TK KBS

Dnes je utorok 22. 01. 2019   Meniny má Zora       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  január  >>
poutstštpisone
 123456
78910111213
14151617181920
21222324252627
28293031   

  Top témy
Všetky
SDM Panama
Pápež v SAE

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Generálna audiencia: "Temnota smútku je v rodine konfrontovaná s láskou"
P:3, 17. 06. 2015 12:45, ZAH



Vatikán 17. júna (RV) Pápež František venoval katechézu dnešnej generálnej audiencie vzťahu medzi rodinou a smútkom nad stratou milovaného človeka, a tiež vzťahu medzi zničujúcou bolesťou a vierou, ktorá dáva nádej. V závere audiencie vyslovil apel v súvislosti so štvtkovým publikovaním encykliky „Laudato si´“ a pripomenul aj sobotný Svetový deň utečencov.

V 19. pokračovaní cyklu katechéz o rodine vychádzal Svätý Otec z úryvku Evanjelia podľa Lukáša (7, 11) o vzkriesení Naimského mládenca: «Ježiš potom išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!" Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!" Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke.» V nadväznosti na tieto slová Svätý Otec poznamenal: „Je to veľmi dojemná scéna, ktorá nám ukazuje Ježišov súcit s tými, ktorí trpia“, a tiež „Ježišovu moc nad smrťou.“

Spomenúc niekoľko ťažkých skúseností straty, o ktoré nie je ušetrená nijaká rodina, a ťažkých otázok, ktoré sa v takých chvíľach vynárajú a zostávajú bez odpovede, Svätý Otec nasmeroval pohľad na perspektívu vzkriesenia v Božom ľude a na milosť jeho súcitu, ktorý nám je darovaný v Ježišovi. „Mnoho rodín dokazuje, že smrť nemá posledné slovo, a to je skutočný prejav viery. Zakaždým, keď rodina smútiac - aj ťažko - nájde silu udržať si vieru a lásku, ktorá nás spája s tými, ktorých milujeme, bráni už teraz, aby si smrť zobrala všetko. Temnota smrti je konfrontovaná s intenzívnejším pôsobením lásky.“ Svätý Otec na posilnenie pohľadu kresťanskej nádeje pripomenul poslednú vetu z čítaného úryvku evanjelia: «Ježiš ho vrátil jeho matke.» A dodal: „Toto je naša nádej! Všetkých našich blízkych, ktorí sú preč, všetkých, nám Pán vráti a my sa s nimi stretneme. A táto nádej nesklame!“

**

Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca:

„Milí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes, pokračujúc v katechézach o rodine, sa priamo inšpirujeme udalosťou vyrozprávanou evanjelistom Lukášom, ktorú sme práve počuli (porov. Lk 7,11-15). Ide o veľmi dojemnú scénu, ktorá nám ukazuje Ježišov súcit s trpiacim – v tomto prípade s vdovou, ktorej umrel jediný syn –, ako i Ježišovu moc nad smrťou.

Smrť je skutočnosť, ktorá sa bez výnimky dotýka každej rodiny. Tvorí súčasť života. No predsa, akonáhle sa smrť dotkne rodinných citov, už sa nám viac nezdá byť až tak prirodzená. Prežiť svoje vlastné deti je pre rodičov niečo obzvlášť skľúčujúce, čo protirečí základnej povahe vzťahov dávajúcich zmysel samotnej rodine. Stratiť syna či dcéru je akoby sa zastavil čas: zrazu sa otvorí priepasť, ktorá pohltí tak minulosť, ako i budúcnosť. Smrť, ktorá od nás odlučuje maličké či mladé dieťa, je akoby fackou danou prísľubom, darom a obetám lásky, ktoré boli s radosťou dávané nami zrodenému životu. Veľakrát prichádzajú na svätú omšu do Svätej Marty rodičia s fotkou svojho syna, svojej dcéry, dieťatka, chlapca, dievčaťa a hovoria mi: „Odišiel, odišla nám“. A ten pohľad je veľmi bolestný. Smrť dojíma a o to viac, ak ide o smrť vlastného dieťaťa. Celá rodina zostáva akoby paralyzovaná, akoby onemela. Niečím podobným trpí i dieťa, ktoré stratiac jedného či oboch rodičov, zostalo samo. Otázky typu: „Kde je ocko? Kde je mamka?“ – „V nebi.“ – „Ale prečo ho nevidím?“, prezrádzajú hlboké utrpenie v srdci dieťaťa. Ono zostalo samo. Prázdno z osamotenosti, ktoré sa v ňom otvára, je o to bolestivejšie, že dieťa nemá dostatočnú, či žiadnu, skúsenosť, aby mohlo pomenovať to, čo sa v jeho živote udialo. „Kedy sa vráti ocko? Kedy mama?“ Čo na to odpovedať? A dieťa trpí ďalej. Takáto je smrť v rodine.

