-----------------------------------------------------------------

1. Posledné nedeľné stretnutia a rozlúčka

-----------------------------------------------------------------

ad 1. V nedeľnom programe, krátko pred odchodom, absolvoval František ešte tri stretnutia. Prvé z nich prebehlo v Sumaré, kde bol ubytovaný. Svätý Otec sem pozval koordinačnú komisiu Rady biskupských konferencií Latinskej Ameriky a Karibiku (CELAM), ktorá bude zasadať práve v Rio de Janeiro počas nasledujúcich dní (29. júla - 2. augusta). Pápež tu predniesol príhovor, ktorá bola podobne obsiahla ako tá, ktorú deň predtým predniesol pred Brazílskou biskupskou konferenciou.

Vychádzal z usmernení publikovaných v Dokumente z Aparecídy z roku 2007, na ktorom sa významnou mierou podieľal ešte ako kardinál. Tristostranový dokument predstavuje zhrnutie záverov V. generálnej konferencie biskupov CELAM-u, ktorá sa konala 13. – 31. mája 2007 v brazílskej Aparecide. Kardinál Bergoglio bol ako arcibiskup Buenos Aires členom tejto konferencie a šesť rokov pôsobil ako predseda Konferencie biskupov Argentíny. Päťdesiatsedemročná história zoskupenia CELAM zažila aj kritické obdobie, dnes je však činnosť tohto cirkevného organizmu, ktorý tvorí približne 45 biskupov, veľmi aktívna. Pápež včera biskupov ale upozornil aj na to, aby bola ich práca vždy viac pastoračná než administratívna. Požiadal ich, aby sa zameriavali nielen na ľudí v kostole, ale vychádzali do ulíc a zamerali sa na všetky generácie.

* *

PLNÉ ZNENIE príhovoru Františka (pred komisiou CELAM)

Ďakujem Pánovi za túto možnosť rozprávať sa s vami, bratia biskupi, ktorí ste zodpovední za Radu biskupských konferencií Latinskej Ameriky v štvorročnom období 2011-2015. Už 57 rokov slúži táto Rada dvadsiatim dvom biskupským konferenciám Latinskej Ameriky a desiatim v Karibiku, spolupracujúc jednomyseľným a napomáhajúcim spôsobom pri podporovaní, stimulovaní a dynamickom napredovaní biskupskej kolegiality a spoločenstva medzi cirkvami tejto oblasti aj ich Pastiermi.

Podobne ako vy, aj ja som svedkom silného podnetu Ducha počas Piatej generálnej konferencie episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku v Aparecide v máji 2007, ktorý neprestajne oživuje práce tejto Rady na žiadanej obnove miestnych cirkví. Táto obnova je v mnohých z nich už v procese.

Chcel by som túto konverzáciu zamerať na zdedené vlastníctvo z uvedeného bratského stretnutia, ktoré sme všetci pokrstili ako Kontinentálna misia.

Osobitné charakteristiky Aparecidy

Piata konferencia má štyri vlastné charakteristiky. Sú ako štyri stĺpy rozvoja Aparecidy a vtláčajú jej vlastnú originalitu.

1) Začiatok bez dokumentu

Medellín, Puebla a Santo Domingo začali vlastné práce cestou prípravy, ktorá vyvrcholila v istom Instrumentum laboris, vďaka ktorému sa rozvinula diskusia, reflexia a schválenie záverečného dokumentu. Aparecida zatiaľ podporila účasť partikulárnych cirkví ako prípravný spôsob, ktorý vyvrcholil v zhrňujúcom dokumente. Tento dokument, i keď bol referenčným textom počas Piatej generálnej konferencie, nebol prijatý ako dokument východiskový. Počiatočná práca pozostávala v spoločnom predložení starostí Pastierov stojac pred zmenou epochy a v potrebe obnovy učeníckeho a misionárskeho života, ktorým Kristus založil Cirkev.

2) Prostredie modlitby s Božím ľudom

Je dôležité spomenúť prostredie modlitby, ktoré vychádzalo z každodenného slávenia Eucharistie a ďalších liturgických momentov, kde sme boli vždy sprevádzaní Božím ľudom. Z druhej strany, keďže práce prebiehali v suteréne svätyne, „funkčnou hudbou“, ktorá ich sprevádzala, boli spevy a modlitby veriacich.

3) Dokument, ktorý pokračuje ako záväzok prostredníctvom Kontinentálnej misie

V tomto kontexte modlitby a života viery sa zrodila túžba po nových Turícach pre Cirkev a záväzok Kontinentálnej misie. Aparecida sa nekončí Dokumentom, ale pokračuje v Kontinentálnej misii.

4) Prítomnosť Našej Panej, Matky Ameriky

Bola to prvá konferencia episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku, ktorá sa uskutočnila v nejakej mariánskej svätyni.

