Vatikán 23. februára (RV) "Jestvujú mučeníci dnes?" - je názov príspevku, ktorý spracoval slovenský kardinál Jozef Tomko. Vo svojom vysielaní ho priniesla Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu. Prinášame ho v plnom znení. *
V polovici februára 2015 prebehla v novinách a na obrazovkách správa o ukrutnej smrti dvadsaťjeden koptských pravoslávnych kresťanov, ktorých barbarsky zavraždili mohamedánski extrémisti v Líbyi. Pri umieraní opakovali iba slová: „Ježišu, pomôž mi“. Pápež František prijal správu o tejto brutálnej vražde s hlbokým smútkom a poznamenal: „Krv našich kresťanských bratov je svedectvom, ktoré k nám volá. Nezáleží na tom, či sú to katolíci, pravoslávni, kopti, alebo luteráni. Sú kresťanmi a krv je tá istá. Ich krv vyznáva Krista. Pamätajúc na týchto bratov, ktorí zomreli len kvôli tomu, že vyznávali Krista, chcem aby sme sa navzájom povzbudili v ekumenizme, ktorý dodáva odvahu k ekumenizmu krvi. Mučeníci patria všetkým kresťanom“.
Tento surový prípad je svedectvom, že mučeníctvo jestvuje aj dnes. My si ho často predstavujeme ako skutočnosť z prvých storočí kresťanstva, alebo z dôb šírenia viery medzi divokými obyvateľmi, o akom čítame v dejinách niektorých misionárov. Pozostatky mučeníkov si uctievame v našich kostoloch, často ako malé kúsky kostí, uložené pod oltármi a ako vzácne relikvie. Mnohí apoštoli a učeníci z prvej generácie po Ježišovej smrti zomreli mučeníckou smrťou. Mnohé mená sú nám známe a celá Cirkev ich uctieva. O sv. Petrovi vieme, že bol ukrižovaný hlavou k zemi a dnes je pochovaný v hlavnom kresťanskom chráme sveta; sv. Pavlovi sťali hlavu na mieste známom ako „Tre Fontane“ v južnej časti Ríma. Sv. Ján Nepomucký zahynul v rieke Vltave, kde ho zhodili z pražského mosta. Traja košickí mučeníci trpeli za vieru zas na našom Východe. Tak by sme mohli dlho rozprávať mučenícku históriu tých starších svätých, o ktorých sme počuli.
Ale nepretržitá reťaz mučeníkov prebieha celými dejinami Cirkvi až po naše časy. Keď som bol na čele katolíckych misií, tak nám každý mesiac hlásili priemerne dva mučenícke prípady. Pamätám sa, aký hlboký dojem na mňa urobili siedmi zabalzamovaní (vtedy) blahoslavení thajskí mučeníci, ktorých mučenícku smrť mi opísal očitý svedok, neskorší arcibiskup. Alebo postava blahoslaveného katechétu Petra To Rota, na Novej Guinei, o ktorom mi rozprával jeho spoločník, starý katechéta, práve v jaskyni, kde bol zavraždený pre vieru. 144 misionárov bolo zabitých pri strašnej masakre v Kongu v rokoch 1964 a nasledujúcich. Ani nehovoriac o mučeníkoch komunistických režimov: na Ukrajine z jedenástich desať zabitých biskupov, 1400 kňazov, 800 rehoľných sestier, státisíce odvlečených veriacich, ktorí sa nikdy viac nevrátili. Potom nasledujú ďalšie krajiny so svojimi mučeníkmi. Tu by sme mohli dlho pokračovať takmer bez prestávky. Dobre to aj o našej dobre povedal pápež Pavol VI., keď v homílii pri svätorečení ugandských mučeníkov tvrdil, že Cirkev prvého tisícročia sa zrodila z krvi mučeníkov a na konci druhého tisícročia sa ona opäť stala „Cirkvou mučeníkov“. Krvavá udalosť, ktorá sa v našich dňoch stala pred tvárou celého sveta, je len dnešným pokračovaním tejto histórie.
