TK KBS

Dnes je nedeľa 21. 07. 2019   Meniny má Daniel       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Kompletný text Relácie po diskusii, ktorá odznela na synode biskupov
P:3, 15. 10. 2014 23:15, ZAH



Vatikán 15. októbra (TK KBS) V kontexte publikovaných informácií o mimoriadnej synode biskupov prinášame kompletný preklad "Relatio post disceptationem" - relácie po diskusii, ktorú na 11. generálnej kongregácii za účasti Svätého Otca a 184 synodálnych otcov predniesol hlavný relátor kardinál Péter Erdő.

Obsah:

Úvod

I. časť
Počúvanie: situácia a úlohy rodiny
Spoločensko-kultúrny kontext
Závažnosť citového života
Pastoračné výzvy

II. časť
Pohľad na Ježiša: evanjelium o rodine
Pohľad na Ježiša a postupnosť v dejinách spásy
Rodina v Božom pláne spásy
Rozlišovanie hodnôt prítomných v rodinách, ktoré sú zranené alebo sú v neregulárnej situácii
Pravda a krása rodiny a milosrdenstvo

III. časť
Konfrontácia: pastoračné perspektívy
Ohlasovať evanjelium o rodine dnes, v rôznych kontextoch
Doprevádzať snúbencov na ceste prípravy na manželstvo
Sprevádzať prvé roky manželského života
Pozitívum v civilných zväzkoch a spolužitiach
Liečiť zranené rodiny (oddelení manželia, rozvedení bez nového manželstva, rozvedení znovusobášení)
Prijímať homosexuálne osoby
Odovzdávanie života a výzva klesajúcej pôrodnosti
Vzdelávacia výzva a úloha rodiny pri evanjelizácii

Záver

* * *

Úvod

1. Na modlitbovej vigílii slávenej na Námestí sv. Petra v sobotu 4. októbra 2014, ktorá bola súčasťou prípravy na synodu o rodine, pápež František jednoduchým a konkrétnym spôsobom pripomenul centrálne miesto skúsenosti rodiny v živote každého človeka, pričom sa vyjadril takto: „Zvečerieva sa už nad týmto našim zhromaždením. Je to hodina, v ktorej sa radi vraciame domov, aby sme sa zišli pri jednom stole, s bohatstvom pocitov z vykonaného i prijatého dobra, zo stretnutí, ktoré zohrievajú srdce a umožňujú mu rásť, s dobrým vínom, ktoré človeku už vopred umožňuje okúsiť sviatok bez konca. Je to však i hodina veľmi ťaživá pre toho, ktorý sa nachádza tvárou v tvár vlastnej osamotenosti, v horkom prítmí snov a rozbitých plánov. Koľkí ľudia sa vlečú dňami v slepej uličke rezignácie, opustenosti, ak nie až nevraživosti; v koľkých domácnostiach sa minulo víno radosti a teda aj chuť – čiže samotná múdrosť života. Staňme sa v dnešný večer prostredníctvom našej modlitby hlasom jedných i druhých, modlitbou za všetkých.“

2. Rodina, ako lono radostí i skúšok, hlbokých citov a niekedy i ranených vzťahov, je skutočnou „školou ľudskosti“ („Familia schola quaedam uberioris humanitatis est ”: Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et Spes, 52), ktorá je veľmi potrebná. Napriek toľkým signálom o kríze rodinnej inštitúcie v rôznych prostrediach „globálnej dediny“ ostáva túžba po rodine stále živá, najmä medzi mladými ľuďmi, a motivuje potrebu, aby Cirkev bez ustania a s hlbokým presvedčením hlásala „evanjelium o rodine“, ktoré jej bolo zverené, keď sa Boh zjavil v Ježišovi Kristovi.

3. Rímsky biskup nás pozval, aby sme sa na mimoriadnom zhromaždení Biskupskej synody v októbri 2014 zamýšľali nad realitou rodiny, ktorá má rozhodujúci význam a je veľmi cenná, a aby sa táto reflexia ďalej prehĺbila jednak na riadnom plenárnom zhromaždení synody, ktoré sa bude konať v októbri 2015, jednak po celý rok prebiehajúci medzi týmito dvoma synodami. „Už convenire in unum - stretnutie biskupského kolégia okolo biskupa Ríma – je udalosťou milosti, v ktorej sa biskupská kolegialita navonok prejavuje v procese duchovného a pastorálneho rozlišovania“ – takto pápež František opísal skúsenosť synody, naznačiac jej dvojakú úlohu: načúvanie Božích znamení i ľudských dejinných znakov, a tiež dvojakú a pritom len jedinú vernosť, ktorá z nej plynie.

4. Vo svetle tohto jeho príhovoru sme zhrnuli výsledky našich zamyslení a našich dialógov do troch častí:
– počúvanie, aby sme sa uchopili dnešnú skutočnosť rodiny z komplexného hľadiska jej svetlých i tmavých stránok;
– pohľad upretý na Ježiša, aby sme s novou sviežosťou a elánom dokázali reflektovať to, čo nám hovorí o dôstojnosti rodiny Zjavenie, odovzdávané vo viere Cirkvi;
– konfrontácia vo svetle Pána Ježiša, aby sme vedeli rozpoznať spôsoby, ako obnoviť Cirkev a spoločnosť v ich angažovaní sa za rodinu.