Rozmery Kontinentálnej misie

Kontinentálna misia sa predstavuje v dvoch dimenziách: programovej a paradigmatickej. Programová misia, ako naznačuje jej meno, spočíva v realizácii skutkov misionárskej povahy. Paradigmatická misia zasa v sebe zahŕňa misionársky kľúč pre bežné aktivity partikulárnych cirkví. Je zrejmé, že odtiaľ ako dôsledok vychádza celá dynamika reformy cirkevných štruktúr. „Zmena štruktúr“ (zo zatuchnutých na nové) nie je výsledkom akéhosi štúdia o organizácii funkčného cirkevného podniku, z ktorého by vyšla statická reorganizácia, ale je dôsledkom dynamiky poslania. To, čo spôsobí, že skostnatené štruktúry padnú, to, čo privádza k zmene srdcia kresťanov, je práve misionárskosť. Odtiaľ pramení dôležitosť paradigmatickej misie.

Kontinentálna misia, či už programová alebo paradigmatická, si vyžaduje vytvorenie takého vedomia Cirkvi, ktorá sa disponuje slúžiť všetkým pokrsteným a ľuďom dobrej vôle. Kristov učeník nie je izolovanou osobou v nejakej intimistickej spiritualite, ale je človekom v spoločenstve, aby sa dával druhým. Kontinentálna misia preto v sebe zahŕňa cirkevnú príslušnosť.

Táto formulácia, ktorá začína misionárskym učeníctvom a zahŕňa pochopenie kresťanskej identity ako cirkevnej príslušnosti, si vyžaduje, aby sme si ujasnili, aké sú aktuálne výzvy misionárskosti a učeníctva. Uvediem iba dve: vnútorná obnova Cirkvi a dialóg s dnešným svetom.

Vnútorná obnova Cirkvi

Aparecida predstavila ako nevyhnutné pastoračné obrátenie. Toto obrátenie v sebe obsahuje potrebu uveriť Dobrej zvesti, veriť v Ježiša Krista, nositeľa Božieho Kráľovstva v jeho príchode na svet, v jeho prítomnosti, ktorá víťazí nad zlom, veriť v pomoc a vedenie Ducha Svätého, veriť v Cirkev, Kristovo telo a pokračovateľku dynamizmu Vtelenia.

V tomto duchu je dôležité, aby sme si ako Pastieri položili otázky, ktoré sa budú týkať cirkví, ktorým predsedáme. Tieto otázky poslúžia ako návod, prostredníctvom ktorého preskúšame stav našich diecéz v prijatí duchu Aparecidy. Bude vhodné, ak si tieto otázky často vezmeme na spytovanie svedomia:

1. Konáme takým spôsobom, aby bola naša práca a práca našich kňazov viac pastoračná ako administratívna? Kto je hlavným užívateľom cirkevnej práce, Cirkev ako organizácia alebo celkový Boží ľud?

2. Prekonávame pokušenie reaktívne riešiť zložité problémy, ktoré vznikajú? Zaujímame proaktívny postoj? Podporujeme priestor a príležitosti, aby sa prejavilo Božie milosrdenstvo? Uvedomujeme si zodpovednosť za prehodnotenie pastoračných aktivít a funkcie cirkevných štruktúr, snažiac sa o dobro veriacich a spoločnosti?

3. Zapájame v praxi do Misie veriacich laikov? Ponúkame Božie slovo a sviatosti s jasným vedomým a presvedčením, že sa v nich prejavuje Duch?

4. Je pastoračné rozlišovanie obvyklým kritériom diecéznych rád? Sú tieto rady, ako aj farské pastoračné a ekonomické rady, reálnym priestorom pre účasť laikov na konzultáciách, organizácii a pastoračnom plánovaní? Dobré fungovanie týchto rád je rozhodujúce. Myslím, že tu sme veľmi pozadu.

5. My, Pastieri, biskupi a kňazi, uvedomujeme si a sme presvedčení o poslaní laikov a dávame im slobodu, aby kráčali rozlišujúc v súlade s ich cestou učeníkov, poslaním, ktoré im Pán zveruje? Podporujeme ich a sprevádzame, prekonávajúc akékoľvek pokušenie manipulovania a nevhodného podriaďovania? Sme vždy otvorení nechať sa aj spochybniť v našej snahe o dobro Cirkvi a jej poslania vo svete?

6. Pastorační pracovníci a veriaci celkovo sa cítia byť súčasťou Cirkvi, identifikujú sa s ňou, približujú ju dištancovaným a vzdialeným pokrsteným?

Vidíme, že tu sú v hre postoje. Pastoračné obrátenie sa týka v prvom rade prístupov a reformy života. Zmena postojov je nevyhnutne dynamická: „vstupuje do procesu“ a usmerniť ju je možné iba prostredníctvom sprevádzania a rozlišovania. Je dôležité mať stále na mysli, že kompasom, ktorý potrebujeme, aby sme sa nestratili na ceste, je katolícka identita chápaná ako cirkevná príslušnosť.

Dialóg s dnešným svetom

Je užitočné pripomenúť si slová Druhého vatikánskeho koncilu: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov“ (porov. konšt. Gaudium et spes, 1). Tu spočíva základ dialógu s dnešným svetom.

