Vážený pán profesor Odifreddi (…) chcel by som sa Vám poďakovať, že ste vyvinuli tak značné úsilie oboznámiť sa s mojou knihou a jej prostredníctvom sa konfrontovať aj s mojou vierou; práve toto som mal do veľkej miery na mysli vo svojom príhovore Rímskej kúrii na Vianoce roku 2009. Musím sa Vám tiež poďakovať za poctivý prístup k mojím textom a za to, že ste sa s nimi úprimne snažili pracovať.

Môj názor na Vašu knihu je však celkovo dosť kontrastný. Niektoré jej časti som si prečítal s pôžitkom. Pri iných ma však prekvapila určitá agresivita a nedôslednosť.

Niekoľkokrát naznačujete, že teógia je len druhom vedeckej fantázie. Potom sa však čudujem, že ste mojej knihe venovali natoľko detailnú pozornosť. Dovoľte mi v tej súvislosti navrhnúť štyri body.

1. Je správne tvrdiť, že "veda" v najužšom zmysle slova je iba matematika, a od Vás som sa dozvedel, že aj v tomto prípade by bolo treba rozlišovať medzi aritmetikou a geometriou. Vo všetkých špecifických matériách má vedeckosť vždy svoju vlastnú formu, a to podľa osobitosti daného predmetu. Podstatným je, aby aplikovala overiteľnú metódu, vylúčila svojvôľu a garantovala racionalitu vo všetkých aspektoch.

2. Mali by ste však aspoň uznať, že v historickej oblasti a v oblasti filozofického myslenia teológia priniesla výsledky, ktoré mali trvácnosť.

3. Dôležitou úlohou teológie je udržiavať vieru napojenú na rozum a rozum na vieru. Obe tieto funkcie sú pre ľudstvo dôležité. V dialógu s Habermasom som ukázal, že existujú patológie viery - a nemenej nebezpečné - aj patológie rozumu. Jedna potrebuje druhú a udržiavať ich vo vzájomnom kontakte je dôležitou úlohou teológie.

4. Vedecká fantastika okrem toho existuje v oblasti viacerých vied. V dobrom by som za vedeckofantastické napríklad označil to, o čom hovoríte vzhľadom na teórie o vzniku a konci sveta u Heisenberga, Schrödingera, atď.: sú to vízie a anticipácie, ktorými sa snažíme prísť ku skutočnému poznaniu; stále sú to však len predstavy, pokúšajúce sa priblížiť realite. Okrem toho však exisuje vedecká fantastika vo veľkom štýle aj v rámci teórie o evolúcii. Egoistický gén Richarda Dawkinsa je klasickým príkladom takejto vedeckej fantastiky. Aj veľký Jacques Monod napísal veci, ktoré do svojho diela určite vložil len ako vedeckú fantastiku. Citujem: "Objavenie sa štvornohých stavovcov… má svoj pôvod v tom, že primítívna ryba "sa rozhodla" ísť preskúmať zem, na ktorú sa ale nedokázala premiestniť inak, než nešikovaným skákaním, ktorého dôsledkom nakoniec prišlo k zmenám správania, k tlakom, vďaka ktorým sa vyvinuli pevné končatiny štvornožcov. Medzi potomkami tejto ryby, tohto neohrozeného bádateľa, tohto Magalhaesa evolúcie, sa nájdu aj takí, čo dokážu behať rýchlosťou väčšou než 70 kilometrov za hodinu…" (citované podľa druhého talianskeho vydania "Il caso e la necessitá, Milano 2001, str. 117n).

Vo všetkých doteraz diskutovaných tematikách ide o seriózny dialóg, za ktorý som naozaj vďačný. Trochu inak je tomu však v kapitole o kňazovi a katolíckej morálke a tiež v kapitolách o Ježišovi. Čo sa týka toho, čo hovoríte o zneužívaní mladistvých kňazmi - môžem sa k tomu postaviť, ako dobre viete, len s hlbokým odporom. Nikdy som sa tieto veci nepokúšal zamaskovať. Že moc zla prenikne tak hlboko dovnútra sveta viery je pre nás na jednej strane utrpením, ktoré musíme znášať, avšak zároveň z toho pre nás vyplýva povinnosť robiť všetko preto, aby sa také veci neopakovali. Nie je ani útechou dozvedieť sa, že podľa sociologických výskumov je pomer kňazov vinných za tieto zločiny nižší v porovnaní s podobnými typmi zamestnaní. Na druhej strane by sa táto deviácia nemala prezentovať ostentatívnym spôsobom, ako by šlo o špinu, ktorá sa týka výlučne Katolíckej cirkvi.