I. ČASŤ

Počúvanie: kontext a úlohy týkajúce sa rodiny

Spoločensko-kultúrny kontext

5. Antropologicko-kultúrna zmena vplýva dnes na všetky stránky života a vyžaduje si analytický a rozlišujúci prístup, schopný rozpoznať pozitívne formy individuálnej slobody. Bolo tiež zdôraznené rastúce nebezpečenstvo prílišného individualizmu, ktorý znetvoruje rodinné vzťahy, až sa nakoniec každý prvok rodiny považuje akoby za ostrov, čo umožní, aby v istých prípadoch prevládla myšlienka, že rodina je subjekt, ktorý si možno vytvárať podľa vlastných želaní, pokladaných za absolútne.

6. Často je najväčšou skúškou pre dnešné rodiny osamelosť, ktorá ničí a vyvoláva všeobecný pocit bezmocnosti zoči-voči spoločensko-ekonomickej situácii, ktorá ich často napokon rozdrví. Podobne nestabilita v oblasti zamestnania často pôsobí ako „nočná mora“, alebo ťažká finančná situácia demotivuje mladých, pokiaľ ide o uzavretie manželstva.

7. Niektoré kultúry a spoločenstvá čelia špecifickým výzvam. V afrických spoločnostiach ešte existuje polygamia a v niektorých tradičných kontextoch zvyk „manželstva na etapy“. V iných kontextoch prevažuje prax manželstiev, ktoré vopred dohaduje rodina. V krajinách, kde je katolícke náboženstvo v menšine, je veľa zmiešaných manželstiev, so všetkými ťažkosťami, ktoré to zahŕňa, počnúc právnou otázkou, cez výchovu detí a vzájomné rešpektovanie sa pri uplatňovaní náboženskej slobody. Poskytuje to však aj veľké možnosti, pokiaľ ide o stretnutie rozličných vierovyznaní, ktoré tieto príbehy z rodinného života predstavujú. V mnohých prostrediach - a nielen na Západe - sa veľmi rozširuje prax [voľného] spolužitia, ktoré predchádza manželstvo alebo aj takého, ktoré nesmeruje k tomu, aby nadobudlo formu inštitucionálneho zväzku.

8. V niektorých krajinách sa mnohé deti rodia mimo manželstva, a viaceré z nich vyrastajú len s jedným rodičom alebo v rámci širšieho rodinného prostredia či znovuvytvorenej rodiny. Počet rozvodov vzrastá a nezriedka ide o rozhodnutia podmienené len ekonomickými faktormi. Stále je potrebné brániť a podporovať postavenie žien, lebo sa vyskytujú mnohé situácie, keď ženy v rámci rodiny podstupujú násilie. Deti sú často objektom sporu medzi rodičmi a sú skutočnými obeťami rozpadu rodín. V spoločnostiach, v ktorých sa pácha násilie v dôsledku vojen, terorizmu alebo organizovanej kriminality, sa situácia rodín ešte zhoršuje. Ďalším znakom čias, ktorým sa treba zaoberať a pochopiť všetky jeho dopady na rodinný život, sú migrácie.

Závažnosť citového života

9. V porovnaní s načrtnutým obrazom spoločenskej situácie sa u jednotlivcov stretáme s veľkou potrebou starať sa o vlastnú osobu, spoznať svoje vnútro, žiť lepšie v súlade s vlastnými emóciami a citmi, hľadať kvalitné vzťahy v citovom živote. Zároveň sa možno stretnúť s rozšírenou túžbou po rodine, ktorá sprevádza toto hľadanie seba samého. Ako však pestovať a podporiť tento sklon k starostlivosti o seba samých a túto túžbu po rodine? To je veľká úloha aj pre Cirkev. Nebezpečenstvo individualizmu a riziko života v egoistickej perspektíve je totiž značné.

10. Zdá sa, že súčasný svet oceňuje citovosť bez hraníc, ktorej všetky aspekty, aj tie najzložitejšie, chce preskúmať. V skutočnosti je otázka citovej nestálosti veľmi aktuálna: ide o narcistickú, nestabilnú a premenlivú citovosť, ktorá nikdy nepomôže osobám dosiahnuť väčšiu zrelosť. V takomto kontexte sú dvojice neraz neisté, nerozhodné a len namáhavo hľadajú spôsoby ako sa rozvíjať. Mnohé majú sklon ostať len v prvom štádiu emocionálneho a sexuálneho života. Kríza manželstva destabilizuje rodinu a môže dospieť až k rozluke či rozvodu s vážnymi dôsledkami pre dospelých, deti a spoločnosť, oslabiac jednotlivca i spoločenské zväzky. Aj demografický pokles vplýva na situáciu, v ktorej už nie je zaistená výmena generácií a zároveň hrozí, že dôjde k ekonomickému ochudobňovaniu a strate nádeje na budúcnosť.