Odpoveď na bytostné otázky dnešného človeka, osobitne nových generácií, upriamiac pozornosť na spôsob ich reči, si vyžaduje účinnú zmenu, ktorú treba uskutočniť s pomocou evanjelia, Magistéria a sociálnej náuky Cirkvi. Pódiá a aeropágy sú veľmi rozmanité. Napríklad, v jednom meste existujú rozličné imaginárne zoskupenia, ktoré vytvárajú „rôzne mestá“. Ak sa budeme i naďalej pohybovať iba v parametroch „tradičnej kultúry“, ktorá je podstatne vidiecka, v konečnom dôsledku anulujeme silu Ducha Svätého. Boh je všade: musíme vedieť, ako ho nájsť, aby sme ho mohli ohlasovať jazykom každej kultúry. A každá realita, každá reč má odlišný rytmus.

Niektoré pokušenia proti misionárskemu učeníctvu

Rozhodnutie sa pre misionárskosť učeníka bude podrobené pokušeniu. Je dôležité vedieť porozumieť stratégii zlého ducha, aby nám to pomohlo pri rozlišovaní. Nejde o vyháňanie démonov, ale jednoducho o zreteľnosť a evanjeliovú dôvtipnosť. Spomeniem niektoré postoje, ktoré spôsobujú Cirkev „pokúšanú“. Je potrebné poznať niektoré aktuálne návrhy, ktoré sa môžu zamaskovať do dynamiky učeníctva a zdržiavať proces pastoračného obrátenia, až kým ho nakoniec celkom zničia.

1) Ideologizácia evanjeliového posolstva. Toto pokušenie je prítomné v Cirkvi od jej počiatkov: hľadať hermeneutiku evanjeliovej interpretácie mimo samotného posolstva evanjelia. Jeden príklad: Aparecida v istom momente trpela týmto pokušením v podobe „asepsy“. Použila sa, a bolo to správne, metóda „vidieť, posúdiť, konať“ (b.19). Pokušenie spočívalo v rozhodovaní sa pre „vidieť“ čisto asketické, „vidieť“ neutrálne, čo je neuskutočniteľné. Videnie je vždy ovplyvnené pohľadom. Nejestvuje akási asketická hermeneutika. Otázka teda znela: Akým pohľadom sa dívame na túto skutočnosť? Aparecida odpovedala: očami učeníka. V tomto duchu sa vyjadrujú body 20 – 32. Sú tu ešte iné spôsoby ideologizácie tohto posolstva, a momentálne sa objavujú v Latinskej Amerike a v Karibiku myšlienky tejto povahy. Uvediem iba niektoré:

a) Socializačný redukcionizmus. Ide najjednoduchšie rozpoznateľnú ideologizáciu. V niektorých momentoch bola veľmi mocná. Spočíva v interpretačnom predpoklade na základe hermeneutiky podľa spoločenských vied. Zahŕňa najrozmanitejšie oblasti: od trhového liberalizmu až po marxistické kategorizácie.

b) Psychologická ideologizácia. Ide o elitárnu hermenutiku, ktorá v konečnom dôsledku redukuje „stretnutie s Ježišom Kristom“ a jeho ďalší rozvoj na istú dynamiku sebapoznania. Jeho výsledkom je podstatne autoreferenčný postoj. Nemá nič do činenia s transcendetnom a teda ani s misionárskosťou.

c) Gnostický návrh. Je dosť prepojený s predchádzajúcim pokušením. Zvyčajne sa vyskytuje v elitných skupinách, kde predkladá akúsi vyššiu spiritualitu, značne odtelesnenú, ktorej sa darí vnášať do pastoračných postojov istú „questionis disputatae“. Toto bola prvá odchýlka prvotného spoločenstva a objavuje sa v priebehu dejín Cirkvi vo vylepšených a upravovaných podobách. Ľudovo sa nazýva „katolíci osvietenci“ (pretože sú dedičmi osvieteneckej kultúry).

c) Pelagiánsky návrh. Objavuje sa ako podoba istého reštaurovania. Čeliac ťažkostiam v Cirkvi sa hľadá riešenie čisto disciplinárne, prostredníctvom obnovenia zastaraných spôsobov a foriem, ktoré už ani na kultúrnej úrovni nemajú význam. V Latinskej Amerike sa tomuto smeru darí v malých skupinách, v niektorých nových rehoľných kongregáciách, v tendenciách mať doktrinálnu alebo disciplinárnu istotu. Vo svojej podstate je statický, hoci môže priniesť istú dynamiku ad intra, ktorá však prispieva k zhoršeniu. Snaží sa o „znovu nadobudnutie“ stratenej minulosti.

2) Funkcionalizmus. Jeho účinok v Cirkvi je paralyzujúci. Viac ako pre realitu cesty sa nadchýna pre „plán pochodu na ceste“. Funkcionalistická koncepcia nepripúšťa tajomstvo, zameriava sa na výkonnosť. Redukuje skutočnosť Cirkvi na štruktúru mimovládky. To, na čom záleží je konštatovateľný výsledok a štatistiky. Odtiaľ vychádzajú všetky podnikateľské modality v Cirkvi. Vytvára sa istý druh „teológie prosperovania“ v organizačnom aspekte pastorácie.