Ak nie je správne mlčať o zle v Cirkvi, nesmieme mlčať ani o svetlej línii dobra a čistoty, ktorú kresťanská viera nasledovala celé storočia. Treba pamätať na veľké a čisté postavy, ktoré viera vychovala - Benedikta z Nursie a jeho sestru Školastiku, Františka a Kláru z Assisi, Terezu Avilskú a Jána z Kríža, veľkých svätcov dobročinnej lásky Vincenta de Paul a Kamila de Lellis, Matku Terezu z Kalkaty a veľké, ušľachtilé postavy Turína 18. storočia. Aj dnes platí, že viera mnohé osoby privádza k nezištnej láske voči druhým, k službe, k úprimnosti a spravodlivosti (…).

Čo hovoríte o postave Ježiša nie je hodné Vašej vedeckej kvalifikácie. Ak otázku staviate tak, akoby sa o Ježišovi v podstate nič nevedelo a neexistovalo nič overiteľné vzhľadom na neho ako historickú postavu, musím Vás rozhodne pozvať k tomu, aby ste z historického aspektu k veci pristupovali kompetentnejším spôsobom. Odporúčam vám preto napríklad štyri zväzky, ktoré Martin Hengel (exegéta protestantskej teologickej fakulty v Tübingene) publikoval spolu s Máriou Schwemerovou: je to vynikajúci príklad historickej precíznosti a hlbokej informovanosti. Americký seminár o Ježišovi, ktorý citujete na strane 105 svojej knihy, len znovu potvrdzuje to, čo už Albert Schweitzer poznamenal ohľadom Leben-Jesu-Forschung (Výskumu o Ježišovom živote), a teda, že tzv. "historický Ježiš" je do veľkej miery odrazom predstáv autorov. Tieto neadekvátne formy historickej práce však nekompromitujú seriózny historický výskum, ktorý nám priniesol pravé a isté poznanie ohľadom ohlasovania a postavy samotného Ježiša.

(…) Musím okrem toho jednoznačne odmietnuť Vaše tvrdenie (str. 126), podľa ktorého som historicko-kritickú metódu označil ako nástroj antikrista. V rozprávaní o Ježišových pokušeniach som len prevzal Solovjovovu tézu, podľa ktorej môže byť historicko-kritická metóda použitá aj antikristom - čo je nepopierateľný fakt. Zároveň som však vždy - a predovšetkým v úvode k prvému zväzku mojej knihy o Ježišovi z Nazareta - jasným spôsobom vysvetľoval, že historicko-kritická exegéza je nevyhnutná pre vieru, ktorá nepredkladá mýty s historickými predstavami, ale odvoláva sa na skutočnú historicitu, a teda musí prezentovať historickú skutočnosť svojich tvrdení aj vedeckým spôsobom. Preto nie je správne ani to, keď hovoríte, že som sa zaujímal iba o meta-históriu: práve naopak, všetko moje úsilie malo za cieľ ukázať, že Ježiš opísaný v evanjeliách je reálnym historickým Ježišom; že tu ide o históriu, ktorá sa skutočne stala (…)

V 19. kapitole Vašej knihy sa vraciame k pozitívnym aspektom Vášho dialógu s mojimi myšlienkami. (…) I keď Vaša interpretácia prvej kapitoly Jánovho evanjelia je veľmi vzdialená od toho, čo evanjelista chcel povedať, sú tu dôležité spoločné body. Ak sa však pokúsite nahradiť Boha "prírodou", je tu otázka, kto alebo čo je táto príroda. Na nijakom mieste ju nedefinujete a zdá sa preto byť akýmsi iracionálnym božstvom, ktoré nič nevysvetľuje. Chcel by som tiež poukázať na to, že vo Vašom náboženstve matematiky zostávajú nepovšimnuté tri základné témy ľudskej existencie: sloboda, láska a zlo. Čudujem sa, že jednou poznámkou likvidujete slobodu, ktoré bola i zostáva tak dôležitou hodnotnou modernej doby. Láska sa vo vašej knihe neobjavuje a ani o zle tam niet nijakej informácie. Čokoľvek o nej neurobiológia hovorí alebo nehovorí, v reálnej dráme našej histórie je sloboda prítomná ako rozhodujúca skutočnosť, a musí byť preto braná do úvahy. Vaše matematické náboženstvo však naviac nesposkytuje ani informáciu o zle. Náboženstvo, ktoré sa vyhýba týmto základným otázkam, ostáva prázdne.

Vážený pán profesor, moja kritika Vašej knihy je čiastočne tvrdá. Avšak do dialógu patrí aj otvorenosť; len tak môže rásť poznanie. Vy ste boli veľmi otvorený, a tak verím, že prijmete aj moju otvorenosť. V každom prípade však veľmi oceňujem fakt, že ste prostredníctvom Vašej konfrontácie s mojím Úvodom do kresťanstva otvorili veľmi otvorený dialóg s vierou Katolíckej cirkvi a že v princípe v ňom - napriek všetkým kontrastom - nechýbajú aj spoločné body.

So srdečnými pozdravmi a so želaním všetkého dobrého pre Vašu prácu...

( TK KBS, La Repubblica, mk; mk ) 20130925035   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]