Rím. Pred 35 rokmi - 26. augusta 1978 - zvolili kardináli zídení v konkláve za Petrovho nástupcu Jána Pavla I. (vlastným menom Albino Luciani), nazývaného "Papa del sorriso" - usmievavý pápež. Luciani pochádzajúci zo severného Talianska však zomrel už 33 dní po zvolení, v noci z 28. na 29. septembra 1978, pravdepodobne na srdcový infarkt. V jeho rodisku Canale d Agordo v Dolomitoch sa v dňoch 25. a 26. augusta konajú spomienkové slávnosti, ktorých súčasťou je koncert a prezentácia knihy o Jánovi Pavlovi I. Svätú omšu v deň výročia jeho zvolenia do úradu - 26. augusta - bude na hlavnom námestí sláviť diecézny biskup Vicenzy Beniamino Pizziol. Albino Luciani sa narodil v roku 1912 v chudobnej rodine vo Forno di Canale (dnes Canale d Agordo) - v talianskej provincii Belluno; jeho otec bol presvedčeným socialistom. Od detstva bol Albino chorľavý. Vo veku jedenástich rokov však vstúpil do malého seminára vo Feltre.
Už v roku 1935 bol Albino Luciani vysvätený za kňaza. V roku 1947 obhájil doktorát prácou o filozofovi a zakladateľovi rehoľného rádu Antoniovi Rosminim (1797-1855), ktorého medzičasom vyhlásili za blahoslaveného. I keď netúžil po úradoch, zverili Lucianimu viacero zodpovedných funkcií. Napríklad vo svojej domácej diecéze pracoval ako zástupca rektora kňazského seminára, vedúci katechetického úradu a tiež ako generálny vikár.
27. decembra 1958 bol Luciani pápežom Jánom XXIII. menovaný za biskupa vo Vittorio Veneto. Pavol VI. ho v roku 1969 vymenoval za benátskeho patriarchu a v roku 1973 ho prijal do kardinálskeho kolégia. V roku 1978 vzbudil Luciani pozornosť médií, keď bohatým cirkvám "Západu" navrhol, aby jedno percento svojich príjmov odvádzali chudobným cirkvám "Juhu".
V Taliansku sa Luciani stal známym svojimi humornými, ale aj hlbokými fiktívnymi listami historickým osobám, ktoré vychádzali v časopise "Messaggero di Sant Antonio". V roku 1976 vyšli aj v knižnej forme pod titulom "Illustrissimi" (do slovenčiny preložené ako "Listy včerajším" - pozn. prekl.).
Po smrti Pavla VI. bol Albino Luciani 26. augusta 1978 po iba jednodňovom konkláve, na ktorom sa zúčastnilo 111 kardinálov, zvolený za pápeža. Bolo to prvé konkláve, na ktorom sa nemohli zúčastniť kardináli nad 80 rokov.
Voľba Lucianiho bola pre svet a pravdepodobne i pre neho samého prekvapením. Jozef Ratzinger v 80tych rokoch povedal v rozhovore pre časopis "Trenta giorni", že meno Luciani prvý raz prišlo do rozhovoru medzi brazílskymi a nemecky hovoriacimi kardinálmi.
Svoje pápežské meno si Albino Luciani zvolil preto, že chcel nadviazať na dedičstvo svojich predchodcov Jána XXIII. a Pavla VI. - predovšetkým však na výsledky II. Vatikánskeho koncilu. Chcel prekonať rozdiely, ktoré sa vo vnímaní verejnosti vytvorili medzi Jánom XXIII. a Pavlom VI. Ján Pavol I. osobne vyjadroval rozhodnú vernosť viery a hlbokú zbožnosť.
27. augusta 1978 predstavil Ján Pavol I. kardinálom svoj program: ako podotkol novinár David Seeber, pápežova reč bola "skutočne programovou rečou nového pápeža, nielen všeobecným príhovorom, či zbožnou rétorikou." Pápež si v nej vytýčil šesť bodov: pokračovanie v realizácii uzáverov II. vatikánskeho koncilu, zachovávanie cirkevnej disciplíny v živote kňazov a veriacich, evanjelizácia ako prvotná povinnosť Cirkvi, napredovanie v ekumenickom snažení, rozvíjanie dialógu, ktorý jeho predchodca povýšil za pastoračný princíp a podpora úprimných iniciatív na dosiahnutie a zachovanie svetového mieru.
3. septembra 1978 bol pápež slávnostne uvedený do svojho úradu. Odmietol tradičnú korunováciu tiarou, namiesto nej prevzal úrad počas slávnostnej svätej omše na Námestí sv. Petra.
Ján Pavol I. si vďaka svojmu priateľskému vystupovaniu ("usmievavý pápež") hneď získal aj sympatie nekatolíkov. Ako prvý pápež v oficiálnych dokumentoch a príhovoroch prestal používať "pluralis majestaticus" - 1. osobu množného čísla, ale písal jednoducho "ja". Bol tiež prvým pápežom, ktorý začal používať svoj vlastný telefón a zrušil pozdrav Švajčiarskej gardy pokľaknutím, keď prechádzal okolo vo Vatikáne.
Len po 33 dňoch svojho pontifikátu zomrel pápež Ján Pavol I. v noci z 28. na 29. septembra 1978 a bol pochovaný v krypte Baziliky sv. Petra. Jeho rodina i Vatikán odmietli súdnu pitvu.
Smrť pápeža vyvolala množstvo rozličných konšpiračných teórií, ktoré však nikdy neboli potvrdené, ani konkrétne podložené. Jána Pavla I. našla mŕtveho domvedúca pápežskej rezidencie sestra Vincenza okolo piatej hodiny ráno. Upovedomila o tom osobného tajomníka Diega Lorenziho a Johna Maggeeho. Okamih smrti bol stanovený na 28. september, okolo 11. hodiny večer.
Rakúsky patológ Hans Bankl vo svojej knihe "Viele Wege führten in die Ewigkeit" (Mnoho ciest viedlo do večnosti) tvrdí, že zo známych údajov nie je presne možné určiť príčinu smrti. Za pravdepodobnú však pokladá pľúcnu embóliu alebo srdcový infarkt.
Proces blahorečenia Jána Pavla I. sa začal v jeho rodnej diecéze Belluno-Feltre v roku 2003. Uzatvoriť ho na diecéznej úrovni a poslať na ďalšie skúmanie do Ríma sa podarilo v roku 2006. Zázrak, ktorý sa vyžaduje na blahorečenie, bol podľa vicepostulátora kauzy Mons. Giorgia Liseho už procedurálne potvrdený. Išlo o uzdravenie bankového úradníka v juhotalianskom meste Altamura: muž trpel rakovinou žalúdka a pred svojím náhlym uzdravením sa v modlitbe obracal na Jána Pavla I.