Pastoračné výzvy

11. V tejto situácii si Cirkev uvedomuje potrebu povedať slová, ktoré poskytnú nádej a zmysel. Treba vychádzať z presvedčenia, že človek pochádza od Boha, a preto reflexia, schopná znovu nastoliť veľké otázky, týkajúce sa zmyslu ľudského bytia, môže nájsť plodnú pôdu v tých najhlbších túžbach človeka. Veľké hodnoty kresťanského manželstva a rodiny zodpovedajú hľadaniu, ktoré aj v čase poznačenom individualizmom a hedonizmom sprevádza život človeka. Preto treba ľudí prijímať s ich konkrétnym životom, vedieť ich podporiť v ich hľadaní, povzbudiť ich túžbu po Bohu a vôľu cítiť sa naplno súčasťou Cirkvi, a to aj v prípade tých, ktorí upadli a nachádzajú sa v najrôznejších zložitých situáciách. To si vyžaduje čoraz hlbšie oboznámenie sa so základnými obsahmi náuky viery, ktoré majú byť predkladané zároveň s milosrdenstvom.

II. ČASŤ

Pohľad na Krista: evanjelium o rodine

Pohľad na Ježiša a postupnosť v dejinách spásy

12. „Ak naozaj zamýšľame preveriť našu chôdzu v teréne dnešných výziev, rozhodujúcou podmienkou je, aby bol náš zrak uprený na Ježiša Krista, aby sme zotrvávali v kontemplácii a adorácii jeho tváre.[...] Vskutku, zakaždým, keď sa vraciame k prameňu kresťanskej skúsenosti, otvárajú sa nové cesty a netušené možnosti“ (pápež František, príhovor 4. októbra 2014). Ježiš hľadel na ženy a mužov, ktorých stretal, s láskou a nežnosťou a pri hlásaní požiadaviek Božieho kráľovstva sprevádzal ich kroky s trpezlivosťou a milosrdenstvom.

13. Odvtedy ako je poriadok stvorenia určený tým, že je zamerané na Krista, treba rozlišovať rozličné stupne, v ktorých Boh odovzdáva ľudstvu milosť zmluvy. V dôsledku „zákona postupnosti“ (porov. Familiaris consortio, 34), ktorý je vlastný Božej pedagogike, ide o chápanie pojmov kontinuity a novosti manželskej zmluvy v poriadku stvorenia a v poriadku spásy.

14. Sám Ježiš, keď sa odvoláva na pôvodnú podobu manželského zväzku, potvrdzuje, že ide o nerozlučiteľné spojenie muža a ženy, hoci chápavo hovorí, že Mojžiš „pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak“ (Mt 19, 8). Takto ukazuje, že človeka na ceste vždy sprevádza Božia zhovievavosť, ktorá ho usmerňuje k jeho počiatku - čo však nejde bez kríža.

Rodina v Božom pláne spásy

15. Pretože so záväzkom vzájomného prijatia a s Kristovou milosťou si snúbenci sľubujú vernosť a tiež otvorenosť voči životu, znamená to, že dary, ktoré im Boh ponúka, prijímajú za konštitučné prvky svojho manželstva a že berú vážne svoj vzájomný záväzok - v mene svojom i pred Cirkvou. Tak je možné vo viere prijať dobrá manželstva ako záväzky, ktoré sa ľahšie zachovajú s pomocou sviatostnej milosti. Boh posväcuje lásku manželov a potvrdzuje jej nerozlučiteľnosť, pričom im ponúka pomoc, aby mohli žiť verne a otvoriť sa životu. Preto sa pohľad Cirkev zameriava nielen na manželov, ale aj na rodinu.

16. V Božom pláne pre rodinu možno rozlíšiť tri základné etapy: prvotnú rodinu, keď Boh stvoriteľ ustanovil prapôvodné manželstvo medzi Adamom a Evou, ako pevný základ rodiny: muža a ženu ich stvoril (porov. Gen 1, 24 – 31; 2, 4b); historickú rodinu, zranenú hriechom (porov. Gen 3) a rodinu vykúpenú Kristom (porov. Ef 5, 21 – 32) na obraz Svätej rodiny, z ktorej tajomstva vyviera každá pravá láska. Manželská zmluva, ustanovená stvorením a zjavená v dejinách ako zmluva medzi Izraelom a Bohom, dosahuje svoju plnosť v Kristovi a Cirkvi.

Rozlišovanie hodnôt prítomných v zranených rodinách a v iregulárnych situáciách

17. Keď berieme do úvahy princíp postupnosti Božieho plánu, musíme sa pýtať, aké možnosti majú manželia, ktorí prežívajú neúspech svojho manželstva, alebo ako by im bolo možné poskytnúť Kristovu pomoc prostredníctvom služby Cirkvi. V tejto súvislosti nám významný hermeneutický kľúč ponúka učenie Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý hovorí, že Kristova Cirkev „jestvuje v Katolíckej cirkvi [...] hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej Cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty“ (Lumen gentium, 8).

18. V tomto svetle treba opätovne potvrdiť hodnotu a vlastnú konzistentnosť prirodzeného manželstva. Niektorí sa pýtajú, či by nebolo možné, aby sviatostná plnosť manželstva nevylučovala možnosť spoznať pozitívne prvky aj v nedokonalých formách, ktoré sa nachádzajú mimo tejto manželskej reality, avšak ku nej smerujú. Učenie o stupňoch spoločenstva, ktoré sformuloval Druhý vatikánsky koncil, potvrdzuje víziu rozličných spôsobov účasti na tajomstve Cirkvi zo strany pokrstených.

