TK KBS

Dnes je štvrtok 21. 09. 2017   Meniny má Matúš       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | iPhone | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  september  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
252627282930 

  Top témy
Všetky
100. výročie fatimských zjavení
Titus Zeman [rss]

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Svätý Otec František na SDM v Brazílii (5. a 6. deň)
P:3, 27. 07. 2013 23:00, ZAH



Rio de Janeiro. Jeden a pol milióna veriacich zavítalo na štvrtkovú krížovú cestu s pápežom Františkom v Rio de Janeiro. Jeho sobotný program pokračoval viacerými stretnutiami a vyvrcholila účasťou na večernej vigílii s mladými na Copacabane.

-----------------------------------------------------------------

1. Pobožnosť krížovej cesty s mladými na Copacabane
2. Homília s biskupmi - účastníkmi SDM, kňazmi a seminaristami
3. Stretnutie Františka s predstaviteľmi politiky a kultúry
4. Príhovor Petrovho nástupcu k brazílskym biskupom

-----------------------------------------------------------------

ad 1. V piatok o 18:00 h večer miestneho času sa pápež František opäť vrátil na pláž Copacabana. Mestské pobrežie, ktoré hostí tradičný novoročný ohňostroj a iné zábavné akcie, sa tentokrát stala dejiskom krížovej cesty. Na jej vizuálnom stvárnení sa podieľalo 280 dobrovoľníkov i profesionálnych hercov. Hudobný sprievod sa inšpiroval Beethovenovými skladbami. Autori rozjímania - dvaja brazílski kňazi so skúsenosťami v pastorácii mládeeže - interpretovali Ježišovu bolestnú cestu na Kalváriu v súdobom kľúči. Každé zo 14 zastavení upozorňovalo na existencionálne otázky dnešných mladých ľudí - od osamelosti či lásky k misijnému poslaniu a materstvu, od študentského života po utrpenie, telesné postihnutie a smrť.

Úvodnou modlitbou krížovú cestu otvoril Svätý Otec, potom predniesol príhovor a v závere, po modlitbe Otče náš, udelil zhromaždeným požehnanie. Na centrálnom pódiu bolo okrem pápeža aj takmer 1500 ľudí vrátane mnohých so zdravotným postihnutím. Celý priebeh večera bolo možné sledovať prostredníctvom veľkoplošných obrazoviek aj v iných častiach mesta. Hudobný doprovod zabezpečil symfonický orchester, v ktorom účinková aj popoví hudobníci, a celkový počet interpretov 14 zastavení bude viac ako 500. Via crucis z piatka opäť sprítomnila bolestivú cestu, ktorou prešiel Ježiš v Jeruzaleme, v krásnej prírodnej scenérii Copacabany, ktorej súčasťou je bralo Arpoador či Selaronove schody. Celá pobožnosť cesta trvala asi hodinu a pätnásť minút.

Podľa slov umeleckého vedúceho scénických vyobrazení, Ulyssesa Cruza, sú scény inšpirované procesiami zo 16. storočia, avšak vyjadrujú problémy hlboko zakorenené medzi mladou generáciou: život, drogy, náboženstvo, choroby, sociálne siete a médiá a ďalšie. Konkrétnejšie každé zo zastavení bude venované téme vzťahujúcej sa k nejakej existenciálnej otázke mladých. Napr. Mladý misionár, Mladý konvertita, Mladý z resocializačného centra, Mladá hovorkyňa všetkých matiek, Seminarista, Rehoľník, Mladý bojujúci proti potratom, Dvojica zamilovaných, Hovorca trpiacich žien, Študent na invalidnom vozíku, Mladý užívateľ sociálnej siete, Delikvent zapojený do väzenskej pastorácie, Mladý nevyliečiteľne chorý, Mladík so sluchovým postihnutím, Mladí Severoameričania, Juhoameričania, Mladí Karibskej oblasti , Oceánie, Európy a Ázie.

Krížová cesta tohtoročných SDM je určená pre komunikáciu s mladými ľuďmi. Ako sa cesta Kristovho utrpenia dotýka mládeže so všetkými jej problémami? Je to cesta, ktorá nás nabáda k solidarite. Nejde len o pripomenutie týchto problémov, ale o povzbudenie mladých ľudí, aby si uvedomili ich zodpovednosť za možné riešenia a opatrenia v duchu solidarity a kresťanstva.

"Čo kríž zanecháva v každom z nás?," pýtal sa Svätý Otec. Zanecháva dobro, ktoré nemôže dať nikto iný: istotu vernej Božej lásky k nám. Avšak Kristov kríž nás tiež vyzýva ktomu, aby sme sa nechali nakaziť touto láskou, učí nás vychádzať zo seba samých, ísť druhým oproti a podať im ruku."

* *

PLNÉ ZNENIE príhovoru FRANTIŠKA (na krížovej ceste):

Drahí mladí!

Prišli sme dnes sem, aby sme sprevádzali Ježiša na jeho ceste bolesti a lásky, na ceste kríža, ktorá je jedným zo silných momentov Svetových dní mládeže. Na konci Jubilejného roku vykúpenia blahoslavený Ján Pavol II. zveril kríž vám, mladí, slovami: «Prinášajte ho do sveta ako znak Ježišovej lásky k ľudstvu a ohlasujete všetkým, že len v Kristovi, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych, je spása a vykúpenie» (Slová mladým, 22. apríla 1984).

Odvtedy tento kríž putoval po všetkých kontinentoch, prešiel narôznejšími prostrediami, aké len môžu byť dejiskom ľudského života, a zostal takmer nasiaknutý životnými situáciami mnohých mladých ľudí, ktorí naň hľadeli a ho niesli. Drahí priatelia, nikto sa nemôže dotknúť Ježišovho kríža bez toho, aby nezanechal na ňom niečo zo seba a bez toho, aby si nezobral niečo z Ježišovho kríža do svojho života. Chcel by som, aby dnes večer počas sprevádzania Pána zneli vo vašich srdciach tri otázky: Čo ste nechali na kríži vy, drahí mladí Brazílie, počas týchto dvoch rokov, keď prechádzal vašou obrovskou krajinou? A čo zanechal Ježišov kríž v každom z vás? Napokon, čomu nás učí kríž v živote?

1. Stará tradícia rímskej cirkvi hovorí, že keď apoštol Peter opúšťal mesto, aby unikol pred Nerónovým prenasledovaním, zazrel Ježiša kráčajúceho v opačnom smere a ohromený sa ho pýta: ‚Pane, kam ideš?‘ Ježišova odpoveď bola: ‚Idem do Ríma, aby ma znova ukrižovali.‘ V tej chvíli Peter pochopil, že musí Pána nasledovať s odvahou až do konca, ale pochopil najmä to, že na tejto ceste nikdy nebol sám; bol s ním vždy ten Ježiš, ktorý ho miloval až na smrť. Hľa, Ježiš so svojim krížom kráča po našich cestách a berie na seba naše obavy, naše problémy, naše utrpenie, dokonca aj to najvnútornejšie. Ježiš sa skrze kríž spája s mlčaním obetí násilia, ktoré už nemôžu plakať, najmä tých nevinných a bezbranných. Prostredníctvom kríža sa Ježiš spája s rodinami, ktoré sú v ťažkostiach, ktoré oplakávajú tragickú stratu svojich detí, ako v prípade 242 mladých obetí požiaru v meste Santa Maria začiatkom tohto roku. Modlime sa za nich. V kríži sa Ježiš spája so všetkými ľuďmi, ktorí trpia hladom v tomto svete, ktorý si na druhej strane luxusne dovodí každý deň vyhodiť tony jedla. V kríži sa Ježiš spája s mnohými matkami a otcami, ktorí trpia vidiac vlastné deti ako obete umelých rajov ako droga. V kríži sa Ježiš spája s tými, ktorí sú prenasledovaní pre náboženstvo, názory alebo jednoducho pre farbu ich pleti. Krížom sa Ježiš spája s mnohými mladými ľuďmi, ktorí stratili dôveru v politické inštitúcie, lebo vidia egoizmus a korupciu, alebo stratili vieru v Cirkev, dokonca aj v Boha, pre nedôslednosť kresťanov a služobníkov evanjelia. Koľko musí Ježiš trpieť pre našu nedôslednosť! V Kristovom kríži je utrpenie, hriech človeka, aj náš vlastný, a on všetko prijíma s otvorenou náručou, na svoje ramená kladie naše kríže a hovorí: Odvahu! Nenesieš ho sám! Ja ho nesiem s tebou. Ja som premohol smrť a ja som prišiel, aby som ti dal nádej a život (porov. Jn 3,16).

