TK KBS

Dnes je piatok 19. 07. 2019   Meniny má Dušana       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Emeritný biskup Štefan Vrablec: Stále mám čo dať, lebo som dostal
P:3, 24. 02. 2015 12:01, DOM



Bratislava 24. februára (TK KBS) Emeritný biskup Štefan Vrablec sa dožil deväťdesiatin. V rozhovore pre Katolícke noviny spomína na študijný a pracovný život v Ríme, naplnený službou v prospech Slovákov na celom svete. Pripomína si aj roky biskupskej služby na Slovensku. Rozhovor pri tejto príležitosti prinášame v plnom znení.

Otec biskup, v tomto mesiaci sa dožívate krásneho životného jubilea.
Za to Bohu vďaka.

Za čo predovšetkým Bohu ďakujete v týchto dňoch, keď rozmýšľate nad 90 rokmi prežitého života?
Za život sám, ktorý bol každý deň pre mňa bohatstvom. Pán Ježiš mi dával každý deň veľa, a ja som každý deň od neho prijímal, aby som potom mohol rozdávať.

Váš život je naplnený aktivitou, zmyslom. Začínal sa v obci Závod, kde ste sa narodili. Dá sa povedať, že meno Vrablec túto obec preslávilo. Čím bola vaša rodina zvláštna a požehnaná?
Naša rodina bola zvláštna tým, že môj otecko bol krčmár, modlitebník, ktorý sa predmodlieval v kostole, a apoštol. Keď sme išli napríklad na púť do Šaštína, on nás viedol. Spolu s mamičkou boli za to, aby som bol kňazom. Ešte ako žiak som sa pýtal mamičky, či súhlasí s tým, aby som sa stal kňazom. Ona sa len rozplakala a dala súhlas. Potom som išiel k oteckovi, ktorý práve pracoval vo vinohrade, a ten sa zastavil a povedal: „Ale dobre si to rozmysli.“

Štyria zo šiestich súrodencov ste boli povolaní jedinečným spôsobom.
Máme dvoch kňazov, dve rehoľné sestry a dvoch laikov. Boli sme siedmi súrodenci, ale siedma Anička v deň svojho krstu zomrela. K nej sa utiekam každý večer. Ona ja najsvätejšia z našej rodiny.

Ako prebiehali vaše študentské roky? Ako sa zrodila myšlienka ísť na štúdium teológie do Ríma?
Už v tercii či kvarte na gymnáziu som myslel na to, že povolenie od rodičov mám, takže môžem pokračovať v ceste ku kňazstvu. Najprv som chcel ísť do seminára v Bratislave, ale z finančných dôvodov som sa tam nedostal. Rozhodol som sa teda ísť do Nitry, kde študoval aj môj brat Jozef (prof. Jozef Vrablec, generálny vikár Nitrianskej diecézy a zakladateľ modernej slovenskej homiletiky, 1914 – 2003 – pozn. red.). V prvom ročníku na teológii bola hneď možnosť ísť do Ríma.

Bol to ešte legálny odchod na štúdiá. Išli ste s tým, že sa vrátite na Slovensko?
Samozrejme. Ale hneď ako sme prišli do Talianska, boli sme nútení začať uvažovať o svojej budúcnosti.

Aká bola situácia na Slovensku v čase vašej vysviacky?
V Ríme sme bývali v pápežskom kolégiu Nepomucenum. Tam sme boli až do kňazskej vysviacky. V tom čase sme už o návrate do vlasti neuvažovali. Na primíciách som nemal rodičov. Ani som im nedal požehnanie.

Ako ste pôsobili v Taliansku po vysviacke?
Bol som kaplánom a neskôr farárom a pokračoval som v doktorandskom štúdiu. V noci som chodieval zo svojej farnosti Goima di Zoldo vlakom do Ríma, kde som si cez deň vykonal študentské povinnosti, a potom naspäť. Doktorát som dosiahol a potom som rok navštevoval kurz na Gregoriánskej univerzite.

Potom ste pôsobili ako špirituál v seminároch. Ako ste sa dostali k práci v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme?
Keď som bol špirituálom v seminári v Assisi, pán biskup Hnilica ma pozval, aby som prišiel pracovať do Slovenského ústav sv. Cyrila a Metoda.

Tam ste pôsobili až do svojho návratu na Slovensko. Ako si spomínate na toto významné obdobie svojho života?
Robil som redaktora. Posielali sme knihy Slovákom na celom svete a sprostredkúvali sme im slovo Svätého Otca. Každú stredu sme boli na audiencii. Boli tam aj naši pútnici, ale nerozumeli po taliansky. My sme im tlmočili, čo Svätý Otec povedal Slovákom.

Viete približne, koľko kníh vyšlo v tomto období pre Slovákov? Odkiaľ ste získavali financie na túto prácu?
Z jedného titulu sme vydávali asi dvetisíc výtlačkov. Financie nám dávali predstavení, ktorí pôsobili v Ríme, ďalej združenie Renovabis a prispievali sme aj sami.

Mali ste aj spätnú väzbu zo Slovenska?
Najkrajšiu odozvu mám z Bánoviec nad Bebravou. Jednej panej som posielal balíček s knihami, a tá mi odpísala: Ďakujem vám, že ste mi vrátili nádej.