3) Klerikalizmus je tiež jedným z pokušení dnešného sveta v Latinskej Amerike. Je zaujímavé, že vo väčšine prípadov ide o

isté hriešne spolupáchateľstvo: farár klerikalizuje a laik ho prosí, aby ho láskavo klerikalizoval, pretože v podstate je to preňho pohodlnejšie. Fenomén klerikalizmu vo veľkej miere vysvetľuje nedostatok zrelosti a kresťanskej slobody v značnej časti latinskoamerických laikov. Buď nerastú (vo väčšine) alebo sa uchyľujú pod prikrývky ideologizácií, aj tých, čo sme už spomenuli, alebo do

čiastkových a obmedzených spôsobov príslušnosti. V našich krajinách jestvuje istá forma laickej slobody prostredníctvom skúseností ľudu: katolík ako ľud. Tu je evidentná väčšia, vo všeobecnosti zdravá autonómia, ktorá sa podstatne vyjadruje v ľudovej zbožnosti. Túto dimenziu do hĺbky opisuje kapitola Aparecidy o ľudovej zbožnosti. Návrh biblických skupín, základných cirkevných spoločenstiev a pastoračných rád ide v línii prekonania klerikalizmu a rastu zodpovednosti laikov.

Mohli by sme pokračovať opisom ďalších pokušení proti misionárskemu učeníctvu, myslím si však, že tieto sú v tomto momente v Latinskej Amerike a Karibiku najdôležitejšie a najsilnejšie.

Niektoré ekleziologické kritériá

1. Misionárske učeníctvo, ktoré Aparecida navrhla Cirkvi Latinskej Ameriky a Karibiku je cestou, ktorú chce Boh pre tento „dnešok“. Celá utopistická projekcia (vzhľadom na budúcnosť) ako aj projekcia reštaurovania (vzhľadom na minulosť) nie sú od dobrého ducha. Boh je reálny a ukazuje sa „dnes“. V súvislosti s minulosťou sa jeho prítomnosť javí ako „spomienka“ na veľké dielo spásy či už voči jeho ľudu alebo voči každému z nás. Vzhľadom na budúcnosť je nám darovaná ako „prisľúbenie“ a nádej. V minulosti bol Boh prítomný a zanechal svoju stopu: pamäť nám pomáha stretnúť sa s ním. Do budúcnosti máme iba prísľub... a ten nespočíva v akejsi tisíc a jednej „budúcej udalosti“. „Dnes“ je najviac podobné večnosti, dokonca ešte viac: „dnes“ je iskrou večnosti. V „dnes“ sa hrá o večný život.

Misionárske učeníctvo je povolanie: volanie a pozvanie. Uskutočňuje sa „dnes“ avšak „v napätí“. Nejestvuje statické misionárske učeníctvo. Misionársky učeník nemôže vlastniť seba samého, jeho podstata je v napätí smerom k transcendentnu učeníctva a transcendentnu poslania. Nepripúšťa si vzťahovanie na seba. Alebo sa zameriava na Ježiša Krista, alebo sa vzťahuje na ľudí, ktorým treba ohlasovať. Je subjektom, ktorý sa stáva nadprirodzeným. Subjektom zameraným na stretnutie: stretnutie s Majstrom (ktorý nás pomazáva za učeníkov) a stretnutie s ľuďmi, ktorí očakávajú ohlasovanie.

Preto rád hovorievam, že pozícia misionárskeho učeníka nie je pozíciou stredu, ale periférií: žije v napätí smerom k perifériám... vrátane periférií večnosti v stretnutí s Ježišom Kristom. Rozprávanie o perifériách pri ohlasovaní evanjelia vyvádza zo stredu a zvyčajne máme strach vyjsť zo stredu. Misionársky učeník je „decentrovaný“: centrom je Ježiš Kristus, ktorý zvoláva a posiela. Učeník je poslaný na existenciálne periférie.

2. Cirkev je inštitúcia, ale keď sa postaví do „centra“ sfunkcionalizuje sa a postupne sa premení na mimovládku. Vtedy si Cirkev začne nárokovať, aby mala vlastné svetlo a prestane byť tým „mysterium lunae“, o ktorom hovoria cirkevní otcovia. Čoraz viac sa bude stávať autoreferečnou a jej potreba byť misionárskou sa oslabí. Z „inštitúcie“ sa premení na „dielo“. Prestane byť nevestou a stane sa správkyňou; zo služobnice sa premení na kontrolórku. Aparecida chce Cirkev nevestu, matku, služobníčku, uľahčovateľku viery a nie jej kontrolórku.

3.Aparecida relevantným spôsobom predkladá dve pastoračné kategórie, ktoré pramenia zo samotnej originálnosti evanjelia a môžu nám zároveň poslúžiť ako kritérium na prehodnotenie spôsobu, akým cirkevne prežívame misionárske učeníctvo: blízkosť a