2. Teraz môžeme odpovedať na druhú otázku: Čo zanechal kríž v tých, ktorí ho videli, v tých, ktorí sa ho dotkli? Čo zanecháva kríž v každom z nás? Pozrite: Zanecháva dobro, ktoré nám nikto nemôže dať: istotu vernej Božej lásky k nám. Lásky takej veľkej, že vstupuje do nášho hriechu a odpúšťa nám ho, vstupuje do nášho utrpenia a dáva nám silu znášať ho, vstupuje aj do smrti, aby nad ňou zvíťazila a zachránila nás. V Kristovom kríži je všetko Božou láskou, jeho nekonečným milosrdenstvom. A je to láska, na ktorú sa môžeme spoľahnúť, ktorej môžeme veriť. Milí mladí priatelia, spoľahnime sa na Ježiša, úplne sa mu zverme! (Porov. Lumen fidei, 16.) Pretože on nikdy nikoho nesklame! Iba v Kristovi, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych, nájdeme spásu a vykúpenie. S ním nemajú posledné slovo zlo, utrpenie a smrť, pretože on nám dáva nádej a život: zmenil kríž z nástroja nenávisti, porážky, smrti, na znamenie lásky, víťazstva, triumfu a života.

Prvý názov daný Brazílii bol ‚Terra Santa Cruz‘ (Zem Svätého Kríža). Kristov kríž bol zasadený nielen na pobrežie pred viac ako piatimi storočiami, ale aj do histórie, do sŕdc a životov brazílskeho ľudu, a mnohých ďalších národov. Trpiaci Kristus je nám blízky, každému, kto ide našou cestou až do konca. Neexistuje v našom živote kríž, či veľký alebo malý, ktorý by Pán neniesol s nami.

3. Ale Kristov kríž aj nabáda, aby sme sa nechali nakaziť touto láskou, učí nás teda, aby sme sa na iných stále pozerali s milosrdenstvom a láskou, najmä na trpiacich, na tých, ktorí potrebujú pomoc, ktorí čakajú nejaké slovo, gesto. Kríž nás vyzýva, aby sme vyšli zo seba samých, idúc im v ústrety a aby sme im podali ruku. Mnohé tváre sme videli na krížovej ceste, mnohé tváre sprevádzali Ježiša na ceste ku Kalvárii: Pilát, Šimon Cyrenejský, Mária, ženy... Ja sa ťa dnes pýtam: Ako kto z nich chceš byť ty? Chceš byť ako Pilát, ktorý nemal odvahu ísť proti prúdu, aby zachránil Ježišov život a umýva si ruky. Povedz: Si jedným z tých, ktorí si umývajú ruky, ktorí sa robia hlúpymi a pozerajú na druhú stranu?
Alebo si ako Šimon z Cyrény, ktorý pomáha Ježišovi niesť ťažké brvno, ako Mária a ostatné ženy, ktoré sa neboja sprevádzať Ježiša až do konca, s láskou, nehou. Kým z nich chceš byť? Ako Pilát, ako Cyrenejský, ako Mária? Ježiš sa teraz díva na teba a hovorí ti: Chceš mi pomôcť niesť kríž? Brat, sestra, so všetkou silou mladých, čo mu odpovieš?

Drahí mladí, ku Kristovmu krížu prinášajme naše radosti, naše trápenia, naše neúspechy. Nájdeme otvorené srdce, ktoré nás chápe, odpúšťa nám, miluje nás a žiada nás, aby sme túto istú lásku vnášali do nášho života, aby sme touto láskou milovali každého nášho brata a sestru.

* *

-----------------------------------------------------------------

ad 2. Svoj dnešný program začal Svätý Otec v katedrále v Riu o 9:00 h tamojšieho času. Slúžil ju spolu s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a seminaristami z celého sveta, ktorí sa zúčastňujú na Svetových dňoch mládeže. Táto moderná katedrála, zasvätená sv. Šebastiánovi bola postavená v rokoch 1964 - 1979, vojde do nej až 5-tisíc veriacich. Pápež František ju už navštívil pred dvomi dňami, keď sa tu stretol s mládežou zo svojej rodnej Argentíny.

Dnešné stretnutie zo zástupcami kňazského a rehoľného stavu sa konalo výslovne na prianie Svätého Otca, ako to vo svojom uvítacom príhovore povedal arcibiskup Ria de Janeiro. Mons. Orani Tempesta tiež uviedol, že na Svetové dni mládeže je prihlásených 655 biskupov, 8-tisíc kňazov, 9-tisíc rehoľníčok, 7-tisíc seminaristov a 700 diakonov. Svätá omša, ktorú dnes so Svätým Otcom slávili, bola slúžená v portugalčine, niektoré časti - ordinárium a Otčenáš - boli v latinčine. Prinášame homíliu Františka:

Pri príležitosti Roku viery boli texty slávenia zo svätej omše za evanjelizáciu národov. Spievala Schola Cantorum arcidiecézneho seminára San José spolu s mládežníckym zborom arcidiecézy.

* *

PLNÉ ZNENIE homílie FRANTIŠKA (na svätej omši):

Milovaní bratia v Kristovi,

pri pohľade na túto katedrálu, plnú biskupov, kňazov, bohoslovcov, rehoľníkov a rehoľníčok z celého sveta, myslím na slová dnešného žalmu: „Bože, nech ťa velebia národy“ (Ž 67). Áno, sme tu, aby sme chválili Pána a potvrdili ochotu byť jeho nástrojmi, aby nielen niektoré národy chválili Boha, ale všetky. S rovnakou priamočiarou rečou ako Pavol a Barnabáš chceme ohlasovať evanjelium našim mladým, aby sa stretli s Kristom a stali sa budovateľmi bratskejšieho sveta. V tomto zmysle chcem spolu s vami uvažovať nad troma aspektmi nášho povolania: povolaní Bohom; povolaní ohlasovať evanjelium; povolaní podporovať kultúru stretnutia.

1. Povolaní Bohom. Myslím si, že je dôležité vždy si oživovať túto skutočnosť, ktorú často považujeme uprostred mnohých každodenných povinností za samozrejmú: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“, hovorí nám Ježiš (Jn 15,16). Znamená to vracať sa k prameňu nášho povolania. Preto biskup, kňaz, zasvätená osoba, seminarista, nemôže byť „pozbavený pamäti“. Inak stratí podstatné prepojenie s počiatočným momentom svojej cesty. Prosme o tú milosť, vyprosujme si to od Panny Márie, od nej, ktorá mala dobrú pamäť, prosme o milosť byť ľuďmi, ktorí si v pamäti uchovávajú toto prvé volanie. Boh nás povolal, aby sme boli s Ježišom (porov. Mk 3,14), zjednotení s ním. V skutočnosti, tento „život v Kristovi“, toto zotrvávanie v Kristovi, poznačuje všetko to, čím sme a čo robíme. A je to práve tento „život v Kristovi“, čo garantuje našu apoštolskú účinnosť, plodnosť našej služby: „Ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie bolo autentické“ (por. Jn 15,16). Nie je to kreativita, akokoľvek pastorálna by bola, nie sú to stretnutia a plánovania, čo zabezpečuje ovocie, i keď pomáhajú, a veľmi pomáhajú, ale to, čo zaisťuje ovocie, je vernosť Ježišovi, ktorý nám hovorí s nástojčivosťou: „Ostaňte vo mne a ja vo vás“ (Jn 15,4). A my dobre vieme, čo to znamená: kontemplovať ho, klaňať sa mu a objímať ho, v našom každodennom stretnutí s ním v Eucharistii, v našom živote modlitby, v našich chvíľach adorácie, uvedomovať si jeho prítomnosť a objímať ho aj v ľuďoch, čo sú v najväčšej núdzi. „Zostávať“ s Kristom neznamená izolovať sa, ale vychádzať v ústrety iným. Chcem tu pripomenúť slová blahoslavenej Matky Terezy z Kalkaty. Hovorí takto: „Máme byť veľmi hrdé na svoje povolanie, ktoré nám dáva príležitosť slúžiť Kristovi v chudobných. Práve vo „favelách“, ... v osadách chudobných treba hľadať Krista a slúžiť mu. Máme k nim prichádzať tak, ako keď kňaz pristupuje k oltáru, s radosťou“ (Mother Instructions, I, p. 80). Ježiš je Dobrý Pastier, je naším pravým pokladom. Prosím vás, nevypúšťajme ho z nášho života! Zakoreňujme v ňom stále viac svoje srdce (porov. Lk 12,34).

