Pátra Mikuláša Jozefa Lexmanna si v týchto dňoch v Košiciach pripomenuli na viacerých akciách pri príležitosti 90. výročia jeho kňazskej vysviacky a 80. výročia vymenovania za priora košického dominikánskeho konventu. Od štvrtka si návštevníci kultúrneho centra Veritas mohli pozrieť dokumentárny film o živote a diele dominikána Mikuláša Jozefa Lexmanna (1899-1952) a zostrih zo slávnosti, ktorá sa konala pri 60. výročí jeho mučeníckej smrti (17. júla 1952) v jeho rodnej obci Bobot v Trenčianskom okrese. Program vyvrcholil slávnostnou svätou omšou ktorú spoločne celebrovali český kardinál Dominik Duka, OP a košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober. Po sv. omši nasledovalo požehnanie pamätnej tabule umiestnenej na kultúrnom centre Veritas, ktoré je samotné dielom rúk pátra Mikuláša a slúžilo ako prostriedok jeho veľmi nadčasovej evanielizácie. Slávnosť zorganizovala rodina Lexmann, Rehoľa dominikánov na Slovensku a Slovenský katolícky kruh v Košiciach. Slávnosti sa zúčastnili aj potomkovia zachránených v krypte dominikánskeho kostola, ktorú páter Mikuláš prerobil na úkryt počas druhej svetovej vojny. Zachraňoval obete jedného režimu, padol za obeť ďalšiemu. Jeho mučenícka smrť ho však vyzdvihla na ten najvyšší oltár slávy.Mikuláš Jozef Lexmann, dominikán (OP)
Jozef, najstarší z ôsmich detí sa narodil 28. októbra 1899. Jeho matka Mária sa vo svojich 16tich rokoch chcela úplne zasvätiť Bohu, ale otec rozhodol, že sa vydá. Túžba po zasvätení sa jej tak naplnila prostredníctvom detí. Okrem Mikuláša sa dominikánom a kňazom stal aj Mikulášov rodný brat Gregor (v reholi brat Rafae), jeho sestra Mária (dominikánka, sr. Gabriela), sestra Brigita sa stala školskou sestrou de Notre Dame (sr. Agnesa) Dokonca aj kováčsky učeň Michal Čahoj v rodine Lexmann, ktorý bol sirotou zatúžil po duchovnom povolaní a stal sa saleziánskym misionárom v Indii. Takisto aj pomocníčka v rodine Lexmann, Mária Podperová, sa stala rehoľnou sestrou de Notre dame. Jozef Lexmann ako 17 ročný prijal rehoľný habit rehole kazateľov a rehoľné meno brat Mikuláš v Grazi po predchádzajúcich štúdiách v Budapešti.
Duchovný, kultúrny a vzdelanostný rozmach Košíc pod taktovkou pátra Mikuláša
Ako kňaz v Košiciach sa venoval kultúrnej činnosti, ba dokonca založil aj cyrilo-metodský skauting. "Silný, mocný, veselý, stále sa usmievajúci, múdry, do všetkého pohotový, slovom dobrý človek." "Keby ste prišli do kláštora, vždy by Vás čakal s usmiatou tvárou, poobjímal, vyspovedal a po sv. prijímaní priviedol do kuchyne, kde brat kuchár položil na stôl makové koláče a pohár mlieka." , takto si naň spomína mládež, ktorej sa venoval. V Košiciach okrem domu Veritas, ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších centier kultúrneho života v meste, nechal postaviť aj prvú modernú krytú tržnicu. Organizácia Orol, fotografovanie, filmovanie, prednášky v rozhlase, vedenie divadla, kina, tamburášskeho súboru a dychovky... i tieto aktivity zvládal neskôr už ako prior košického konventu s nesmierne obsiahlou pastoračnou činnosťou: viedol misie a duchovné cvičenia pre rôzne skupiny ľudí od školákov, cez baníkov až po predstaviteľov inteligencie v slovenčine, v maďarčine i v nemčine, prednášal filozofiu, viedol latinsko-filozofický krúžok, spovedal, atď... V roku 1936 opustil Košice a až do roku 1939 sa venoval pastoračnej činnosti a štúdiu v Čechách.
Prvý kňaz - pilot
Páter Mikuláš bol nesmierne technicky nadaný, bol prvým kňazom v meste s vodičským oprávnením, ba dokonca sa stal aj jednateľom Autoklubu pre východné Slovensko. V roku 1935 zložil pilotské skúšky a stal sa prvým kňazom-pilotom v Česko-Slovensku. Páter Mikuláš bol vášnivým letcom, keď mal jeho rodný i rehoľný brat Rafael primičnú svätú omšu, Mikuláš mu zhodil z lietadla čečinový veniec ozdobený bielymi kvetmi priamo pred dominikánsky kostol. Neskôr sa priznal, že to vôbec nebolo jednoduché, lebo fúkal veľmi silný vietor a nemal povalené prelety nad mestom.