stretnutie. Ani jedna z týchto kategórií nie je nová, tvoria však modalitu, prostredníctvom ktorej sa Boh zjavil v dejinách. Je Bohom blízkym svojmu ľudu a táto blízkosť dosahuje svoje maximum vo Vtelení. Boh vychádza v ústrety svojmu ľudu. V Latinskej Amerike a v Karibiku jestvujú „vzdialené“ pastorácie, pastorácie disciplinárne, ktoré uprednostňujú princípy, riadenie, organizačné postupy... očividne však bez blízkosti, bez nehy, bez pohladenia. Ignoruje sa „revolúcia nežnosti“, ktorú spôsobilo vtelenie Slova. Máme toľko pastoračných koncepcií s takou dávkou vzdialenosti, ktorá nie je schopná dosiahnuť stretnutie: stretnutie s Ježišom Kristom, stretnutie s bratmi. Od takého druhu pastorácie sa dá očakávať iba ak istý rozmer prozelytizmu, nikdy však neprinesú vloženie sa do Cirkvi ani príslušnosť do nej. Blízkosť vytvára spoločenstvo a príslušnosť, umožňuje stretnutie. Blízkosť nadobúda podobu dialógu a tvorí kultúru stretnutia. Skúšobným meradlom blízkosti a schopnosti stretnutia každej pastorácie je homília. Aké sú naše homílie? Približujú nás k príkladu nášho Pána, ktorý „hovoril ako ten, čo má moc“ alebo sú čisto predpisové, vzdialené, abstraktné?

4. Ten, ktorý vedie pastoráciu, Kontinentálnu misiu (či už programovú a či paradigmatickú) je biskup. Biskup musí viesť, čo však neznamená pánovite si počínať. Okrem toho, že podčiarknem veľké postavy latinskoamerického episkopátu, ktoré všetci poznáme, chcem ešte naznačiť niektoré línie profilu biskupa, o ktorých som sa už zmienil počas stretnutia s nunciami v Ríme. Biskupi musia byť pastieri, blízki ľuďom, otcovia a bratia, s veľkou jemnosťou; trpezliví a milosrdní. Majú byť mužmi, ktorí milujú chudobu, či už chudobu vnútornú ako slobodu pred Pánom alebo chudobu vonkajšiu ako jednoduchosť a prostotu života. Mužmi, ktorí nemajú „psychológiu kniežat“. Mužmi, ktorí nie sú ambiciózni a sú ženíchmi jednej Cirkvi bez toho, aby očakávali inú. Mužmi schopnými bdieť nad stádom, ktoré im bolo zverené a zveľaďovať všetko, čo ho udržiava v jednote: pozorne strážiť svoj ľud pred možnými nebezpečenstvami, ktoré mu hrozia, predovšetkým však kvôli rozmnoženiu nádeje: nech majú slnko a svetlo v srdciach.

Mužmi, ktorí dokážu s láskou a trpezlivosťou podporovať Božie kroky vo svojom ľude. Biskup má stáť pri svojom ľude trojitým spôsobom: buď vpredu, aby mu naznačoval cestu, alebo v strede, aby ho udržiaval zjednotený a neutralizoval vychýlenia, či vzadu, aby zabránil tomu, aby niekto zaostal a tiež, čo je podstatné, pretože stádo má svoj vlastný zmysel pre nachádzanie nových ciest.

Nechcem pridávať ďalšie podrobnosti o osobe biskupa, iba chcem jednoducho dodať, použijúc toto vyjadrenie, že sme trocha pozadu v súvislosti s pastoračným obrátením. Je dôležité, aby sme sa trochu viac snažili robiť kroky, ktoré od nás chce Pán v tomto „dnes“ Latinskej Ameriky a Karibiku. A bolo by vhodné začať odtiaľto.

Ďakujem vám za trpezlivé počúvanie. Prepáčte mi neusporiadanosť v príhovore a, prosím vás, vezmime vážne naše povolanie služobníkov svätého Božieho ľudu, pretože práve v tomto sa vykonáva a prejavuje naša autorita: v schopnosti slúžiť. Veľká vďaka."

* *

Po príhovore pápež František osobne pozdravil niekoľkých biskupov. Medzi nimi bol aj kardinál Oscar Rodriguez Maradiaga, prezident Caritas Internationalis. Je koordinátorom poradnej skupiny ôsmich kardinálov, ktorých úlohou je pomôcť pápežovi pri reforme Rímskej kúrie. Po stretnutí s biskupmi sa presunul František do kongresového centra "Rio Centro", ktoré bolo počas Svetových dní mládeže premenované na "mesto viery". Tu sa stretol z asi 15-tisíc dobrovoľníkmi, ktorý pomáhali pri dvojročnej príprave a v priebehu tohtoročného svetového stretnutia v Riu. Celkom sa na ich jeho organizácii podieľalo okolo 60-tisíc dobrovoľníkov, z nich bolo 45-tisíc z Brazílie.

Dobrovoľníci ho vítali ho spevom a hudbou. V ich mene pápežta privítal arcibiskup Ria Mons. Orani Tempesta:

