[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je pondelok 08. 03. 2021   Meniny má Alan; Alana       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  marec  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Pápež František v Iraku
Cesta rehoľného povolania
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Svätý Otec František k Paraguaji - 1. - 3. deň medzinárodnej apoštolskej cesty
P:3, 13. 07. 2015 08:30, ZAH



Paraguaj 13. júla (RV) Po Ekvádore a Bolívii zavítal Petrov nástupca do Paraguaja. Svoju cestu začal v piatok. Posledná etapa jeho apoštolskej cesty začala pristaním na letisku hlavného mesta Paraguajskej republiky. Pápež František prišiel do krajiny po dvadsiatich šiestich rokoch od návštevy Jána Pavla II. Trojdňová návšteva sa končila v nedeľu podvečer, kedy Svätý Otec odletel späť do Ríma.

-----------------------------------------------------------------

PIATOK

„Gracias Santo Padre - Vďaka, Svätý Otče, posol radosti a mieru. Vďaka, Svätý Otče, že požehnáte Paraguaj...“ Týmito slovami začína refrén hymny k návšteve pápeža Františka v Paraguaji. Prvé hodiny tretej etapy apoštolskej cesty sa niesli v duchu veľkolepého a srdečného oficiálneho prijatia pápeža na pôde krajiny, a to aj napriek miernemu dažďu. Pápež František pristál na medzinárodnom letisku Silvia Pettirossiho v meste Asunción. Ešte na palube lietadla privítal Svätého Otca apoštolský nuncius Mons. Antonio Eliseo Ariotti a šéf protokolu.

Za spevu veľkého zboru detí v bielom oblečení prechádzal Svätý Otec spolu s prezidentom Horaciom Manuelom Cartesom Jarom popri nastúpených cirkevných a spoločenských predstaviteľoch k pódiu. Opäť v podaní detského zmiešaného zboru za doprovodu dychovej hudby zazneli štátne hymny. Počas uvítacieho ceremoniálu neboli prednesené žiadne príhovory, mal skôr umelecký charakter. Atmosféru umocnilo premietnutie historických záberov z príletu Jána Pavla II. na toto miesto v máji roku 1988, ktorého rovnako privítal dážď. Po krátkej projekcii Svätý Otec František požehnal pamätné tabule pripomínajúce túto návštevu jeho predchodcu v Paraguajskej republike. Vzápätí prišli dnešného hosťa pozdraviť tri deti s kyticou bielo-žltých kvetov.

Program pokračoval choreografiou miestnej tradície guaraní - procesie, ktorej účastníci, oblečení v najrozličnejších pestrých krojoch a s miestnymi tradičnými hudobnými nástrojmi v rukách, niesli „živé sochy". Prvá predstavovala Nepoškvrnenú Pannu Máriu z Caacupé, svätyne, v ktorej bude dnes pápež sláviť svätú omšu, druhá znázorňovala Vzkrieseného Krista a tretia sv. Rocha Gonzálesa, prvého svätca krajiny, jezuitského mučeníka z roku 1628. Účastníkmi procesie boli aj miestni roľníci, ktorí sa na scéne pochválili svojou úrodou, prinášajúc ju v košoch či džbánoch, všetko v tanečnej choreografii za sprievodu rytmickej hudby. Svätý Otec sledoval pomerne dlhý kultúrny program uznanlivo komentujúc výkony v rozhovore s prezidentom.

Keď sa po skončení programu spoločne odobrali do sály VIP, Svätého Otca obkolesili deti zo zboru, a bolo pomerne náročné vyslobodiť sa z ich objatí. Po dlhom lúčení sa s jasajúcim davom sa Svätý Otec v sprievode apoštolského nuncia odobral papamobilom, chráneným proti dažďu, do sídla apoštolskej nunciatúry, vzdialenej od letiska asi 15 km, ktorá bola jeho rezidenciou až do nedele.

Po necelých dvoch hodinách sa pápež z nunciatúry opäť papamobilom presunul do neďalekého prezidentského paláca, kde sa uskutočnila zdvorilostná návšteva, ale aj stretnutie so štátnymi predstaviteľmi. Pri vstupe do tzv. Čestného parku paláca ho očakával prezident Jara a odprevadil ho do prezidentskej kancelárie, kde sa uskutočnilo súkromné stretnutie pápeža s prezidentom, zápis do pamätnej knihy a výmena darov. Svätý Otec priniesol ako dar hlave štátu mozaiku Panny Márie Matky Cirkvi. Súbežne na pôde prezidentskej rezidencie prebiehalo stretnutie vatikánskeho štátneho sekretára kardinála Pietra Parolina s paraguajským štátnym kancelárom, za účasti substitúta štátneho sekretariátu a apoštolského nuncia.

V záhrade prezidentského paláca očakávali pápeža Františka členovia vládneho kabinetu, národného kongresu, najvyššieho súdu a diplomatického zboru. Ako prvý vystúpil s prejavom prezident Horacio Jara. Pripomenul slová pápeža Františka z ich minuloročného stretnutia vo Vatikáne: „Dotýkať sa ľudí“. Ako povedal prezident, tieto slová „sa stali znakom jeho vlády“: „Ľudia na prvom mieste, boj proti chudobe a marginalizácii.“

Svätý Otec sa vo svojom príhovore sústredil na náročnú cestu, ktorou Paraguaj prešiel na ceste k demokracii, pričom sa dotkol aj bolestivého obdobia vojnových konfliktov, ktoré krajina prežila. Pripomenul hrdinskú úlohu paraguajských žien, ktoré v najťažšom období svojou statočnosťou dokázali podržať celý národ. Budovanie pokoja a skutočnej, čiže nie iba formálnej demokracie, boli hlavné výzvy, ktoré rezonovali v pápežovom príhovore. Hovoril o potrebnej vôli vysporiadať sa s korupciou a venovať pozornosť chudobným a zraniteľným skupinám obyvateľstva. Uistil predstaviteľov Paraguaja o úsilí Cirkvi podieľať sa na spoločnom budovaní spravodlivej a inkluzívnej spoločnosti. V príhovore spomenul aj svojich niekdajších paraguajských veriacich z diecézy Buenos Aires, ctiteľov Panny Márie z Caacupé.

* * *

Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol pri stretnutí so štátnymi predstaviteľmi Paraguaja a členmi diplomatického zboru v piatok 10. júla 2015 v Asuncióne v záhrade Prezidentského paláca – „Jardín de Palacio de López“.

Vážený pán prezident, predstavitelia republiky, členovia diplomatického zboru, dámy a páni!

Srdečne pozdravujem Vašu Excelenciu, pána prezidenta republiky, a ďakujem mu za jeho úctivé uvítacie slová a za srdečnosť prejavenú i v mene vlády, Najvyššieho súdu a drahého ľudu Paraguaja. Pozdravujem i jednotlivých členov diplomatického zboru a skrze nich vyjadrujem moje prejavy rešpektu a uznania ich konkrétnym krajinám.

Mimoriadne „ďakujem“ patrí všetkým jednotlivcom a inštitúciám, ktorí s nasadením a oddane spolupracovali na príprave tejto cesty, aby som sa cítil ako doma. Nie je ťažké cítiť sa ako doma v tak pohostinnej krajine ako je vaša. Paraguaj je známy ako srdce Ameriky a to nielen vďaka svojej geografickej polohe, ale i hrejivou pohostinnosťou a priateľskosťou svojho ľudu.

Od začiatku svojich prvých krokov nezávislého národa, a až do nedávnej doby, bola história Paraguaja poznačená hrozným utrpením z vojny, bratovrážd, nedostatku slobody a prestupovania ľudských práv. Koľko bolesti a koľko smrti! Obdiv si preto zaslúži paraguajský ľud za jeho húževnatosť a ducha, s akým sa vyrovnával s toľkými protivenstvami a pokračuje v úsilí budovať prosperujúcu a mierumilovnú krajinu.

Tu, v záhrade tohto paláca, ktorá bola svedkom paraguajských dejín od doby, kedy bola iba riečnym pobrežím a využívali ju Guaraníovia, až po posledné udalosti súčasnosti; chcem vzdať hold tisíckam jednoduchých Paraguajčanov, ktorých mená síce nie sú zapísané v knihách dejín, no ktorí boli a naďalej zostanú tými pravými protagonistami svojho ľudu. A s dojatím a obdivom chcem tiež vyjadriť uznanie za významnú úlohu, ktorú zohrali paraguajské ženy v oných dramatických momentoch dejín, zvlášť v tej zločinnej vojne, ktorá takmer priviedla k zničeniu bratstva našich národov. Ako matky, manželsky a vdovy niesli na svojich pleciach to najťažšie bremeno a mali dosť sily na povzbudovanie svojich rodín a krajiny smerom vpred, čím vlievali nádej lepšieho zajtrajška novým generáciách. Nech Boh žehná paraguajskú ženu, tú najctihodnejšiu v Amerike.

Národ, ktorý zabúda na svoju minulosť, svoje dejiny, svoje korene, nemá budúcnosť, je vyschnutým ľudom. Pamäť pevne opretá o spravodlivosť oslobodzuje od túžby po pomste a nenávisti, mení minulosť na zdroj inšpirácie pre budovanie budúcnosti založenej na spolunažívaní a porozumení a uschopňuje k tomu, aby si človek uvedomovoval tragickosť a absurdnosť vojny. Už nikdy viac vojna medzi bratmi! Budujme vždy len pokoj! Aj ten dennodenný pokoj, pokoj každodenného života, na ktorom sa všetci podieľame, keď sa vyhýbame prejavom arogancie, zraňujúcim slovám, mocenským postojom, a podnecujeme naopak vzájomné porozumenie, dialóg a spoluprácu.

Už niekoľko rokov Paraguaj pracuje na projekte budovania pevnej a stabilnej demokracie. Je teda správne vnímať pocit zadosťučinenia z pohľadu na mnohé, zásluhou všetkých dosiahnuté pokroky na tejto ceste, i keď uprostred veľkých ťažkostí a neistoty. Povzbudzujem vás k tomu, aby ste celou svojou silou pokračovali v práci na upevňovaní demokratických štruktúr a inštitúcií, ktoré budú zodpovedať oprávneným ambíciám obyvateľstva. Forma vlády, vyjadrená vo vašej Ústave ako „reprezentatívna, participatívna a pluralistická demokracia“, založená na podpore a rešpektovaní ľudských práv, nech vás drží ďaleko od pokušenia formálnej demokracie, ktorú Aparecída zadefinovala ako takú, ktorá „sa uspokojuje len s tým, že sa zakladá na korektnosti volebných postupov“ (Dokument z Aparecídy, 74). Toto je demokracia formálna.

