Vatikán 3. júla (RV) V túto nedeľu sa začne apoštolská cesta pápeža Františka do Latinskej Ameriky. Tisíce a tisíce ľudí troch krajín - Ekvádor, Bolívia a Paraguaj - sú v radostnom očakávaní. Deviata zahraničná cesta znamená sedem presunov lietadlom, 22 príhovorov a jej hlavnou témou bude radostné ohlasovanie evanjelia. O význame cesty, ktorá sa uskutoční v dňoch od 5. do13. júla, hovorí pre Vatikánske televízne centrum štátny sekretár kardinál Pietro Parolin.„Myslím si, že pre pochopenie významu tejto cesty, ktorá je najdlhšou cestou tohto pontifikátu, musíme asi vychádzať zo samotných slov pápeža. Slov, ktoré vyslovil v Bazilike sv. Petra 12. decembra minulého roka pri príležitosti sviatku Panny Márie Guadalupskej. Pápež použil známe vyjadrenie svojho predchodcu Jána Pavla II., keď definoval Latinskú Ameriku ako kontinent nádeje. Vysvetlil to takto, citujem jeho slová: ‚Prečo kontinent nádeje? Pretože od neho sa očakávajú nové modely rozvoja, ktoré spájajú kresťanskú tradíciu a kultúrny pokrok, spravodlivosť a rovnosť so zmierením, rozvoj vedy a technológie s ľudskou múdrosťou, plodné utrpenie s radosťou nádeje.‘ Toto je tak trochu fyziognómia Latinskej Ameriky a tiež troch krajín, ktoré sa Svätý Otec chystá navštíviť.“
Dokument z Aparecídy má v sebe hlavné body učiteľského úradu pápeža Františka: prvenstvo milosti, milosrdenstvo, apoštolskú odvahu... Akú úlohu hrá, alebo môže hrať táto časť sveta v Cirkvi a aké impulzy môže ponúknuť svetovej politike?
„Áno, Latinská Amerika je kontinentom v pohybe, kde sa dejú zmeny, zmeny na kultúrnej, ekonomickej, politickej úrovni. Počas týchto desaťročí sa mohla tešiť veľmi pozitívnej fáze, ktorá umožnila mnohým ľuďom dostať sa z chudoby, vymaniť sa z biedy a extrémnej chudoby a postupne sa začleniť do strednej vrstvy. Na druhej strane sú tam tiež výrazné fenomény urbanizácie - napríklad, keď pomyslíme na veľkomestá Latinskej Ameriky - a niektoré ďalšie javy súvisiace s globalizáciou, ktorá je jednoznačne postrehnuteľná aj v tejto časti sveta.
Takže, tvárou v tvár týmto scenárom, ktoré tiež vedú k postupnej sekularizácii latinskoamerickej spoločnosti, hoci spôsobmi, ktoré nie sú jednoducho porovnateľné so sekularizáciou západného sveta, tu zoči-voči týmto nových scenárom sa Cirkev vydala na cestu pastoračnej konverzie, zvolila si misijnú cestu, cestu misijného záväzku a v tomto zmysle sa môže stať vzorom pre mnohé iné časti sveta. A povedal by som, že toto je ten príspevok a vidíme to aj v učiteľskom úrade pápeža. Tohto magistéria, ktoré má svoje korene práve v Aparecíde a ktoré je dnes ponúknuté celej univerzálnej Cirkvi.
A z politického hľadiska, povedal by som, že na Latinskú Ameriku možno hľadieť ako na skutočné laboratórium, kde sa hľadajú a skúšajú nové modely participácie, najreprezentatívnejšie formy, ktoré by dali hlas aj skupinám obyvateľstva, ktoré sa azda až doteraz nedostali dostatočne k slovu. A jedným spôsobom je hľadanie vlastnej cesty k demokracii, s prihliadnutím na osobitosti týchto krajín a s ohľadom na zosúladenie účasti všetkých: čiže ide tu o pluralizmus, o slobody – o základné slobody, o dodržiavanie ľudských práv.“
Cirkev v Ekvádore zohráva dôležitú úlohu pri formovaní občianskej spoločnosti, najmä ako kritické svedomie tvárou v tvár stále sa opakujúcim pokusom o narušenie inštitúcie rodiny a posvätnosti života. Aké sú problémy, ktorým čelí dnešná cirkev v Ekvádore a čo očakáva od tejto návštevy?