19. V tej perspektíve, ktorú môžeme nazvať inkluzívnou, otvára koncil aj horizont, na ktorom sa oceňujú pozitívne prvky prítomné v rôznych náboženstvách (porov. Nostra aetate, 2) a kultúrach, napriek ich určitej limitovanosti a nedostatočnosti (porov. Redemptoris missio, 55). Pri pohľade na ľudskú múdrosť, ktorá je v nich obsiahnutá, Cirkev zisťuje, že rodina je všeobecne považovaná za nevyhnutnú a plodnú formu ľudského spolužitia. V tomto zmysle sa poriadok stvorenia, v ktorom sa nachádzajú korene kresťanského chápania rodiny, vysvetľuje v historickej rovine, v rámci rôznych kultúrnych a geografických vyjadrení.

20. Preto je nevyhnutné duchovné rozlišovanie, pokiaľ ide o nemanželské spolužitia a civilné manželstvá či o znovusobášených - aby v nich Cirkev dokázala spoznať tie semená Slova, ktoré sú roztrúsené aj mimo jej viditeľných a sviatostných hraníc. Cirkev, uplatňujúc širší pohľad na Krista, ktorého svetlo osvetľuje každého človeka (porov. Jn 1, 9; porov. Gaudium et Spes, 22), sa s rešpektom obracia k tým, ktorí sa zúčastňujú na jej živote neúplným a nedokonalým spôsobom, pričom viac si všíma pozitívne hodnoty, ktoré uchovávajú, ako ich limity a nedostatky.

Pravda a krása rodiny a milosrdenstvo

21. Pokým evanjelium o rodine žiari vďaka svedectvu mnohých rodín, ktoré žijú verne a v súlade so sviatosťou manželstva, ich každodenné zrelé plody skutočnej svätosti živia tie semená, ktoré ešte čakajú na dozretie, a musí sa postarať aj o tie stromy, ktoré sú ešte vyprahnuté a vyžadujú si, aby sa na ne nezabúdalo.

22. Nový rozmer dnešnej pastorácie rodín spočíva v uvedomení si skutočnosti civilných manželstiev a - s náležitým rozlíšením - aj voľných spolužití. Totiž ak takýto zväzok dospeje k istej stabilite prostredníctvom verejného spojenia, vyznačuje sa hlbokým citom, zodpovednosťou voči ďalším pokoleniam a schopnosťou zdolávať skúšky, môže sa naň hľadieť ako na semeno, ktoré treba sprevádzať pri jeho raste k sviatosti manželstva. Veľmi často sa však spolužitie stabilizuje nie s perspektívou možného budúceho manželstva, ale bez akéhokoľvek zámeru nastoliť inštitucionálny vzťah.

23. V súlade s Ježišovým milosrdným pohľadom má Cirkev pozorne a starostlivo sprevádzať aj svoje najkrehkejšie deti, poznačené zranenou a stratenou láskou, dodávajúc im dôveru a nádej tak, ako keď lúče majáku v prístave alebo lúče fakle nesenej uprostred ľudí, osvetľujú tých, ktorí stratili smer alebo sa nachádzajú v búrke.

III. časť

Konfrontácia: pastoračné perspektívy

Ohlasovať evanjelium o rodine dnes, v rôznych kontextoch

24. Synodálna diskusia umožnila zhodnúť sa na niektorých naliehavých pastoračných požiadavkách, ktoré majú jednotlivé partikulárne cirkvi zrealizovať v spoločenstve „cum Petro et sub Petro“.

25. Ohlasovanie evanjelia o rodine je naliehavo potrebné pre novú evanjelizáciu, Cirkev ho musí realizovať s nežnosťou matky a jasnosťou učiteľky (porov. Ef 4, 15), verná Ježišovej milosrdnej kenosis. Pravda sa vteľuje do ľudskej krehkosti nie preto, aby ju odsúdila, ale aby ju uzdravila.

26. Zodpovednosť za evanjelizáciu nesie spoločne celý Boží ľud, každý podľa svojej vlastnej služby a charizmy. Bez radostného svedectva manželov a rodín hrozí, že ohlasovanie, aj keď je pravdivé, bude nepochopené a udusí sa v množstve slov, ktoré charakterizuje našu spoločnosť (porov. Novo millenio ineunte, 50). Synodálni otcovia niekoľkokrát zdôraznili, že katolícke rodiny sú povolané na to, aby sa stali aktívnymi subjektmi celej pastorácie rodín.

27. Rozhodujúce je zdôrazňovať predovšetkým milosť, a teda možnosti, ktoré Duch Svätý dáva vo sviatosti. Ide o to, zakúsiť, že evanjelium o rodine je radosťou, ktorá „napĺňa srdce a celý život“, pretože v Kristovi sme „oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie“ (Evangelii gaudium, 1). Vo svetle podobenstva o rozsievačovi (porov. Mt 13, 3), je našou úlohou spolupracovať pri siatí: ostatné je Božím dielom. Netreba zabúdať na to, že Cirkev, ktorá káže o rodine, je znamením protirečenia.

