[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je utorok 28. 05. 2024   Meniny má Viliam      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  máj  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031  

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Kardinál Tomko pre Katolícke noviny: Pravá láska sa musí dávať
P:3, 02. 02. 2015 10:24, DOM

Bratislava 2. februára (TK KBS) "Pravá láska sa musí dávať" - je názov príspevku, ktorý spracoval kardinál Jozef Tomko. Zverejnili ho Katolícke noviny. V rámci aktuálnej diskusie pred sobotným referendom o ochrane rodiny ho prinášame v plnom znení.

-----------------------------------------------------------------

Manželstvo a rodina sú dnes témy, o ktorých sa debatuje, hovorí aj píše. Dve otázky, ktoré obyčajne splývajú v jednu, lebo rodina sa zakladá na manželstve a predpokladá lásku. Rodina je tým šťastnejšia, čím pevnejšie je manželstvo, na ktorom stojí; rodina a manželstvo tým lepšie prekonávajú životné ťažkosti, čím opravdivejšia je láska, ktorá ich spája.

Preto hovoriť o rodine znamená predovšetkým hovoriť o ozajstnej láske. O láske, ktorá spočíva podstatne v tom, že sa nezištne dáva. V otvorenosti voči iným a v manželstve s milovanou osobou nachádza aj vlastné šťastie a osobný vzrast. Mladí dosahujú vnútornú zrelosť, keď dokážu urobiť zo svojho života dar pre iných a najmä pre osobu vyvolenú kráčať spoločne životom. Pravá láska sa musí dávať, ináč sa premení na egoizmus a využívanie iných. Láska nie je tovar na obchodnú výmenu. Opravdivá láska nepoužíva druhú osobu iba ako prostriedok na vlastné uspokojenie a na chvíľkovú ilúziu.

V našej civilizácii a kultúre je láska v kríze a stáva sa problémom nielen niektorých mladistvých. Aj samotné chápanie lásky sa pomaly stenčuje, ochudobňuje o to, čo je v láske najľudskejšie. Keď si prečítame Sládkovičovu Marínu, tak pri obraze jej lásky s Martinom máme dojem príjemného, osviežujúceho vánku za sparného dňa. Dnes sa nám stále viac predstavuje ľúbosť ako niečo čisto náhodné a pudové („láska je slepá“), láska sa stotožňuje s hodnou dávkou nespútanej vášnivosti a uvoľnenia každej vnútornej kontroly. Freudovská psychoanalýza považuje lásku iba za sublimáciu sexuality, čím podstatne ochudobňuje pojem ozajstnej lásky. Wilhelm Reich ju svojou surovou materialistickou teóriou znížil na živočíšnu úroveň. Erich Fromm, autor známej knižky Umenie milovať, sa pokúsil vrátiť láske šľachetnú charakteristickú zložku, ale v médiách a bulvároch stále prevláda pôžitkárska mentalita. Duchovná, vôľová, rozumová, ba aj vyššia citová stránka človeka sa vylúči, všetko sa zúži iba na sex a sex zasa na vášeň, na slepý pud a genitálnu zložku. Z altruistického zamerania na dobro druhého sa stáva egoistická „láska“ k sebe samému, čiže protiklad pravej lásky.

Pomýlené chápanie lásky škodí nielen mladým, ktorí sa pripravujú na manželstvo, ale aj manželom samým a rodine, ba má vplyv aj na celú spoločnosť. Každý jednotlivec si nárokuje právo na šťastie, ktoré hľadá v láske. Ak hľadá šťastie iba vo svojom cítení a pôžitku, bez ohľadu na druhú osobu a bez záväzkov, tak jeho „šťastie“ sa najmä v manželstve ukáže vratké a teda aj klamlivé. Ak mu druhá osoba slúži len dovtedy, dokiaľ sa s ňou „cíti“ šťastný, tak v kríze taký pomer bezohľadne ukončí.

Takzvané „voľné spolužitia“ bez akýchkoľvek záväzkov pred spoločnosťou sú tiež znakom krízovej situácie ľudskej lásky. To nie je len otázka „načo sú nám papiere, hlavne že sa máme radi“. Práve preto taká dvojica nemá čo zakrývať pred spoločnosťou, ktorá si vyžaduje poznať identitu svojich členov pre korektné vzťahy. Treba tiež rátať s pokušeniami, ktoré ohrozujú ľudské city a vzťahy tak zvonka, ako aj zvnútra dvojice. Ľudská láska túži, aby bola „večná“, „trvalá“, totálna. Ale aj ľudská slabosť je veľká a neprestáva ani v dvojici. Život v spoločnosti si vyžaduje zverejnenie vzťahov a ich právne usporiadanie. To je aj obrana a posila pre ľudskú lásku, ktorá tak dostáva väčšiu istotu pred inými aj pred vlastnou budúcnosťou.

Svätý Ján Pavol II. aj Benedikt XVI. zdôrazňovali potrebu zdravého, ľudského chápania hodnoty lásky. Náš poľský priateľ to vyjadril v jednej vete svojej exhortácie Familiaris consortio (Rodinné spoločenstvo): „Láska je hlavným a prirodzeným povolaním každého človeka...“

Hovoriť o rodine znamená hovoriť o láske. O akej láske? Nie o hocakej, ale o láske jedného muža a jednej ženy, ktorá je totálna, úplná a otvorená pre život, teda plodná; o láske, ktorá ma za cieľ doplňovať sa, dávať sa a dávať život, teda o láske manželskej.

