[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je sobota 02. 03. 2024   Meniny má Anežka      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  marec  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Generálna audiencia: Viditeľná a neviditeľná skutočnosť Cirkvi
P:3, 29. 10. 2014 13:33, ZAH

Vatikán 29. októbra (RV) Posledná októbrová stredajšia katechéza Svätého Otca na zaplnenom Námestí sv. Petra bola ďalšou zo série katechéz o Cirkvi. V úvode generálnej audiencie zaznel úryvok z Evanjelia podľa Lukáša (4,18-19): «Ježiš povedal: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“»

Pápež František dnes v katechéze vysvetlil jednotu medzi viditeľnou a neviditeľnou skutočnosťou Cirkvi, ako aj ich vzájomný vzťah. Zdôraznil, že viditeľnú skutočnosť Cirkvi netvoria len pápež, biskupi, kňazi a zasvätené osoby: „Viditeľnú skutočnosť Cirkvi tvoria mnohí pokrstení bratia a sestry, ktorí vo svete veria, dúfajú a milujú. Tvoria ju všetci tí, čo nasledujú Pána Ježiša, a ktorí sú v jeho mene nablízku tým posledným a trpiacim, snažiac sa poskytnúť im úľavu, útechu a pokoj.“

Vzťah medzi viditeľnou skutočnosťou Cirkvi a tou duchovnou vysvetlil na príklade jednoty ľudskej a Božskej prirodzenosti Krista. Zdôraznil, že neviditeľná skutočnosť je dôležitejšia ako tá viditeľná a preto tak, ako u Krista ľudská prirodzenosť slúži tej Božskej, tak aj viditeľná skutočnosť Cirkvi musí slúžiť tej neviditeľnej. Cirkev je tak aj prostredníctvom nás, jej viditeľnej časti, povolaná „ohlasovať a uskutočňovať Boží plán vykúpenia a spásy“, má byť nablízku všetkým núdznym bratom a sestrám. Príkladom nám je sám Ježiš v spomínanom úryvku Evanjelia podľa Lukáša.

V závere generálnej audiencie Svätý Otec vyslovil výzvu v súvislosti s neustávajúcou epidémiou eboly: „Zoči-voči zhoršujúcej sa epidémii eboly túžim vyjadriť moju živú ustarostenosť pre túto neutíchajúcu chorobu, ktorá sa rozširuje najmä na africkom kontinente, osobitne medzi tým najbiednejším obyvateľstvom. Som nablízku – srdcom ako aj modlitbou – ľuďom postihnutým touto chorobou, ako aj lekárom, zdravotným pracovníkom a dobrovoľníkom, rehoľným inštitútom a asociáciám, ktoré sa hrdinsky obetujú, aby pomohli týmto našim chorým bratom a sestrám. Obnovujem môj apel, aby medzinárodné spoločenstvo vynaložilo každé úsilie, potrebné na zdolanie tohto vírusu, zmierňujúc konkrétnymi formami trápenie a bolesti tých, čo sú tak ťažko skúšaní. Pozývam vás k modlitbe za nich, ako aj za tých, čo stratili život.“

Na Námestí sv. Petra bolo dnes prítomných aj niekoľko slovenských skupín, medzi nimi aj spevácky zbor Vinimini z Bardejova, ktorým Svätý Otec adresoval aj osobitný pozdrav. Jeho preklad potom zaznel dokonca aj v slovenčine: „Srdečne pozdravujem slovenských pútnikov, osobitne Detský spevokol Vinimini z Bardejova. Milé deti, spievajte Pánovi novú pieseň ústami, ale predovšetkým svojim kresťanským životom. S láskou žehnám vás i vaše rodiny vo vlasti. Pochválený buď Ježiš Kristus!”

Pápež František tiež pripomenul smrť mexických študentov, ktorí boli brutálne zavraždení skupinou obchodníkov s drogami: „Chcel by som dnes povzniesť modlitbu a priblížiť nášmu srdcu mexický ľud, ktorý trpí smrťou svojich študentov, ako aj kvôli mnohým podobným problémom. Nech je im naše bratské srdce nablízku, keď sa za nich modlíme v tejto chvíli."

*

Plné znenie katechézy Svätého Otca:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň. V predchádzajúcich katechézach sme mali možnosť poukázať na to, že Cirkev má duchovnú povahu: je Kristovým telom, budovaným v Duchu Svätom. Keď však hovoríme o Cirkvi, naše myšlienky okamžite smerujú k našim komunitám, našim farnostiam, našim diecézam, k všetkým budovám, v ktorých sa zvyčajne stretávame, a – samozrejme – aj k jej inštitucionálnym zložkám a osobám v jej vedení, ktoré ju riadia. Toto je viditeľná skutočnosť Cirkvi. Musíme sa teda pýtať: Ide o dve rôzne veci, alebo o jedinú a tú istú Cirkev? A keď to je vždy tá istá Cirkev, ako môžeme chápať vzťah medzi jej realitou viditeľnou a duchovnou?