28. Preto sa vyžaduje misionárske obrátenie: je nevyhnuté nezastaviť sa len pri teoretickom hlásaní, oddelenom od reálnych problémov ľudí. Nikdy netreba zabúdať, že kríza viery priniesla krízu manželstva a rodiny, a v dôsledku toho je často odovzdávanie viery od rodičov k deťom prerušené. Zoči-voči pevnej viere je nanucovanie akýchkoľvek kultúrnych pohľadov, ktoré oslabujú rodinu a manželstvo, bezmocné.

29. Obrátenie musí predovšetkým nastať v oblasti jazyka, aby sa stal skutočne zmysluplným. Hlásanie musí dať pocítiť, že evanjelium o rodine je odpoveďou na tie najhlbšie túžby ľudskej bytosti: na jej dôstojnosť a plnú realizáciu vo vzájomnosti a spoločenstve. Nejde teda len o predkladanie istej normatívy, ale o predkladanie hodnôt ako odpovede na to, že aj v tých najsekularizovanejších krajinách sú tieto hodnoty žiadané.

30. Nevyhnutné biblicko-teologické štúdium má byť sprevádzané dialógom na všetkých úrovniach. Mnohí trvali na pozitívnejšom prístupe, využívajúcom bohatstvo obsiahnuté aj v rôznych iných náboženských skúsenostiach, bez toho, aby sa zamlčovali s tým spojené problémy. V rôznych kultúrnych prostrediach sa najskôr uchopia možnosti a v ich svetle sa potom odmietnu obmedzenia a radikálne postupy.

31. Kresťanské manželstvo nemožno považovať len za kultúrnu tradíciu alebo za spoločenskú požiadavku, ale musí byť rozhodnutím sa pre povolanie, ktoré sa prijme po náležitej príprave na ceste viery a so zrelým rozlišovaním. Nejde o to klásť prekážky a komplikovať formačné cykly, ale o to, aby sa išlo do hĺbky a nezastavilo sa len pri teoretických stretnutiach a všeobecných usmerneniach.

32. Jednomyseľne sa poukázalo na potrebu premeny celej pastoračnej praxe, a to v zmysle rodinnej perspektívy, ktorá má prekonať individualistickú optiku, ktorou je táto prax ešte stále poznačená. Preto sa viackrát v tomto svetle naliehalo na obnovenie formácie kňazov a ďalších pastoračných pracovníkov - prostredníctvom väčšieho zapojenia samotných rodín.

33. Podobne sa zdôraznila potreba takej evanjelizácie, ktorá jasne poukáže na tie kultúrne, sociálne a ekonomické faktory, napríklad na príliš veľký priestor pre trhové myslenie, ktoré bránia autentickému rodinnému životu a zapríčiňujú diskrimináciu, chudobu, sociálne vylúčenie a násilie. Preto je potrebné rozvíjať dialóg a spoluprácu so spoločenskými štruktúrami a tiež povzbudzovať a podporovať laikov, ktorí sa angažujú v kultúrnom a spoločensko-politickom prostredí.

Doprevádzať snúbencov na ceste prípravy na manželstvo

34. Komplexná spoločenská situácia a výzvy, ktorým dnes musí čeliť rodina, si vyžadujú väčšiu angažovanosť celého kresťanského spoločenstva v rámci prípravy snúbencov na manželstvo. Vzhľadom na túto nevyhnutnosť synodálni otcovia spoločne zdôraznili potrebu väčšieho zainteresovania celého spoločenstva, predovšetkým prostredníctvom svedectiev samotných rodín, a zároveň prostredníctvom dôraznejšieho začlenenia prípravy na manželstvo do rámca kresťanskej iniciácie, a podčiarkli aj súvis manželstva s ostatnými sviatosťami. Rovnako bola zvýraznená nevyhnutnosť vytvárania špecifických programov blízkej prípravy na manželstvo, ktoré majú byť opravdivou skúsenosťou účasti na cirkevnom živote a prehlbovať rozličné aspekty rodinného života.

Sprevádzať prvé roky manželského života

35. Prvé roky manželstva sú dôležitým a citlivým obdobím, počas ktorého páry rastú v uvedomovaní si ťažkostí aj významu manželstva. Z toho vyplýva potreba pastoračného doprevádzania, ktoré presahuje len slávenie sviatosti. Veľkú dôležitosť má v rámci tejto pastoračnej starostlivosti prítomnosť skúsených párov. Farnosť možno pokladať za ideálne miesto, na ktorom je vhodné ponúknuť pomoc skúsených párov mladým manželom. Je treba povzbudzovať páry k základnému postoju prijatia veľkého daru detí. Treba zdôrazniť dôležitosť rodinnej duchovnosti a modlitby a povzbudzovať páry, aby sa pravidelne stretávali, a podporovali tak rast duchovného života a solidaritu v konkrétnych životných potrebách. Významné liturgické slávenia, prejavy zbožnosti a sväté omše slávené za rodiny boli zmienené ako veľmi dôležité pre podporu evanjelizácie prostredníctvom rodiny.