Vo všetkých oblastiach spoločnosti, no obzvlášť v oblasti verejného záujmu, je treba umožniť dialóg ako privilegovaný prostriedok v prospech spoločného dobra, ktorý má svoje základy vo vzájomnom stretávaní sa kultúr, v rešpekte a uznaní oprávnených rozdielov a názorov tých druhých. Nemôžeme zostať v atmosfére konfliktnosti; jednota je vždy viac než konflikt; je to zaujímavá úloha očisťovať v láske k vlasti a v láske k ľudu každú takú perspektívu, ktorá vychádza z partajníckych alebo ideologických postojov. A táto istá láska má byť zároveň impulzom pre každodenný rast v transparentných rozhodnutiach, ktoré s rozhodnosťou bojujú proti korupcii. Viem, že dnes existuje pevná vôľa k odstráneniu korupcie.

Drahí priatelia, v ochote slúžiť a pracovať pre spoločné dobro majú mať chudobní a núdzni prioritné miesto. Stále sa vynakladá mnohé úsilie, aby mohol Paraguaj napredovať na ceste ekonomického rastu. Urobili sa dôležité kroky v oblasti vzdelávania a zdravotníctva. Nech neustáva toto úsilie všetkých aktívnych zložiek spoločnosti, až kým už viac nebude detí, ktoré by boli bez prístupu k vzdelaniu, rodín bez domova, robotníkov bez dôstojnej práce, roľníkov bez pôdy na obrábanie a toľkí ľudia nebudú prinútení emigrovať v ústrety neistej budúcnosti; kým už viac nebude obetí násilia, korupcie a obchodovania s drogami. Ekonomický rozvoj, ktorý neberie ohľad na tých najslabších a menej šťastlivých, nie je pravým rozvojom. Meradlom ekonomického modelu má byť integrálna dôstojnosť ľudskej osoby, najmä tých najviac zraniteľných a bezbranných.

Pán prezident, drahí priatelia, aj v mene mojich bratov biskupov Paraguaja vás chcem uistiť o nasadení a spolupráci Katolíckej cirkvi na spoločnom úsilí o budovanie spravodlivej a inkluzívnej spoločnosti, v ktorej bude možné spolunažívať v pokoji a harmónii. Pretože všetci, aj duchovní pastieri Cirkvi, sme povolaní dbať o budovanie lepšieho sveta (porov. Evangelii gaudium, 183). Pobáda nás k tomu istota našej viery v Boha, ktorý sa chcel stať človekom a svojím životom medzi nami zdieľať náš údel. Kristus nám otvára cestu milosrdenstva, ktorá opierajúc sa o spravodlivosť ide ešte ďalej a je svetlom pre dobročinnú lásku, aby nikto nezostával na okraji tejto veľkej rodiny, akou je Paraguaj, ktorá miluje a chce slúžiť.

V obrovskej radosti z toho, že sa nachádzam v tejto zemi zasvätenej Panne z Caacupé - a chcem osobitne pripomenúť aj mojich paraguajských bratov z Buenos Aires, z mojej predchádzajúcej diecézy, ktorí majú Farnosť Milostivej Panny z Caacupé - vyprosujem Pánovo požehnanie pre všetkých vás, vaše rodiny a celý milovaný paraguajský ľud. Nech je Paraguaj úrodný, ako naznačuje kvet múčenky z plášťa Panny Márie, a nech tak ako ju na obraze obopína pás v paraguajských farbách, zostávate v objatí Matky z Caacupé. Ďakujem!

* * *

Po príhovoroch nasledovalo predvedenie niekoľkých ukážok epochálnej hudby tzv. jezuitských redukcií. Išlo o dediny, osady vytvorené jezuitskými misionármi z juhoamerických indiánov - kresťanov v období 17. a 18. storočia. V redukciách napr. v roku 1731 žilo pod ochranou misionárov, mimo dosahu španielskych kolonistov, okolo 150-tisíc indiánov. V roku 1767 vyhnaním jezuitov redukcie zanikli. Program predvedený pápežovi bol dôkazom duchovného a kultúrneho dedičstva jezuitských redukcií, ktoré je zapísané do zoznamu kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Miestne hudobné telesá „Orquestra Philomusica de Asunsión“ a „Coro Espiritu Santo“ pod vedením majstra Luisa Szarana predviedli hudbu Domenica Zipoliho (1688-1726), viacerých neznámych autorov toho obdobia, ale aj hudbu Ennia Morriconeho (1928), známu z filmu Misia. Súbežne boli premietané umelecké obrazy z daného obdobia. Po tomto programe na pôde prezidentského paláca v Asuncióne, ktorý trval takmer dve hodiny, sa pápež František odobral naspäť do sídla apoštolskej nunciatúry.

-----------------------------------------------------------------

V Paraguaji vypukla radosť z príchodu pápeža. Jeho návšteva je „Božím darom“, ako povedal arcibiskup Asunciónu Mosn. Edmundo Ponciano Valenzuela Mellid s vysvetlením: „Nečakali sme to, pretože sme malá krajina.” Na margo očakávaní hovoril o posilnení jednoty, misionárskeho ducha, citlivosti miestnej cirkvi voči ochrane stvorenstva; o povzbudení k tomu, aby bola cirkvou, ktorá sprevádza domorodcov, chudobných, cirkvou otvorenejšou k multikultúrnemu dialógu, aby bola skutočne Cirkvou Ježiša Krista, znamením spásy pre všetkých, bez diskriminácie. Ako ďalej povedal arcibiskup Asunciónu, na úrovni štátu a vlády očakávajú a dúfajú v skutočné zmierenie medzi politikmi.

„Očakávame, že politici pochopia, že dobrá politika sa zakladá na dialógu a schopnosti vysporiadať sa s problémami nie prostredníctvom nadávok, ale prostredníctvom racionality a milosrdenstva. Dúfame preto, že budú schopní nemyslieť natoľko na svoje osobné záujmy, ale na vlastenectvo, národné záujmy, spoločné dobro, dôstojnosť každej ľudskej osoby, a predovšetkým na dobro rodiny.“

V reakcii na konštatovanie, že Paraguaj by pre svoje prírodné zdroje mohol byť rajom pre všetkých, avšak v skutočnosti je rajom len pre niektorých, Mons. Valenzuela Mellid povedal:

„Vskutku Paraguaj má mnoho zdrojov: agrotechnická a zootechnická produkcia, Paraguaj je štvrtou krajinou na svete vo vývoze dobytka; je tu produkcia sóje... Máme pôdu a slnko, tak nádherné a tak vhodné pre poľnohospodárstvo, že by mohlo utíšiť hlad vo svete, trochu nadnesene povedané... Máme dve dôležité priehrady Itaipú a Yacyretá, ktoré sú v skutočnosti kľúčovým nevyčerpateľným zdrojom pre blaho samotnej krajiny. Ale keď je politika skorumpovaná, keď sa tieto zdroje nedostávajú do vzdelávania, do zdravotníctva, pre pôvodných obyvateľov a pre podporu ich rodinnej poľnohospodárskej výroby, ale keď idú jednoducho do niekoľkých vreciek, potom nemôžeme mať spravodlivosť a rovnosť. Očakávame, že nám pápež povie: ‚Ste krásnou krajinou! S populáciou siedmich miliónov ľudí môžete urobiť veľa! Ale je to vo vašich rukách!

-----------------------------------------------------------------

SOBOTA

Sobotný program pápeža Františka začal návštevou pacientov detskej nemocnice v Asuncióne. V zariadení s názvom „Niños de Acosta Ñú“ s celkovou kapacitou okolo sto lôžok sa liečia deti s rozličnými ochoreniami. Svätý Otec zašiel okrem iného na resuscitačné a onkologické oddelenie a na záver sa stretol s personálom a rodinami.

Prihovoril sa deťom spontánnymi slovami o tom, ako Ježiš s rozhorčením zareagoval, keď k nemu nechceli pustiť deti. Pripomenul, že Ježiš aj dnes k nám hovorí, aby sme sa učili od detí. Hovoril aj o ťažkých chvíľach bolesti a neistoty, ktoré rodičia prežívajú v nemocnici pri lôžku svojich detí, i o chvíľach veľkej radosti, ktorú tu mnohokrát tiež zažívajú. „Ježiš je pri svojich deťoch, stojí pri nich so svojím srdcom“, zdôraznil pápež František a povzbudil deti, rodičov i zdravotníkov, aby Ježiša „neváhali prosiť, neváhali sa s ním rozprávať, podeliť sa s ním so svojimi otázkami, s bolesťami. On je tu stále, a nenechá vás padnúť.“ Po spoločnej modlitbe Svätý Otec všetkým udelil požehnanie.

Program pokračoval v mariánskom pútnickom mieste Caacupé, ktoré je považované za duchovné hlavné mesto Paraguaja a známe púťami 8. decembra. Svätý Otec slávil na mieste svätú omšu. Pred vstupom do baziliky, zasvätenej Nepoškvrnenému počatiu Panne Márie, kde sa najprv zastavil na chvíľku modlitby, prijal od starostu Caacupé symbolické kľúče od mesta. Pútnické miesto leží 40 km od hlavného mesta Asunción.