Na svete prevláda model rodiny založenej na manželstve ako spoločenstve muža a ženy spolu s ich deťmi. Spoločenstvo jedného muža a jednej ženy, čiže monogamické manželstvo nie je vlastné iba kresťanskému svetonázoru. Je to skutočnosť sociologická, nadpolitická a nadnáboženská, ktorá najlepšie vyhovuje ľudskej prirodzenosti. Je pravda, že jestvujú ešte kraje, kde sa zachovalo mnohoženstvo, polygamia. Je ich však stále menej. My si azda myslíme, že napríklad africkej žene nevadí tento štýl života. Tak zmýšľal istý kazateľ v Tanzánii. Pamätám sa však na silnú reakciu afrických žien na kongrese o manželstve v tejto krajine, keď jedna z nich energicky reagovala: „Aj ja, africká žena, chcem mať jedného muža celého pre seba!“ Tým len vyjadrila hlbokú túžbu všeľudskej prirodzenosti.

V západnom svete sa vyskytuje skôr iný jav. Ide o ľudí s homosexuálnymi sklonmi, o mužov, ktorí si žiadajú žiť s mužským partnerom, a o lesbické ženy, ktoré nažívajú s priateľkou. Často ide o dobre situovaných ľudí, ktorí v súčasnosti vyvíjajú veľký tlak na zákonodarcov, aby štáty a medzinárodné inštitúcie uznali ich súžitie za rovnocenné s normálnym manželstvom a rodinou. Dožadujú sa toho v mene „práva na rovnosť a spravodlivosť“ medzi všetkými občanmi. Samozrejme, také páry nemôžu prirodzeným spôsobom mať deti. Napriek tomu si nárokujú aspoň na právo adoptovať deti. Na Západe používajú bohaté prostriedky, aby presadili tieto názory, a veľmi dbajú na to, aby sa v názvoch a právach nelíšili od riadneho manželstva a rodiny. Často vystupujú spolu ako „manželia“ aj na verejnosti. Tým však len spôsobujú zmätok v ľudskej spoločnosti, ktorej nemôžu poslúžiť prírastkom detí. Politici často podliehajú ich rôznorodému tlaku a schvaľujú im prajné normy a zákony. Kultúrny zápas, ktorý z tohto tlaku vzniká, nie je teda boj o slovíčka, ale o podstatnú vlastnosť opravdivého manželského a rodinného spolunažívania. Je to jeden z najsilnejších útokov na manželstvo a rodinu v posledných storočiach. Jeho závany zasahujú aj naše Slovensko.

Ide tu o všeľudskú záležitosť a nie o nejakú konfesionálnu otázku. Rodina sa týka muža a ženy a ich detí; má aj spoločenský cieľ udržiavať pri živote ľudskú spoločnosť. Dnes je však rodina ohrozená z rôznych strán. Súčasná hospodárska kríza pridáva ešte ťažkosť, ako udržiavať rodinu. Prehnaný individualizmus odrádza od námahy spojenej so starosťou o iných. Novodobé prostriedky a techniky ponúkajú umelé oplodňovanie, ale aj umelé antikoncepčné prostriedky. Aj v medzinárodných dokumentoch sa pretláča teória „rodu“ (gender) namiesto pojmu „pohlavie“ (sex) a popiera sa prirodzený rozdiel medzi mužským a ženským pohlavím, ktorý vraj pochádza iba z výchovy, nie z biologického rozdielu. Cieľom je zrovnoprávniť homosexuálne spolužitie osôb toho istého pohlavia s prirodzenou rodinou ako spoločenstvom muža a ženy.

Nepriateľom rodiny a ozajstnej manželskej lásky je aj rozvodová mentalita. Tá poškodzuje spokojné spolužitie manželov, lebo necháva v duši stálu obavu pred možným rozpadom zväzku. Všetky manželské páry poznajú chvíle vzájomného napätia, ktoré sa s dobrou vôľou dajú prekonať a dokonca slúžia na utuženie zväzku. Rozvod však visí ako meč nad rodinou, oslabuje istotu manželskej lásky a spôsobuje emocionálnu ranu najmä deťom. Tie potrebujú otcovu i matkinu lásku na zdravý rast, ako to pekne vyjadril básnik Milan Rúfus v Modlitbičkách: „Dve rúčky deťom stvoril Boh: pre ocka jednu, druhú mame.“

Otázka manželstva a rodiny je dôležitá pre celé ľudstvo. Azda preto sa Ježiš Kristus chcel narodiť v rodine a upevniť ju príkazom: „Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje!“ Stav ľudskej spoločnosti, Cirkvi, národa a štátu sa meria podľa stavu rodiny. Úpadok rodiny je príznakom úpadku každej civilizácie. Pre malý národ je to otázka bytia a nebytia. Len zdravá rodina je miestom ľudského šťastia pre jej členov a zárukou pre budúcnosť ľudskej spoločnosti.

-----------------------------------------------------------------

( TK KBS, jt; ml ) 20150202044   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]