[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je štvrtok 13. 05. 2021   Meniny má Servác       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  máj  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
31      

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Príhovor Svätého Otca pred členmi Konferencie biskupov Kórey
P:3, 14. 08. 2014 20:52, ZAH



Južná Kórea 14. augusta (RV) V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pred členmi Konferencie biskupov Kórey:

*

Ďakujem biskupovi Petrovi U-il Kangovi za jeho bratské slová privítania vo vašom mene. Je pre mňa požehnaním byť tu a osobne spoznať dynamický život Cirkvi v Kórei. Vám ako pastierom náleží úloha spravovať Pánovo stádo. Ste správcami úžasných vecí, ktoré on koná na svojom ľude. Spravovať, starať sa o Boží ľud je jednou z úloh špecificky zverených biskupovi. Dnes by som chcel spolu s vami uvažovať ako brat v biskupskej službe o dvoch ústredných aspektoch tohto spravovania Božieho ľudu v tejto krajine: byť udržiavateľmi pamäti a udržiavateľmi nádeje.

Byť udržiavateľmi pamäti. Blahorečenie Paula Yun Ji-chunga a jeho spoločníkov je príležitosťou poďakovať Pánovi, že zo semien zasiatych mučeníkmi dal vyrásť bohatej úrode milosti v tejto zemi. Vy ste potomkovia mučeníkov, dedičia hrdinského svedectva ich viery v Krista. Ste tiež dedičmi mimoriadnej tradície, ktorá začala a doširoka sa rozrástla vďaka vernosti, vytrvalosti a tvrdej práci generácií laikov. Títo nemali pokušenie klerikalizmu. Boli laikmi, napredovali samostatne, je tak? Je príznačné, že dejiny Cirkvi v Kórei začali z priameho stretnutia s Božím slovom. Bola to vnútorná krása a neporušenosť kresťanského posolstva – evanjelium a jeho výzva k obráteniu, vnútornej obnove a životu činorodej lásky –, čo zapôsobilo na Yi Byeoka a šľachetných mužov z prvej generácie. A na tento odkaz, na jeho čistotu cirkev v Kórei pozerá ako v zrkadle, aby autenticky objavila seba samu.

Plodnosť evanjelia na kórejskej pôde a veľké dedičstvo zanechané vašimi predkami vo viere môžeme dnes rozpoznať v rozkvete aktívnych farností a cirkevných hnutí, v dôkladných katechetických programoch, v pastoračnej starostlivosti o mladých v katolíckych školách, v seminároch a na univerzitách. Cirkev v Kórei je oceňovaná za jej rolu v duchovnom a kultúrnom živote národa a za jej silný misijný impulz. Z misijnej krajiny sa Kórea teraz stala krajinou misionárov a pre univerzálnu Cirkev sú stálym dobrodením mnohí kňazi a rehoľníci, ktorých ste poslali do sveta.

Byť udržiavateľmi pamäti znamená viac než si len pamätať a ceniť dávne dobrodenia. Znamená to tiež urobiť z nich duchovné zdroje pre prezieravú a rozhodnú konfrontáciu s nádejami, prísľubmi a výzvami budúcnosti. Ako ste si sami všimli, život a poslanie Cirkvi v Kórei sa nemerajú v konečnom dôsledku vonkajšími termínmi, kvantitatívnymi a inštitucionálnymi. Majú skôr byť posudzované v jasnom svetle evanjelia a povolania k obráteniu sa k osobe Ježiša Krista. Byť správcami pamäti znamená uvedomiť si, že rast pochádza od Boha (porov. 1 Kor 3,6) a zároveň je výsledkom trpezlivej a vytrvalej práce ako v minulosti, tak i v súčasnosti. Naša pamäť mučeníkov a minulých generácií kresťanov by mala byť realistická, nie idealizovaná a nie „triumfalistická“. Hľadieť na minulosť bez toho, aby sme počúvali Božie volanie k obráteniu sa v prítomnosti, to nám nepomôže pokračovať v ceste; naopak spomalí to, či dokonca zastaví náš duchovný pokrok.

Okrem toho, že ste udržiavateľmi pamäti, drahí bratia, ste tiež povolaní byť udržiavateľmi nádeje: nádeje ponúkanej evanjeliom Božej milosti a milosrdenstva v Ježišovi Kristovi, nádeje, ktorá inšpirovala mučeníkov. Je to nádej, ktorú sme povolaní ohlasovať svetu, ktorý napriek svojej materiálnej prosperite hľadá niečo viac, niečo väčšie, niečo autentické, čo dá naplnenie. Vy a vaši bratia kňazi ponúkate túto nádej cez vašu službu posväcovania, čo nielen vedie veriacich k zdrojom milosti v liturgii a sviatostiach, ale neustále ich nabáda odpovedať svojím konaním na Božie povolanie k dosiahnutiu cieľa (porov. Flp 3,14). Spravujte túto nádej rozdúchavaním plameňa svätosti, bratskej lásky a misijnej horlivosti v cirkevnom spoločenstve. Z tohto dôvodu vás prosím, aby ste vždy zostali nablízku svojim kňazom, podporovali ich v ich každodennej práci, v ich snahe o svätosť a v hlásaní evanjelia spásy. Prosím vás, aby ste im odovzdali môj srdečný pozdrav a vďačnosť za veľkorysú službu pre dobro Božieho ľudu.