„Drahý pápež František, v prvom rade sa vám chceme poďakovať za vašu návštevu v Brazílii, špeciálne v Riu de Janeiro. Dúfame, že sa vám páčila. Pre nás to bolo nezabudnuteľné. Prinieslo nám to nám plody, ktoré chceme znásobiť. Chceme byť zázrakmi v živote iných podľa Ježišovho príkladu.“ - Takto sa pápežovi v mene všetkých dobrovoľníkov poďakoval mladý Brazílčan Pedro Elias Fonseca Sultano. Ako tiež povedal, všetci mladí chcú aj po SDM s veľkou radosťou vydávať svedectvo o Bohu cez službu Cirkvi, cez darovanie sa, trpezlivosť a lásku. Dobrovoľníci sa pápežovi rozhodli darovať špeciálny darček: modlitbu, o ktorú súčasný pápež prosil veriacich na Námestí sv. Petra aj krátko po svojom zvolení. „My dobrovoľníci a všetci tu prítomní, vystierame ruky s prosbou k Bohu, aby ťa naďalej osvecoval a vždy ti pomáhal ísť tou najlepšou cestou, aby si dokázal rozpoznať jeho rozhodnutia a úmysly! Nech to bude to najlepšie pre Cirkev a pre nás katolíkov, a aj keby ti Boh nedával preč z cesty prekážky, nech stále stojí pri tebe a podopiera ťa v ťažkostiach.“ V očiach Svätého Otca sa okamžite objavilo dojatie, ktoré pokračovalo počas celého večera. „Sme stále s tebou pápež František! Vo všetkých chvíľach! Môžeš počítať s našimi modlitbami! Pamätaj si, že ťa máme radi v každom momente a predovšetkým v tých ťažších,“ uviedol mladík na záver a odovzdal mu tričko dobrovoľníkov 28. ročníka SDM.

Svätému Otcovi sa tiež poďakovala aj dobrovoľníčka Wiktoria Katarzyna Czekayová zastupujúca Poľsko, ktoré bude hostiť SDM v roku 2017: „Sme vám nesmierne vďační, že ste vybrali Poľsko, našu krásnu krajinu, za dejisko nasledujúcich Svetových dní mládeže. Prinesieme do Poľska všetku tú radosť a lásku, ktorou sme boli požehnaní tu v Brazílii, a tak s obnovenými silami pripravíme miesto v našich domovoch a v našich srdciach pre mladých z celého sveta.“

Pápež František sa potom v príhovore, ktorý prinášame v plnom znení, poďakoval všetkým dobrovoľníkom za ich „prácu a obetavosť“, s akou ho sprevádzali, a s akou „pomáhali a slúžili tisícom mladých pútnikov“.

* *

PLNÉ ZNENIE príhovoru Františka (pred dobrovoľníkmi)

"Drahí dobrovoľníci, dobrý večer!

Nemohol by som sa vrátiť do Ríma bez toho, aby som sa najprv každému z vás osobným a vrúcnym spôsobom nepoďakoval za prácu a obetavosť, s akou ste ma sprevádzali, pomáhali, slúžili tisícom mladých pútnikov; za mnohé malé skutky, ktoré urobili z týchto Svetových dní mládeže nezabudnuteľný zážitok viery. S úsmevom každého z vás, s láskavosťou, s ochotou slúžiť, ste zakúsili, že «blaženejšie je dávať, ako prijímať» (Sk 20, 35).

Služba, ktorú ste v týchto dňoch vykonávali, mi pripomenula poslanie sv. Jána Krstiteľa, ktorý pripravil cestu Ježišovi. Každý z vás sa svojím spôsobom stal nástrojom na to, aby bola tisícom mladých „pripravená cesta“ k stretnutiu sa s Ježišom. Toto je tá najkrajšia služba, ktorú môžeme plniť ako misijní učeníci. Pripraviť cestu, aby všetci mohli spoznať, stretnúť a milovať Pána. Vám, ktorí ste v tomto období odpovedali s toľkou ochotou a veľkorysosťou na pozvanie stať sa dobrovoľníkmi na Svetových dňoch mládeže, by som chcel povedať: buďte vždy veľkorysí voči Bohu a iným: nestratíte tým nič, naopak, získate veľké bohatstvo života!

Boh pozýva k definitívnym voľbám, pre každého má svoj plán. Objaviť ho, odpovedať na vlastné povolanie, znamená smerovať k šťastnej realizácii seba samých. Boh nás všetkých volá k svätosti, aby sme žili jeho život, ale pre každého má osobitnú cestu. Niektorí sú volaní k tomu, aby sa zasvätili vytvorením rodiny skrze sviatosť manželstva. Sú takí, ktorí hovoria, že dnes už manželstvo „nie je v móde“. Čo vy na to, naozaj už nie je v móde?

V kultúre provizória a relativizmu mnohí hlásajú, že dôležité je „užívať si“ okamih, že nie je potrebné zaväzovať sa na celý život, rozhodovať sa definitívne, „navždy“, pretože sa nevie, čo prinesie zajtrajšok. Ja vás však žiadam, aby ste boli revolucionármi, žiadam vás, aby ste išli proti prúdu; áno, týmto vás prosím, aby ste sa oslobodili od tejto kultúry provizória, ktorá vo svojej podstate verí, že nie ste schopní prevziať zodpovednosť, verí, že nie ste schopní skutočne milovať. Mám vo vás mladých dôveru a modlím sa za vás. Majte odvahu „ísť proti prúdu“. Majte odvahu byť šťastnými.

Pán volá niektorých ku kňazstvu, k odovzdaniu sa mu úplným spôsobom, aby milovali všetkých srdcom Dobrého pastiera. Iných volá k službe druhým v rehoľnom živote: v kláštoroch zasväcujúc sa modlitbe pre dobro sveta, v rôznych oblastiach apoštolátu, vydaním sa pre všetkých, osobitne pre najnúdznejších. Nikdy nezabudnem na 21. september – mal som sedemnásť rokov –, keď som potom, ako som sa zastavil v kostole San José de Flores (Kostol sv. Jozefa v štvrti Flores), aby som sa vyspovedal, počul po prvýkrát, ako ma Boh volal. Nebojte sa toho, čo od vás Boh žiada! Stojí to za to povedať Bohu svoje „áno“. V ňom je radosť!