Mučeníctvo patrí aj k moderným dejinám Cirkvi, ba môžeme dokonca povedať, že mučeníci v istom zmysle tvoria dejiny Cirkvi. Krv mučeníkov dáva Cirkvi životnú silu. Ich smrť dáva život. To je vlastne „veľkonočné tajomstvo“, ktoré sa uskutočnilo v smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista a ktoré pokračuje v dejinách evanjelizácie. Už od začiatku Cirkev zakúsila túto zvláštnu historickú zákonitosť, ktorú Tertulián vyjadril vo svojom slávnom výroku: „sanguis martyrum – semen christianorum“, čiže: „krv mučeníkov je semenom nových kresťanov“.
Čo však rozumieme ako ozajstné mučeníctvo? Je to každá krvavá príhoda, alebo každá ťažká choroba ? Výraz „mučeník“ privádza na myseľ predovšetkým „muky“, bolesti, utrpenie. Často používame aj latinské slovo „martyr“, ktoré je prevzaté z gréčtiny a pôvodne znamená „svedok“. Ak chceme byť verní tomu pôvodnému a základnému významu, tak v slovenčine musíme nejako zvýrazniť, že mučeník znamená svedok. Nie každý svedok je zároveň mučeníkom, ale každý mučeník je vždy svedkom. Mučeník je teda „trpiaci svedok“.
Kresťanský mučeník je svedkom pre Krista. Vydáva mu svedectvo, je mu verný až po darovanie života. Katechizmus katolíckej Cirkvi definuje mučeníctvo ako „najvyššie svedectvo o pravde viery“, pričom toto svedectvo „siaha až po smrť“. Mučeníka zas predstavuje katechizmus ako toho, ktorý „vydáva svedectvo zosnulému a vzkriesenému Kristovi, s ktorým je spojený láskou“ (č. 2473). Práve toto spojenie s Kristom v láske je tajomstvom mučeníka. Bezhraničná láska k Ježišovi a k bratom, dokonca aj vtedy, keď sú nepriateľmi, je známka a sila mučeníka. Ako to povedal o sebe i o všetkých mučeníkoch: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za priateľov“ (Jn 15,13). A naozaj, „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu“ (Ef 5,25). To je najvyššie svedectvo jeho lásky k ľuďom. Pre toto svedectvo pravde, dotvrdené obetou života, Ježiš Kristus ostáva podľa Písma „svedkom verným a pravdivým“ (Zjv 3,14). Pravý mučeník je dokonalým nasledovateľom Krista, svedkom Kristovej pravdy, ochotným obetovať aj svoj život. Je najvýraznejším znakom ochoty a nezištnej lásky. Všetkým pomáha pochopiť hodnotu nášho života ako poslanie slúžiť iným, skôr ako časový priestor vyhradený len na dobrý zárobok a egoistické užívanie!
V súčasnej kultúre nie je veľmi módne hovoriť o ozajstných mučeníkoch. Je pravda, že mučenie je čosi surové, ukrutné. Najsmutnejšie je však, že my moderní ľudia musíme také výjavy znášať, nevieme ich odstrániť z ľudskej spoločnosti, ba sme schopní skrývať svoju vieru, keď ju treba verejne vyznať a prípadne si vytrpieť nejaký posmešok alebo poznámky tých takzvaných „múdrejších“. Ján Pavol II. nás povzbudzoval, aby sme udržiavali živú pamiatku mučeníkov, aj tých moderných, ktorí dali svoje životy, alebo aspoň trpeli za pravdu. Pri prechode do nového tisícročia výslovne žiadal: „Miestne cirkvi (teda najmä biskupi a veriaci) by mali urobiť všetko, aby sa nestratila pamiatka na tých, čo podstúpili mučeníctvo“.
Ide o pamiatku ich lásky k Bohu a k ľuďom. Isteže máloktorí z nás sú povolaní na mučeníctvo ako svedectvo krvi, ale všetci sme povolaní byť svedkami Ježiša Krista a jeho pravdy. Novodobí mučeníci krvi sú pre nás príkladom pevnej a obetavej viery. Túto vieru máme všetci zveľaďovať a dosvedčovať v živote.