2. Povolaní ohlasovať evanjelium. Mnohí z vás, drahí biskupi a kňazi, ak nie všetci, ste prišli, aby ste sprevádzali vašich mladých na ich Svetových dňoch. Aj oni počuli slová Ježišovho mandátu: „Choďte a získavajte učeníkov zo všetkých národov“ (porov. Mt, 28,19). Naše úsilie pastierov je pomáhať im, aby v ich srdci zahorela túžba byť Ježišovými učeníkmi a misionármi. Zaiste, mnohí by sa mohli cítiť z tohto pozvania preľaknutí, mysliac si, že byť misionárom znamená nevyhnutne opustiť vlasť, rodinu a priateľov. Boh chce, aby sme boli misionármi. Kde sme? Tam, kde nás on sám umiestnil, v našej vlasti alebo tam, kam nás postavil. Pomáhajme mladým. Majme ucho pozorné počúvať ich ilúzie – oni potrebujú byť vypočutí –, počúvať ich úspechy, ich ťažkosti. Je potrebné si prisadnúť, počúvajúc azda ten istý príbeh, no s odlišnou melódiou, s rozličnými totožnosťami. Trpezlivosť s počúvaním! – O toto vás prosím z celého srdca! V spovednici, pri duchovnom vedení, pri sprevádzaní. Dokážme s nimi stratiť čas. Rozsievanie niečo stojí a unavuje, veľmi unavuje! A omnoho väčším zadosťučinením je potešenie zo žatvy! Aké figliarstvo! Zo žatvy sa všetci viacej tešíme! Ale Ježiš nás žiada, aby sme rozsievali s vážnosťou.

Nešetrime silami pri formácii mladých! Sv. Pavol, obracajúc sa na svojich kresťanov, používa výraz, ktorý sa stal skutočnosťou v jeho živote: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4,19). Nech sa toto vyjadrenie stane realitou aj v našej pastoračnej službe! Pomáhajme našim mladým znovu objaviť odvahu a radosť z viery, radosť z toho, že sme osobne milovaní Bohom, toto je veľmi ťažké, ale keď to mladý pochopí, keď to mladý cíti s pomazaním, ktoré mu dáva Duch Svätý, toto „byť osobne milovaný Bohom“ ho potom sprevádza po celý život. Znovuobjavme radosť, že Boh dal svojho Syna Ježiša pre našu spásu. Vychovávajme ich k misii, k vyjdeniu smerom von, k pripravenosti ísť, aby z nich boli pútnici viery. Rovnako viedol Ježiš svojich učeníkov: nedržal ich na sebe prilepených ako sliepka svoje kuriatka, ale ich rozoslal. Nemôžeme ostať uzavretí vo farnosti, v našich spoločenstvách, v našej farskej inštitúcii alebo v našej diecéznej inštitúcii, keď toľko ľudí čaká na evanjelium!

Vychádzať ako vyslaní. – To neznamená len jednoducho otvoriť dvere, aby prišli, aby sme ich privítali, ale vyjsť von, hľadať a stretnúť sa. Pobádajme mladých, aby vychádzali von. Zaiste, vyvedú hlúposti. – Nemajte strach! Apoštoli ich urobili skôr než my! Popchnime ich, aby vyšli von. Myslime s odhodlaním na pastoráciu, počnúc od periférie, od tých, ktorí sú vzdialení, ktorí farnosť bežne nenavštevujú. To sú tí s pozvánkou „VIP“ (najdôležitejší pozvaní). Choďme ich hľadať na križovatky ulíc.

3. Povolaní Ježišom, povolaní evanjelizovať, a tretie: byť povolaní podporovať kultúru stretnutia. V mnohých prostrediach, a vo všeobecnosti v tomto ekonomistickom humanizme sa rozšírila istá kultúra vylúčenia, „kultúra odpisu“. Niet v nej miesta pre staršieho človeka ani pre nechcené dieťa, niet v nej času pristaviť sa pri chudákovi na ceste. Často sa zdá, že u niektorých sa ľudské vzťahy riadia dvoma modernými „dogmami“: výkonnosť a pragmatizmus. Drahí biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky a aj vy bohoslovci, ktorí sa pripravujete na túto službu, majte odvahu ísť proti prúdu tejto kultúry. Majte odvahu! Pamätajte si jednu vec, mne to veľmi pomáha a meditujem to často: vezmite si Prvú knihu Makabejcov, spomeňte si, ako sa mnohí chceli prispôsobovať kultúre tej doby: „Nechajme to už, čo je na tom... Jedzme zo všetkého, ako všetci ľudia... Dobre, Zákon, to áno, ale aby toho nebolo priveľa...“ A dopadli tak, že zanechali vieru, aby sa vydali s prúdom tejto kultúry. Majte odvahu ísť proti prúdu tejto kultúry výkonnosti, tejto kultúry odpisu. Stretnutie a otvorené dvere pre všetkých, solidárnosť – to je slovo, ktoré sa z tejto kultúry vytráca, akoby to bolo nejaké škaredé slovo –, solidárnosť a bratstvo – to sú prvky, ktoré robia našu civilizáciu naozaj ľudskou.

Byť služobníkmi spoločenstva a kultúry stretnutia! – Chcel by som, aby ste boli priam posadnutí v tomto zmysle. A robiť to bez namýšľania si, nanucovania „našich právd“, avšak vedení pokornou a radostnou istotou toho, kto bol nájdený, zasiahnutý a premenený Pravdou, ktorou je Kristus a nemôže ju neohlasovať (porov. Lk 24,13-35).

Drahí bratia a sestry, Boh nás volá, volá nás po mene a priezvisku, každého z nás, volá nás ohlasovať evanjelium a s radosťou podporovať kultúru stretnutia. Panna Mária je nám vzorom. Vo svojom živote dala „príklad tej materinskej lásky, ktorou sa majú dať preniknúť všetci, ktorí spolupracujú na apoštolskom poslaní Cirkvi pre znovuzrodenie ľudí“ (Lumen gentium, 65). Prosme ju, aby nás naučila denne sa stretávať s Ježišom. A keď sa tvárime akoby nič, že nás sa to netýka, lebo máme mnoho vecí na práci a svätostánok zostane opustený, nech nás vezme za ruku. Prosme ju o to! Pozri, Matka, keď som dezorientovaný, veď ma za ruku. Nech nás núti vychádzať v ústrety toľkým bratom a sestrám, ktorí sú na periférii, ktorí majú hlad po Bohu a nemajú toho, kto by im o ňom priniesol zvesť. Nech nás nevyhodí z domu, ale nech nás núti vychádzať z domu von. A práve takto sme Pánovými učeníkmi. Nech ona všetkým udelí túto milosť.

* *
-----------------------------------------------------------------

ad 3. Hneď po svätej omši sa pápež František vydal z katedrály v otvorenom aute k asi kilometer vzdialenému mestskému divadlu, kde sa konalo stretnutie s brazílskymi predstaviteľmi sveta politiky, kultúry, ekonomiky a zo zástupcami nekatolíckych náboženských vyznaní a tiež zástupcov amazonských domorodcov.

* *

PLNÉ ZNENIE príhovoru FRANTIŠKA (zástupcom verejného života):

"Excelencie, dámy a páni! Dobrý deň!

Ďakujem Bohu za príležitosť stretnúť tak kvalifikované zastúpenie predstaviteľov politickej, diplomatickej, kultúrnej a náboženskej, akademickej i podnikateľskej sféry tejto nesmiernej Brazílie. Všetkých srdečne zdravím a vyjadrujem vám svoju vďačnosť.

Chcel by som k vám hovoriť vo vašom krásnom portugalskom jazyku, ale aby som mohol lepšie vyjadriť to, čo mám na srdci, dám prednosť španielčine. Prosím vás o láskavosť a prepáčenie! (potlesk)

Všetkých vás srdečne zdravím a vyjadrujem vám svoje uznanie. Ďakujem Don Oranimu a pánovi Walmyrovi Júniorovi za ich milé slová privítania, za predstavenie a za svedectvo. Vidím vo vás pamäť a nádej: pamäť cesty a svedomia vašej vlasti, a nádej, že táto vlasť, otvorená svetlu, ktoré vyžaruje z evanjelia, bude sa môcť naďalej rozvíjať v plnom rešpektovaní etických princípov, založených na transcendentnej dôstojnosti osoby.

Pamäť minulosti a utópia smerom do budúcnosti sa stretávajú v prítomnosti, ktorá nie je akousi príležitosťou bez histórie a bez prísľubu, ale momentom v čase, výzvou zozbierať múdrosť a vedieť ju premietnuť do budúcnosti.

Tí, ktorí majú v národe úlohu zodpovednosti, sú povolaní čeliť budúcnosti „s pokojným pohľadom toho, kto vie vidieť pravdu“, ako hovorieval brazílsky mysliteľ Alceu Amoroso Lima (Il nostro tempo, in: La vita soprannaturale e il mondo moderno, Rio de Janeiro 1956, s. 106).

