TK KBS

Dnes je piatok 16. 11. 2018   Meniny má Agnesa       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  november  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
2627282930  

  Top témy
Všetky
Synoda o mladých 2018
Anna Kolesárová

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília vladyku C. Vasiľa, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi
P:3, 08. 07. 2013 09:24, DOM



Terchová. V rámci Cyrilometodských dní v Terchovej sa v sobotu 6. júla 2013 vo Farskom kostole sv. Cyrila a Metoda konala gréckokatolícka archijerejská svätá liturgia, ktorej hlavným slúžiteľom bol sekretár Kongregácie pre východné cirkvi Mons. Cyril Vasiľ SJ za prítomnosti žilinského biskupa Mons. Tomáša Galisa, provinciála Spoločnosti Božieho Slova P. Jána Halamu SVD, gréckokatolíckeho žilinského protopresbytera o. Emila Turiaka a ďalších kňazov. Homíliu arcibiskupa Vasiľa prinášame v plnom znení.

Drahí spolubratia kňazi, bratia a sestry, milí priatelia,

Dnes ráno pri ceste vlakom z Bratislavy som mal možnosť tešiť sa z panorámy krajiny ubiehajúcej pred mojimi očami. Scenéria mi bola v podstate viac-menej známa, niekedy som si však vo svetle vychádzajúceho slnka mohol lepšie všimnúť to, čo mi možno pri predchádzajúcich cestách uniklo. Pri ceste vlakom sa dá hrať aj taká detská hra pred oknom – podľa toho, ako zaostrím zrak, môžem vidieť raz ubiehajúcu krajinu vonku, alebo v ňom môžem pozorovať seba. Iste ste to už skúsili. Najmä keď je vnútri viac svetla ako vonku, tak vidím dobre svoj vlastný odraz v okne. Akoby sa naraz spojili do jedného obrazu panoráma okolia a môj vlastný obraz, ktorý sa stal jej súčasťou.

Čosi podobné človek môže zakúsiť aj keď sa mu, čas od času, ponúkne príležitosť nahliadnuť do histórie. História, táto učiteľka života, mi pred mojím duchovným zrakom otvára scenériu dejín. Ako cestujúci pútnik môžem vychutnávať jednotlivé pohľady a obrazy, objavovať nové detaily, všímať si súvislosti. Pozorovať beh histórie je zaujímavé, ale ešte zaujímavejšie je pritom niekedy zaostriť zrak, zmeniť uhol pohľadu, zažať viac svetla vo vozni, teda vo svojej duši – a vtedy v ubiehajúcich obrazoch z histórie uvidím svoj vlastný odraz, stanem sa súčasťou panorámy, budem v nej môcť lepšie spoznávať seba samého.

Poviete si – detská hračka. Ale podobný prístup by sme mohli uplatniť aj pri pozorovaní, vnímaní, kontemplovaní tej historickej panorámy, ktorá sa pred naším duchovným zrakom rozvíja pri ponorení sa do našich národných i duchovných dejín, pri pohľade na jeden z ich kľúčových momentov, pri kontemplovaní životných osudov i širšieho kontextu histórie svätého Cyrila a Metoda, týchto dvoch solúnskych bratov, ktorých si dnes pripomíname ako slovanských vierozvestov. A keďže naozaj môže ísť o istý druh kontemplácie, tak pri ňom musíme postupovať tak, ako to vyžadujú tradičné pravidlá duchovnej kontemplácie, teda takého spôsobu rozjímania, pri ktorom postupne zapájam jednotlivé ľudské schopnosti: pamäť, rozum, cit a vôľu.

Pri meditovaní nad posvätným textom si najprv v pamäti pripomeniem centrálne, nosné časti. Snažím sa pochopiť ich literárny význam, potom ich duchovný význam, potom hľadám to, čím sa osobitne prihovárajú mojej duši, mojej životnej situácii – zapájam teda svoj rozum. Nové poznanie vo mne vzbudzuje city – povzbudenia, presvedčenia, radosti z nového pochopenia – a toto všetko vo mne vzbudzuje rozhodnutie niečo podniknúť, niečo zmeniť, nejakým spôsobom napraviť svoj život, dať mu nový elán, rozhodnúť sa konať. Pokúsme sa teraz spoločne o takúto „cyrilo-metodskú kontempláciu“, s aplikáciou na náš osobný i cirkevno-spoločenský život.

