[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je piatok 26. 02. 2021   Meniny má Viktor       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  február  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Pápež František v Iraku
Cesta rehoľného povolania
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília pápeža Františka v Santa Cruz pri otvorení eucharistického kongresu
P:3, 09. 07. 2015 19:07, ZAH



Bolívia 9. júla (RV) Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, ktorú predniesol vo štvrtok 9. júla 2015 pri slávení Eucharistie na Námestí Krista Vykupiteľa v Santa Cruz pri príležitosti otvorenia 5. národného eucharistického kongresu, ktorý bude pokračovať v meste Tarija v duchu motta: «Chlieb, ktorý sa láme pre život sveta».

Prišli sme sem z rôznych miest, regiónov, krajín, aby sme slávili živú prítomnosť Boha medzi nami. Pred niekoľkými hodinami sme vyšli z našich domovov a komunít, aby sme mohli byť spolu ako svätý Boží ľud. Kríž a obraz misie nám v pamäti vyvolávajú spomienky na všetky komunity, ktoré sa zrodili v Ježišovom mene na tomto území a ktorých sme dedičmi.

V evanjeliu, ktoré sme práve počuli, bola opísaná situácia dosť podobná tej, ktorú teraz prežívame. Tak ako tých štyritisíc ľudí, aj my túžime počúvať Ježišovo slovo a prijať jeho život. Oni včera a my dnes, spoločne s Majstrom, Chlebom života.

Som pohnutý, keď vidím veľa matiek s deťmi na pleciach. Ako to robia aj mnohé z vás. Nesú na sebe život, budúcnosť svojho ľudu. Nesú dôvody svojej radosti a nádeje. Nesú požehnanie zeme v podobe ovocia. Nesú prácu vykonanú svojimi rukami. Rukami, ktoré utvárali prítomnosť a budú vytvárať výhľady do budúcnosti. Na svojich pleciach však nesú aj sklamania, smútok a horkosť, nespravodlivosť, ktorá ako sa zdá, nemá konca, a jazvy po nenaplnenej spravodlivosti. Nesú na sebe radosti a bolesti svojej zeme. Vy v sebe nesiete pamäť vášho ľudu. Pretože národy majú svoju pamäť, pamäť, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu, národy majú pamäť napredujúc na ceste.

Nejeden raz zakusujeme námahu tejto cesty. A nemálo krát nám chýbajú sily, aby sme nádej udržali živú. Koľkokrát prežívame situácie, ktoré chcú uspať našu pamäť a tak sa oslabuje nádej a postupne strácajú motívy k radosti. Tak sa nás začína zmocňovať smútok, ktorý sa stáva individualistickým, spôsobuje stratu pamäti, že sme milovaným ľudom, vyvoleným ľudom. Táto strata spôsobuje rozklad, spôsobuje, že sa uzatvárame pred druhými, osobitne pred najchudobnejšími.

Môže sa nám stať to, čo sa stalo apoštolom, keď videli to množstvo ľudí, čo tam boli. Požiadali Ježiša, aby ich rozpustil, aby ich poslal domov, pretože nebolo možné dať sa najesť všetkým týmto ľuďom. Zoči-voči toľkým situáciám hladu vo svete môžeme povedať: „Prepáčte, nesedia nám účty, nevychádza nám to.“ Je nemožné čeliť týmto situáciám, a tak nám beznádej ovládne naše srdce.

V srdci plnom beznádeje sa ľahko stane, že priestor zaberie logika, ktorá sa snaží presadiť v celom dnešnom svete. Logika, ktorá chce premeniť všetko na predmet výmeny, všetko na predmet konzumu, o všetkom sa dá zjednávať. Logika, ktorá chce nechať miesto iba niekoľkým a vyhodí všetkých ostatných, ktorí neprodukujú, ktorí nie sú považovaní za schopných a hodných, pretože na pohľad „nám neprispievajú k našim účtom“. A Ježiš nám opätovne hovorí: „Nie je nutné vylúčiť ich, nie je nevyhnutné, aby odišli, vy im dajte jesť“.

Je to pozvanie, ktoré dnes silno zaznieva aj nám: „Nie je nutné niekoho vylúčiť, nie je nutné, aby niekto odišiel, dosť bolo odhadzovania, vy sami im dajte jesť“. Ježiš to opakovane hovorí nám tu na námestí. Ježišova vízia neakceptuje logiku, pohľad, ktorý vždy prestriháva niť toho, kto je slabý, kto je núdzny. Prijímajúc výzvu, on sám nám dáva príklad a ukazuje nám cestu. Je to akt vyjadrený v troch slovách: berie do rúk trochu chleba a zopár rýb, požehnáva ich, rozdeľuje a dáva ich učeníkom, aby ich rozdelili medzi ostatných. Toto je cesta zázraku. Celkom iste tu nejde o mágiu, ani o modloslužbu. Ježiš cez tieto tri skutky dokáže premeniť logiku odhadzovania na logiku spoločenstva, na logiku komunity. Chcel by som teraz krátko vysvetliť každý z týchto troch skutkov.