V týchto prípadoch je smrť čiernou dierou otvárajúcou sa v živote rodiny, na ktorú nedokážeme dať nijaké vysvetlenie. Niekedy sa smrť dokonca dáva za vinu Bohu. Koľko ľudí je vtedy nahnevaných na Boha – a ja ich chápem – a žalujú sa: „Prečo si mi vzal syna, dcéru? Boh nie je, Boh neexistuje! Prečo si to len urobil?“ Veľakrát to môžeme počuť. Avšak tento hnev je častokrát výlevom veľkej bolesti srdca – strata syna či dcéry, otca či matky je veľkou bolesťou. A táto sa v rodinách odohráva sústavne. Smrť vytvára v týchto prípadoch – ako som už povedal – veľkú dieru.

No fyzická smrť má i svojich „komplicov“, ktorí sú od nej ešte horší; ide o nenávisť, závisť, pýchu, chamtivosť. Celkovo povedané, ide o hriech sveta, ktorý je v službách smrti a robí ju ešte bolestivejšou a nespravodlivejšou. Rodinné zväzky tu vystupujú ako obete vopred predurčené a bezbranné voči takýmto smrti dopomáhajúcim silám, sprevádzajúcim dejiny ľudstva. Myslí sa tu na absurdne ponímanú „normálnosť“, kedy – v určitých momentoch a na určitých miestach – sú udalosti, ktoré pridávajú smrti na hrôze, vyprovokované nenávisťou a vlažnosťou človeka. Pán nech nás chráni, aby sme si na niečo také zvykli!