Byť nablízku svojim kňazom, toto vám prízvukujem. Blízkosť. Blízkosť kňazom, a oni sa tak môžu stretnúť s biskupom. Ide o túto bratskú a tiež aj otcovskú blízkosť biskupa, potrebujú ju v mnohých momentoch svojho pastoračného života. Nie biskupi, ktorí sú ďaleko, alebo ešte horšie, oddialili sa od svojich kňazov. S bolesťou to hovorím: V mojej krajine som toľkokrát počul, ako mi niektorý z kňazov hovorí: „Volal som biskupovi, žiadal som o prijatie, ubehli tri mesiace a ešte som nedostal odpoveď.“ Avšak počuj, brat, ak ťa niektorý kňaz dnes žiada o prijatie, ozvi sa mu hneď, dnes alebo zajtra. Ak nemáš čas, aby si ho prijal, povedz mu: „Nuž, nemôžem, pretože mám toto a toto. Ale chcel som ťa počuť a som ti k dispozícii.“ Ale nech počujú otcovskú odpoveď, ihneď. Prosím vás, nevzďaľujte sa od vašich kňazov.

Ak prijmeme výzvu byť Cirkvou misijnou, Cirkvou neustále vychádzajúcou smerom k svetu a najmä na periférie súčasnej spoločnosti, potrebujeme rozvinúť tú «duchovnú chuť», ktorá nás robí schopnými prijímať a stotožňovať sa s každým členom Kristovho tela (porov. Evangelii gaudium, 268). V tomto zmysle sa vyžaduje prejavovať v našich komunitách osobitnú starostlivosť voči deťom a starším ľuďom. Ako môžeme byť správcami nádeje, ak zanedbáme pamäť, múdrosť a skúsenosti starších ľudí a ašpirácie mladých? V tejto súvislosti by som vás chcel požiadať, aby ste sa zvlášť starali o výchovu mladých ľudí, podporujúc nezastupiteľné poslanie nielen univerzít, ktoré sú dôležité, ale aj katolíckych škôl každého stupňa, počnúc od základnej školy, kde sú mladé mysle a srdcia vedené k láske k Bohu a jeho Cirkvi, k dobru, pravde a kráse, aby boli dobrými kresťanmi a poctivými občanmi.

Byť strážcami nádeje znamená aj garantovať, aby sa prorocké svedectvo Cirkvi v Kórei stále prejavovalo v záujme o chudobných a v jej programoch solidarity, najmä pre utečencov a migrantov, ako aj pre tých, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Táto starostlivosť by sa mala prejaviť nielen prostredníctvom konkrétnych iniciatív charity – ktoré sú potrebné –, ale tiež v neustálej podpornej práci na úrovni sociálnej, v oblasti zamestnanosti a vzdelávania. Mohli by sme sa ocitnúť v riziku, že obmedzíme náš záväzok voči núdznym iba na rozmer servisu, keď budeme zabúdať na potrebu každého jednotlivca osobnostne rásť – na jeho právo rásť ako osoba – a môcť dôstojne vyjadriť svoju osobnosť, tvorivosť a kultúru. Solidarita s chudobnými je v centre evanjelia; má sa považovať za základný prvok kresťanského života, prostredníctvom kázania a katechézy, založených na bohatom dedičstve sociálnej náuky Cirkvi. Ona musí prenikať do sŕdc a myslí veriacich a odrážať sa v každom aspekte života Cirkvi. Apoštolský ideál Cirkvi chudobných a pre chudobných – Cirkvi chudobnej, pre chudobných – nachádza výrečné vyjadrenie v prvých kresťanských komunitách vašej krajiny. Žičím tomu, aby tento ideál aj naďalej formoval cestu Cirkvi v Kórei pri jej putovaní smerom k budúcnosti. Som presvedčený, že keď je tvár Cirkvi predovšetkým tvárou lásky, bude stále viac mladých priťahovaných k Ježišovmu Srdcu, stále horiace božskou láskou v spoločenstve jeho mystického tela.