Na omši slávenej na priestranstve pred bazilikou boli okrem domácich prítomní aj pútnici z neďalekej Argentíny. Počas liturgie, ktorá bola votívnou omšou o Panne Márii, zaznel popri španielčine aj domorodý jazyk guaraní. V homílii Svätý Otec hovoril o dôvere paraguajského ľudu k Božej Matke, ktorá patrí k identite národa. Zameral sa na význam samotnej svätyne, ktorá bola svedkom prekonania mnohých náročných situácií za pomoci Božej milosti. „Koľko krstov, koľko kňazských a rehoľných povolaní, koľko zásnub a manželstiev sa zrodilo pri nohách našej Matky! Koľko sĺz a lúčení! Prichádzajme vždy s tým, čo tvorí náš život, pretože tu sme doma a najlepšie z toho je vedomie, že je tu niekto, kto nás očakáva. Prišli sme ako mnohokrát predtým, pretože chceme obnoviť svoje sily, aby sme prežívali radosť evanjelia.“

Pannu Máriu ďalej predstavil ako vzor plnenia Božej vôle, ako učeníčku, ktorá verne naplnila svoje „áno“, dané Bohu vo chvíli anjelovho zvestovania.

Pripomenul, že Mária ani v najťažších situáciách nepochybovala o Božej vernosti jeho slovu. Utrpenia spojené s Ježišovým narodením v nepohostinnom prostredí, s útekom do Egypta a napokon so smrťou syna na kríži znášala ako žena viery. Ako povedal Svätý Otec, v mnohom sa môžeme stotožniť s jej životom. „Ona je žena viery, Matka Cirkvi, ona uverila. Jej život je svedectvom, že Boh nesklame, neopustí svoj ľud aj keď prídu chvíle či udalosti, v ktorých sa zdá, akoby tu nebol. Ona bola prvá učeníčka, ktorá sprevádzala svojho Syna a podopierala nádej apoštolov v ťažkých momentoch.“

Matka Božia stála pri obyvateľoch Paraguaja v ich pohnutých dejinách, pripomenul ďalej pápež František: "Táto svätyňa žiarlivo uchováva pamäť ľudu, ktorý vie, že Mária je Matka, ktorá bola a zostáva pri svojich deťoch. Bola a zostáva v našich nemocniciach, v našich školách, v našich domovoch. Bola a zostáva s nami v práci aj na ceste. Bola a zostáva pri prestretom stole každého domova. Bola a zostáva pri utváraní vlasti, vytvárajúc z nás jeden národ. Vždy ticho a diskrétne prítomná. Pri pohľade na jej podobizeň, obrázok či medailu. A v znamení ruženca vieme, že nie sme sami.“

Pápež aj konkrétne vyzdvihol hrdinstvo paraguajských žien a matiek, ktoré, ako povedal, „s veľkou odvahou a odriekaním dokázali pozdvihnúť krajinu, zničenú, upadnutú a poníženú zločinnou vojnou.“ Ako je známe, vojna v rokoch 1864-1870 ktorú označujú Paraguajčania ako „Veľká vojna“, vedená proti aliancii Brazílie, Argentíny a Uruguaja, pripravila o život podstatnú časť obyvateľstva a krajinu zanechala zdevastovanú. Pápež sa prítomným paraguajským ženám takto prihovoril:

„Vy máte pamäť, vy máte genetické dedičstvo tých, ktoré znovu vybudovali život, vieru a dôstojnosť vášho ľudu, spolu s Máriou. Prežili ste ťažké, preťažké situácie, ktoré podľa všeobecnej logiky protirečia každej viere. Vy, namiesto toho, pobádané a podporené Máriou, ste naďalej verili, «dúfajúc proti všetkej nádeji» (porov. Rim 4,18). A keď sa zdalo, že všetko sa rúca, spolu s Máriou ste hovorili: Nebojme sa, Pán je s nami, je s naším ľudom, s našimi rodinami, urobíme všetko, čo nám povie. A tam ste našli včera a aj dnes nachádzate silu zabrániť tomu, aby táto zem upadla do zmätku. Nech Boh žehná túto húževnatosť, nech Boh žehná a posilňuje vašu vieru, nech Boh žehná paraguajskú ženu, najslávnejšiu v Amerike.“

* * *

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri eucharistickom slávení v paraguajskej národnej mariánskej svätyni Caacupé, bazilike zasvätenej Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie, s formulárom votívnej mariánskej omše a čítaniami Gn 3,9-15,20 a Lk 1,28.

Byť tu spolu s vami znamená cítiť sa ako doma, pri nohách našej Matky. Pri nohách našej Matky, Panny Márie zázrakov v Caacupé. V tejto svätyni sa my, synovia a dcéry, stretávame s našou Matkou a spoločne si pripomíname, že sme bratia. Je to miesto sviatku, stretnutia a rodiny. Prichádzame, aby sme predostreli naše potreby, prichádzame ďakovať, prosiť o odpustenie a začať nanovo. Koľko krstov, koľko kňazských a rehoľných povolaní, koľko zásnub a manželstiev sa zrodilo pri nohách našej Matky! Koľko sĺz a lúčení! Prichádzajme vždy s tým, čo tvorí náš život, pretože tu sme doma a najlepšie z toho je vedomie, že je tu niekto, kto nás očakáva.

Prišli sme ako mnohokrát predtým, pretože chceme obnoviť svoje sily, aby sme prežívali radosť evanjelia.

Ako neuznať, že táto svätyňa je podstatnou súčasťou paraguajského ľudu, vašou súčasťou. Takto to cítite, takto sa modlíte a spievate: «V tvojom Edene v Caacupé je tvoj ľud, čistá Panna, ktorý ti prináša svoju lásku a vieru». A dnes sme tu ako Boží ľud, sme tu ako Boží ľud pri nohách našej Matky, aby sme jej priniesli našu lásku a našu vieru.

V evanjeliu sme práve počuli zvestovanie anjela Márii, ktorý jej hovorí: «Raduj sa plná milosti, Pán je s tebou». Raduj sa, Mária, raduj sa. Pred týmto pozdravom zneistela a pýtala sa, čo znamená. Nerozumela veľmi tomu, čo sa dialo. Ale pochopila, že prichádza od Boha a odpovedala «áno». Áno na Boží sen, áno na Boží plán, áno Božej vôli.

Také «áno», ktoré, ako vieme, nebolo vôbec jednoduché uskutočňovať v živote. Také «áno», ktoré jej neprinieslo privilégiá či pocty, ale ako jej povedal Simeon vo svojom proroctve: «A tvoju dušu prenikne meč» (Lk 2,35). Nuž, a ako ju prebodol! Preto ju tak veľmi milujeme a nachádzame v nej pravú Matku, ktorá nám pomáha udržiavať živú vieru a nádej uprostred komplikovaných situácií. Nasledujúc Simeonovo proroctvo bude pre nás dobré, ak v krátkosti prejdeme ťažkými chvíľami Máriinho života.

1. Prvá: Ježišovo narodenie. «Nebolo pre nich miesta» (Lk 2,7). Nemali dom, príbytok, v ktorom by prichýlili svoje dieťa. Nebolo miesto, kde by mohlo prísť na svet. A ani blízku rodinu tam nemali, boli sami. Jediným miestom k dispozícii bola maštaľ pre zvieratá. A v jej pamäti istotne zaznievali slová anjela: «Raduj sa, Mária, Pán je s tebou». Bola by sa mohla v duchu spytovať: Kde je teraz?

2. Druhá chvíľa: Útek do Egypta. Museli odísť, ísť do vyhnanstva. Tam nielenže nemali miesto ani rodinu, ale dokonca aj ich život bol v nebezpečenstve. Museli sa vydať na cestu do cudzej krajiny. Stali sa vysťahovalcami pre nenásytnosť a lakomosť kráľa. A tam by sa tiež bola mohla pýtať: Kde je to, čo mi povedal anjel?

3. Tretia chvíľa: Smrť na kríži. Nejestvuje ťažšia situácia pre žiadnu matku, ako byť pri smrti svojho dieťaťa. Sú to srdcervúce chvíle. A hľa, vidíme Máriu pri nohách kríža, pevnú, nesklátenú, ako sprevádza svojho Syna až po hranice smrti, a to smrti na kríži. A tam by sa tiež bola mohla pýtať: Kde je to, čo mi povedal anjel? Potom ju vidíme ako udržiava učeníkov jednotných a podporuje ich.

Kontemplujeme jej život a cítime sa pochopení, porozumení. Môžeme si sadnúť a modliť sa našimi bežnými slovami pred celým radom udalostí, ktoré denne prežívame. Môžeme sa stotožniť v mnohých situáciách s jej životom. Vyrozprávať jej našu realitu, pretože ona jej rozumie.

Ona je žena viery, Matka Cirkvi, ona uverila. Jej život je svedectvom, že Boh nesklame, že Boh neopustí svoj ľud aj keď prídu chvíle či udalosti, v ktorých sa zdá, akoby tu nebol. Ona bola prvá učeníčka, ktorá sprevádzala svojho Syna a podopierala nádej apoštolov v ťažkých momentoch. Boli zamknutí na neviem koľko zámkov, od strachu, vo večeradle. Ona bola pozorná žena, ktorá vedela povedať – keď sa zdalo, že sa radostná oslava bude musieť skončiť – «Nemajú vína» (Jn 2,3). Bola žena, ktorá dokázala ísť k príbuznej Alžbete a pobudnúť s ňou «asi tri mesiace» (Lk 1,56), aby nebola samotná počas pôrodu. Toto je naša Matka, takáto dobrá, takáto veľkodušná, takáto sprevádzajúca nás v našom živote.

A toto všetko poznáme z evanjelia, ale vieme aj to, že v tejto zemi nám Matka stála po boku v toľkých ťažkých situáciách. Táto svätyňa stráži, starostlivo uchováva pamäť ľudu, ktorý vie, že Mária je Matka, a že bola a zostáva pri svojich deťoch.

Bola a zostáva v našich nemocniciach, v našich školách, v našich domovoch. Bola a zostáva s nami v práci aj na ceste. Bola a zostáva pri prestretom stole každého domova. Bola a zostáva pri utváraní vlasti, vytvárajúc z nás jeden národ. Vždy ticho a diskrétne prítomná. Pri pohľade na jej podobizeň, obrázok či medailu. A v znamení ruženca vieme, že nie sme sami, že ona nás sprevádza.

A prečo? Pretože Mária jednoducho chcela vždy zostať uprostred svojho ľudu, so svojimi deťmi, so svojou rodinou. Nasledovala Ježiša vždy zo strany zástupu. Ako dobrá matka, neopustila svojich, ale naopak, bola vždy tam, kde ju nejaký syn, nejaké dieťa mohlo potrebovať. A to iba preto, že je Matka.