Nemusíme, nemôžeme, ba ani nechcime teraz opakovať všetky základné, podstatné, či ďalšie, viac či menej detailné údaje týkajúce sa cyrilo-metodskej misie. Predpokladám totiž, že my, čo sme tu dnes zhromaždení, tieto údaje poznáme. Nie sme predsa tak zaťažení ako niektorí členovia slovenského parlamentu, od ktorých popri ich neúnavnej každodennej poslaneckej a zákonodarnej práci pre blaho slovenského národa nemôžeme predsa očakávať – ako to potvrdila predvčerajšia novinárska anketa – že by ešte mali dostatok času či energie na študovanie, či pamätanie si takých základných údajov, ako je rok príchodu sv. Cyrila a Metoda, či názov písma, ktoré ponúkli našim predkom, či nebodaj odkiaľ prišli a čo nám priniesli.

Viera

Pokúsme sa o niečo náročnejšie – skúsme identifikovať základné piliere, oporné body ich životného zástoja i ich účinkovania. Prvý údaj o centrálnej osi ich života môžeme definovať priam štatisticky. Zoberme si napríklad taký základný prameň, ako je Život Konštantína – prvý rozsiahlejší záznam najmä o Konštantínovi-Cyrilovi a o prvej časti veľkomoravskej misie. Z 18 kapitol je 9 (teda kapitoly 5-12 a dlhá 16. kapitola) venovaných ani nie tak opisu udalostí, skutkov a príhod ako čisto teologickej prezentácii kresťanstva, teda viery. Pravú kresťanskú vieru, v súlade s učením katolíckej cirkvi, bránil a vysvetľoval Konštantín pred ikonoboreckými heretikmi, pred mohamedánskymi Arabmi, pred židovstvo vyznávajúcimi Chazarmi. Robil tak už predtým, skôr než si ho Rastislav vyžiadal od cisára, s nádejou, že v ňom dostane „učiteľa takého, čo by nám v našej reči pravú vieru kresťanskú vysvetlil, aby aj iné kraje, keď to uvidia, nás napodobnili“ (ŽK 14). Túto vieru potom hlásal aj našim len nedávno pokresťančenými predkom na Veľkej Morave i v Koceľovej Panónii. Univerzálnosť kresťanstva bránil pred latinským duchovenstvom v Benátkach i v Ríme.

Môže ešte niekto pochybovať, čo bolo centrálnou osou života sv. Konštantína-Cyrila a i jeho brata Metoda? Viera! Jednoznačne pevná a žitá viera!

A čo je centrom môjho života? Aké kritérium v ňom uplatňujem? Môžem o sebe povedať, že viera napĺňa môj život, že je rozhodujúcim faktorom smerovania môjho života, mojich dlhodobých i bezprostredných rozhodnutí? Som schopný vysvetliť, príťažlivo a presvedčivo predstaviť základné princípy mojej viery?! Dokážem si ich obhájiť?

Alebo sme už ako jednotlivci i ako spoločenstvo upadli do marazmu relativizmu, synkretizmu, vyberajúc si z viery len to, čo je „podľa môjho názoru“ ešte účelné, čo je ešte moderné. Čo to znamená – moderné, či nemoderné? Keď sa raz blahoslavená Matka Tereza dostala do debaty s radikálnymi predstaviteľmi feminizmu, bojujúcimi za „právo na potrat“, tak jej tieto milé dámy vyčítali: „Sestra, vy mate názory staré sto rokov, mali by ste sa hanbiť.“ Matka Tereza na to jednoducho odpovedala: „Mýlite sa. Ja mám názory staré už 2000 rokov... A nehanbím sa za ne, ale som na ne hrdá!“

