Vatikán 20. augusta (RV) Po návrate z apoštolskej cesty v Kórei sa Svätý Otec opäť stretol s pútnikmi na stredajšej generálnej audiencii, ktorá sa konala v aule Pavla VI. Pápež František ako zvyčajne prejavil zhromaždeným pútnikom osobitnú pozornosť, keď už od desiatej hodiny prechádzal pomedzi nich a osobne ich zdravil, žehnal, bozkával deti a starých ľudí. Nadšený dav mu jeho otcovský záujem opätoval srdečným prijatím a veľkým aplauzom.Zástupcovia jazykových skupín, ktorí zabezpečujú komunikáciu medzi Svätým Otcom a veriacimi, vyjadrili pápežovi Františkovi v mene prítomných úprimnú sústrasť v súvislosti s tragickým úmrtím jeho troch rodinných príslušníkov. Svätý Otec sa po katechéze podelil o bolesť zo straty príbuzných: „Ďakujem vám za modlitby, prejavy sústrasti k tomu, čo sa prihodilo mojej rodine. Aj pápež má svoju rodinu. Boli sme piati súrodenci, mám 16 synovcov a jeden z nich mal dopravnú nehodu. Zomrela jeho manželka a dve maličké deti, jedno dvojročné a druhé len niekoľkomesačné. On je v tejto chvíli v kritickom stave. Veľmi pekne vám ďakujem za sústrasť a modlitby.“
Témou dnešnej verejnej audiencie bolo zhrnutie apoštolskej cesty do Kórey, z ktorej sa Svätý Otec vrátil pred dvoma dňami. V čítaní pred katechézou zaznel úryvok z Knihy proroka Izaiáša (kapitola 60): «Vstaň, zasvieť, veď prišlo tvoje svetlo a sláva Pánova sa zaskvela nad tebou! ... », slová, ktoré tvorili súčasť témy 6. ázijských dní mládeže v Kórei.
Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca:
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V predošlých dňoch som absolvoval apoštolskú cestu do Kórey a dnes spolu s vami ďakujem Pánovi za tento veľký dar. Mal som možnosť navštíviť cirkev mladú a dynamickú, založenú na svedectve mučeníkov a oduševnenú misionárskym duchom, v krajine, kde sa stretávajú starobylé ázijské kultúry a trvalá novosť evanjelia. Obe sa tu stretávajú.
Túžim nanovo vyjadriť moju vďaku drahým bratom biskupom Kórey, pani prezidentke republiky, ďalším verejným predstaviteľom a všetkým, ktorí sa podieľali na tejto mojej návšteve. Význam tejto mojej apoštolskej cesty sa môže zhrnúť do troch slov: pamäť, nádej, svedectvo. Kórejská republika je krajinou, ktorá zaznamenala značný a rýchly ekonomický rozvoj. Jej obyvatelia sú veľmi pracovití, disciplinovaní a poriadni, a musia si udržať silu zdedenú po svojich predkoch.
V tejto situácii je Cirkev udržiavateľkou pamäti a nádeje: je duchovnou rodinou, v ktorej dospelí odovzdávajú mladým pochodeň viery prijatej od starších. Pamäť svedkov minulosti sa stáva novým svedectvom v prítomnosti a nádejou budúcnosti. V tejto perspektíve môžeme vidieť aj dve hlavné udalosti tejto cesty: blahorečenie 124 kórejských mučeníkov, ktorí sa pripájajú k tým, ktorých pred 30 rokmi svätorečil sv. Ján Pavol II., a stretnutie s mladými pri príležitosti 6. ázijských dní mládeže.
Mladý človek je vždy osobou hľadajúcou niečo, pre čo sa oplatí žiť. Mučeník vydáva svedectvo o niečom, ba viac, o Niekom, za koho sa oplatí dať život. Touto skutočnosťou je Božia láska, ktorá sa stelesnila v Kristovi, svedkovi Otca. V dvoch momentoch cesty venovaných mladým nás Duch zmŕtvychvstalého Pána naplnil radosťou a nádejou, ktoré mladí prinesú do svojich jednotlivých krajín a ktoré prinesú mnoho dobra!
Cirkev v Kórei si uchováva aj pamäť o primárnej úlohe, ktorú zohrávali laici či už pri počiatkoch viery, ako aj v diele evanjelizácie. V tej zemi totiž kresťanská komunita nebola založená misionármi, ale skupinou mladých Kórejčanov v druhej polovici 18. storočia, ktorí boli fascinovaní niektorými kresťanskými textami, do hĺbky ich študovali a vybrali si ich za normu života. Jeden z nich bol vyslaný do Pekingu, aby prijal krst, a potom tento laik sám pokrstil svojich spoločníkov. Z tohto prvotného jadra sa rozvinula veľká komunita, ktorá od počiatku v trvaní približne jedného storočia podstupovala násilné prenasledovania, s tisíckami mučeníkov. Takže Cirkev v Kórei je založená na viere, na misionárskom úsilí a na mučeníctve veriacich laikov.
Prví kórejskí kresťania si vzali za vzor apoštolskú komunitu v Jeruzaleme -praktizovali bratskú lásku, ktorá prekonáva všetky spoločenské rozdiely. Preto som povzbudil dnešných kresťanov, aby boli štedrí v delení sa s tými najchudobnejšími a vylúčenými, podľa príkladu 25. kapitoly Evanjelia sv. Matúša: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili » (v. 40). Drahí bratia, v histórii viery v Kórei sa dá vidieť, ako Kristus neruší kultúry, nepotláča cestu národov, ktoré počas stáročí a tisícročí hľadajú pravdu a uskutočňujú lásku k Bohu a k blížnemu. Kristus neruší to, čo je dobré, ale to rozvíja a privádza k dokonalosti.
Naopak to, proti čomu Kristus bojuje a čo poráža, je diabol, ktorý zasieva kúkoľ medzi jednotlivcov a medzi národy, ktorý podnecuje vylúčenie z dôvodu modlárstva peňazí, ktorý zasieva jed ničoty do sŕdc mladých. To s ním Ježiš Kristus bojoval a zvíťazil nad ním svojou obetou lásky. A ak zostaneme v
ňom, v jeho láske, aj my tak ako mučeníci môžeme žiť a svedčiť o jeho víťazstve. S touto vierou sme sa modlili a aj teraz sa modlíme, aby všetci synovia a dcéry kórejskej zeme, ktorí znášajú následky vojen a rozdelení, mohli nastúpiť na cestu bratstva a zmierenia.
Táto cesta bola ožiarená sviatkom Nanebovzatia Panny Márie. Z výšky, kde kraľuje s Kristom, Matka Cirkvi sprevádza putovanie Božieho ľudu, podopiera ho v najnamáhavejších krokoch, utešuje tých, čo prežívajú skúšku, a udržiava otvorený horizont nádeje. Na jej materský príhovor nech Pán vždy žehná kórejský ľud, daruje mu pokoj a blaho, a nech žehná Cirkev, ktorá žije v tejto zemi, aby bola vždy plodná a plná evanjeliovej radosti.“
*
Na konci audiencie pápež František ocenil odvahu dvoch skupín, ktoré do Ríma dorazili netradičným spôsobom. Prvou je mladá rodinka so šiestimi deťmi, ktorá na dvoch oslíkoch prišla pešo do Ríma z francúzskeho Avignonu po pútnickej ceste Via Francigena. Tou druhou je skupina vodákov zo združenia Lega Navale Italiana, ktorá sa z talianskeho mestečka Loreto doplavila do Ríma na člnoch.
Preložila: Zuzana Klimanová