Určite ste publikačne pomáhali aj bratovi, pánu profesorovi Jozefovi Vrablecovi. Sám som jeho študent, a aj vašou zásluhou sa mohol dostať k literatúre, ktorá bola svetová, a mohol ju sprostredkovať nám študentom.
Keď som niečo zaujímavé mal, tak som mu to poslal. Navzájom sme si pomáhali.

Začali ste vydávať aj časopisy.
Najprv vznikli Hlasy z Ríma, potom Magnificat a Slovenský kňaz, ktorý sa neskôr premenoval na Diakonia.

Ako vnímate úlohu Ústavu sv. Cyrila a Metoda?
Ústav sa stal spojivom pre Slovákov na celom svete. To sa mi páčilo, že sme dali Slovákom, ktorí nevedeli po taliansky, po slovensky to, čo im Svätý Otec chcel povedať.

V Ríme ste prežili politickú zmenu v Československu, nával pútnikov zo Slovenska a v roku 1993 ste sa stali riaditeľom ústavu. Čo prinieslo pre vás toto obdobie, keď ste mali zodpovednosť za celý ústav?
Vtedy som mohol robiť to, čo som od malička chcel. V tejto pozícii som sa cítil dobre. Veľmi rád som sa venoval našim pútnikom. Keď prišli tri-štyri autobusy, umiestnili sme ich všetkých v našej kaplnke, tam bola kázeň, interpretácia slov z audiencie. Pútnici radi spomínali na agapé, kde sme ich vždy niečím ponúkli a vždy sme ich niečím obdarovali – knižočkou alebo ružencom. Bolo pekné, že pútnici mali možnosť aj vyspovedať sa po slovensky, kňazi študenti chodili pomáhať spovedať.

Po piatich rokoch tejto náročnej služby prišlo rozhodnutie Svätého Otca Jána Pavla II. vymenovať vás za biskupa. Čo by ste o tomto povedali?
Cítil som, že som spojený so Slovenskom a že patrím ako pomocník arcibiskupovi Sokolovi.

Stali ste sa teda pomocným biskupom Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Čo pre vás znamenal návrat – so skúsenosťou z Ríma, kde ste boli v centre diania – na Slovensko, ktoré začalo fungovať po zmene politického systému?
Uvedomoval si, že táto zmena v mojom živote znamená veľa pre Slovensko. Nerobil som sa pánom, ale chcel som využiť všetko, čo som mohol – kontakty, skúsenosti. Veľa vecí, ktoré sme začali v Ríme, sme mohli dokončiť tu na Slovensku.

Podarilo sa to?
Som presvedčený, že môj pobyt v Ríme a potom v Trnave mal zmysel. Nechcel som byť ako úradník. Cítil som, že tu niečo kvitne, rastie a ja som mohol byť pri tom.

Čomu ste sa ako pomocný biskup venovali?
Kde bolo treba, tam som pomáhal – ako pomocný biskup. Rád som napríklad chodil birmovať.

Čo vám prinášalo radosť?
Stretnutie s mladými ľuďmi a vôbec s ľuďmi. Raz som po skončení birmovky žehnal a jeden malý chlapec v náručí mamičky prišiel ku mne, prežehnal sa a potom on sám mne dal kríž na čelo. Ešte aj dnes to cítim, také to bolo krásne.

Po návrate ste sa stretli s bratom aj s rodnými sestrami, sestrami vincentkami. Ako ste prežívali stretnutie s nimi v slobode?
Rád som sa s nimi stretával, rád som bol tu v Nitre s bratom a so sestrou Reštitútou, ktorá potom zomrela, aj druhou sestrou Gallou, ktorá takisto neskôr zomrela. Toto miesto v provinciálnom dome vincentiek na Šindolke mi je veľmi blízke.

Rád ste počúvali bratove homílie?
Áno, a rád som ich čítal. Aj sme ich v Ríme vydávali.

Po zmene politického systému na Slovensku sa často uvažuje, čo mohla Cirkev urobiť ináč. Ako to vnímate pri príležitosti svojho jubilea?
Bol to normálny vývoj. Nemám túžby, že by malo byť niečo inak. Bol som rád, že sme tak rástli a rozvíjali sa.

Vnímate našu súčasnosť ako dobu, keď môžu kresťania opäť vydávať svedectvo?
Slovensko vydalo svedectvo počas komunizmu a vydáva ho aj dnes.

Prekvapila vás niečím staroba?
Nie. Beriem to tak, že Pán Boh je dobrý a stále mi dáva, aby som dával. Stále mám čo dať, pretože som dostal. Každý deň ďakujem Pánovi za to, čo mi v ten deň dal. Staroba mi už nedovoľuje čítať a písať, rýchlo sa unavím. Mal som ideu napísať dve knižočky – Dvaja bratia a Dve sestry. Mám totiž veľa listov, ktoré mi súrodenci písali. Už sa k tomu asi nedostanem.

Ako sa cítite na Šindolke?
Veľmi dobre. Mám už pozvanie od Pána Boha. Je to ako čakáreň, kde čakám, keď povedia moje číslo, aby som išiel ďalej.

Čo by ste popriali čitateľom Katolíckych novín?
Trpezlivosť, aby mohli tento môj rozhovor dočítať do konca. Som rád, že čitatelia majú Katolícke noviny. Doprial by som im, aby to pre nich nebol kus papiera, ktorý sa rozdrapí, ale duchovné zápisky, z ktorých môžu čerpať a ďalej dávať.

Zdroj: Katolícke noviny / Marian Šuráb



( TK KBS, KN, mš; ml ) 20150224032   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 1545 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019