V Taliansku som zažil situáciu, keď mi niektorí ľudia so začudovaním, ale i obdivom hovorili: Všimli sme si, že keď prichádzajú do jedálne pre bezdomovcov moslimskí emigranti, tak keď im sociálni pracovníci dajú sendvič, tak z neho vyberú šunku a vrátia na pult, lebo ich viera im zakazuje jesť bravčovinu. Alebo iní mi hovorili – to musí byť milé spoločenstvo tá Spoločnosť Svedkov Jehovových – aj v anonymnom sídliskovom prostredí vedú vzorný rodinný život, nepijú, slušne sa správajú, prejavujú záujem o členov svojej komunity. No fakt, to nie tak ako my, katolíci...

Moja odpoveď na to bola: A ty, kresťan katolík: si dosť pevný vo svojej viere, aby si ju aplikoval aj v konkrétnom živote? Máš dosť odvahy, na to, aby si žiadal rešpektovanie tvojej viery – aj v takej zdanlivo nepodstatnej veci – napríklad, aby si si v závodnej, či školskej jedálni vyžadoval, aby bolo pre teba, či pre tvoje deti na výber v piatok aj bezmäsité menu – a to nie z diétnych, ale náboženských dôvodov. Alebo, vari sa musíš stať jehovistom, aby si prestal prepíjať výplatu v krčme, aby si si našiel čas na výchovu svojich detí, na čítanie Svätého písma, aby si bol aktívnym, komunitotvorným členom tvojho farského spoločenstva?! Aká je tvoje viera?!

Pred pár dňami sa v médiách objavila správa, že na Slovensku istá súkromná cestovná spoločnosť odmietla objednávku na zabezpečenie mimoriadneho vlaku, pretože sa ním chceli odviezť účastníci pochodu za obranu nenarodeného života. Hlavný argument pritom bol, že spoločnosť nezdieľa názor účastníkov pochodu na problematiku ochrany života pred narodením. Niekto sa možno počuduje, ale aj u nás existuje spoločnosť, ktorá sa radšej zriekne zisku, než by mala priviesť ľudí na akciu za ochranu života, pretože nezdieľa v tejto veci ich názor. Neviem si síce dosť dobre predstaviť situáciu, keď sa bude musieť aj na čerpacej stanici najprv vyplniť dotazník o náboženských, etických a filozofických názoroch a vedenie benzínky potom rozhodne, či vám natankuje benzín, alebo nie – veď čo keby ste sa chceli odviezť na ich benzíne na nejakú akciu, s ktorou riaditeľ nesúhlasí. No dobre, zdá sa, že je to v slovenských zákonodarných pomeroch možné, vyberať si zákazníkov, či obslúžiť, alebo neobslúžiť ich podľa ich náboženských či etických názorov. Ale potom takto ponímaná sloboda musí platiť pre všetkých. A ty, kresťanský, katolícky podnikateľ, máš dosť viery, aby si sa zriekol zisku a nepodporil akcie, výrobky, propagáciu, čí aplikáciu niečoho, čo je v protiklade s tvojou vierou? Alebo sa vyhovoríš – veď je to pre iných, ja to musím vyrábať, predávať, veď mňa do toho nič. Katolícky lekárnik, aký je tvoj sortiment antikoncepcie, katolícky tlačiar, či predavač v stánku – akéže to obrázkové časopisy „pre dospelých“ tlačíš, predávaš. Katolícky obchodník i spotrebiteľ, odmietneš vari lacnejšie výrobky o ktorých vieš, že sú výsledkom otrockej práce, či práce detí v chudobných krajinách tretieho sveta. Prečo nepovieš rovnako – tieto služby neposkytujem, tieto výrobky odmietam, keďže ich výroba i použitie sa protivia mojej viere.