Matka, ktorá sa naučila načúvať a žiť uprostred toľkých ťažkostí vďaka tomuto: «Neboj sa», «Pán je s tebou» (Lk 1,30.28). Matka, ktorá nám neprestáva opakovať: «Urobte čokoľvek vám povie» (Jn 2,5). Jej pozvanie je ustavičné a vytrvalé: «Urobte čokoľvek vám povie». Nemá svoj vlastný program, neprichádza nám povedať nič nové, ba viac, páči sa jej zostať ticho, ibaže svojou vierou sprevádza našu vieru.

A vy to viete, zakúsili ste to, čo spoločne zdieľame. Vy a všetci Paraguajčania máte živú pamäť, máte živú pamäť národa, ktorý vo vlastnom tele sprítomnil tieto slová evanjelia. A osobitne by som chcel poukázať na vás, paraguajské ženy a matky, ktoré ste s veľkou odvahou a odriekaním dokázali pozdvihnúť krajinu, zničenú, upadnutú a poníženú zločinnou vojnou.

Vy máte pamäť, vy máte genetické dedičstvo tých, ktoré znovu vybudovali život, vieru a dôstojnosť vášho ľudu, spolu s Máriou. Prežili ste ťažké, preťažké situácie, ktoré podľa všeobecnej logiky protirečia každej viere. Vy, namiesto toho, pobádané a podporené Máriou, ste naďalej verili, «dúfajúc proti všetkej nádeji» (porov. Rim 4,18). A keď sa zdalo, že všetko sa rúca, spolu s Máriou ste hovorili: Nebojme sa, Pán je s nami, je s naším ľudom, s našimi rodinami, urobíme všetko, čo nám povie. A tam ste našli včera a aj dnes nachádzate silu zabrániť tomu, aby táto zem upadla do zmätku. Nech Boh žehná túto húževnatosť, nech Boh žehná a posilňuje vašu vieru, nech Boh žehná paraguajskú ženu, najslávnejšiu v Amerike.

Ako ľud sme prišli do nášho domu, do domu paraguajskej vlasti, aby sme znova počuli tie slová, ktoré nám tak dobre robia: «Raduj sa, Pán je s tebou». Je to naliehanie, aby sme nestratili pamäť, nestratiť korene, mnohé svedectvá, ktoré ste dostali od veriaceho ľudu, keď bol v ohrození počas svojich bojov. Viera, ktorá sa premenila na život, život, ktorý sa stal nádejou a nádej, ktorá nás vedie k napredovaniu v láske. Áno, Ježišovým spôsobom napredujte v láske. Vy buďte nositeľmi tejto viery, tohto života, tejto nádeje. Vy Paraguajčania, buďte budovateľmi tohto dneška i zajtrajška.

Obracajúc znovu pohľad na obraz Márie vás pozývam, aby sme spoločne vyslovili: «V tvojom Edene v Caacupé je tvoj ľud, čistá Panna, ktorý ti prináša svoju lásku a vieru» - všetci spolu. [Celé zhromaždenie opakuje.] Oroduj za nás, svätá Božia Matka, aby sme boli hodní prijať prisľúbenia a milosti nášho Pána, Ježiša Krista. Amen.

* * *

V závere svätej omše pápež obnovil zverenie Paraguaja Nepoškvnenej Panne, ktoré urobil Ján Pavol II. 18. mája 1988.

-----------------------------------------------------------------

Sobotný popoludňajší program Svätého Otca v paraguajskom hlavnom meste sa začal stretnutím so zástupcami občianskej spoločnosti z prostredia škôl, umenia, priemyslu, odborov, športu, médií, poľnohospodárstva, organizácií na podporu žien, ako aj domorodých obyvateľov. Svätý Otec si v Paláci športu „León Condou“ v hlavnom meste Asunción vypočul päť svedectiev spojených s otázkami, na ktoré následne vo svojom príhovore odpovedal v troch okruhoch. Položili mu ich: mladý chlapec, žena z domorodého kmeňa, vidiecka žena, podnikateľka a jeden z verejných činiteľov.

Pápeža Františka potešilo, že mladý človek vyjadril túžbu o budovanie bratskejšej a spravodlivejšej spoločnosti. Mladým zdôraznil, že skutočnú radosť zakúsia, keď sa vložia do zápasu o bratskejší svet. „Je dobré, aby ste vy mladí vnímali, že radosť a pôžitok nie sú synonymami.“ Vysvetlil, že radosť je náročná, vyžaduje si od človeka obetavé nasadenie sa: „Vrhnúť sa do hry za niečo, za niekoho - toto je povolaním mladých. A nemajte strach vložiť do toho všetko, hrať fér... Nemajte strach vydať zo seba to najlepšie!“ Svätý Otec však upozornil na to, že ohľadom práce v prospech bratskejšej spoločnosti sa nesmie zostať len pri slovách, vyžaduje si to dennodennú konkrétnu snahu.

Ďalšou témou, ku ktorej sa na základe svedectiev vyjadril pápež František, bola téma potreby autentického dialógu pre budovanie inkluzívnej spoločnosti a kultúry stretávania. „Bohatstvo života spočíva v rozmanitosti“, povedal Svätý Otec, pričom vysvetlil, že „viesť dialóg neznamená vyjednávať“. Nie je to snaha o hľadanie vlastného dobra, ale „hľadanie spoločného dobra pre všetkých.“ Prirodzenou súčasťou takéhoto dialógu sú podľa Svätého Otca aj konflikty, ktoré sa dajú prekonať snažiac sa o jednotu, ktorá však nie je uniformitou, ale „jednotou v rozličnosti“. K otázke „kultúry stretávania“ pápež povedal: „Opravdivé kultúry sa nikdy neuzatvárajú samy v sebe. Ak sa v sebe uzatvoria, hynú. Ale sú povolané stretávať sa s inými kultúrami a vytvárať nové skutočnosti.“

Treťou nosnou témou večera bola otázka chudobných a rozvoja spoločnosti, potreba „vnímavosti na volanie chudobných pre budovanie inkluzívnejšej spoločnosti“. Toto si podľa pápeža vyžaduje oceňovať chudobných, vedieť sa od nich učiť, vidieť v nich tvár Krista. V súvislosti s rozvojom spoločnosti zdôraznil potrebu hospodárstva s ľudskou tvárou: „Ekonomický rozvoj musí mať ľudskú tvár. NIE ekonomike bez tváre!“

***

Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí so zástupcami občianskej spoločnosti Paraguaja v priestoroch športového komplexu „León Condou“ Kolégia San José v Asuncióne v sobotu 11. júla 2015.

Dobrý deň!

Tento príhovor som písal na základe otázok, ktoré mi boli doručené a teda nie sú to všetky, ktoré ste mi položili. A tak to, čo chýba, sa pokúsim doplniť v rámci tejto reči, aby som v tej miere ako sa bude dať, vyjadril svoj názor na vaše myšlienky.

Je mi skutočne potešením byť tu s vami, zástupcami občianskej spoločnosti, a zdieľať vaše sny a ideály o lepšej budúcnosti, ako aj vaše problémy. Ďakujem Mons. Adalbertovi Martínezovi Floresovi, sekretárovi Konferencie biskupov Paraguaja, za jeho slová uvítania, ktoré mi adresoval v mene všetkých. Tiež ďakujem šestici osôb, ktoré prehovorili a každý za seba predstavil svoju vlastnú úvahu.

Keď vás tu takto všetkých vidím, každého jedného pochádzajúceho z rôznych sektorov, rôznych spoločností tejto milovanej paraguajskej spoločnosti, s vašimi radosťami, starosťami, zápasmi a nádejami, vedie ma to vzdávať Bohu vďaky. Lebo, ako sa zdá, Paraguaj nie je mŕtvy. Národ, ktorý si prestal robiť starosti, národ, ktorý žije v nehybnosti spočívajúcej v pasívnej akceptácii skutočnosti, je mŕtvym národom. Avšak vo vás vidím naopak miazgu života, ktorá sa tlačí von a chce akoby vyklíčiť. Toto nech Boh neustále požehnáva. Boh je vždy v prospech všetkého, čo napomáha pozdvihovať a zlepšovať život jeho detí. Áno, sú tu veci, ktoré sú nedobré. Sú tu nespravodlivé situácie, to áno. No keď ich vidím a pociťujem, pomáha mi to obnovovať nádej v Pánovi, ktorý neustále pôsobí medzi svojím ľudom. Vy hoci máte rozličné pohľady na vec, prichádzate z rôznych situácií a líšite sa svojimi smermi bádania, predsa všetci spoločne vytvárate paraguajskú kultúru. Všetci ste potrební v úsilí o spoločné dobro. «Za aktuálnych podmienok svetovej spoločnosti, kde je toľko neprávostí a čoraz viac ľudí je vyraďovaných na okraj» (Laudato si’, 158), je to dar vás tu vidieť. Je to dar, lebo v tých, čo tu dnes hovorili, som videl vôľu pracovať pre dobro vlasti.

1. Vo vzťahu k prvej otázke, páčilo sa mi počuť z úst mladého človeka jeho starosť, aby sa spoločnosť stala miestom bratskosti, spravodlivosti, mieru a uznaním dôstojnosti pre všetkých. Mladosť je časom veľkých ideálov. Často sa mi chce povedať, ako ma zarmúti pohľad na „dôchodkovú“ mládež. Je veľmi dôležité, aby ste vy mladí – a koľko len mládeže je tu v Paraguaji! – pochopili, že pravá radosť prichádza zo zápasu za krajinu bratstva. A tiež je dobré, keď si vy mladí uvedomíte, že radosť a pôžitok nie sú synonymá. Jedna vec je radosť a šťastie... a druhá vec je prchavý pôžitok. Radosť stavia, je pevná, radosť buduje. Radosť si vyžaduje angažovanosť a nasadenie. Ste príliš vzácni na to, aby ste kráčali životom akoby „pod anestézou“! Paraguaj má ohromne veľkú populáciu mladých, a to je veľkým bohatstvom. Z tohto dôvodu si myslím, že prvou z vecí, ktorú treba urobiť, je zabrániť tomu, aby táto sila, toto svetlo vašich sŕdc vyhaslo, a tiež odolávať rastúcej mentalite, ktorá považuje za nepotrebné až absurdné zapodievať sa vecami, ktoré sa skutočne oplatia: „Ale choď, daj si s tým pokoj, s tým sa už nič nedá urobiť... “ Zatiaľčo za absurdnú sa považuje tá mentalita, čo sa snaží ísť smerom vpred. Hrajte za niečo, hrajte za niekoho. Toto je povolanie mládeže! Nemajte strach vsadiť do hry všetko. Hrajte čisto, a vložte sa do toho celí. Nemajte strach vydať zo seba to najlepšie. Nesnažte sa vopred zjednávať len preto, aby ste sa vyhli námahe, zápasu. Nepodplácajte rozhodcu!