Chcel by som sa s vami podeliť s troma aspektmi tohto pokojného, jasného a múdreho pohľadu: prvým je originalita kultúrnej tradície; druhým solidárna zodpovednosť pre vytváranie budúcnosti; a tretím konštruktívny dialóg, pre zvládnutie prítomnosti.

1. Predovšetkým je spravodlivé doceniť dynamickú originalitu, ktorá charakterizuje brazílsku kultúru, s jej mimoriadnou schopnosťou sceliť rôzne prvky. Spoločné cítenie ľudu, základy jeho zmýšľania a jeho tvorivosti, základné princípy jeho života, kritériá úsudku podľa priorít, noriem činnosti, toto všetko sa zakladá, spája dohromady a rastie v celistvom pohľade na ľudskú osobu.

Tento pohľad na človeka a na život, tak ako je vlastný brazílskemu ľudu, čerpal aj z miazgy evanjelia: vieru v Ježiša Krista, v Božiu lásku a bratstvo s blížnym. Bohatstvo tejto miazgy môže zúrodniť kultúrny proces, ktorý je verný brazílskej identite a zároveň proces budovania lepšej budúcnosti pre všetkých.

Proces, ktorý napomáha rast integrálnej humanizácie a kultúry stretnutia a vzťahu, to je kresťanský spôsob podpory spoločného dobra, radosti zo života. A tu sa zbiehajú viera a rozum, náboženská dimenzia a rôzne aspekty ľudskej kultúry: umenie, veda, práca, literatúra... Kresťanstvo spája transcendenciu s vtelením; je schopné stále revitalizovať myslenie a život zoči-voči hrozbe frustrácie a skepsy, ktoré môžu napadnúť srdce a šíriť sa po uliciach.

2. Druhým prvkom, ktorého sa chcem dotknúť, je spoločenská zodpovednosť. Táto si vyžaduje istý druh kultúrnej paradigmy a následne aj istý druh politiky. Sme zodpovední za prípravu nových generácií, pomáhať im byť zdatnými v ekonomike a politike a pevnými v etických hodnotách. Budúcnosť dnes kladie úlohu rehabilitovať politiku, rehabilitovať politiku, ktorá je jednou z najvyšších foriem lásky. Budúcnosť od nás vyžaduje humanistickú víziu ekonómie, a takú politiku, ktorá bude vždy viac a lepšie zabezpečovať účasť ľudí, bude sa vyhýbať elitárstvu a vykorení chudobu. Aby nikomu nechýbalo, čo potrebuje, a aby bola pre všetkých zabezpečená dôstojnosť, bratstvo a solidarita: toto je navrhovaná cesta. Už v časoch proroka Amosa bolo veľmi časté Božie napomenutie: «Poctivca predali za peniaz a bedára za pár topánok. V prachu zeme šliapu po hlave maličkých a krivia cestu utlačených» (Am 2,6-7). Volania, požadujúce spravodlivosť, neustávajú ani dnes.

Kto má úlohu lídra, dovoľte mi to povedať, ten, koho život pomazal za lídra, musí mať konkrétne ciele a musí hľadať špecifické prostriedky na ich dosiahnutie. Ale, môže tiež existovať nebezpečenstvo dezilúzie, zatrpknutia, ľahostajnosti, keď sa očakávania nenaplnia. Tu chcem poukázať na dynamická čnosť nádeje, ktorá nás pohýna ísť vždy ďalej, vynaložiť všetky sily a schopnosti v prospech osôb, pre ktoré pracujeme, prijať výsledky a vytvárať podmienky pre nachádzanie nových ciest, obetovať sa, aj keď nevidíme plody, a udržiavať nádej vždy živú, s tou vytrvalosťou a odvahou, ktoré pramenia z akceptácie vlastného povolania lídra a vedúceho.

Vodcovstvu prislúcha úloha zvoliť najsprávnejšiu z možností, po ich zvážení, na základe vlastnej zodpovednosti a v záujme spoločného dobra. Táto cesta vedie ku koreňu zla v
spoločnosti, aby bolo premožené s odvahou statočného a slobodného konania. Našou zodpovednosťou, hoci je vždy limitovaná, je porozumieť celkovej realite, pozorovať, zvažovať, hodnotiť, aby sme robili rozhodnutia v prítomnosti a mali zároveň rozšírený pohľad smerom k budúcnosti a uvažovali nad dôsledkami rozhodnutí. Kto koná zodpovedne, dáva vlastné konanie do vzťahu k právam ostatných a k Božiemu súdu. Tento etický zmysel sa zdá dnes ako bezprecedentná dejinná výzva. Musíme ho hľadať, musíme ho vniesť do samotnej spoločnosti. Okrem vedeckej a technickej racionálnosti sa v aktuálnej situácii vyžaduje morálny záväzok s hlbokou solidárnou sociálnou zodpovednosťou.

3. Aby som toto uvažovanie dotiahol do konca, okrem integrálneho humanizmu, ktorý rešpektuje originálnu kultúru a spoločenskej zodpovednosti, považujem za zásadne dôležitý pre zvládnutie prítomnosti konštruktívny dialóg. Okrem egoistickej ľahostajnosti či násilného protestu je aj alternatíva, ktorá je vždy možná: dialóg. Dialóg medzi generáciami, dialóg uprostred ľudu, pretože všetci sme ľud, schopnosť dávať a prijímať, pričom zostávame otvorení voči pravde. Krajina rastie, keď konštruktívnym spôsobom vedú dialóg rozličné zložky jej kultúry: kultúra ľudová, akademická, mládežnícka, umelecká, technická, kultúra ekonomická, kultúra rodiny a kultúra médií; keď sú v dialógu. Bez zásadného príspevku morálnych energií si nemožno predstaviť budúcnosť spoločnosti v takej demokracii, ktorá zostáva uzavretá v čírej logike alebo len v rovnováhe zastúpenia osobných záujmov. Za kľúčový v tomto dialógu považujem tiež príspevok veľkých náboženských tradícií, ktoré zastávajú plodnú úlohu kvasu spoločenského života a oživovania demokracie. Priaznivú úlohu pre pokojné spolunažívanie medzi rôznymi náboženstvami zohráva laickosť štátu, ktorý sa neidentifikuje so žiadnym z vierovyznaní, no rešpektuje a doceňuje prítomnosť náboženského rozmeru v spoločnosti, pričom podporuje jeho veľmi konkrétne vyjadrenia. (potlesk)

Keď ma lídri z rôznych sektorov žiadajú o radu, moja odpoveď je vždy tá istá: dialóg, dialóg, dialóg. Jediný spôsob pre rast osoby, rodiny, spoločnosti, jediný spôsob pre napredovanie života národov, je kultúra stretnutia, kultúra, v ktorej všetci majú čosi dobré, čo môžu dať, a všetci môžu aj niečo dobré prijať na výmenu. Druhý má vždy čosi, čo mi môže dať, ak sa viem priblížiť k nemu s otvoreným a ochotným postojom, bez predsudkov. Tento otvorený a ochotný postoj bez predsudkov by som definoval ako spoločenskú pokoru, ktorá uprednostňuje dialóg. (potlesk)

Iba tak môže rásť dobré porozumenie medzi kultúrami a náboženstvami, ich vzájomná úcta, bez lacných predsudkov a v atmosfére rešpektovania práv každého z nich. Dnes buď vsadíme na dialóg, buď vsadíme na kultúru stretnutia, alebo všetci prehráme, všetci prehráme. Týmto smerom vedie cesta, ktorá prináša ovocie. (potlesk)

Excelencie, dámy a páni! Ďakujem vám za pozornosť. Prijmite tieto slová ako vyjadrenie mojej pozornosti pastiera Cirkvi a mojej úcty a náklonnosti, ktorú prechovávam k brazílskemu ľudu. Bratstvo medzi ľuďmi a spolupráca na budovaní spravodlivejšej spoločnosti nie je fantazijným snom, ale výsledkom zosúladeného úsilia všetkých pre spoločné dobro. Povzbudzujem vás v tomto vašom angažovaní sa za spoločné dobro, ktoré si od všetkých vyžaduje múdrosť, rozvážnosť a veľkodušnosť. Zverujem vás Nebeskému Otcovi a prosím ho, na príhovor Našej Panej z Aparecídy, aby plne zahrnul svojimi darmi každého z prítomných, vaše rodiny a ľudské i pracovné spoločenstvá, a zo srdca prosím Boha, aby vám žehnal. Ďakujem. (potlesk)"

* *

-----------------------------------------------------------------

ad 4. Stretnutie a spoločný obed s kardinálmi Brazílie a Brazílskou biskupskou konferenciou, napočetnejšou na svete. Pozostáva z 275 cirkevných administratívnych oblastí, z ktorých je 44 metropolitných diecéz, 213 diecéz, 3 eparchie, 11 prelatúr, 1 exarchát, 2 ordinariáty a jedna personálna apoštolská administratúra. Celkovo do konferencie patrí 459 biskupov a 9 kardinálov. Z nich sú piati voliči: João Braz de Aviz, prefekt Kongregácie pre Inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života; Raymundo Damasceno Assis, arcibiskup-metropolita Aparecidy; Odilo Pedro Scherer, arcibiskup-metropolita São Paula; Geraldo Majella Agnelo, emeritný arcibiskup São Salvador da Bahia; Cláudio Hummes, emeritný prefekt Kongregácie pre klérus a emeritný prefekt São Paula. Ďalší štyria sú nevoliči: Paulo Evaristo Arns, emeritný arcibiskup São Paula, José Freire Falcão, emeritný arcibiskup Brasílie; Serafim Fernandes de Araújo, emeritný arcibiskup Belo Horizonte a Eusébio Oscar Scheid, emeritný arcibiskup São Sebastião do Rio de Janeiro.