Dnes už aj dánski novinári a karikaturisti vedia, že ak sa odvážia robiť si posmech z islamu a jeho predstaviteľov, tak im za to hrozí lynčovanie a nebudú si istí životom. V ešte nedávno takmer ateistickom Rusku vám za hanobenie náboženstva hrozí väzenie. Božechráň, aby tu niekto obhajoval násilnosti akéhokoľvek druhu, alebo neprimerané štátno-represívne správanie. Ale vari len katolíci sa majú povinne správať horšie ako ovce a ani nezabľačať, keď do nich kopú, keď ich zosmiešňujú, keď ich prakticky na celom svete obrazne a niekde aj doslove podrezávajú? Aj Božie ovečky majú právo bľačať, zdvihnúť svoj hlas, aj ich pastieri sa musia ozvať, aký by to boli predsa pastieri, keby mlčali, keď im vlci trhajú a rozháňajú stádo, keď sú základy slobody vyznávania viery ohrozované – niekde priamo násilne, niekde prostredníctvom nových zákonov, ktoré budú sankcionovať ohlasovanie niektorých častí kresťanského učenia.

Niekto si možno povie – čo to má znamenať, vari tu akýsi biskup ide zavádzať taliban, či akýsi katolikoban? Ale vôbec nie, žiaden strach, žiadna šaría, ani imaginárna katolícko-klerikálna k nám ešte nedorazila, nateraz tu máme pravý opak, teda duchovnú nadvládu náboženskej ľahostajnosti, ktorá sa bude pomaly transformovať na povinnú tzv. náboženskú neutralitu, znamenajúcu ale v praxi novodobý ateizmus, potláčajúci a kriminalizujúci ohlasovanie tých právd kresťanskej viery, ktoré budú väčšinovo odhlasované ako nemoderné, neprijateľné a propagácia ktorých bude zakázaná. Nové trendy zjednocujúcej sa Európy stoja na prahu Slovenska. Možno zakrátko aj u nás už budete predvedený na policajnú stanicu s obvinením z potláčania práv na manželstvo rovnakopohlavných párov, ako onen francúzsky muž, ktorý sa v Paríži, v Luxemburských záhradách prechádzal v tričku, na ktorom boli zobrazené siluety muža, ženy a dvoch detí. Keďže nemáme národnú leteckú spoločnosť, tak si slovenské letušky pracujúce nebodaj v British Airways budú musieť dávať pozor, aby nemali na krku retiazku s krížikom, pretože prídu o miesto, ako ich staršia kolegyňa. Nateraz nám ešte svätožiara a krížiky na slovenskej dvojeurovke prešli, ale to asi len dovtedy, kým niekto nenavrhne aj zmenu nášho štátneho znaku, ktorý by mohol byť považovaný za hlboko diskriminačný, voči tým pre ktorých sú všetky kríže len súhrnom lombárnych stavcov a panvovej oblasti, ale nie znakom nejakej duchovnej identity.

V týchto dňoch sa na perách kdekoho objavila spomienka na Cyrila a Metoda: Musíme si ale preto položiť otázku: Naozaj sa chceme inšpirovať tým, čo tvorilo zmysel ich existencie, ich vierou? A my veriaci, žijeme a vyznávame s hrdosťou našu vieru?! A nemyslím to len tu a teraz, ale aj neskôr v našich rodinách, na pracovisku, v spoločenskom živote, v kultúre, v politike?! Je na nás a je najvyšší čas, aby sme po dobrom spytovaní svedomia začali konať.

Spravodlivosť a právo

Druhý pilier, ktorý je nerozlučne spojený s menom sv. Cyrila a Metoda, s ich učením a činnosťou – to je oblasť práva, či téma spravodlivosti a pravdy v ich najširšom ponímaní. V istom zmysle slova ide o tému ešte širšiu, ako je téma viery, pretože právo a spravodlivosť by mali charakterizovať nielen veriacich – aj keď im sú zrejmejšie fundamenty a dôvody každého skutočného práva – Boží zákon. Slovanské kniežatá žiadali pre svoj národ niekoho, „kto by nás naučil pravdu a vysvetlil zmysel ... muža, ktorý by nás upravil ku všetkej spravodlivosti“ (ŽM 5).