Tento zápas však neveďte sami. Snažte sa diskutovať, vyťažiť z toho, že budete načúvať životu, príbehom starších ľudí a vašich starých rodičov, lebo v tom spočíva múdrosť. Obetujte veľa času tomu, aby ste si vypočuli všetko to dobré, čo vás môžu naučiť. Oni sú správcami toho duchovného vlastníctva viery a hodnôt, ktoré utvárajú národ a osvetľujú cestu. Nachádzajte potešenie i v sile modlitby, v Ježišovi. V jeho každodennej a sústavnej prítomnosti. On nesklame. Ježiš pozýva skrze pamäť svojho ľudu. To je to tajomstvo ako si vaše srdce udržíte neustále radostné v úsilí o vytváranie atmosféry bratstva, spravodlivosti, mieru a dôstojnosti pre všetkých. Ale nebezpečenstvo môže byť v tomto: „Áno, áno, chcem bratstvo, spravodlivosť, mier, dôstojnosť...“, ale môže sa to zvrhnúť na čistý nominalizmus. Na púhe slová. Nie! Bratstvo, spravodlivosť, pokoj, dôstojnosť sú buď konkrétne, alebo sú nanič. Týkajú sa každého dňa, robia sa každý deň. Teda, pýtam sa ťa, mladý človek: Ako ty konkrétne deň čo deň uplatňuješ tieto ideály? A keď sa pomýliš, urobíš nápravu a vykročíš ďalej? Ale konkrétne.

Priznám sa vám, že častokrát som trochu alergický, alebo použijúc nie až tak jemné vyjadrenie, tak trochu sa „rozbesním“, keď počúvam výrečné prejavy so všetkými tými slovami, a keď niekto tú osobu pozná, povie: Si ty ale klamár! To len ukazuje, že slová ako také neslúžia k ničomu. Ak niečo hovoríš, tak si stoj za slovom! Pracuj na tom každý deň, každý jeden deň. Obetuj sa pre to. Nasaď sa!

Páčila sa mi báseň od Carlosa Miguela Giméneza, ktorú recitoval Mons. Adalberto. Myslím, že v sebe dobre zhŕňa to, čo som vám chcel povedať: «[Snívam] o raji bez vojen medzi bratmi, o raji plnom ľudí zdravej duše a srdca... a o Bohu, ktorý dáva požehnanie jeho novému úsvitu.» Áno, je to sen. A sú tu dve garancie: že ten sen sa po prebudení stane realitou všetkých dní, a že Boh bude uznaný ako záruka našej ľudskej dôstojnosti.

2. Druhá otázka sa týkala dialógu ako prostriedku v projekte vytvárania národa, ktorý by zahŕňal všetkých. Dialóg nie je ľahká vec. Existuje totiž i teatrálny dialóg, t. j. keď si dialóg nacvičíme, hráme sa na dialóg, potom sa zhovárame medzi sebou, no následne zostane všetko zabudnuté. Dialóg je hra s otvorenými kartami. Ak počas dialógu nemieniš hovoriť to, čo skutočne cítiš, čo si skutočne myslíš, ak nie si ochotný počúvať druhú stranu a opraviť sa vo svojich myšlienkach a konfrontovať sa, taký dialóg je nanič, je len čistým pozlátkom. Iste, je pravdou, že dialóg nie je ľahký, a treba pri ňom prekonávať mnohé ťažkosti, no niekedy sa zdá, že sme to my, čo robíme veci ťažšími, než akými v skutočnosti sú. Aby došlo k dialógu, je nevyhnutný základ, ktorým je identita. Bezpochyby. Napríklad, myslím na náš dialóg, medzináboženský dialóg medzi predstaviteľmi rôznych náboženstiev. Stretneme sa občas, aby sme sa zhovárali... o rôznych pohľadoch na vec, no každý z nás hovorí vychádzajúc zo svojej vlastnej identity. „Ja som budhista, ja evanjelik, ja zas ortodoxný, a ja katolík“. Každý vyjadrí svoju vlastnú identitu. Ohľadom identity nevyjednáva. Možno teda povedať, že preto, aby bol dialóg možný, je nevyhnutný tento základ.

A v čom spočíva identita krajiny? V tomto prípade hovoríme o sociálnom dialógu. Je ňou láska k vlasti. Vlasť na prvom mieste, potom moje obchody! Najskôr vlasť. V tomto je identita. Teda vychádzajúc z tejto identity môžem vstúpiť do dialógu. Ak sa ale rozhodnem pre dialóg bez tejto identity, dialóg je neužitočný. Inými slovami, dialóg predpokladá a vyžaduje si od nás, aby sme hľadali kultúru stretnutia. To znamená takého stretnutia, ktoré dokáže uznať, že rozdielnosť je nielen dobrá, ale i nevyhnutná. Uniformita nás totiž úplne zotrie, urobí z nás robotov. No bohatstvo života spočíva v rozmanitosti. Pre taký druh stretnutia nemôže byť východiskovým bodom tvrdenie: „Chcem viesť dialóg, no druhá strana sa mýli.“ Nie, nie, nesmieme predpokladať, že ten druhý sa mýli. Vstúpim do dialógu s tým čo mám a budem počúvať, čo hovorí ten druhý, v čom ma môže obohatiť, ako môžem s prispením druhej strany prísť na to, v čom sa mýlim, a čo môžem tomu druhému dať ja. Je to dávanie a prijímanie; dávať a prijímať, no s otvoreným srdcom. Ak však máme vstupovať do dialógu s predpokladom, že druhá strana sa mýli, je lepšie ísť domov a dialóg nezačínať. Nie je tak?

Dialóg je pre spoločné dobro, a spoločné dobro sa hľadá, vychádzajúc z našich rozdielov, neustálym dávaním možnosti na nové alternatívy. To znamená, hľadá sa niečo nové. Vždy, ak je dialóg pravý, skončí sa – dovoľte mi použiť to slovo, a poviem to vznešene – novou zhodou, kedy sa všetci uzhodneme na nejakej veci. Existujú rozdiely? Nech zostanú bokom, v zásobe. No za bod, či body, na ktorých sme sa zhodli, sa zasaďme a obraňujme ich. Je to krok vpred. V tomto tkvie kultúra stretnutia. Viesť dialóg neznamená vyjednávať. Vyjednávanie je úsilím o vyťaženie výhody pre seba. Alebo, kto z koho. V takom prípade ale nevstupuj do dialógu, nemárni čas. Ak doň chceš vstúpiť s týmto úmyslom, nestrácaj čas. Ide totiž o úsilie pre spoločné dobro pre všetkých. Spoločne viesť rozhovor, a myslieť na najlepšie riešenie pre všetkých.

Častokrát sa táto kultúra stretnutia javí akoby zatiahnutá do konfliktu. Inými slovami, práve sme videli nádherný balet. Všetko bolo skoordinované, vrátane orchestra, ktorý bol skutočnou symfóniou akordov. Všetko bolo perfektné. Všetko prebehlo v poriadku. Ale v dialógu tomu nie je vždy tak, nie všetko je perfektným baletným vystúpením či zladeným orchestrom. V dialógu dochádza aj ku konfliktom. Je to logické a dá sa to predvídať, nakoľko jedna strana myslí jedným spôsobom a druhá zas druhým. A tak dochádza ku konfrontácii, rodí sa konflikt. Netreba sa ale toho obávať!

Konflikt nemôžeme ignorovať. Naopak, sme pozvaní konflikt akceptovať. Ak nie, ak si povieme – „Nie, bolí ma z toho hlava! Nech si len trvá na tej svojej myšlienke, a ja budem trvať na tej svojej“ – tak potom nemôžeme viesť dialóg. Znamená to: „konflikt prijať a strpieť; vyriešiť ho a premeniť na ohnivko spájajúce s novým procesom“ (Evangelii gaudium, 227). Dáme sa na dialóg, vznikne konflikt, prijmeme ho, vyriešime, a stane sa spájajúcim ohnivkom nového procesu. Je tu jeden princíp, ktorý nám môže veľmi pomôcť: „Jednota prevyšuje konflikt“ (Evangelii gaudium, 228). Konflikt teda existuje. No je potrebné ho prijať a usilovať sa o jeho vyriešenie až pokiaľ sa to dá, no s perspektívou dosiahnutia jednoty, ktorá nie je uniformná, ale jednoty spočívajúcej v rozličnosti. Jednoty, ktorá rozdiely neruší, ale žije v zjednotení s nimi skrze solidaritu a vzájomné pochopenie.

Ak sa budeme usilovať pochopiť dôvody druhej strany, snažiť sa načúvať jej skúsenostiam a želaniam, zistíme, že z väčšej časti ide o spoločné túžby. A teda základ stretnutia spočíva v tomto: všetci sme bratia, deti toho istého Otca, nebeského Otca, a každý z nás so svojou vlastnou kultúrou, jazykom a tradíciami má čo ponúknuť spoločenstvu. A teda, som pripravený to prijať? Ak áno, ak som takto pripravený viesť dialóg, tak potom sa do neho pustím; ak ale nie, je lepšie nemárniť čas.