Petrov nástupca pri tejto príležitosti predniesol obsiahly a zásadný dokument, v ktorom predviedol dôkladné spytovanie svedomia, pokiaľ ide o smer, ktorým sa uberá Cirkev zvlášť v zmýšľaní a konaní svojich predstaveniteľov. Nasleduje plné znenie:

* *

PLNÉ ZNENIE príhovoru FRANTIŠKA (pred biskupmi):

"Drahí bratia, aké je dobré a milé stretnúť sa s vami, biskupi Brazílie!

Ďakujem, že ste prišli a dovoľte mi, aby som k vám prehovoril ako k priateľom. Aj preto sa vám radšej prihovorím v španielčine, aby som lepšie vyjadril to, čo mám na srdci. Prosím vás o prepáčenie!

Zišli sme sa trochu v ústraní, na tomto mieste, ktoré pripravil náš brat Dom Orani, aby sme boli sami a mohli sa rozprávať od srdca k srdcu ako Pastieri, ktorým Boh zveril svoje stádo. Na uliciach Ria nás očakávajú mladí z celého sveta a mnohí ďalší, ktorí potrebujú byť zasiahnutí milosrdným pohľadom Krista, Dobrého Pastiera, ktorého sme povolaní sprítomňovať. Vychutnajme si túto chvíľu odpočinku, vzájomného delenia sa, pravého bratstva.

Počnúc predstavenstvom biskupskej konferencie a arcibiskupom Ria de Janeiro chcem objať všetkých a každého, osobitne emeritných biskupov.

Skôr ako o formálny príhovor, chcem sa s vami podeliť o niekoľko reflexií. Prvá mi prišla znovu na myseľ, keď som navštívil sanktuárium v Aparecide. Tam, pri nohách sochy Nepoškvrneného Počatia, som sa modlil za vás, za vaše cirkvi, za vašich kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, za vašich bohoslovcov, za laikov a ich rodiny a osobitne za mladých a starších, pretože sú nádejou každého národa. Mladí, pretože prinášajú silu, sen a nádej do budúcnosti. Starší, pretože sú pamäťou, múdrosťou každého ľudu. (1)


1. Aparecida: kľúč k pochopeniu poslania Cirkvi

V Aparecide Boh ponúkol Brazílii svoju vlastnú Matku. V Aparecide však dal aj lekciu o sebe samom, o svojom spôsobe bytia a konania. Lekciu o pokore, ktorá k Bohu patrí ako podstatný prvok, a ktorá je Božou DNA. Je tu niečo trvalé, čo sa treba naučiť o Bohu a Cirkvi v Aparecide. Náuka, na ktorú nesmie zabudnúť Cirkev v Brazílii, ani samotná Brazília.
Na začiatku udalosti z Aparecidy stojí námaha chudobných rybárov. Veľký hlad a malé zdroje. Ľudia vždy potrebujú chlieb. Vždy vychádzajú zo svojich potrieb. Aj dnes.
Majú krehký, nevhodný čln, majú siete, ktorých životnosť sa blíži ku koncu, možno sú aj poškodené a nedostatočné.
Najprv je tu námaha, asi aj únava z rybolovu, a predsa, výsledok je biedny: fiasko, neúspech. Napriek snahe sú siete prázdne.
A potom, keď Boh chce, on sám vstupuje do svojho tajomstva. Vody sú hlboké, avšak skrývajú v sebe možnosť Boha. Prišiel prekvapujúco, vtedy, keď ho možno nikto viac nečakal. Trpezlivosť tých, ktorí ho očakávajú je vždy podrobená skúške. A Boh prišiel novým spôsobom, pretože Boh je prekvapením: v obraze krehkej hliny, ukrytej vo vodách rieky, či poznačenej časom. Boh si vždy oblieka šaty nepatrnosti.
Preto aj obraz Nepoškvrneného Počatia. Najprv telo, potom hlava, napokon spojenie tela a hlavy: jednota. To, čo bolo oddelené sa znovu zjednocuje. Koloniálna Brazília bola rozdelená potupným múrom otroctva. Madona z Aparecidy sa predstavuje s čiernou tvárou, najprv rozdelená a potom spojená v rukách rybárov.
Je tu ponaučenie, ktoré nám Boh ponúka. Jeho nádhera sa odráža v Matke, počatej bez prvotného hriechu, vynára sa z tmavých hlbín rieky. V Aparecide od počiatku Boh vysiela posolstvo rekompozície toho, čo je rozlámané, scelenia toho, čo je rozdelené. Múry, priepasti, vzdialenosti prítomné aj dnes, sú odsúdené na zánik. Cirkev nemôže prehliadnuť túto lekciu – byť nástrojom zmierenia.
Rybári nepodceňujú tajomstvo, s ktorým sa stretli v rieke, aj keď je tajomstvom, ktoré sa javí neúplné. Nezahadzujú preč úlomky tajomstva. Očakávajú plnosť. A tá nemešká. Je tu istá múdrosť, ktorú sa máme naučiť. Sú tu kúsky tajomstva ako časti mozaiky, s ktorými sa stretávame. My chceme vidieť všetko prirýchlo, Boh sa však dáva objavovať pomaly. Aj Cirkev sa musí naučiť tomuto očakávaniu.
Rybári potom odnášajú toto tajomstvo domov. Jednoduchí ľudia vždy majú miesto pre prijatie tajomstva. Možno, že sme obmedzili naše rozprávanie o tajomstve na rozumové vysvetľovanie. Ľuďom však tajomstvo vchádza do srdca. V dome chudobných si Boh vždy nájde miesto.
Rybári „agasalham“: zaodejú tajomstvo Panny Márie, ktorú našli pri rybolove, akoby jej bola zima a potrebovala sa ohriať. Boh žiada, aby mohol byť v tej najteplejšej časti nás samých: v srdci. A napokon je to Boh, ktorý uvoľňuje teplo, ktoré potrebujeme, najprv však vstupuje s vynaliezavosťou toho, ktorý naliehavo prosí. Rybári zahalia tajomstvo Panny chudobným plášťom svojej viery. Zavolajú susedov, aby sa prišli pozrieť na nádheru, ktorú našli a spoločne sa zídu okolo nej. V jej prítomnosti rozprávajú o svojich starostiach a jej zverujú svoje problémy. Umožňujú tak uskutočnenie Božích zámerov: jedna milosť, potom ďalšia. Jedna milosť pripravuje druhú. Boh postupne zjavuje tajomnú pokoru svojej sily.
Máme sa veľa naučiť od tohto postoja rybárov. Cirkev, ktorá vytvára priestor pre tajomstvo Boha; Cirkev, ktorá prichýli do seba samej toto tajomstvo tak, že ono je schopné očariť a pritiahnuť ľudí. Iba Božia nádhera môže priťahovať. Božia cesta je očarujúca. Boh sa nechá odniesť domov. Vzbudzuje v človeku túžbu chrániť ho vo vlastnom živote, vo vlastnom dome, vo vlastnom srdci. On v nás vzbudzuje želanie zavolať susedov, aby spoznali jeho krásu. Poslanie sa rodí práve z tohto Božieho pôvabu, z toho úžasu zo stretnutia. Hovorme o poslaní, o misionárskej Cirkvi. Myslím na rybárov, ktorí volajú susedov, aby sa prišli pozrieť na tajomstvo Panny. Bez jednoduchosti ich postoja je naše poslanie odsúdené na neúspech.
Cirkev si neustále potrebuje naliehavo pripomínať lekciu z Aparecidy, nesmie na ňu zabudnúť. Siete Cirkvi sú krehké, možno aj zaštopkané, loďka Cirkvi nemá schopnosti veľkých lodí, ktoré preplavujú oceány. A Boh sa predsa chce zjaviť prostredníctvom našich prostriedkov, úbohých prostriedkov, pretože je to vždy on, ktorý koná.
Drahí bratia, výsledok pastoračnej práce sa nezakladá na bohatstve zdrojov, ale na tvorivosti lásky. Isteže môže poslúžiť húževnatosť, námaha, práca, programovanie, organizovanie, ale predovšetkým je potrebné vedieť, že sila Cirkvi nespočíva v nej samej, ale je ukrytá v Božích hlbokých vodách, do ktorých je povolaná hodiť siete.
Ďalšie ponaučenie, ktoré si má Cirkev vždy pamätať je, že sa nesmie vzdialiť od jednoduchosti, pretože inak zabudne na reč tajomstva. Tak ostane von pred bránou tajomstva, a prirodzene, nedokáže sa ani priblížiť k
tým, ktorí od nej očakávajú to, čo si nemôžu dať sami od seba, Boha. Občas strácame tých, ktorí nechápu, prečo sme sa vzdali jednoduchosti, vnášajúc istú racionalitu, ktorá je našim ľuďom cudzia. Bez gramatiky jednoduchosti sa Cirkev zbavuje podmienok, ktoré umožňujú „loviť“ Boha v hlbokých vodách jeho tajomstva.
Posledná pripomienka: Aparecida je zjavením na križovatke. Cesta, ktorá spájala Rio, hlavné mesto, so Sao Paulom, sľubnou provinciou, ktorá sa vytvárala a Minas Gerais s náleziskami vzácnych kameňov veľmi žiadaných európskymi kráľovskými dvormi: križovatka koloniálnej Brazílie. Boh sa zjavuje na križovatkách. Cirkev v Brazílii nesmie zabudnúť na povolanie, ktoré je do nej vpísané už od jej prvého dychu: byť schopnou nabrať i uvoľniť, zbierať i rozdávať.