Vďaka milosti súcitu, ktorý nám je darovaný v Ježišovi, mnohé rodiny v Božom ľude skutkami preukazujú, že smrť nemá posledné slovo. A toto je ozajstný postoj viery. Zakaždým, keď smútiaca rodina – i keď je žiaľ príliš veľký – nájde silu zachovať si vieru a lásku, ktoré nás spájajú s tými, ktorých milujeme, zabraňuje už teraz smrti, aby nám zobrala všetko. Temnote smrti sa má čeliť intenzívnejšími skutkami lásky. «Bože môj, rozjasni moje temnoty!» je invokácia z večernej liturgie. Vo svetle zmŕtvychvstania Pána, ktorý nikoho z tých, ktorých mu zveril Otec, neopúšťa, môžeme smrti vziať jej „osteň“ – použijúc slová sv. Pavla (1 Kor 15,55); môžeme zabrániť, aby tak svojím jedom otrávila náš život, aby zmiatla naše city a uvrhla nás do ešte väčšej temnoty.
V tejto viere, vediac že Pán premohol smrť raz a navždy, sa potom môžeme utešovať navzájom. Naši milovaní sa nestratili v temnote ničoty: nádej nás uisťuje o tom, že sú v dobrých a mocných rukách Boha. Láska je silnejšia než smrť. A preto riešením je nechať rásť lásku, upevňovať ju, a ona nás povedie až po ten deň, keď bude z očí zotretá každá slza, keď „už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti“ (Zjv 21,4). Ak sa budeme podopierať o takúto vieru, skúsenosť žiaľu môže dať vzrast silnejšej solidarite v rodinných zväzkoch, môže nás viac otvoriť voči bolesti iných rodín, môže vytvoriť nové bratstvo s rodinami, ktoré sa rodia či opätovne zažívajú prerod v nádeji. Zrodiť sa a znovuzrodiť v nádeji je možné len vo viere. Chcel by som tu podčiarknuť poslednú vetu z evanjelia, ktoré sme dnes počuli. Po tom, čo Ježiš prinavrátil život mladíkovi, synovi matky-vdovy, evanjelium hovorí: „A Ježiš ho vrátil jeho matke“. Práve toto je našou nádejou! Všetkých našich drahých, čo nás predišli do večnosti, všetkých nám Pán vráti a my sa s nimi budeme môcť stretnúť. Táto nádej nesklame! Dobre si zapamätajme toto Ježišovo gesto: „A Ježiš ho vrátil jeho matke“, lebo tak Pán učiní i so všetkými našimi drahými z našej rodiny!
Táto nádej nech nás chráni pred nihilistickou ideou smrti, ako i pred falošnou útechou sveta, aby kresťanská pravda „neriskovala, že sa zmieša s mytológiami rôzneho druhu, poddajúc sa starovekým či moderným rituálom poverčivosti“ (Benedikt XVI., Anjel Pána z 2 novembra 2008).

Je potrebné, aby dnes duchovní pastieri ako i všetci kresťania oveľa konkrétnejšie vyjadrovali zmysel viery v súvislosti so skúsenosťou žiaľu v rodine. Nemožno negovať právo na plač – naopak, v žiali je potrené plakať! Veď i Ježiš „zaslzil“ a „zachvel sa v duchu“ vidiac veľký žiaľ rodiny, ktorú miloval (Jn 11,33-37). Skôr môžeme čerpať z jednoduchého a silného svedectva všetkých tých rodín, ktoré v tvrdých chvíľach poznamenaných smrťou vedeli rozpoznať – z toho, čo podstúpil Pán – ukrižovaný a zmŕtvychvstalý – jeho neodvolateľný prísľub vzkriesenia z mŕtvych. Božia láska je silnejšia než smrť. A my s našou vierou sa máme stať aktívnymi spolupracovníkmi práve takejto lásky! Dobre si zapamätajme Ježišovo gesto: „A Ježiš ho vrátil jeho matke“, lebo tak sa stane i s našimi drahými a s nami samými, keď sa s nimi stretneme, keď v nás bude smrť definitívne porazená. Smrť je porazená Ježišovým krížom. A Ježiš v rámci rodiny vráti všetkých všetkým! Ďakujem vám.“

Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu


**

Pápež František v závere audiencie pripomenul, že vo štvrtok 18. júna bude zverejnená jeho encyklika „Laudato si´“, venovaná starostlivosti o stvorenie, o náš „spoločný dom” (o osobitnom apeli píšeme v osobitnej správe - pozn. TK KBS). V súvislosti s blížiacim sa Svetový deň utečencov, ktorý sa na podnet Organizácie Spojených národov slávi 20. júna, Svätý Otec poznamenal: „Modlime sa za mnohých bratov a sestry, ktorí hľadajú útočisko ďaleko od svojej vlasti, ktorí hľadajú domov, kde by mohli žiť bez strachu, aby boli vždy rešpektovaná ich dôstojnosť. Povzbudzujem konanie tých, ktorí im poskytujú pomoc, a vyjadrujem nádej, že medzinárodné spoločenstvo bude konať v súlade s tým, aby sa efektívne predchádzalo príčinám nútenej migrácie.“

Aktualizované: Štvrtok 18. 6. 2015 / 09:00



( TK KBS, RV jak; ml ) 20150617030   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 1222 x

[naspäť]





TV Lux | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019