„Cirkev všeobecne naďalej zohráva prorockú úlohu tvárou v tvár tomu, čo sám pápež nazval ‚ideologickou kolonizáciou‘, to znamená zoči-voči týmto pokusom vnútiť modely, ktoré nielenže nie sú prijateľné pre étos a tradície národov, ale často majú tendenciu rozvrátiť národy samotné. Je to takpovediac front rodiny a života; hlavný front, na ktorom sa snažia tieto ideologické kolonizácie presadiť. Takže Cirkev musí naďalej hlásať evanjelium, ktoré je práve dobrou zvesťou aj vo vzťahu k rodinám a životu v tejto situácii, v ktorej sa nachádza. (...) V minulom roku 2014 biskupi vydali pastiersky list, v ktorom sa snažili opísať, aká je úloha Cirkvi v spoločnosti a usilovali sa tiež definovať, čo sa myslí pod zdravou laicitou, pod pravou laicitou. Cirkev žiada len to, aby mohla plniť svoje vlastné poslanie, čo prispieva k dobru spoločnosti, čo prispieva k demokratickej diskusii, čo prispieva k rozvoju každej ľudskej osoby a predovšetkým zraniteľnejších skupín.
V Bolívii bude pápež František prijatý prezidentom Evom Moralesom, s ktorým zdieľa rôzne obavy: myslíme napríklad na pozornosť voči chudobným vo svetovom kontexte ovládanom financiami; na ochranu životného prostredia. Bude príležitosť pre opätovné pripomenutie zodpovednosti medzinárodného spoločenstva?
„Pápež to už vyjadril v mnohých svojich prejavoch a najmä v poslednej encyklike, Laudato si’. A aké sú teda tieto výzvy? Výzva na ochranu stvorenia, toho ‚spoločného domu‘, ako ho nazýva pápež; výzva k sociálnej spravodlivosti; výzva usilovať sa o pokoj, ktorý by rešpektoval práva všetkých; výzva k spoločnosti, ktorá by viac zahŕňala chudobných, k boju proti extrémnym formám chudoby, aby bola uznávaná dôstojnosť každého človeka; a potom tiež rešpektovanie toho, čo je kultúrnou identitou každej krajiny, v protiklade k tomuto trendu globalizácie a uniformovania všetkého; a výzva zabrániť tomu, že by sa aj sociálne vzťahy komercializovali, ale aby zostali so svojou funkciou bohatstva každého účastníka.“
A napokon tretia etapa cesty, Paraguaj, kde bude pápež František pútnikom, ‚misionárom‘ - ako povedali biskupi krajiny, keď ohlásili návštevu -, ktorý chce sprevádzať tento ľud v jeho trojročnom programe venovanom evanjelizácii rodiny. Takže rodina bude opäť v centre pozornosti.
„V tomto prípade to opäť bude práve táto centrálnosť rodiny. Pápež sa pridá k putovaniu miestnych cirkví. Tu tiež chce stáť po boku cirkvi Paraguaja počas jej trasy katechetického a misionárskeho putovania, ktoré je v týchto troch rokoch zamerané predovšetkým na rodinu. Rodinu, ktorá odráža latinskoamerickú rodinu, ktorá má veľa hodnôt. Napríklad Paraguaj má rodiny stále silné a početné, je jednou z najmladších krajín na svete. A potom by som rád zdôraznil úsilie krajiny osobitne na úrovni ústavy, o úctu k životu od jeho začiatku až po jeho koniec, ale samozrejme má to veľa slabín. Napríklad rodiny s jedným rodičom, kde matka je sama a prakticky nesie plnú váhu rodiny; otázka nezamestnanosti alebo čiernej práce, čo samozrejme ovplyvňuje stabilitu a normálny život rodín; aj téma drog, ktoré destabilizujú mnoho rodín. No tvárou v tvár tejto situácii pápež chce prejaviť blízkosť všetkým rodinám, najmä tým, ktoré trpia pre niektorú z týchto príčin, aby ich povzbudil ísť ďalej.“
