtom. Predtým sedel a vyberal od iných, teraz musí s Ježišom vstať a dať, obetovať sa pre iných. Ježiš sa naňho pozrel a Matúš našiel radosť v službe. Pre Matúša a všetkých, ktorí postrehli Ježišov pohľad, spoluobčania už nie sú tí, ktorých možno využiť, použiť a zneužiť. Ježišov pohľad plodí misionársku činnosť, službu, obetavosť. Jeho spoluobčania sú tými, ktorým slúži. Jeho láska lieči našu krátkozrakosť a podnecuje nás hľadieť inam, nepozastaviť sa iba pri zovňajšku či politickej korektnosti.
Ježiš ide ďalej, predchádza nás, otvára cestu a volá nás nasledovať ho. Pozýva nás ísť pomaly, prekonávať naše predsudky, vzdor voči zmene iných i nás samých. Každodenne nás vyzýva otázkou: veríš? Veríš, že sa z výbercu daní môže stať služobník? Myslíš, že je možné, aby sa zo zradcu stal priateľ? Že z tesárovho syna môže byť Boží Syn? Jeho pohľad mení náš pohľad a jeho srdce naše srdce. Boh je Otec, ktorý chce spásu pre všetky svoje deti.
Dovoľme Pánovi hľadieť na nás v modlitbe, v Eucharistii, pri spovedi, v našich bratoch a sestrách, najmä v opustených a osamelých. A učme sa hľadieť na iných ako on na nás. Zdieľajme jeho nežnosť a milosrdenstvo s chorými, väznenými, staršími a rodinami v ťažkostiach. Opäť sme pozvaní učiť sa od Ježiša, ktorý vidí v každom človekovi vždy to pravé, čiže Otcov obraz.
Viem, s akým úsilím a obetavosťou pracuje Cirkev na Kube, aby priniesla všetkým, aj na najodľahlejších miestach, Kristovo slovo a Kristovu prítomnosť. Zvláštnu zmienku si zasluhujú tzv. „misijné domy“, ktoré vzhľadom na nedostatok kostolov a kňazov umožňujú mnohým mať miesto na modlitbu, počúvanie Božieho slova, katechézu a spoločenský život. Sú malými znameniami Božej prítomnosti vo vašich štvrtiach a každodennou pomocou na oživenie slov apoštola Pavla: «Prosím vás, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja» (Ef 4,1-3).
Chcem teraz upriamiť pohľad na Pannu Máriu, našu Láskavú Pani z Cobre, ktorú Kuba prijala do svojho náručia a otvorila jej navždy svoje brány, a prosím ju, aby nad každým z detí tohto vznešeného národa držala svoj materský pohľad a aby „jej milosrdné oči“ boli vždy pozorné ku každému z vás, k vašim domovom, rodinám a ľuďom, ktorí môžu mať pocit, že už pre nich niet miesta. Nech nás všetkých chráni, tak ako chránila vo svojej láske Ježiša. A nech nás naučí hľadieť na druhých tak ako sa Ježiš pozrel na každého jedného z nás. / Preložila: Slovenská redakcia VR
* * * * *
Domáci na čele s miestnym biskupom Mons. Arangurenom Etcheverría pápežovi Františkovi opäť pripravili privítanie plné latinskoamerickej srdečnosti.
Popoludní o 15.30, pre nás však to bude už okolo 22. hodiny, čaká Svätého Otca výstup na vŕšok La Loma de la Cruz, nazvaný podľa kríža, ktorý sa tam týči nad mestom Holguín. Pápež tu prednesie modlitbu požehnania pre celé mesto s jeho obyvateľmi. Z Holguínu sa večer Svätý Otec presunie opäť letecky do druhého najväčšieho mesta krajiny Santiaga de Cuba. Tu sa v priestoroch Seminára sv. Bazila Veľkého, kde bude na jednu noc ubytovaný, stretne s kompletným kubánskym biskupským zborom. Po tomto stretnutí sa už na súmraku, okolo druhej po polnoci nášho času príde pomodliť do neďalekej mariánskej svätyne El Cobre. V nasledujúci deň, utorok 22. septembra v posledný deň svojej návštevy Kuby bude pápež František v El Cobre sláviť Eucharistiu a v Santiagu sa stretne s rodinami. Popoludní ho už bude čakať let do Washingtonu a privítací ceremoniál na pôde USA.
-----------------------------------------------------------------
Zdroj: RV SK