2. Ocenenie cesty Cirkvi v Brazílii

Biskupi Ríma mali vždy Brazíliu a jej Cirkev vo svojom srdci. Prešli ste obdivuhodnú cestu. Od 12 diecéz počas Prvého vatikánskeho koncilu po aktuálnych 275. Nešlo o rozšírenie nejakého aparátu či podniku, ale predovšetkým o dynamizmus evanjeliových „piatich chlebov a dvoch rýb“, ktoré prišli do kontaktu s dobrotou Otca a v láskavých rukách sa stali plodnými.
Dnes by som chcel vysoko oceniť prácu vás, Pastierov, vo vašich cirkvách. Myslím na biskupov v lesoch, ktorí sa brodia riekami, v polosuchých oblastiach, v Pantanale, v pampe, v mestských džungliach veľkomiest. Milujte vždy a s úplnou oddanosťou vaše stádo! Myslím aj na toľké mená a toľké tváre, ktoré zanechali nezmazateľné stopy na ceste Cirkvi v Brazílii, umožniac tak rukou sa dotknúť Pánovej dobrotivosti voči tejto Cirkvi. (2)
Rímski biskupi nikdy neboli vzdialení. Sledovali, povzbudzovali, sprevádzali. V posledných desaťročiach blahoslavený Ján XXIII. naliehavo vyzýval brazílskych biskupov, aby pripravili ich prvý pastoračný plán a odvtedy v Brazílii vyrástla pravá pastoračná tradícia, ktorá spôsobila, že Cirkev nie je zaoceánskou loďou, ktorá sa odchyľuje od smeru, ale vždy má kompas. Boží služobník Pavol VI., okrem toho, že povzbudzoval prijať Druhý vatikánsky koncil s vernosťou, ale aj s pôvodnými prvkami (porov. Generálne zhromaždenie Latinskoamerickej biskupskej konferencie v Medellíne), rozhodujúcim spôsobom ovplyvnil vedomie Cirkvi v Brazílii o sebe samej prostredníctvom Synody o evanjelizácii a základného referenčného textu, ktorý zostáva stále aktuálny: Evangelii nuntiandi. Blahoslavený Ján Pavol II. navštívil Brazíliu trikrát, prejdúc ju od „cabo a rabo“ (od začiatku do konca), od severu na juh, naliehajúc na pastoračné poslanie Cirkvi, na spoločenstvo a spoluúčasť, na prípravu Veľkého Jubilea, na novú evanjelizáciu. Benedikt XVI. vybral Aparecidu ako miesto, kde sa uskutočnilo V. generálne zhromaždenie Latinskoamerickej biskupskej konferencie, čo zanechalo nezamazateľnú stopu v Cirkvi celého kontinentu.
Cirkev v Brazílii prijala a originálne aplikovala Drahý vatikánsky koncil a cesta, ktorú prešla, aj keď bola nútená zdolať isté detské choroby, z nej urobila Cirkev zrelšiu, otvorenú, veľkodušnú, misionársku.
Dnes sa nachádzame v novom momente. Dokument z Aparecidy to dobre vystihuje: nejde o epochu zmeny, ale o zmenu epochy. Dnes je teda naliehavé pýtať sa: čo Boh od nás žiada? Chcem sa pokúsiť ponúknuť niekoľko línií ako odpoveď na túto otázku.

3. Obraz Emauz ako kľúč pochopenia prítomnosti a budúcnosti

Predovšetkým sa netreba poddať obavám, o ktorých hovoril blahoslavený John Henry Newman: „Kresťanský svet sa postupne stáva sterilným, vyčerpáva sa ako využitá zem, ktorá sa premení na piesok“. (3) Netreba podľahnúť rozčarovaniu, znechuteniu a sťažovaniu. Veľa sme pracovali a občas sa nám zdá, že sme porazení, a cítime sa ako ten, ktorý musí vydať počet z obdobia, ktoré sa už nevráti, hľadiac na tých, ktorí odišli, alebo nás viac nepovažujú za vierohodných a dôležitých.
V tomto svetle si ešte raz prečítajme príbeh z Emauz (porov. Lk 24, 13-15). Dvaja učeníci utekajú z Jeruzalema. Vzďaľujú sa od Božej „nahoty“. Sú pohoršení neúspechom Mesiáša, v ktorého dúfali a ktorý sa teraz javí ako nenávratne porazený, ponížený, aj po treťom dni (vv. 17-21). Toto je ťažké tajomstvo ľudí, ktorí opúšťajú Cirkev, osôb, ktoré sa nechali zviesť inými ponukami a domnievajú sa, že Cirkev – ich Jeruzalem – už nemôže ponúknuť nič významné a dôležité. A tak idú cestou osamotení so svojím sklamaním. Možno sa Cirkev ukázala príliš slabá, možno priveľmi vzdialená od ich potrieb, možno príliš biedna, aby odpovedala na ich znepokojenia, snáď veľmi chladná voči nim, možno príliš zameraná na seba, možno ako väzenkyňa vlastných rigidných vyjadrení. Svetu sa asi zdá, že má Cirkev považovať za relikviu minulosti, nedostatočnú voči novým otázkam. Možno mala Cirkev odpovede pre detstvo človeka a nie pre jeho dospelosť. (4) Faktom je, že dnes sú mnohí, ktorí sa ponášajú na učeníkov z Emauz, nie iba tí, ktorí hľadajú odpovede v nových a rozšírených náboženských skupinách, ale aj tí, ktorí sa zdajú byť bez Boha teoreticky aj prakticky.

Čo robiť v tejto situácii?