Opravdivé kultúry nie sú nikdy uzavreté do seba, lebo inak hynú; ak sa uzavrú, tak je to ich koniec; pravé kultúry sú pozvané stretávať sa s inými kultúrami a vytvárať nové skutočnosti. Ak by sme študovali dejiny, nájdeme v nich tisícročné kultúry, ktorých už viac niet. Sú mŕtve, a to z rôznych dôvodov. No jedným z nich je uzatvorenie sa v sebe samých. Bez uvedeného základného predpokladu, bez bázy spočívajúcej v bratskosti, bude veľmi ťažké dosiahnuť dialóg. Ak si niekto myslí, že existujú ľudia, kultúry, situácie druhej, tretej, či štvrtej triedy, ten zaručene nedopadne dobre, jednoducho preto, lebo mu chýba to minimum, ktorým je uznanie dôstojnosti druhého človeka. Pretože neexistujú osoby prvej, druhej, tretej, či štvrtej kategórie: sú na rovnakej čiare.

3. Týmto sa zároveň dostávam k odpovedi na znepokojenie vyjadrené v tretej otázke: odpovedať na volanie chudobných v záujme budovania inkluzívnejšej spoločnosti. Je to zaujímavé: egoista sa vylučuje. My túžime po inklúzii. Pripomeňte si podobenstvo o márnotratnom synovi: tento syn, čo si od otca vyžiadal svoj podiel na dedičstve, vzal všetky peniaze, a premárnil ich hýrivým životom; na koniec po dlhom čase, keď už minul všetko a nemal čo dať do žalúdka, si spomenul na svojho otca. A vskutku, otec ho očakával. To je obraz Boha, ktorý nás neustále očakáva. Keď ho uvidel prichádzať, objal ho a pripravil na jeho počesť hostinu. No druhý syn, čo neodišiel a zostal v dome u otca, sa nahneval a sám sa odlúčil od ostatných: „Ja sa nepridám k týmto tu, ja som sa zachoval dobre... mám predsa svoju kultúru, študoval som na tej a tej univerzite, som členom tej a tej rodiny, toho a toho rodu, a s týmito tu sa nehodlám dávať dokopy...“ Nikoho nevylučovať, no ani seba samého nie, lebo všetci sa navzájom potrebujeme.

Rovnako zásadný aspekt podpory chudobných spočíva v spôsobe, ako sa na nich dívame. Neosoží taký pohľad, ktorý je ideologický, ktorý vedie k používaniu chudobných ako prostriedku na dosiahnutie iných záujmov, politických a osobných (porov. Evangelii gaudium, 199). Ideológie majú neúplný, chorý alebo zlý vzťah voči ľudu. Ideológiám na ľuďoch nezáleží. Všimli ste si aký koniec mali ideológie v minulom storočí? Vždy sa z nich stali diktatúry. Myslia na ľud, no nenechajú ľud myslieť. Alebo ako to povedal ten ostrý kritik ideológie, keď mu iní hovorili: „Ale veď títo ľudia majú dobrý úmysel a snažia sa robiť veci pre ľud...“ On odpovedal: „Hej, hej, všetko pre ľud, ale nič spoločne s ľudom!“ Takéto sú ideológie.

Pri ozajstnom úsilí o dobro chudobných je prvou vecou pravá starosť o ich osobnosť, a docenenie ich vlastnej dobroty. Skutočné docenenie si vyžaduje našu ochotu učiť sa od chudobných. Máme sa čo od nich učiť o pokore, dobrote, obete, solidarite. My, kresťania máme o motív naviac, aby sme chudobných milovali a slúžili im: pretože v nich sa zračí tvár Krista, v nich vidíme tvár i telo Krista, ktorý sa stal chudobným, aby sme sa my jeho chudobou obohatili (porov. 2 Kor 8,9).

Chudobní sú telom Kristovým. Veľmi rád sa pri spovedaní ľudí pýtam – hoci teraz nemám toľko možností spovedať, ako som mával v predošlej diecéze – ale rád sa ich opýtam: „Pomáhate ostatným?!“ – „Ale áno, dávam almužnu“ – „Aha! A poviete mi, či sa dotknete ruky toho človeka, ktorému dávate almužnu, ale mu len hodíte mincu a basta?“. Sú totiž rôzne možnosti ako dávať almužnu. „Keď dávate almužnu, pozriete sa človeku do očí alebo radšej odvrátite pohľad?“ Takýto prístup je totiž pohŕdaním chudobnými. Sú chudobní. No dobre sa zamyslime. Sú jednými z nás. I ja sa môžem ľahko ocitnúť na ich mieste. Stačí, že z rôznych príčin – ekonomických, politických, sociálnych či osobných, nastanú zlé chvíle a možno i ja budem prosiť, aby mi niekto pomohol. Ak by som sa raz ocitol v takej situácií, okrem žiadania pomoci mám i právo byť rešpektovaný.

Vážiť si chudobného. Nepoužívať ho ako prostriedok na zmytie si vlastných vín. Učiť sa od chudobných z toho, čo nám hovoria, z toho, čo majú, z hodnôt, ktoré vlastnia. A my kresťania máme ten dôvod, že sú Ježišovým telom.

Isteže, ekonomický rast a tvorba bohatstva, ktorého by sa dostalo všetkým občanom bez toho, aby niekto zostal z toho vylúčený, sú pre krajinu veľmi potrebné. Toto je nevyhnutné. Vytváranie tohto bohatstva má byť vždy vo funkcii spoločného dobra, dobra všetkých, nie jednej hŕstky. V tomto musíme mať veľmi jasno. „Uctievanie starodávneho zlatého teľaťa (porov. Ex 32,1-35) našlo svoju novú a bezcitnú podobu vo fetišizme peňazí a diktatúre ekonomiky bez tváre“ (Evangelii gaudium, 55). Úlohou tých, ktorých povolaním je napomáhať ekonomickému rastu, je zabezpečiť, aby vždy išlo o rast s ľudskou tvárou. Ekonomický rast má mať vždy ľudskú tvár. „Nie“ ekonomike bez tváre! V ich rukách leží možnosť ponúknuť prácu mnohým ľuďom a darovať tak nádej mnohým rodinám. Môcť zadovážiť rodine chlieb, ponúknuť deťom strechu nad hlavou, zdravie a vzdelanie, sú podstatné aspekty ľudskej dôstojnosti a podnikatelia, politici, ekonómovia by sa nimi mali nechať osloviť. Žiadam vás, aby ste nepodľahli ekonomickému modelu idolatrie, ktorý potrebuje obetovať ľudské životy na oltári peňazí a zisku. V ekonómii, v podnikaní, v politike, je na prvom mieste vždy ľudská bytosť a prostredie, v ktorom žije.

Zaslúžene je Paraguaj po celom svete známy ako krajina, kde sa zrodili „Redukcie“, jedna z najzaujímavejších skúseností evanjelizácie a sociálnej organizácie v dejinách. V nich bolo evanjelium dušou a životom spoločenstva, kde nebolo hladu, nezamestnanosti, ani negramotnosti či útlaku. Táto historická skúsenosť nás učí, že ľudskejšia spoločnosť je aj dnes možná. Vy sami ste to mohli zažiť vo svojich koreňoch, ktoré sú tam. Je to možné! Tam, kde existuje láska k človeku a ochota slúžiť mu, je možné vytvoriť také podmienky, aby mali všetci prístup k nevyhnutným dobrám bez toho, že by niekto z nich bol vylúčený. V každom prípade je potrebné hľadať riešenia v dialógu.

4. Čo sa týka štvrtej otázky, už som na ňu odpovedal v časti o ekonomike, ktorá by bola celá v službe človeku a nie peňazí. Pani podnikateľka tu rozprávala o malom úžitku z istých prístupov. A spomenula jednu, o ktorej som sa zmienil v Evangelii gaudium. Je ňou populizmus bez zodpovednosti, nie je tak? Zdá sa, že neprinášajú efekt. A je tu toľko teórií... Ako na to? Verím, že s tým, čo som hovoril o ekonómii s ľudskou tvárou, bude možné nájsť inšpiráciu na zodpovedanie danej otázky.

5. V prípade piatej otázky verím, že odpoveď na ňu sa nachádza v tom, čo som hovoril o kultúrach. To znamená, že je tu istá vyškolená kultúra, ktorá je iste dobrá a treba, aby bola rešpektovaná. Tak napríklad dnes, v jednej baletnej časti vystúpenia zaznela hudba školenej a dobrej kultúry. No je tu i iná kultúra, ktorá je však rovnako hodnotná. Je ňou kultúra pôvodného obyvateľstva, rôznych etník. Kultúra, ktorú si dovolím nazvať – no len v tom najlepšom zmysle – ľudovou kultúrou. Každý národ má svoju kultúru a tvorí si svoju kultúru. Tento druh práce v prospech kultúry v najširšom zmysle slova je dôležitý. Kultúra neznamená len to, že sme študovaní, alebo že si môžeme dožičiť pôžitok z koncertu, či prečítať si nejakú zaujímavú knihu. Kultúra v sebe obnáša omnoho viac. Hovorili ste napr. o tkanine ñandutí [tradičný druh paraguajskej čipky]: toto znamená kultúra. Kultúra zrodená z ľudu. Aby som dal aspoň jeden príklad.

Skôr ako ukončím svoj príhovor, sú tu ešte dve veci, ku ktorým by som sa ešte rád vyjadril. Nakoľko sú tu prítomní politici, i pán prezident republiky, poviem to veľmi bratsky. Raz mi niekto povedal: „Počujte, tamten bol unesený armádou, urobte niečo!“ Nehovorím, či je to pravda alebo nie, či to je správne alebo nie, no jednou z metód diktatúr minulého storočia, o ktorých som sa už pred chvíľou zmienil, bolo odsunúť ľudí čo najďalej buď formou exilu, väzenia, alebo, ako v prípade vyhladzovacích táborov, či už nacistických alebo stalinských, ich odsúvali usmrtením...

Aby tu bola pravá kultúra národa, politická kultúra a kultúra spoločného dobra, sú promptne potrebné jasné a transparentné súdne rozhodnutia. Iný druh stratégie nepomôže. Transparentné a jasné súdnictvo. To pomôže všetkým nám. Neviem, či sa to tu deje, alebo nie – hovorím to so všetkým rešpektom. Vraveli mi to, keď som vchádzal. Povedali mi to tu. A aby som sa prihovoril za už neviem koho... nepočul som dobre priezvisko.