Pozitívum v civilných zväzkoch a spolužitiach

36. Nová citlivosť v rámci súčasnej pastorácie sa prejavuje snahou o pozitívne vnímanie určitých aspektov civilných manželstiev a - pri náležitom rozlišovaní - aj spolužití bez manželstva. Je potrebné, aby sme v rámci cirkevného návrhu, keď najskôr s jasnosťou predstavíme ideál, naznačili aj konštruktívne prvky v tých situáciách, ktoré ešte alebo už nezodpovedajú tomuto ideálu.

37. Bolo tiež uvedené, že v mnohých krajinách existuje “rastúci počet párov, ktoré žijú vo vzťahoch Ad experimentum, bez kánonického i civilného manželstva” (Instrumetum Laboris, 81). V Afrike k tomu dochádza predovšetkým v rámci tzv. tradičných manželstiev, ktoré sa uzatvárajú na základe dohody medzi rodinami a často bývajú slávené v rozličných etapách. Pri takýchto situáciách je Cirkev povolaná byť “vždy otvoreným domom Pána […], v ktorom je miesto pre každého aj s jeho životnými ťažkosťami” (Evangelii Gaudium, 47) a vychádzať v ústrety tomu, kto cíti potrebu obnoviť svoju cestu viery, aj keď tu nie je možné sláviť kánonické manželstvo.

38. Aj na Západe neustále narastá počet tých, ktorí po tom, čo spolu dlho žili, žiadajú slávenie manželstva v Cirkvi. Spolužitie bez manželstva si často vyberajú kvôli všeobecnej mentalite, ktorá sa stavia na odpor inštitúciám a definitívnym záväzkom, ale aj kvôli čakaniu na existenčné istoty (práca, trvalý zárobok). V iných krajinách sú faktické zväzky veľmi početné, nielen kvôli odmietaniu kresťanských hodnôt o manželstve a o rodine, ale predovšetkým preto, že zosobášiť sa je luxus, a tak ľudí materiálna chudoba tlačí k životu vo faktických zväzkoch. Aj v týchto zväzkoch je možno vnímať autentické rodinné hodnoty alebo aspoň túžbu po nich. Je potrebné, aby pastoračné doprevádzanie vždy vychádzalo z týchto pozitívnych aspektov.

39. Ku všetkým týmto situáciám sa treba stavať konštruktívne a snažiť sa ich premieňať na príležitosti kráčania k plnosti manželstva a rodiny vo svetle evanjelia. Ide o prijatie a sprevádzanie ľudí s trpezlivosťou a citlivosťou. V tomto smere je veľmi dôležité príťažlivé svedectvo autentických kresťanských rodín - ako subjektov evanjelizácie rodiny.

Liečiť zranené rodiny (oddelení manželia, rozvedení bez nového manželstva, rozvedení znovusobášení)

40. Na synode znovu jasne zaznelo, že je potrebné konať odvážne pastoračné rozhodnutia. Po tom, čo jasne potvrdili svoju vernosť evanjeliu rodiny, synodálni otcovia naznačili potrebu nových pastoračných prístupov, ktoré vychádzajú zo skutočnej situácie krehkosti rodín, s uvedomením si toho, že tieto krehkosti a slabosti sú častokrát skôr “trpené” než vybrané v plnej slobode. Ide o rozličné situácie - tak pre osobné ako aj pre kultúrne a socio-ekonomické dôvody. Nie je múdre myslieť iba na výlučné riešenia, inšpirované logikou “všetko alebo nič”. Dialóg a stretnutie prežívané na synode musia pokračovať aj v miestnych cirkvách a musia zaangažovať ich rozličné súčasti takým spôsobom, aby perspektívy, ktoré boli naznačené, mohli naplno dozrieť v prácach najbližšieho riadneho generálneho zhromaždenia. Vedenie Ducha Svätého, ktorého neustále vzývame, umožní celému Božiemu ľudu žiť vernosť evanjeliu života vo forme milosrdnej starostlivosti o všetky situácie krehkosti.

41. Každá zranená rodina má byť predovšetkým vypočutá s rešpektom a láskou a má byť doprevádzaná na ceste - tak, ako Kristus doprevádzal učeníkov na ceste do Emauz. Pre tieto situácie osobitným spôsobom platia slová pápeža Františka: “Cirkev musí uviesť svojich členov – kňazov, rehoľníkov aj laikov – do tohto „umenia sprevádzať“, aby sa všetci naučili zobúvať si sandále pred svätou zemou druhého človeka (porov. Ex 3, 5). Musíme dať nášmu napredovaniu zdravý rytmus blízkosti s pohľadom plným úcty a súcitu, ktorý zároveň lieči, oslobodzuje a povzbudzuje do dozrievania v kresťanskom živote” (Evangelii Gaudium, 169).