Povedal som, že chudobní sú v centre evanjelia, a sú tiež na začiatku a na konci. Ježiš v synagóge v Nazarete hovorí jasne na začiatku svojho apoštolského života. Keď sa hovorí o poslednom dni, dáva nám aj poznať protokol, podľa ktorého budeme všetci súdení, Matúš 25, a tam sú aj chudobní. Existuje jedno nebezpečenstvo, pokušenie, ktoré prichádza vo chvíľach prosperity. Je to nebezpečenstvo, že sa kresťanská komunita socializuje, teda že stratí onen mystický rozmer, stratí schopnosť sláviť Tajomstvo a zmení sa na duchovnú organizáciu, kresťanskú, s kresťanskými hodnotami, ale bez prorockého kvasu. Tam sa stratila funkcia, ktorú majú v Cirkvi chudobní. A to je pokušenie, ktorým miestne cirkvi, kresťanské komunity, v histórii veľmi trpeli. A to do tej miery, že sa premenili na komunity strednej vrstvy, do ktorej sa chudobní hanbili vstúpiť. Je to pokušenie duchovného blahobytu, pastoračného blahobytu. Nie je to cirkev chudobná pre chudobných, ale cirkev bohatá pre bohatých, alebo cirkev strednej vrstvy pre zámožných. A toto nie je niečo nové, všakže? Začalo to na začiatku: Pavol musí pokarhať Korinťanov vo svojom prvom liste, kapitola 11, verš 17. A apoštol Jakub ešte silnejšie a ešte jasnejšie v kapitole 2, veršoch 1-7: musí pokarhať tieto zámožné komunity, tieto bohaté cirkvi pre bohatých. Odháňajú sa chudobní, a žije sa tak, že oni sa neodvážia vstúpiť, necítia sa ako doma. To je pokušenie prosperity. Nevyčítam vám to, pretože viem, že dobre pracujete. Ale ako brat, ktorý má utvrdiť svojich bratov vo viere, hovorím: buďte opatrní, pretože vaša cirkev je prosperujúca, je veľkou misionárskou cirkvou, veľkou cirkvou. Nech diabol nezaseje tento kúkoľ, toto pokušenie odstrániť chudobných z prorockej štruktúry cirkvi, aby ste sa stali cirkvou bohatou pre bohatých, cirkvou blahobytu... Nehovorím o zájdení dokonca až k ‚teológii prosperity‘, nie. Ale v priemernosti...

Drahí bratia, prorocké svedectvo evanjelia predstavuje niektoré osobitné výzvy pre cirkev v Kórei, počnúc skutočnosťou, že žije a pracuje uprostred prosperujúcej, ale stále viac sekularizovanej a materialistickej spoločnosti. Za týchto okolností sú pastorační pracovníci v pokušení prijať nielen účinné modely riadenia, plánovania a organizácie, vychádzajúce z podnikateľského sveta, ale aj životný štýl a spôsob myslenia, usmerňované viac svetskými štandardmi úspechu a moci, než kritériami stanovenými Ježišom v evanjeliu. Beda nám, ak bude kríž zbavený svojej moci posúdiť múdrosť tohto sveta! (porov. 1 Kor 1,17) Povzbudzujem vás a vašich bratov kňazov, aby ste odmietli toto pokušenie vo všetkých jeho formách. Nech Nebeský Otec dá, aby sme sa zachránili pred touto duchovnou a pastoračnou svetskosťou, ktorá potláča Ducha, nahrádza konverziu samoľúbosťou a nakoniec rozptýli akýkoľvek misijný zápal! (porov. Evangelii gaudium, 93-97).

Drahí bratia biskupi, vďaka za všetko to, čo robíte: Vďaka. A týmito úvahami o vašom poslaní ako správcov pamäti a nádeje, by som vás chcel povzbudiť vo vašom úsilí o podporu jednoty, svätosti a horlivosti veriacich v Kórei. Pamäť a nádeje nech nás inšpirujú a vedú do budúcnosti. Pamätám na vás všetkých vo svojich modlitbách a povzbudzujem vás vždy veriť v silu Božej milosti. Nezabudnite: «Pán je verný»; my nie sme verní, on je verný. «A on vás bude posilňovať a chrániť pred Zlým» (2 Sol 3,3). Nech prosby Márie, Matky Cirkvi, prinesú v tejto krajine do plného rozkvetu semená rozosiate mučeníkmi, zavlažované generáciami veriacich katolíkov a odovzdané vám ako prísľub pre budúcnosť krajiny a sveta. Vám a všetkým, ktorí sú zverení do vašej pastoračnej starostlivosti a do vašej opatery zo srdca udeľujem svoje požehnanie a prosím vás láskavo, aby ste sa za mňa modlili. Ďakujem.

Preložila: sr. Jaroslava Kochjarová CJ

( TK KBS, RV jak; ml ) 20140814039   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]