A potom, je tu ešte iná vec, ktorú chcem tiež povedať, aby som bol čestný: metóda, ktorá nedovolí ľuďom slobodne a zodpovedne prevziať svoju úlohu na budovaní spoločnosti – je ňou vydieranie. Vydieranie je vždy korupciou. „Ak tú vec urobíš, spravíme ti toto, a tak ťa zničíme.“ Korupcia je ako moľa, či ako gangréna národa. Napríklad, nijaký politik nemôže plniť svoju úlohu, svoju prácu, ak je vydieraný korupčnými prístupmi: „Daj mi toto, daj mi hento, daj mi takú a takú moc, a ak nie, urobím ti to a to...“ Takéto konanie, ku ktorému dochádza vo všetkých krajinách sveta – pretože toto sa deje –, ak si chce národ zachovať svoju dôstojnosť, musí to eliminovať. Hovorím tu o univerzálnom probléme.

A zakončím. Je pre mňa veľkou radosťou vidieť také množstvo a takú rozmanitosť združení, ktoré sa zasadzujú za budovanie stále lepšieho a prosperujúceho Paraguaja. Ak ale nevedú dialóg, neposlúži to k ničomu. Ak vydierajú, nebude to mať nijaký zmysel. Toto množstvo skupín a jednotlivcov je ako jedna symfónia, každý vo svojej osobitosti a so svojím bohatstvom, no usilujúc sa o konečný súzvuk, o súzvuk, a práve to sa ráta. A nemajte strach z konfliktu, ale hovorte o tom a hľadajte cesty riešenia.

Milujte svoju vlasť, svojich spoluobčanov, a predovšetkým milujte tých najchudobnejších. Takto budete pred svetom svedkami toho, že iný model rozvoja je možný. Som presvedčený, na základe vašich vlastných dejín, že máte najväčšiu silu, aká existuje: vašu ľudskosť, vašu vieru, vašu lásku. Toto je to, čím sa paraguajský ľud tak bohato vyníma medzi národmi sveta.

A prosím Pannu z Caacupé, našu Matku, aby vás opatrovala, aby vás ochraňovala a podporovala vo vašom úsilí. Nech vás Boh požehnáva, a modlite sa za mňa. Ďakujem.

[po speve]

Ešte jedna rada na rozlúčku, skôr ako udelím záverečné požehnanie: to najhoršie, čo sa môže každému z vás stať je, že keď odtiaľto odídete, pomyslíte si: „Ako dobre to pápež povedal tomu, či onomu...“ Ak bude niekto z vás v pokušení takto myslieť – pretože také myšlienky zvyknú prísť, i mne sa to niekedy stane, no treba to odmietnuť –, nech si povie: „Komu to vlastne pápež hovoril?“ - „Mne to hovoril“. Každý, ktokoľvek by to bol, nech si povie: „Mne to hovoril“.

A pozývam vás pomodliť sa k nášmu spoločnému Otcovi, všetci spolu, každý vo svojej reči: Otče náš...

***

-----------------------------------------------------------------

Posledným bodom sobotného programu pápeža Františka v Paraguaji bolo stretnutie s biskupmi, kňazmi rehoľníkmi a seminaristami v katedrále hlavného mesta Asunción pri spoločnej modlitbe vešpier. Katedrála zasvätená Nanebovzatiu Panny Márie v sebe uchováva jediný zachovaný kríž z pôvodných 29, ktoré Krištof Kolumbus vsadil do zeme počas svojich štyroch ciest do Ameriky. Počas modlitby vešpier okrem španielčiny zaznelo aj niekoľko domorodých jazykov. V príhovore Svätý Otec vychádzal z textov Liturgie hodín.

„Modlitba je odrazom lásky, ktorú cítime k Bohu, k druhým a ku stvorenstvu“, povedal pápež František. Prítomných povzbudil k vzájomnej pastoračnej spolupráci v prospech spoločného dobra: „Ak rozdelenie vyvoláva neplodnosť (porov. Evangelii gaudium, 98-101), niet pochýb, že zo spoločenstva a harmónie sa rodí plodnosť, lebo sú v hlbokom súzvuku s Duchom Svätým.“ Svätý Otec zároveň varoval aj pred postojom povýšenectva: „Ten, kto je povolaný Bohom, sa nevystatuje, nehľadá uznanie, ani prchavý potlesk, necíti sa ako keby postúpil o kategóriu vyššie a nespráva sa k druhým ako keby stál na piedestáli“.

-----------------------------------------------------------------

NEDEĽA

Viera nás robí blížnymi. Ale umiera, ak nie je solidárna. Toto zdôraznil pápež František pri návšteve Bañado Norte, chudobnej štvrte hlavného mesta Asunción, v ktorej žije viac ako stotisíc ľudí. Svätý Otec sem zavítal v posledný deň návštevy Paragauja v nedeľu ráno. Ide o periférnu chudobnú a močaristú časť mesta, kde sa v pomoci obyvateľstvu angažujú viaceré cirkevné i štátne inštitúcie. Na území miestnej farnosti sa nachádza 13 kaplniek. Jedna z nich, Kaplnka sv. Jána Krstiteľa s priľahlým ihriskom sa dnes stala dejiskom spomínaného stretnutia.

Okrem miestnych obyvateľov naň prišli aj žiaci škôl nazývaných „Fe y Alegría“ (Viera a radosť) z Caacupé a Santa Cruz. Jedna z nich je projektom Spoločnosti Ježišovej, ktorá podporuje 400 podobných zariadení v Paraguaji. Pápeža privítal miestny farár P. Ireneo Valdez SJ a provinciál jezuitov, ktorý krátko predstavil komunitu. Svätý Otec pozeral do tvárí, načúval príbehom, radostnému spevu, dotýkal sa chudobných, požehnával, objímal. V tejto chudobnej krajine, bohatej na prach a blato hovoril ťažkostiach, spôsobených chudobou, v ktorých stretávame Svätú rodinu.

„Všetko, čo robíte pre zvládnutie nepriaznivého počasia, záplav posledných týždňov, všetko pripomína malú rodinu v Betleheme. Zápas, ktorý vám neukradol úsmev, radosť, nádej. Zapojenie sa do práce, ktorá vás neobrala o solidaritu, naopak, podnietila ju a umožnila jej rast.”

Svätý Otec potom pripomenul, že po narodení Ježiša prišli pastieri, „stali sa blížnymi”, boli hneď „rodinou Márie a Jozefa” „To je to, čo sa stane, keď sa Ježiš objaví v našich životoch. To je to, čo vzbudzuje viera. Viera nás robí blížnymi, robí nás blízkymi k životom druhých. Viera inšpiruje naše odhodlanie, našu solidaritu. Narodenie Ježiša prebúdza naše životy. Viera, ktorá nie je solidaritou, je mŕtva viera.“

Chcem byť ako pastieri, pokračoval pápež, chcem sa stať blížnym. „Chcem požehnať vašu vieru, chcem požehnať vaše ruky, požehnať vašu komunitu. Prišiel som vzdávať vďaku spolu s vami, že sa vaša viera stala nádejou a nádej stimuluje lásku. Viera, ktorú vzbudzuje Ježiš, je vierou schopnou snívať o budúcnosti a bojovať za ňu v súčasnosti.“ Nakoniec pápež povzbudil obyvateľov Bañado Norte, aby aj naďalej „boli misionári“, aby boli blížnymi najmä mladým a starším ľuďom“, „podporou pre mladé rodiny a tých, ktorí prechádzajú zložitým obdobím.“

Po príhovore Svätého Otca dvaja žiaci jednej zo Škôl stretnutia (Scolas occurrentes), podporovaných pápežom Františkom, ešte vystúpili so svojím svedectvom o skúsenostiach s pomocou chudobným. Asi hodinové stretnutie pápež ukončil modlitbou Otče náš, ktorej prvé slová sám vyslovil v jazyku gauraní, a všetkých požehnal.

-----------------------------------------------------------------

V nedeľu slávil pápež František svätú omšu v Ñu Guazú, uprostred zelene mestského parku, za účasti sedemstotisíc veriacich. Ide o miesto, na ktorom Ján Pavol II. v máji 1988 kanonizoval sv. Rocha Gonzálesa a spoločníkov, mučeníkov zo začiatku 17. storočia. Svätý Otec začal eucharistické slávenie z dnešnej 15. nedele v cezročnom období o 10. hodine miestneho času (16.00). Počas liturgie opäť okrem španielčiny znel aj domorodý jazyk guaraní.

Za povšimnutie stojí, že pre túto príležitosť bol vyhotovený mimoriadny oltár (40x41m) v barokovom koloniálnom štýle, z 32 tisíc kukuričných klasov, z kokosových orechov, tekvíc a ďalších druhov sezónneho ovocia. Ide o tradíciu Svätého týždňa v Tañarandy, lokalite neďaleko mesta San´Ignazio, v provincii Misiones, niekdajšej jezuitskej redukcie Paraguaja. Po stranách oltára boli vyobrazenia sv. Františka z Assisi a sv. Ignáca z Loyoly, na počesť františkánskych a jezuitských misií, ktoré predstavovali prvotnú evanjelizáciu veľkej časti územia Paraguaja.

Projekt tohto monumentálneho obrazu z plodov rastlín, širokého 40 metrov a vysokého 41 metrov s veľkým krížom v hornej časti, bol realizovaný podľa návrhu umelca Kokiho Ruiza. Celý bol vytvorený v meste Sant´Ignazio, 226 km južne od hlavného mesta, a potom prepravený v troch častiach do parku Ñu Guazú. Po stranách oltára sú ikony sv. Františka z Assisi a sv. Ignáca z Loyoly, na počesť františkánskych a jezuitských misií, ktoré predstavovali prvotnú evanjelizáciu veľkej časti územia Paraguaja. Obrazy sú vytvorené zo zŕn kukurice, tekvicových a slnečnicových semienok a ďalších rastlín. Približne 32.000 kukuričných klasov podarovali na tento cieľ viaceré obce z okolia. Veľkosť oltára je dvojnásobná v porovnaní s oltárom tradične používaným vo Svätom týždni v Tañarandy. Na jeho realizácii sa podieľalo veľa ľudí, vrátane mnohých detí, ktoré prispeli dekoráciou viac ako 160 tisíc kokosových škrupín.