Drahí mladí, niektorí možno ešte nemáte jasno v tom, čo robiť vo svojom živote. Opýtajte sa na to Pána, On vám umožní pochopiť cestu. Ako to urobil aj mladý Samuel, ktorý v sebe cítil naliehavý hlas Pána, ktorý ho volal, ale nerozumel, nevedel, čo povedať, a za pomoci kňaza Héliho nakoniec na tento hlas odpovedal: Hovor Pane, pretože ja ťa počúvam (porov. 1 Sam, 1-10). Opýtajte sa aj vy Pána: Čo chceš, aby som urobil, akú cestu mám nasledovať?

Drahí priatelia, ešte raz vám ďakujem za to, čo ste urobili v týchto dňoch. Ďakujem farským skupinám, hnutiam a novým komunitám, ktoré zapojili svojich členov do služby počas týchto Svetových dní. Ďakujem! Nezabudnite na to všetko, čo ste tu zažili! Môžete vždy počítať s mojimi modlitbami a ja viem, že môžem počítať s vašimi modlitbami."

* *

V závere stretnutia udelil prítomným svoje apoštolské požehnanie. Tesne pred odchodom na letisko, vzdialené 30 km od centra mesta, nezabudol dodať: „Modlite sa za mňa!“

Po stretnutí s dobrovoľníkmi Svetových dní mládeže bola poslednou zastávkou Svätého Otca v Brazílii ceremónia na riodejaneirskom letisku Galeao. Pápež František sa s krajinou lúčil s nostalgiou a s prosbou o modlitby.

Rozlúčkový ceremoniál na letisku v Riu sa začal o pol siedmej večer (u nás polhodinu pred polnocou). V Čestnom pavilóne maršala Trompowskeho de Almeidu privítal pápeža viceprezident Brazílie Michel Temer. Na ceremónii boli prítomné politické a občianske autority krajiny, predsedníctvo Konferencie biskupov Brazílie, brazílski kardináli a biskupi regiónu. Viceprezident hostiteľskej krajiny sa v prejave poďakoval pápežovi Františkovi za jeho návštevu, ktorú nazval požehnaním. Ako povedal, pápež prebudil vieru vo všetkých Brazílčanoch, ktorí ho prijali a cítili sa byť ním prijatí. Pápež vstúpil do ich sŕdc a je tak skutočným evanjelizátorom. Michel Temer tiež vyslovil želanie, aby slová Svätého Otca navždy ostali v srdciach Brazílčanov. „Nabudúce nie je potrebné klopať na dvere, lebo dvere už boli otvorené,“ povedal Temer, keď nadviazal na pápežov prvý príhovor z pondelka 22. júla.

Kristus pripravuje cez mladých „novú jar na celom svete“, uviedol pápež František počas rozlúčky s krajinou a pripomenul úlohu mladých svedčiť a budovať lepšiu budúcnosť. Zaspomínal si tiež na mnohé stretnutia, vrátane návštevy Nemocnice sv. Františka či favely Varginha. Uvidíme sa už čoskoro, povedal v závere príhovoru a poprosil prítomných o ich modlitby. Pri lietadle sa pápež František rozlúčil s kardinálmi a srdečne objal Mons. Tempestu, arcibiskupa Ria de Janeiro. Dvadsať minút po 19 hod. (00.20 nášho času) nastúpil do lietadla tak, ako odlietal z Ríma: so svojou pracovnou aktovkou.

* *

PLNÉ ZNENIE príhovoru Františka (pred odletom)

Pán viceprezident republiky, vážené národné, štátne a miestne autority, drahý arcibiskup São Sebastião do Rio de Janeiro, ctihodní kardináli a bratia v biskupskej službe, drahí priatelia!

O niekoľko okamihov opustím túto vašu vlasť a vrátim sa do Ríma. Odchádzam s mysľou naplnenou blaženými spomienkami; a tieto – som si istý – sa premenia na modlitbu. V tejto chvíli začínam pociťovať nostalgiu. Nostalgiu za Brazíliou, týmto národom takým veľkým a veľkého srdca, týmto ľudom takým priateľským. Nostalgiu za otvoreným úprimným úsmevom, ktorý som videl na mnohých ľuďoch, za entuziazmom dobrovoľníkov. Nostalgiu za nádejou v očiach mladých z Nemocnice sv. Františka. Nostalgiu za vierou a radosťou uprostred protivenstiev obyvateľov Varginhe. Mám istotu, že Kristus žije a je skutočne prítomný v konaní nespočetného množstva mladých a veľkom počte ľudí, ktorých som stretol počas tohto nezabudnuteľného týždňa. Vďaka za prijatie a teplo priateľstva, ktoré ste mi preukázali! Aj za týmto začínam pociťovať nostalgiu.