42. Takéto rozlišovanie je nevyhnutné pre oddelených manželov i pre rozvedených. Treba mať rešpekt predovšetkým voči utrpeniu tých, ktorí nespravodlivo podstúpili rozluku a rozvod. Odpustenie podstúpenej nespravodlivosti nie je ľahké, je to však cesta, ktorú umožňuje milosť. Rovnako treba zdôrazniť, že je nevyhnutné čestným a konštruktívnym spôsobom prevziať zodpovednosť za dôsledky rozluky alebo rozvodu vplývajúce na deti: oni sa nemôžu stať “predmetom”, o ktorý sa bojuje, ale treba hľadať čo najlepšie prostriedky, aby mohli prekonať traumu rodinného rozdelenia a rásť čo najpokojnejším spôsobom.

43. Viacerí otcovia zdôraznili nevyhnutnosť toho, aby procesy vyhlasovania nulity manželstiev boli prístupnejšie a dynamickejšie. Medzi návrhmi zaznelo zanechanie nevyhnutnosti dvoch rovnakých rozsudkov; možnosť určenia administratívneho spôsobu v kompetencii diecézneho biskupa; paušálny proces, ktorý by sa používal v prípadoch najčastejších príčin nulity. Podľa vážnych návrhov by sa tiež mala zvážiť možnosť prikladať väčšiu dôležitosť viere snúbencov vzhľadom na platnosť sviatosti manželstva. Treba pripomenúť, že pri všetkých týchto prípadoch ide o presvedčenie sa o pravde ohľadom platnosti zväzku.

44. V prípade manželských procesov si zjednodušenie procedúry, ktoré mnohí žiadali, okrem prípravy dostatočného počtu pracovníkov, klerikov aj laikov na primárny úväzok, vyžaduje aj zvýšenie zodpovednosti diecézneho biskupa, ktorý by vo svojej diecéze určil jedného, náležite pripraveného kňaza na to, aby zadarmo poskytoval poradenstvo manželom ohľadom platnosti ich zväzku.

45. Rozvedené osoby, ktoré neuzavreli nový zväzok, treba pozvať k tomu, aby v Eucharistii našli pokrm poskytujúci posilnenie pre ich stav. Miestne spoločenstvo a pastieri majú tieto osoby doprevádzať s veľkou starostlivosťou, predovšetkým vtedy, ak majú deti alebo sa nachádzajú v ťažkých okolnostiach chudoby.

46. Aj situácie rozvedených a znovusobášených si vyžadujú pozorné rozlišovanie a sprevádzanie založené na rešpekte, a vyhýbanie sa všetkým slovám a postojom, ktoré by vyvolávali pocit diskriminácie. Starať sa o nich nie je pre kresťanské spoločenstvo oslabením vo viere, ani pri vydávaní svedectva o nerozlučnosti manželstva, ale naopak, práve v tejto starostlivosti spoločenstvo prejavuje svoju lásku.

47. Vzhľadom na možnosť pristupovať k sviatostiam pokánia a Eucharistie niektorí argumentovali v prospech platnej disciplíny kvôli jej teologickému základu, iní sa vyjadrili za väčšiu otvorenosť a presné podmienky, keď ide o žiadosti, ktoré nemožno odmietnuť bez spôsobenia ďalších neprávostí a trápení. Pre niektorých by eventuálny prístup k sviatostiam bol možný, ak by ho predchádzalo obdobie pokánia - pod dohľadom diecézneho biskupa - a s jasným záväzkom v prospech detí. Bola by to nie všeobecná možnosť, ale vždy ovocie rozlišovania od prípadu k prípadu, podľa zákona postupnosti, ktorý berie do úvahy rozlišovanie medzi stavom hriechu a stavom milosti a poľahčujúcimi okolnosťami.

48. Navrhovať obmedzenie iba na “duchovné prijímanie” vo viacerých synodálnych otcov vyvolalo niektoré otázky: ak je možné duchovné prijímanie, prečo nemožno pristúpiť k sviatostnému? Bolo preto navrhnuté väčšie teologické prehĺbenie [tejto otázky] - počnúc vzťahom medzi sviatosťou manželstva a Eucharistiou vo vzťahu k Cirkvi ako sviatosti. Rovnako treba prehĺbiť morálny rozmer problematiky - v načúvaní a osvetľovaní svedomia manželov.

49. Problematiky týkajúce sa zmiešaných manželstiev sa v príhovoroch synodálnych otcov vyskytovali často. Rozdielnosť disciplíny ohľadom sviatosti manželstva v pravoslávnych cirkvách v niektorých kontextoch vytvára zložité problémy, na ktoré je nevyhnutné dať adekvátne odpovede v spoločenstve s pápežom. To isté platí pre manželstvá partnerov rozličných náboženských vyznaní.

Prijímať homosexuálne osoby

50. Homosexuálne osoby majú dary a kvality, ktoré môžu ponúknuť kresťanskému spoločenstvu: sme schopní prijímať tieto osoby a zaručiť im priestor bratstva v našich spoločenstvách? Často túžia stretnúť Cirkev, ktorá by pre nich bola domovom, kde nájdu prijatie. Sú naše spoločenstvá schopné takýto domov poskytnúť - s prijatím a zhodnotením ich sexuálnej orientácie - bez toho, aby sa spreneverili katolíckej náuke o manželstve a rodine?