Berie. Východiskovým bodom je, že veľmi vážne berie život svojich blízkych. Pozrie sa im do očí a pochopí ich život, ich pocity. V tých pohľadoch vidí to, čo rezonuje a to, čo prestalo rezonovať v pamäti a srdci jeho ľudu. Uvažuje nad tým a vyhodnocuje. Vyhodnocuje všetko to, čo dobré môžu ponúknuť, všetko dobro na ktorom sa ako na základe môže stavať. Ale nehovorí o predmetoch, alebo o kultúrnych hodnotách, či o myšlienkach, ale hovorí o ľuďoch. Najopravdivejšie bohatstvo spoločnosti sa meria životom jej ľudí, meria sa jej starými ľuďmi, schopnými odovzdávať svoju múdrosť a pamäť národa mladším. Ježiš nespochybňuje dôstojnosť nikoho, s ospravedlnením, že nemá čo dať, alebo o čo sa podeliť. Berie všetko ako príde.

Požehnáva. Ježiš ich berie do rúk, a dobrorečí Otcovi, ktorý je na nebesiach. Vie, že tieto dary sú Božím darom. Preto k nim nepristupuje ako „k hocakej veci“, keďže celý život, celý tento život je ovocím milosrdnej lásky. On si to uvedomuje. Ide za jednoduché zdanie a v geste dobrorečenia, vo chválach, prosí Otca o dar jeho Ducha Svätého. Požehnávanie so sebou prináša tento dvojitý pohľad, na jednej strane poďakovanie a na druhej moc premieňať. Znamená to, že život je vždy darom, a keď je tento dar vložený do Božích rúk, získava silu znásobovať sa.

Dáva. U Ježiša niet ničoho, čo by vzal do rúk, že by to nebolo zároveň aj požehnaním; a niet požehnania, ktoré by nebolo dávaním. Požehnanie je vždy aj poslaním, má cieľ deliť sa, podeliť sa s tým, čo bolo prijaté, pretože iba v dávaní, v delení sa nachádzame ako ľudské osoby prameň radosti a zakusujeme spásu. Je to dávanie, ktoré chce obnoviť pamäť, že sme svätým ľudom, ľudom pozvaným priniesť radosť spásy. Ruky, ktoré Ježiš zdvíha, aby dobrorečil Bohu, sú tie isté, ktoré rozdávajú chlieb hladnému zástupu. A môžeme si teraz predstaviť, ako si z ruky do ruky podávali chlieb a ryby, pokiaľ sa nedostali až k tým najvzdialenejším. Ježiš dokáže vytvoriť medzi nimi jednotný pohyb: každý sa delil s tým, čo prijal, a tak to premieňal na dar pre ďalších. Tak sa stalo, že sa všetci nasýtili a dokonca aj zvýšilo: pozbierali to do siedmich košov. Pamäť, ktorá je pevne uchopená, požehnaná pamäť, obetovaná pamäť vždy zasycuje ľud.

Eucharistia je tým „chlebom, ktorý sa láme pre život sveta“, ako uvádza motto 5. eucharistického kongresu, ktorý dnes otvárame a ktorého dejiskom bude Tarija. Práve sviatosť prijímania (sviatosť spoločenstva) nám pomáha vyjsť z individualizmu, aby sme spoločne žili nasledovanie a dáva nám istotu, že to čo vlastníme a to čím sme, ak je to prijaté, požehnané a obetované, sa prostredníctvom Božej moci, mocou jeho lásky stáva chlebom života pre druhých.

Cirkev slávi Eucharistiu, slávi pamiatku Pána, Pánovo utrpenie, pretože Cirkev je komunitou, ktorá je pamätlivá. Preto vo vernosti poslaniu Pána vždy a znova opakuje: «Toto robte na moju pamiatku» (Lk 22,19). Aktualizuje, robí reálnym, z generácie na generáciu, v najrôznejších kútoch našej zeme, tajomstvo Chleba života. Sprítomňuje ho a ponúka nám ho. Ježiš chce, aby sme boli účastní na jeho živote a aby sa prostredníctvom nás rozmnožoval v našej spoločnosti. Nie sme izolovanými, oddelenými osobami, ale sme ľudom pamäte, ktorá sa aktualizuje a neustále rozdáva.

Život, ktorý vytvára pamäť potrebuje iných, vzťahy, stretnutie, reálnu solidaritu, ktorá bude schopná vstúpiť do logiky prijatia, požehnávania a dávania, do logiky lásky.

Mária, ako mnohé z vás, niesla v sebe pamäť svojho ľudu, život svojho Syna a na sebe samej zakúsila Božiu veľkosť, ohlasujúc s radosťou, že On «nasycuje hladných dobrými vecami» (por. Lk 1,53), nech je ona dnes našim príkladom, aby sme vložili svoju dôveru v dobrotu Pána, ktorý koná veľké diela s malými vecami, prostredníctvom pokory svojich služobníkov. Nech sa tak stane.

Preložila: Slovenská redakcia VR

( TK KBS, RV; ml ) 20150709027   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]