Ďakujem predovšetkým pani prezidentke, ktorá je tu zastúpená viceprezidentom, za to, že pretlmočila vzťah celého brazílskeho ľudu voči Petrovmu nástupcovi. Úprimne ďakujem mojim bratom biskupom a ich mnohým spolupracovníkom, že urobili z týchto dní nádhernú oslavu našej plodnej a radostnej viery v Ježiša Krista. Ďakujem osobitne Dom Oranimu Tempestovi, arcibiskupovi Ria de Janeiro, jeho pomocným biskupom a Dom Raymundovi Damascenovi, predsedovi Konferencie biskupov. Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili na eucharistických sláveniach a ďalších podujatiach; ďakujem tým, ktorí ich organizovali, tým, ktorí pracovali na ich prenosoch prostredníctvom médií. Ďakujem nakoniec všetkým ľuďom, ktorí akýmkoľvej spôsobom reagovali na požiadavky prijatia takého obrovského množstva mladých a v neposlednom rade mnohým, ktorí sa často v tichu a ústraní modlili, aby tieto Svetové dni mládeže boli naozaj skúsenosťou rastu vo viere. Nech vás Boh všetkých odmení tak, ako to len on môže!

V tejto atmosfére vďačnosti a nostalgie myslím na mladých protagonistov tohto veľkého stretnutia: Nech vás Boh požehná za také krásne svedectvo živej, hlbokej a radostnej účasti na týchto dňoch! Mnohí z vás prišli na túto púť ako učeníci; nemám žiadnu pochybnosť o tom, že všetci taraz odchádzajú ako misionári. Skrze vaše svedectvo radosti a služby dovoľte zakvitnúť civilizácii lásky. Na vašich životoch dokážte, že stojí za to vydať sa za vysokými ideálmi, podporovať dôstojnosť každého človeka a vsadiť na Krista a jeho evanjelium. Bol to on, koho sme prišli hľadať v týchto dňoch, pretože je to on, kto nás hľadal ako prvý; je to on, kto nám zapaľuje srdce pre ohlasovanie radostnej zvesti vo veľkých mestách a malých obciach na vidieku a na všetkých miestach tohto obrovského sveta. Ja budem aj naďalej živiť obrovskú nádej v mladých ľudí v Brazílii a vo svete: cez nich Kristus pripravuje novú jar na celom svete. Ja som videl prvé výsledky tohto siatia, iní sa budú radovať z bohatej úrody!

Moja posledná myšlienka, môj posledný prejav nostalgie sa obracia k Panne Márii v Aparecide. V tejto milovanej svätyni som si pokľakol v modlitbe za celé ľudstvo, a to najmä za všetkých Brazílčanov. Prosil som Máriu, aby posilnila vo vás kresťanskú vieru, ktorá je súčasťou šľachetnej brazílskej duše, rovnako ako mnohých ďalších krajín, je pokladom vašej kultúry, povzbudením a silou pre budovanie nového ľudstva v svornosti a solidarite.

Tento pápež od vás odchádza a hovorí: ‚čoskoro dovidenia‘, s tým ‚čoskoro‘ plným nostalgie, a prosí vás láskavo, aby ste sa nezabudli za neho modliť. Tento pápež potrebuje modlitby vás všetkých. Všetkých vás objímam. Nech vás Boh žehná!

* *

Spiatočný let trval 11,5 hodiny. Stodvadsať minúť spiatočného letu vyhradil František otázkam spolucestujúcich novinárov. Venoval sa i citlivým témam - kuriálnej reforme, (údajnej) vatikánskej homoloby či kauze vatileaks. Svätý Otec hovoril o svojich cestovných plánoch i synovskom vzťahu k emeritnému pápežovi. Povedal i možný termín kanonizácie bl. Jána Pavla II. - v nedeľu Božieho milosrdenstva, teda 27. apríla 2014. Súhrn z tlačovej konferencie prinesieme v utorok.

Lietadlo na palube s Františkom dnes pristálo na rímskom letisku Ciampino v predstihu, ešte pred plánovanou pol dvanástou hodinou. František zostupoval po schodíkoch z lietadla energickým krokom a v dobrej nálade. Privítali ho kardinál Agostino Vallini, vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu a za Taliansko Angelino Alfano, podpredseda rady ministrov a minister vnútra.

Pápež pozdravil na letisku všetkých prítomných, nechýbal ani apoštolský nuncius v Taliansku Mons. Adriano Bernardini, substitút štátneho sekretariátu Mons. Giovanni Angelo Becciu, či Georg Ganswein, prefekt Pápežského domu. Následne v aute opustil letisko smerom do Vatikánu. Po ceste sa Svätý Otec pristavil v Bazilike Santa Maria Maggiore na krátku modlitbu poďakovania Panne Márii za Svetové dni mládeže. V modlitbe tam zotrval asi desať minút. Vo vchode baziliky ho zbadali niekoľkí mladí a podarovali mu tričko a balón, ktoré potom Svätý Otec položil ako obetný dar pred obraz Panny Márie.

Po návrate už Svätý Otec stihol poslať aj krátku správu cez Twitter: „Už som naspäť doma a uisťujem vás, že moja radosť je oveľa väčšia než moja únava!“

Zdroje: RV SK, RV CZ

( TTK KBS, RV SK, RV CZ; ml ) 20130729027   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]