51. Otázka homosexuality je pre nás výzvou na vážne zamyslenie sa o tom, ako vypracovať realistické návrhy pre citový rast a ľudské i evanjeliové dozrievanie - s integrovaním sexuálneho rozmeru: je to teda dôležitá edukačná výzva. Cirkev okrem iného tvrdí, že zväzky medzi osobami rovnakého pohlavie nemôžu byť stavané na tú istú úroveň ako manželstvo medzi mužom a ženou. Je tiež neprijateľné, aby sa vyvíjali tlaky na postoj kňazov a aby medzinárodné organizácie podmieňovali svoju finančnú pomoc zavedením normatív inšpirovaných ideológiou gender.

52. Bez popierania morálnych problémov spojených s homosexuálnymi zväzkami, berie sa na vedomie, že existujú prípady, v ktorých vzájomná, až obetavá pomoc poskytuje vzácnu podporu pre život partnerov. Okrem toho Cirkev venuje osobitnú pozornosť deťom, ktoré žijú s dvojicami rovnakého pohlavia, a zdôrazňuje, že na prvé miesto treba vždy klásť potreby a práva najmenších.

Odovzdávanie života a výzva klesajúcej pôrodnosti

53. Nie je ťažké všimnúť si rozšírenie mentality, ktorá redukuje plodenie života na jednu z premenných osobného alebo partnerského plánovania. Faktory ekonomického charakteru niekedy majú tak závažný vplyv, že prispievajú k prudkému poklesu pôrodnosti, ktorý oslabuje štruktúru spoločnosti, narúša vzťahy medzi generáciami a vyvoláva pochybnosti ohľadom budúcnosti. Otvorenosť pre život je nenahraditeľnou súčasťou manželskej lásky.

54. Aj v tejto oblasti je potrebná realistická reč, ktorá dokáže vychádzať z načúvania osobám a dať za pravdu kráse a pravde o bezpodmienečnej otvorenosti pre život ako niečomu, čo ľudská láska potrebuje k tomu, aby mohla byť žitá naplno. Práve na tomto základe môže stáť adekvátne učenie o prirodzených metódach, ktoré umožňuje harmonickým a uvedomelým spôsobom prežívať komunikáciu medzi manželmi - vo všetkých jej rozmeroch - spolu so zodpovednou prokreáciou. V tomto svetle treba znovu objaviť odkaz encykliky Humanae Vitae Pavla VI., ktorý podčiarkuje potrebu rešpektovať dôstojnosť osoby pri morálnom hodnotení metód regulácie pôrodnosti.

55. Je preto potrebné, aj v rámci manželského zväzku, napomáhať citovému životu ako ceste k dozrievaniu, v stále hlbšom prijímaní toho druhého a v stále plnšom sebadarovaní. Treba v tomto zmysle zdôrazniť nevyhnutnosť poskytovať formačné usmernenia, ktoré oživia manželský život a dôležitosť laických veriacich, ktorí dokážu zabezpečiť doprevádzanie založené na živom svedectve. Veľkou pomocou je bezpochyby príklad vernej a hlbokej lásky, plnej nežnosti, rešpektovania a schopnej postupného rastu, ktorá vo svojom otvorení sa pre splodenie nového života zažíva tajomstvo, ktoré ju presahuje.

Vzdelávacia výzva a úloha rodiny pri evanjelizácii

56. Základná výzva, pred ktorou stoja dnes rodiny, je určite edukácia - a náročnejšou a zložitejšou ju robia súčasné kultúrne okolnosti. Treba náležitým spôsobom pamätať na potreby a očakávania rodín schopných vydávať svedectvo v každodennom živote, na tieto miesta rastu, konkrétneho a esenciálneho odovzdávania čností, ktoré formujú našu existenciu.

57. Cirkev môže v tomto ohľade konať vzácnu úlohu podpory rodín, počnúc kresťanskou iniciáciou prostredníctvom spoločenstiev poskytujúcich prijatie. Vyžaduje sa od nej, dnes viac než v minulosti, aby v zložitých ako aj v obyčajných okolnostiach poskytovala oporu rodičom v ich vzdelávacej úlohe, sprevádzala deti, mladých a dospievajúcich v priebehu ich rastu - prostredníctvom osobných programov, schopných privádzať k plnému zmyslu života a k rozhodovaniu a zodpovednosti prežívanej vo svetle evanjelia.

Záver

58. Tieto predložené úvahy, ktoré sú ovocím synodálneho dialógu vedeného vo veľkej slobode a v štýle vzájomného načúvania, chcú predložiť otázky a naznačiť perspektívy, ktoré musia dozrieť a byť upresnené v reflexii miestnych cirkví počas roka, ktorý nás delí od riadneho Generálneho zhromaždenia synody biskupov v októbri 2015. Nie sú to hotové rozhodnutia, ani ľahké perspektívy. Avšak kolegiálne napredovanie biskupov a zainteresovanie celého Božieho ľudu pod vplyvom Ducha Svätého nás môžu viesť k objavovaniu ciest pravdy a milosrdenstva pre všetkých. To je želanie, ktoré nám od začiatku našich prác venoval pápež František, keď nás pozval k odvahe viery a pokornému, čestnému prijatiu pravdy v láske.



( TK KBS, ms, mk ) 20141015044   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 4875 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019