„Neverte žiadnemu – izmu“
Do roku 1944 žil v Maďarsku, kde sa skrýval pred predstaviteľmi nacistického režimu, ktorý ho chcel, pravdepodobne ako človeka s nemeckým pôvodom, začiatkom vojny naverbovať do nemeckej Luftwaffe ako pilota. Podľa svedkov im páter Mikuláš odkázal: „mein Oberkommando ist Gott“. Jeho prirodzené vzoprenie sa každému režimu vystihuje aj veta, na ktorú si spomenula jeho žiačka: „Dievčatá, neverte nikdy nijakému –izmu“ V roku 1944 sa opäť vrátil do svojich obľúbených Košíc. Kým predstavitelia maďarskej pronemeckej Stany šípových krížov v zime 1944/45 terorizovali obyvateľov Košíc brat Mikuláš Lexmann vytvoril úkryt v priestoroch krypty pod dominikánskym kostolom, kde ukrýval ohrozených ľudí bez ohľadu na ich náboženské či politické presvedčenie - Židov i komunistov.
Po vojne sa Mikuláš Lexmann zaslúžil o založenie časopisu Svätý ruženec, ktorý vychádzal až do zákazu vydávania katolíckej tlače roku 1948. Narastajúci nátlak komunistického režimu na cirkev, po februári 1948, zasiahlo pátra Mikuláša a spolu s Piotrom Krivým sa stali nekompromisnými odporcami komunistického režimu s obrovským vplyvom na široké vrstvy košického obyvateľstva. Pri príležitosti 25-ročného kňžského jubilea Mikuláša Lexmanna, sa v časopise Svätý ruženec objavili na jeho adresu tieto až prorocké slová: „Potrebujeme kňazov, ktorí v jednej ruke s ružencom, v druhej ruke s krížom bojujú za práva Kristove a nedajú sa sklátiť väzením, protivenstvami, hrozbami ale hotoví sú pre Krista aj mučenícku smrť podstúpiť, ako apoštolovia.“ Do štyroch rokov sa tieto prorocké slová naplnili.
Opletačky s ŠtB zažil brat Mikuláš ešte pred násilnou likvidáciou kláštorov a to nie len ako dominikán, ale aj ako člen laického apoštolátu Rodina, no definitívne odchod z Košíc a následná smrť v internácií súvisí s násilnou likvidáciou reholí v roku 1950. Po internácií v Pezinku, Báči a Podolínci nasledovala internácia v Králikoch. Mikuláš Lexmann trpel vysokým krvným tlakom, bol chorý na srdce a ťažko sa mu dýchalo. To nezabránilo vtedajším mocipánom, aby ho nevystavovali ťažkej práci na poli, alebo s ním lepšie zaobchádzali. Páter Mikuláš zomrel 17. júla 1952.
„Patrí sa, aby Pánov služobník pred Neho predstúpil so sklonenou hlavou“
Jeho spoluväzni spomínali, že nadránom mu bolo veľmi zle a nevládal už ani vstať a slúžiť sv. omšu. Celebroval ju pri ňom iný kňaz. Mikuláš si uvedomoval, že zomiera. Keď mu chceli spoluväzni podoprieť ovisnutú hlavu, povedal len „Nechaj, patrí sa, aby Pánov služobník pred Neho predstúpil so sklonenou hlavou“. Páter Mikuláš bol za prísnych opatrení a prítomnosti milicionárov pochovaný vo svojej rodnej obci Bobot 21. júla 1952. Jeho rodine sa s ním nedovolili rozlúčiť osamote a jeho spolubrata a rodného brata Rafaela doviedli na pohreb v putách a nedovolili sa mu priblížiť k telu jeho brata ani k jeho matke a rodinným príslušníkom.
Jeho rehoľní bratia si ho uctili zaradením medzi mučeníkov 20. storočia. Rovnako pokrvná rodina naň nezabúda. V zozname "spravodlivých medzi národmi" jeho meno zatiaľ absentuje. Veríme, že slávnosť na Bobote poukáže na pokorného a vitálneho ducha dominikána Mikuláša Lexmanna verného službe cirkvi a nebojácneho objaviteľa nových foriem dialógu so svetom.
TK KBS informovala Mirial Lexmann