Po slávení Eucharistie, ktoré boli špeciálne upravené pre skladovanie, venované a rozdelené medzi rôzne inštitúcie, ktoré sa zaoberajú najviac znevýhodnenými sociálnymi skupinami v okolí.

V homílii Svätý Otec hovoril o evanjelizácii, ktorá nespočíva v prvom rade v stratégiách a programoch, ale v jednoduchej pohostinnosti. Vychádzal zo slov Žalmu 85 o dôvere, ktorá prýšti z viery, že môžeme počítať s Božou milosťou, ktorá vždy „pretvorí a zavlaží našu zem“. Podľa slov z Markovho evanjelia (6,7-13) pripomenul inštrukcie Ježiša učeníkom pre evanjelizáciu: „Ježiš, ako dobrý učiteľ, pedagóg, ich posiela žiť pohostinnosť. Hovorí im: «Zostaňte tam, kde vás príjmu». Posiela ich učiť sa jednu zo základných charakteristík veriaceho spoločenstva. Mohli by sme povedať, že kresťan je ten, kto sa naučil prichýliť, kto sa naučil prijať vľúdne.“

„Cirkev je matka s otvoreným srdcom, ktoré vie vľúdne privítať, prijať, zvlášť toho, kto potrebuje väčšiu starostlivosť, kto je vo väčších ťažkostiach. Cirkev, ako ju chcel mať Ježiš, je domom pohostinstva. A koľko dobra môžeme urobiť, ak sa odhodláme učiť sa túto reč pohostinnosti, túto reč vľúdneho prijatia! Koľké rany, koľká beznádej sa môže ošetrovať v príbytku, kde sa človek môže cítiť prijatý. Preto je potrebné mať dvere otvorené, predovšetkým dvere srdca.“

* * *

Plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri slávení svätej omše v nedeľu 12. júla 2015 na priestranstve parku „Campo grande de Ñu Guazú“ v paraguajskom hlavnom meste Asunción, s liturgickým formulárom 15. nedele v cezročnom období, s čítaniami Am 7,12-15, Ž 85,9-14, Ef 1,13-14, Mk 6,7-13.

„Pán nám dá dážď a svoje plody vydá naša zem“, tak hovorí žalm (porov. Ž 85,13). Toto sme pozvaní sláviť, to tajomné spoločenstvo medzi Bohom a jeho ľudom, medzi Bohom a nami. Spoločenstvo, ktoré dáva vždy ovocie, dáva vždy život. Táto dôvera prýšti z viery, vedieť, že môžeme počítať s jeho milosťou, ktorá vždy pretvorí a zavlaží našu zem.

Dôvera, ktorej sa učíme, ku ktorej sa vychovávame. Dôvera, ktorá sa rozvíja v lone spoločenstva, v živote rodiny. Dôvera, ktorá sa stáva svedectvom na tvárach mnohých, ktorí nás pobádajú k nasledovaniu Ježiša, aby sme boli učeníkmi Toho, ktorý nikdy nesklame. Učeník sa cíti byť pozvaný mať dôveru, cíti sa byť pozvaný Ježišom k priateľstvu s ním, zdieľať jeho údel, zdieľať jeho život. „Už vás nenazývam sluhami, nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15,15). Učeníci sú tí, ktorí sa učia žiť v dôvere Ježišovho priateľstva.

A evanjelium nám hovorí o tomto učeníctve. Predstavuje nám preukaz totožnosti kresťana. Jeho prezentačný list, jeho kredity.

Ježiš povoláva svojich učeníkov a posiela ich dávajúc im jasné, presné pravidlá. Vyzýva ich k istému súboru postojov a spôsobov správania, ktoré majú mať. A neraz sa nám môžu zdať prehnané alebo nezmyselné; postoje, ktoré by bolo ľahšie čítať symbolicky alebo „duchovne“. Ale Ježiš je veľmi jasný. Nehovorí im: „Robte to nejakým spôsobom“ alebo „robte, čo môžete“.

Pripomeňme si spoločne tieto odporúčania: „Neberte si na cestu nič okrem palice: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze... zostaňte v dome, kde vás prichýlia“ (porov. Mk 6,8-11). Mohlo by sa to zdať niečím nemožným.

Mohli by sme sa sústrediť na slová „chlieb“, „peniaze“, „kapsa“, „palica“, „sandále“, „šaty“. A bolo by to oprávnené. Ale zdá sa mi, že je tu jedno kľúčové slovo, ktoré by sa mohlo minúť bez povšimnutia vzhľadom na intenzitu toho, čo som vymenoval. Centrálne slovo v kresťanskej duchovnosti, v skúsenosti učeníctva: pohostinnosť. Ježiš, ako dobrý učiteľ, pedagóg, ich posiela žiť pohostinnosť. Hovorí im: „Zostaňte tam, kde vás príjmu“. Posiela ich učiť sa jednu zo základných charakteristík veriaceho spoločenstva. Mohli by sme povedať, že kresťan je ten, kto sa naučil prichýliť, kto sa naučil prijať vľúdne.

Ježiš ich neposiela ako mocných, ako vlastníkov, vodcov, vystrojených zákonmi, normami; naopak, naznačuje im, že cestou napredovania kresťana je jednoducho pretvárať srdce - to svoje, a pomáhať pretvárať srdcia tých druhých. Učiť sa žiť iným spôsobom, s iným zákonom, s inou normatívou. A prejsť od logiky egoizmu, uzatvorenia sa, konfliktu, rozdelenia, nadradenosti, k logike života, nezištnosti, lásky. Od logiky nadvlády, útlaku, manipulácie, k logike pohostinnosti, prijatia a starostlivosti.

Sú tu v hre dve logiky, dva spôsoby ako pristupovať k životu, ako pristupovať k poslaniu.

Koľkokrát máme na mysli poslanie na základe plánov, programov. Koľko krát si predstavujeme evanjelizáciu ako točiacu sa okolo tisícov stratégií, taktík, manévrov, trikov, snažiac sa obrátiť osoby našimi argumentáciami. Dnes nám to Pán hovorí veľmi zreteľne: v logike evanjelia sa nepresviedča argumentovaním, stratégiami, taktikami, ale jednoducho učením sa byť pohostinnými, vedieť prichýliť.

Cirkev je matka s otvoreným srdcom, ktoré vie vľúdne privítať, prijať, zvlášť toho, kto potrebuje väčšiu starostlivosť, kto je vo väčších ťažkostiach. Cirkev, ako ju chcel mať Ježiš, je domom pohostinstva. A koľko dobra môžeme urobiť, ak sa odhodláme učiť sa túto reč pohostinnosti, túto reč vľúdneho prijatia! Koľké rany, koľká beznádej sa môže ošetrovať v príbytku, kde sa človek môže cítiť prijatý. Preto je potrebné mať dvere otvorené, predovšetkým dvere srdca.

Pohostinnosť voči hladnému, smädnému, cudzincovi, nahému, chorému, zajatcovi (porov. Mt 25,34-37), voči malomocnému, ochrnutému. Pohostinnosť voči tomu, kto nezmýšľa ako my, kto nemá vieru alebo ju stratil. A neraz z našej viny. Pohostinnosť voči prenasledovanému, nezamestnanému. Pohostinnosť voči odlišným kultúram, na ktoré je táto paraguajská zem tak bohatá. Pohostinnosť voči hriešnikovi, pretože aj každý jeden z nám ním je.

Toľkokrát zabúdame, že existuje zlo, ktoré predchádza naše hriechy, ktoré prichádza skôr. Existuje istý koreň, ktorý zapríčiňuje toľké, ale toľké škody, ktorý mlčky pustoší mnohé životy. Existuje isté zlo, ktoré si pozvoľna robí hniezdo v našom srdci a „konzumuje“ našu životaschopnosť: samota. Samota, ktorá môže mať mnohé príčiny, mnohé pohnútky. Ako ničí život a ako nám škodí! Oddeľuje nás od ostatných, od Boha, od spoločenstva. Uzatvára nás v sebe samých. Preto to, čo je vlastné Cirkvi, tejto matke, nie je v prvom rade spravovať záležitosti, projekty, ale učiť sa bratstvu s ostatnými. Totiž práve bratstvo, ktoré prijíma vľúdne, je najlepším svedectvom toho, že Boh je Otec, pretože „podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35).

Týmto spôsobom nás Ježiš otvára pre novú logiku. Obzor plný života, krásy, pravdy, plnosti.

Boh nikdy nezatvára horizonty, Boh nie je nikdy pasívny tvárou v tvár životu, pasívny voči utrpeniu svojich detí. Boh sa nikdy nenechá prekonať v štedrosti. Preto nám posiela svojho Syna, daruje ho, odovzdáva, delí sa oňho; aby sme sa učili ceste bratstva, ceste daru. Toto je definitívne nový obzor, nové Slovo pre mnohé situácie vylúčenia, oddelenia, uzatvorenia, izolácie. Toto je Slovo, ktoré preráža ticho samoty.

A keď sme unavení, alebo keď sa úloha evanjelizovať stáva ťažkopádnou, je dobré pripomínať si, že život, ktorý nám Ježiš ponúka, dáva odpoveď na najvážnejšie potreby každej osoby, pretože všetci sme boli stvorení pre priateľstvo s Ježišom a pre bratskú lásku (porov. Evangelii gaudium, 265).

Jedna vec je istá: nemôžeme prinútiť nikoho, aby nás prijal, prichýlil; to je nepochybné a je to súčasť našej chudoby a našej slobody. Ale je rovnako isté, že nikto nemôže prinútiť ani nás, aby sme neboli prívetiví, pohostinní voči životu nášho ľudu. Nikto nás nemôže žiadať, aby sme neprijímali vľúdne a neujímali sa života našich bratov, predovšetkým života tých, ktorí stratili nádej a chuť žiť. Aké pekné je predstaviť si naše farnosti, spoločenstvá, kaplnky, kde sú kresťania, nie so zatvorenými dverami, ale ako opravdivé ohniská stretnutia medzi nami a s Bohom. Ako miesta pohostinnosti a vľúdneho prijatia.

Cirkev je m

( TK KBS, RV; ml ) 20150713016   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]