Potrebujeme Cirkev, ktorá sa nebude báť vyjsť do ich noci. Cirkev, ktorá bude schopná zachytiť ich na ich ceste. Cirkev, ktorá dokáže vstúpiť do ich konverzácie. Potrebujeme Cirkev, ktorá by vedela viesť dialóg s týmito učeníkmi, ktorí po úteku z Jeruzalema bezcieľne blúdia, osamelí, s vlastným rozčarovaním, so sklamaním z kresťanstva, ktoré považujú za neplodnú pôdu, ktorá nerodí, neschopnú znovuzrodenia zmyslu.
Neúprosná globalizácia a intenzívna a často divoká urbanizácia sľubovali veľa. Sú toľkí, ktorí sú zamilovaní do príležitostí v nich prítomných, a je v nich čosi skutočne pozitívne, ako napríklad zmenšovanie vzdialeností, približovanie osôb a kultúr, šírenie informácií a služieb. No na druhej strane, mnohí zakusujú ich negatívne účinky bez toho, že by si uvedomovali, ako tieto ohrozujú ich víziu človeka a sveta, vyvolávajúc navyše dezorientáciu a prázdnotu, ktoré nedokážu vysvetliť. Niektorými z týchto dôsledkov sú zmätenosť ohľadne zmyslu života, osobná dezintegrácia, strata skúsenosti príslušnosti do určitého „hniezda“, chýbanie rodinného krbu a hlbokých pút.
A keďže nebolo toho, kto by ich sprevádzal a svojím životom im ukazoval opravdivú cestu, mnohí hľadali kratšiu cestu, pretože sa im „miera“ veľkej Cirkvi zdá príliš vysoká. Sú aj takí, čo uznávajú ideál človeka a života predkladaný Cirkvou, ale neodvažujú sa prijať ho za svoj. Myslia si, že ten ideál je pre nich priveľký, že je mimo ich možností, cieľ, ku ktorému smeruje, je nedosiahnuteľný. Predsa však nemôžu žiť bez toho, žeby mali aspoň niečo, aj keby to bola iba karikatúra toho, čo sa im javí privysoké a príliš vzdialené. S týmto rozčarovaním v srdci idú hľadať niečo, čo im dá opäť falošné nádeje, alebo skončia rezignovaní v nejakej čiastkovej príslušnosti, ktorá v konečnom dôsledku nedokáže dať ich životu naplnenie.
Pocit opustenosti a osamelosti, toho, že nepatria ani sebe samým, ktorý sa v tejto situácii často vynára, je príliš bolestný na to, aby sa o ňom mlčalo. Potrebujeme východisko a zatiaľ nám ostáva len cesta lamentovania. Aj lamentovanie sa však v istej chvíli premení na bumerang, ktorý sa vráti a ešte znásobí nešťastie. Už len málo ľudí dokáže načúvať bolesti. Potrebujeme ju aspoň umŕtviť.
Pred touto panorámou potrebujeme Cirkev schopnú byť spoločníčkou, ísť ponad jednoduché počúvanie. Cirkev, ktorá sprevádza na ceste a kráča vedno s ľuďmi, Cirkev, ktorá dokáže dešifrovať noc prítomnú v úteku z Jeruzalema toľkých bratov a sestier. Cirkev, ktorá si uvedomuje, že dôvody, pre ktoré ľudia odchádzajú, už sami v sebe obsahujú i dôvody pre návrat, je však potrebné vedieť toto všetko čítať s odvahou. Ježiš vlial teplo do sŕdc učeníkom z Emauz.
Chcem, aby sme sa dnes všetci opýtali: sme ešte Cirkvou schopnou rozohriať srdce? Cirkvou, ktorá dokáže znovu priviesť do Jeruzalema? V Jeruzaleme sú naše pramene: Sväté písmo, katechéza, sviatosti, spoločenstvo, Pánovo priateľstvo, Mária a apoštoli... Dokážeme ešte hovoriť o týchto zdrojoch, aby sme tak opäť vzbudili čaro ich nádhery?
Mnohí odišli, pretože im bolo prisľúbené niečo vyššie, niečo silnejšie, niečo rýchlejšie.
Je však niečo vyššie ako láska, ktorá sa zjavila v Jeruzaleme? Nie je nič vyššie ako zníženie sa kríža, pretože tam sa naozaj dosahuje výšina lásky! Sme ešte schopní ukázať túto pravdu tým, ktorí si myslia, že pravá výška života sa nachádza inde?
Je niečo silnejšie ako moc ukrytá v krehkosti lásky, dobra, pravdy a krásy?
Hľadanie toho, čo je rýchlejšie priťahuje ľudí aj dnes. Rýchly internet, rýchle autá, rýchle lietadlá, rýchle vzťahy... A predsa badáme istú zúfalú potrebu pokoja, povedal by som skôr spomalenia. Vie byť Cirkev ešte pomalou v čase, v načúvaní, v trpezlivosti, aby prešívala a rekonštruovala? Alebo je už aj Cirkev zachytená šialenstvom výkonu?
Znovu nadobudnime kľud, drahí bratia, aby sme vedeli zladiť krok s možnosťami pútnikov, s ich rytmom chôdze, schopnosť byť vždy nablízku, aby sme im umožnili otvoriť vchod do sklamania, ktoré majú v srdciach a mohli tam vstúpiť. Oni chcú zabudnúť na Jeruzalem, v ktorom sú ich pramene a tak ostanú smädní. Potrebujeme Cirkev, ktorá ich dokáže sprevádzať pri návrate do Jeruzalema! Cirkev, ktorá bude schopná znovu im odhaliť slávne a radostné veci, ktoré sa hovoria o Jeruzaleme a umožní im pochopiť, že on je mojou Matkou, našou Matkou a nie sú sirotami! V ňom sme sa narodili. Kde je náš Jeruzalem, v ktorom sme sa narodili? V krste, pri prvom stretnutí lásky, vo volaní, v povolaní! (5) Je potrebná taká Cirkev, ktorá sa vracia načerpať teplo, rozpáliť srdce.
Potrebujeme Cirkev, ktorá opäť udelí občianstvo toľkým svojim deťom, ktoré kráčajú akoby vo vyhnanstve.


4. Výzvy pre Cirkev v Brazílii

Vo svetle toho, čo som povedal, by som chcel zdôrazniť niekoľko výziev pre milovanú Cirkev, ktorá je v Brazílii.

Priorita formácie: biskupi, kňazi, rehoľníci, laici.
Drahí bratia, ak nebudeme formovať služobníkov, ktorí budú schopní ľuďom rozohriať srdcia, kráčať spolu s nimi v ich nociach, viesť dialóg s ich ilúziami a sklamaniami, znovu poskladať ich úlomky, v čo môžeme dúfať v prítomnosti a v budúcnosti? Nie je pravdou, že by bol Boh v nich zatemnený. Naučme sa hľadieť hlbšie: chýbajú tí, ktorí by im rozohriali srdce tak ako učeníkom z Emauz (porov. Lk 24,32).
Preto je dôležité podporovať a starať sa o kvalifikovanú formáciu, ktorej výsledkom budú osoby schopné vstúpiť do noci bez toho, aby ich pohltila tma a aby sa stratili; schopné počúvať ilúzie iných bez toho, aby sa nimi nechali zviesť; schopné prijať sklamania bez toho, aby sa nechali premôcť horkosťou; schopné dotýkať sa dezintegrácie iných bez toho, aby sa nechali rozbiť a zmiasť vo vlastnej identite.
Potrebujeme ľudskú, kultúrnu, afektívnu, duchovnú a doktrinálnu kompaktnosť. (6) Drahí bratia v biskupskej službe, potrebujeme odvahu na hĺbkovú revíziu štruktúr formácie a prípravy kléru a laikov Cirkvi, ktorá je v Brazílii. Nestačí akási hmlistá priorita formácie, ani dokumenty či stretnutia. Potrebujeme praktickú múdrosť, aby sme postavili na nohy trvalé miestne, regionálne a národné prípravné štruktúry, aby sa stali pravým srdcom pre episkopát, bez ohľadu na šetrenie síl, pozornosti a sprevádzania. Aktuálna situácia si vyžaduje kvalifikovanú formáciu na všetkých úrovniach. Biskupi nemôžu touto úlohou poveriť iných. Nemôžete túto úlohu delegovať, ale vziať ju na seba ako niečo, čo je neodmysliteľné pre putovanie vašich Cirkví.

Kolegialita a solidarita biskupskej konferencie
Cirkvi v Brazílii nestačí jeden národný líder, potrebuje sieť regionálnych „svedectiev“, ktoré – poslúžim si rovnakým štýlom vyjadrenia – zabezpečia predovšetkým nie jednomyseľnosť, ale pravú jednotu v bohatstve rozdielnosti.
Spoločenstvo je plátno, utkané z vlákien s trpezlivosťou a vytrvalosťou, ktorá postupne k sebe „približuje body“ a vytvára látku vždy viac širšiu a hustejšiu. Prikrývka s niekoľkými vláknami vlny neohreje.
Je dôležité pamätať na Aparecidu, na metódu ako spojiť rozdielnosť. Ani nie tak rozdielnosť ideí, aby sme vytvorili nejaký dokument, skôr mnohorakosť skúseností s Bohom, aby sme uviedli do pohybu živú dynamiku.
Emauzskí učeníci sa vrátili do Jeruzalema a vyrozprávali skúsenosť, ktorú zažili pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Kristom (porov. Lk 24,33-35). Tam sa dozvedeli o ďalších Pánových zjaveniach a o skúsenostiach ich bratov. Práve biskupská konferencia je životným priestorom pre takúto vzájomnú výmenu svedectiev o stretnutiach so Zmŕtvychvstalým na severe, na juhu, na západe... Potrebujeme rastúcu valorizáciu miestneho a regionálneho prvku. Nestačí centrálna byrokracia. Potrebujeme, aby rástla kolegialita a solidarita, ktorá bude pre všetkých pravým obohatením.