1. Predovšetkým, keď hovoríme o viditeľnej realite Cirkvi, nemôžeme myslieť len na pápeža, biskupov, kňazov, rehoľné sestry a všetky zasvätené osoby. Viditeľná realita Cirkvi je tvorená tým množstvom pokrstených bratov a sestier vo svete, ktorí veria, dúfajú a milujú. Avšak často krát počujeme, ako niekto povie: ‚Cirkev nerobí toto, Cirkev nerobí ono...‘ - ‚Ale povedz mi, kto je to Cirkev?‘ - ‚To sú kňazi, biskupi, pápež...‘ Cirkev, to sme my všetci! Všetci pokrstení sme Cirkev, Ježišova Cirkev. Všetci tí, ktorí nasledujú Pána Ježiša a ktorí sa v jeho mene stávajú blízkymi tým posledným a trpiacim, snažiac sa ponúknuť trochu úľavy, útechy a pokoja.

Všetci, ktorí robia to, čo nám Pán prikázal, sú Cirkvou. Chápeme teda, že ani tá viditeľná realita Cirkvi nie je zmerateľná, nemožno ju poznať v celej jej plnosti. Ako sa dá spoznať všetko dobro, ktoré sa robí? Mnohé diela lásky, všetka vernosť v rodinách, všetka tá práca pre výchovu detí, pre odovzdávanie viery, to množstvo utrpení chorých, ktorí ich obetujú Pánovi... Toto sa však nedá odmerať a je to veľmi veľké! Ako sa dá spoznať všetky tie zázraky, ktoré cez nás Kristus dokáže vykonať v srdciach a životoch všetkých ľudí? Vidíte, aj viditeľná realita Cirkvi je mimo našej kontroly, presahuje naše sily, je realitou tajuplnou, pretože pochádza od Boha.

2. Keď chceme pochopiť vzťah medzi viditeľnou a duchovnou realitou v Cirkvi, neexistuje iný spôsob, ako pozerať sa na Krista, ktorého telo Cirkev tvorí a je ním utváraná v úkone nekonečnej lásky. Totiž aj v Kristovi, v tajomstve vtelenia, rozpoznávame ľudskú prirodzenosť a božskú prirodzenosť, spojené v jednej osobe zázračným a nerozlučným spôsobom. To platí analogicky aj pre Cirkev. A ako v Kristovi ľudská prirodzenosť plne podporuje božskú a je v jej službách na zavŕšenie spásy, tak to platí aj v Cirkvi pre jej viditeľnú realitu vo vzťahu k duchovnej. Aj Cirkev je teda mystériom, v ktorom to, čo nevidno, je dôležitejšie ako to, čo vidíme, a rozpoznať to možno len očami viery (porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 8).

3. V prípade Cirkvi si ale musíme položiť otázku: Ako môže byť viditeľná realita v službe duchovnej reality? Opäť platí, že to môžeme pochopiť pri pohľade na Krista. Kristus je vzorom Cirkvi, pretože Cirkev je jeho telom. Je vzorom pre všetkých kresťanov, pre všetkých nás. Keď pozeráme na Krista, nepomýlime sa. V Lukášovom evanjeliu sa rozpráva, ako sa Ježiš vrátil do Nazareta, kde vyrástol, vošiel do synagógy a čítal, vzťahujúc na seba úryvok z proroka Izaiáša, kde je napísané: «Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok» (4,18-19). Hľa, tak ako si Kristus poslúžil svojou ľudskosťou – pretože bol aj človekom – pre oznámenie a vykonanie Božieho plánu vykúpenia a spásy – pretože bol Bohom –, tak to musí byť aj v Cirkvi. Cez svoju viditeľnú realitu, cez všetko to, čo možno vidieť: sviatosti a svedectvo nás všetkých kresťanov, Cirkev je dennodenne volaná byť nablízku všetkým ľuďom, počnúc chudobnými, tými, čo trpia a čo sú na okraji spoločnosti, aby tak všetkým dávala pocítiť Ježišov súcitný a milosrdný pohľad.

Drahí bratia a sestry, často v Cirkvi zakusujeme našu krehkosť a naše limity. Všetci ich máme. Všetci sme hriešnici. Nikto z nás nemôže povedať: ‚Ja nie som hriešnik.‘ Ak sa však niekto spomedzi nás cíti, že nie je hriešnikom, nech zdvihne ruku... Všetci nimi sme. A táto slabosť, tieto ohraničenia, tieto naše hriechy v nás oprávnene vyvolávajú hlbokú bolesť, najmä, keď dávame zlý príklad a uvedomíme si, že sa stávame zdrojom pohoršenia. Koľkokrát sme počuli na ulici či sídlisku: ‚Tam tá osoba stále chodí do kostola, no ohovára všetkých...‘ Toto nie je kresťanské, je to zlý príklad, je to hriech. Naše svedectvo je to, keď umožňujeme pochopiť, čo znamená byť kresťanom. Vyprosujme si, aby sme neboli dôvodom pohoršenia. Prosme o dar viery, aby sme mohli pochopiť, ako napriek našej malosti a našej chudobe nás Pán urobil skutočným nástrojom milosti a viditeľným znamením svojej lásky k celému ľudstvu. Môžeme sa stať dôvodom pohoršenia, to áno. Ale môžeme sa stať aj dôvodom svedectva, keď vyjadríme naším životom to, čo od nás chce Ježiš.

Preložila: sr. Jaroslava Kochjarová CJ

( TK KBS, RV zk; ml ) 20141029041   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]