Vatikán 16. júna (RV) Korupcia mocných končí tým, že na ňu doplácajú chudobní, ktorí pre chamtivosť tých druhých nemajú ani to najpotrebnejšie, na čo majú právo. Na tento problém sa sústredil pápež František v homílii svätej omše, slávenej v pondelok ráno v Dome sv. Marty. Ako povedal, jediný spôsob, ako zvíťaziť nad hriechom korupcie, je služba iným, ktorá očisťuje srdce. V homílii vychádzal z liturgického čítania z Prvej knihy kráľov (1 Kr 21, 1-16), ktoré rozpráva príbeh Nabota, majiteľa vinice dedenej z generácie na generáciu. Veľmi smutný príbeh, ktorý aj keď je veľmi starý, stále nastavuje zrkadlo korupcii, jednému z hriechov, ktoré sú najviac „na dosah ruky“, poznamenal pápež František.Keď chce kráľ Achab trochu rozšíriť svoju záhradu, žiada od Nabota, aby mu predal svoju vinicu. Nabot to odmieta, pretože nechce prísť o dedičstvo svojich otcov. Kráľ zoberie odmietnutie veľmi zle, a tak jeho žena Jezabel spriada pascu. Pomocou falošných svedkov nechá Nabota predviesť pred súd, je odsúdený a ukameňovaný. Vytúženú vinicu odovzdáva svojmu manželovi, ktorý ju zaberie „spokojne, ako by sa nič nestalo“. Tento príbeh sa neustále opakuje medzi tými, ktorí majú „materiálnu, politickú alebo duchovnú moc“, poznamenal Svätý Otec:
„V novinách mnohokrát čítame: Pred súdom skončil politik, ktorý záhadne zbohatol. Pred súd bol predvedený šéf podniku, ktorý záhadne zbohatol vykorisťovaním svojich zamestnancov. Hovorí sa veľa o cirkevnom hodnostárovi, ktorý sa veľmi obohatil, a zanechal svoje pastoračné povinnosti, aby sa staral o svoju moc. Tak je to so skorumpovanými politikmi, podnikateľmi i cirkevnými hodnostármi. Sú všade. A treba si povedať pravdu: Korupcia je hriech, ktorý je na dosah ruky a ktorého sa dopúšťa ten, kto má ekonomickú, politickú či cirkevnú moc nad druhými. Všetci sme pokúšaní korupciou. Tento hriech je na dosah, pretože keď má niekto nejakú právomoc, cíti sa byť mocným, cíti sa byť takmer Bohom.“
Inak – pokračoval pápež – korupcia vzniká na ceste za vlastným zabezpečením. Blahobyt, peniaze, moc, samoľúbosť, pýcha a potom všetko ostatné, vrátane zabitia. Svätý Otec sa však pýta: „Kto platí za korupciu?“ Ten, kto ti dáva úplatok? Nie, ten je iba prostredníkom. V skutočnosti „platia za ňu chudobní“: „Ak hovoríme o skorumpovaných politikoch či skorumpovaných hospodárskych činiteľoch, kto za to platí? Platia nemocnice bez liekov, chorí bez starostlivosti, deti bez vzdelania. Oni sú súčasnými Nabotmi, ktorí platia za skorumpovanosť druhých. A kto platí za korupciu nejakého cirkevného hodnostára? Za tú platia deti, ktoré sa ani nevedia prežehnať, ktoré nepoznajú katechizmus, ktoré nie sú vedené. Platia za ňu chorí, ktorých nikto nenavštívi. Platia chudobní. Na korupciu doplácajú chudobní, chudobní materiálne i duchovne.“
Naproti tomu, hovorí Svätý Otec, „jediný spôsob, ako sa dostať z korupcie, jediný spôsob, ako zvíťaziť nad pokušením, nad hriechom korupcie, je služba“. Pretože, ako hovorí, „korupcia pochádza z arogancie a pýchy, zatiaľ čo služba ťa robí poníženým“, keďže predstavuje pokornú činorodú lásku na pomoc druhým.
„Obetujme dnes svätú omšu za týchto tak mnohých, ktorí splácajú daň za korupciu, ktorí platia za život skorumpovaných. Za týchto mučeníkov politickej, ekonomickej a cirkevnej korupcie. Modlime sa za nich. Nech nás Pán urobí blízkymi voči nim. Zaiste bol veľmi nablízku Nabotovi pri kameňovaní, tak ako bol blízko Štefanovi. Nech im je Pán nablízku a nech im dodáva silu ísť ďalej so svojím svedectvom, s ich vlastným svedectvom.“