Permanentný stav misie a pastoračného obrátenia
Aparecida spomína permanentný stav misie (8) a potreby istého pastoračného obrátenia. (9) Ide o dva dôležité výsledky spomenutého zhromaždenia pre celú Cirkev tejto oblasti a cesta, ktorú prešla v Brazílii vzhľadom na tieto dva body, je významná.
V súvislosti s misiou treba pripomenúť, že jej naliehavosť vyplýva z jej vnútornej motivácie, ide o odovzdávanie dedičstva. Vzhľadom na metódu je dôležité pamätať na to, že dedičstvo je ako svedok, ako štafetový kolík: nevyhadzujeme ho do vzduchu, aby ho uchytil ten, kto je schopný, a ten, kto to nedokáže, ostal bez neho. Dedičstvo potrebujeme odovzdať osobne, dotknúť sa toho, ktorému ho chceme darovať, odovzdať.
V súvislosti s pastoračným obrátením chcem pripomenúť, že pastorácia nie je iné ako vykonávanie materstva Cirkvi. Ona plodí, kŕmi, dáva rásť, usmerňuje, vyživuje, vedie za ruku... Potrebujeme teda Cirkev schopnú otvoriť materinské lono milosrdenstva. Bez milosrdenstva dnes nie je možné vstúpiť do sveta zranených, ktorí potrebujú pochopenie, odpustenie, lásku.
V misii, aj kontinentálnej, (10) je veľmi dôležité posilniť rodinu, ktorá zostáva základnou bunkou spoločnosti a Cirkvi; mladých, ktorí sú budúcou tvárou Cirkvi; ženy, ktoré majú podstatnú úlohu pri odovzdávaní viery a tvoria tú silu, ktorá každodenne posúva spoločnosť smerom dopredu a ju obnovuje. Neobmedzujme zapojenie sa žien v Cirkvi, ale podporujme ich aktívnu úlohu v cirkevnom spoločenstve. Ak Cirkev stratí ženy v ich celkovom a reálnom rozmere, riskuje, že sa stane sterilnou. Aparecida zdôrazňuje aj povolanie a poslanie muža v rodine, v Cirkvi a spoločnosti, ako otcov, pracujúcich a občanov. (11) Pamätajme na to!

Úloha Cirkvi v spoločnosti
V spoločenskej oblasti si Cirkev veľmi jasne vyžaduje iba jednu vec: slobodu ohlasovať evanjelium integrálnym spôsobom aj vtedy, keď vstupuje do kontrastu so svetom, i keď ide proti prúdu, brániac poklad, ktorého je strážkyňou a hodnoty, ktorými nedisponuje, ale ktoré prijala a ktorým má zostať verná.
Cirkev využíva právo môcť slúžiť človeku v jeho celistvosti, ohlasujúc mu to, čo Boh zjavil o človeku a jeho realizácii a chce sprítomňovať toto nehmotné vlastníctvo, bez ktorého sa spoločnosť rozpadáva, mestá sa obklopujú múrmi, priepasťami, bariérami. Cirkev má právo a povinnosť udržiavať zažatú fakľu slobody a jednoty človeka.
Vzdelávanie, zdravie, spoločenský mier sú brazílskymi naliehavosťami. Cirkev má k týmto témam veľa čo povedať, pretože na adekvátnu odpoveď na tieto výzvy nestačia čisto technické riešenia, ale je potrebné mať primeranú víziu o človeku, o jeho slobode, hodnote, o jeho otvorenosti voči transcendentnu. Vy, drahí bratia, nebojte sa ponúknuť tento príspevok Cirkvi pre dobro celej spoločnosti a ponúkať toto „vtelené“ slovo aj prostredníctvom svedectva.

Amazónia ako lakmusový papierik, skúšobný test pre brazílsku Cirkev a spoločnosť
Je tu ešte jeden bod, pri ktorom by som sa chcel zastaviť a považujem ho za významný pre prítomné putovanie a budúcnosť nie iba Cirkvi v Brazílii, ale celého spoločenského zoskupenia: Amazónie. Cirkev v Amazónii nie je ako niekto, kto má v rukách kufre, aby odcestoval po tom, ako využil všetko, čo mohol. Cirkev je v Amazónii prítomná od počiatku cez misionárov, rehoľné kongregácie, kňazov, laikov a biskupov je prítomná ešte i teraz a je rozhodujúcou pre budúcnosť tejto oblasti. Myslím na prijatie, ktoré Cirkev v Amazónii dnes ponúka haitským emigrantom po hroznom zemetrasení, ktoré zasiahlo ich krajinu.
Chcel by som pozvať všetkých, aby sa zamýšľali nad tým, čo povedala Aparecida o Amazónii, (12) aj nad dôraznou žiadosťou rešpektovať a chrániť celé stvorenie, ktoré Boh zveril človeku nie preto, aby ho bezohľadne využil, ale aby z neho urobil záhradu. V súvislosti s pastoračnou výzvou, ktorú predstavuje Amazónia, nemôžem nepoďakovať za to, čo Cirkev v Brazílii robí. Biskupská konferencia pre Amazóniu vytvorená v roku 1977 už priniesla mnoho ovocia. Mnohé diecézy s pripravenosťou a veľkodušne odpovedali na požiadavku solidarity vyslaním misionárov laikov a kňazov. Ďakujem Mons. Jaimeovi Chemelovi, priekopníkovi tejto práce a kardinálovi Hummesovi, terajšiemu predsedovi tejto Komisie. Chcel by som dodať, že aj naďalej je potrebné podporovať a oživovať toto dielo Cirkvi. Potrebujeme kvalifikovaných inštruktorov, predovšetkým formátorov a profesorov teológie, aby sme skonsolidovali dosiahnuté výsledky v oblasti formácie domorodého kléru a aby sme mali kňazov vhodných do miestnych podmienok a posilnili – takpovediac – „amazonskú tvár“ Cirkvi. V tomto majte, prosím, smelosť a priamočiarosť. Povedané rečou námorníkov, majte guráž.
Drahí priatelia, snažil som sa vám bratským spôsobom ponúknuť zamyslenia a línie práce v Cirkvi v Brazílii, ktorá je veľkou mozaikou kamienkov, obrazov, foriem, problémov, výziev, ale práve preto predstavuje nesmierne bohatstvo. Cirkev nikdy nie je uniformita, ale rôznorodosti, ktoré sa harmonizujú v jednote a toto platí v každej cirkevnej realite.

Nepoškvrnená Panna z Aparecidy nech je hviezdou, ktorá osvieti vaše úsilie a vašu púť pri prinášaní Krista, tak ako to robila ona, každému mužovi a žene vašej rozsiahlej vlasti. Bude to on, tak ako to urobil dvom utekajúcim a sklamaným Emauzským učeníkom, kto rozohreje srdce a daruje novú a istú nádej.

- - - - - -
Poznámky

1. Dokument z Aparecidy zdôrazňuje, ako deti, mládež a starší ľudia prispievajú k budúcnosti národov.

2. Myslím na mnohé osobnosti, vymenujem aspoň niektoré: Penso Lorscheider, Mendes de Almeida, Sales, Vital, Camara, Macedo... spolu s prvým brazílskym biskupom Perom Fernandesom Sardinhom (1551/1556) zabitým miestnymi bojovými kmeňmi.

3. Letter of 26 January 1833, in: The Letters and Diaries of John Henry Newman, vol. III, Oxford 1979, p. 204.

4. V Dokumente z Aparecidy sú synteticky predstavené základné dôvody tohto fenomému (porov. b. 225).

5. Porov. aj štyri body naznačené Aparecidou (b. 226).
6. Dokumente z Aparecidy je venovaná veľká pozornosť formácii kléru i laikov (porov. body 316-325; 212).

7. Dokument z Aparecidy ponúka aj v súvislosti s týmto bodom dôležité línie postupovania (porov. body 181-183; 189).

8. Porov. b. 216.

9. Porov. body 365-372.

10. Závery konferencie z Aparecidy trvajú na takej podobe Cirkvi, ktorá je evanjelizačnou zo svojej samotnej povahy, jestvuje kvôli evanjelizácii, s odvahou a slobodou, na všetkých úrovniach (porov. body 547-554).

11. Porov. body 459-463.

12. Porov. osobitne body 83-87, a z pohľadu zjednocujúcej pastorácie b. 475.

* *

-----------------------------------------------------------------

Dnešný Františkov program vyvrcholí asi polhodiny po polnoci nášho času, kedy sa na pláži Copacabana začne vigília Svetových dní mládeže.

Zdroje: RV SK, RV CZ



( TK KBS, RV SK, RV CZ; ml ) 20130727001   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 3016 x

[naspäť]





TV Lux | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola


(c) TK KBS 2003 - 2017