Sv. Metod, náš prvý arcibiskup, vo svojom Napomenutí vladárom bez vykrúcačiek a jednoznačne pripomína, že „vladárom zeme Božie slovo velí milovať spravodlivosť“. Podľa sv. Metoda „predovšetkým tí, čo od Boha moc prijali, nech dobre skúmajú spory ľudí, nachádzajúcich sa v ich oblasti a s trpezlivým vyskúmavaním nech každý deň rozsudzujú. Povinní sú podľa Božieho zákona nemať za lepšieho ani jedného človeka pod nimi súceho, ani brata, ani dieťa, ani druha, ani nikoho iného“.

Asi nebude nutná ani anketa, aby sme s ľútosťou museli konštatovať, že vinou mnohých faktorov patrí oblasť práva medzi najviac zdiskreditované v našej spoločnosti. Nejedná sa pritom o jav celkom nový. Po celé generácie sme boli svedkami toho, že sa právo kaličilo, že mu chýbal základný element – Božia bázeň. Práve naopak, aj v nedávnej minulosti v priebehu nedávno uplynulého storočia – sme nie raz, krikľavo, ba až vyzývavo a rúhavo dávali právnu formu jasnému bezpráviu a nespravodlivosti. V štáte, ktorý sme si po tisícročí obnovili a o ktorom sme hovorili, že bude postavený na kresťanských základoch sme dokázali prijať kódex, ktorým sme časť občanov ako akýchsi škodcov zbavili ich občianskych práv na základe ich rasy a náboženstva. Postupne sme ich najprv okradli – teda v dobovej rétorike zbavili hospodárskej moci – aby sme sa ich potom definitívne zbavili a poslali ich niekam preč, hlavne ďaleko a bez možnosti návratu, tušiac, či netušiac, či nechcejúc vedieť, že ich tam niekto iný zbaví aj života. Mali sme na to zákon a pre vraj útlocitnejšie kňazsko-prezidentské svedomie možnosť udeľovania výnimky z jeho aplikovania. V prvom rade ale mnohí aj zdanlivo „poriadni veriaci“ v sebe objavili skrytú arizačnú chamtivosť, ktorej dali voľný priebeh – a aby ju zakryli tak si povedali, že je správne a v duchu našich stáročných, folklórom posvätených tradícií „bohatým brať a chudobným dávať“. Neúcta k majetku iného, neúcta k osobe iného, vedie nakoniec k zúfalstvu nad sebou samým všade, v parlamente počínajúc a končiac v poslednom malom Obchode na korze,

Krátko po tom, čo sme sa začali opäť po stáročiach hlásiť k našej novej štátnosti i k cyrilo-metodskej tradícii s ňou spojené, sme „podľa zákona“ poslali do lágrov a do plynu desaťtisíce našich spoluobčanov. Možno sme si nahovárali, že je taká doba a že tak robia aj iní.

Po skončení celosvetového vojnového šialenstva sme zmenili rétoriku, prihlásili sa k triednemu boju a proletárskemu internacionalizmu. Ani v zákonoch prijatých pod červenou hviezdou nebolo miesta pre Božiu bázeň. V mene – už takmer ani nevedno čoho – bol u nás prakticky zlikvidovaný stav slobodných roľníkov. Z tých, ktorí roky hrdlačili na postupne zveľaďovanom kúsku zeme, sme zákonom – či skôr jeho paródiou – vyrobili kulakov a teda triednych nepriateľov a kriminálnikov. Slovo intelektuál, či inteligent sa stalo takmer nadávkou – dôkazom inteligencie malo byť papagájske opakovanie straníckych formuliek a nových prikázaní. Tie staré, Božie sa už neučili, veď rehoľníci a mníšky hnili vo väzniciach, dolovali urán alebo kŕmili dobytok, kňazi boli neraz zastrašení či spacifikovaní v mierových hnutiach. A celé generácie mládeže, tak veľmi podobnej mládeži, ktorú Rastislav, či Koceľ zverovali svätému Cyrilovi a Metodovi, aby ich vyučili všetkej pravde, vyrastali bez zákona Božieho a v osvedčenej skúsenosti, že ten ľudský nemusí mať niekedy nič spoločné so spravodlivosťou. Mnohí z nás sme si zvykli, a buď sme rezignovali, uspokojac sa s tým, že nehladujeme a ak držíme hubu a krok, tak raz za rok môžeme ísť s ROH na dovolenku do Rumunska. Modlitebné knižky v niektorých našich domácnostiach stáli na tej istej poličke ako stranícke knižky.

Iste boli aj takí, ktorí ani v týchto ťažkých časoch, slovami proroka „nesklonili kolená pred Bálom“, ale značná časť spoločnosti sa snažila mimetizovať, uzatvárajúc sa do akejsi vnútornej duchovnej emigrácie, v lepšom prípade živiac kdesi v srdci blikotavý plamienok nádeje, že predsa raz svitnú lepšie časy, „až se k nám právo vrátí“.

Teoreticky sa k nám pred časom právo vrátilo, ale ako hovorí ľudové porekadlo „starého psa novým kúskom nenaučíš“ – a tak tí, ktorí majú byť jeho vykonávateľmi, teda tí zabehnutí profesionáli zabetónovaní na svojich miestach odovzdávajú štafetu novej generácii zdanlivých služobníkov práva, pričom dodnes neraz „spravodlivosť po žobrote chodí“. Už evanjelium hovorí o sudcovi, „ktorý sa ani ľudí nehanbil, ani Boha nebál“ ale nakoniec sa bál, aby mu oná vdova, ktorej mal vyslúžiť právo, jednu nevylepila a tak sa nakoniec predsa zachoval spravodlivo. Ale to už vraj bolo dávno. Dnes je u nás súdna moc nezávislá a neovplyvniteľná – škoda však, že prostý človek má niekedy dojem, že je naozaj nezávislá občas aj od spravodlivosti, zdravého rozumu a nedá sa ovplyvniť ani zvyškami ľudského ostychu. Každý má verejne na očiach, že láska k pravde, spravodlivosti a právu to u nás nemá na ružiach ustlané. Vymožiteľnosť práva je neraz utópiou a skôr teoretickou možnosťou, ako každodennou samozrejmosťou. Prečo je to tak?

Pred takmer štvrťstoročím sme si povedali, že za minulosťou urobíme hrubú čiaru. A tak v našich nedávnych dejinách pribúdali hrubé čiary a rovnomerne s nimi ďalej hrubli aj naše mravy. Povedali sme si – máme demokraciu, spočítame im to vo voľbách. Ale komu „im“? Veď sme to predsa „my“, čo rozhodujeme, my si vyberáme, tých ktorých považujme spomedzi seba za najlepších. Avšak opäť sa overuje staré latinské príslovie „Corruptio optimi, pessima“. Pred každými voľbami si hovoríme: „Už nikdy viac“, a po nich nám nami vyvolení naši vyvolení hovoria: je po voľbách, zvykajte si – a my si zvykáme. Zvykáme si, že právo, pravda a spravodlivosť – druhý pilier cyrilo-metodského dedičstva, ku ktorému sme sa prihlásili v našej ústave, sa už veľmi nespomína ani z úst slávnostných rečníkov na cyrilo-metodských oslavách, niet ešte v každodennom skutočnom živote.

Dnes potrebujeme obnovu práva, verejného spoločenského i cirkevného života.

A preto aj dnes, z hlbín vekov znejú prorocké Metodove slová: „Nech teda nikto z vladárov, keď ho diabol opantá, i keď ústami svojimi vypovedá, že je verný, nech srdcom ďaleko nestojí od Boha, nepokúšajúc sa brániť pre tmu nevedomosti, alebo z nejakej inej lenivosti, alebo telesnej žiadosti niečomu z tých písaných ustanovení a nech sa nedomnieva, že sám nie je podriadený odsúdeniu na večný oheň a na tomto svete Božiemu hnevu.“

Vernosť

A keď už hovoríme o prorokoch, musíme pripustiť, že svätí Cyril a Metod splnili v našich dejinách prorockú funkciu. Prorok je totiž Božím hlasom, hlasom, ktorý zaznieva ďalej a mocnejšie než je bezprostredný dosah ľudských síl.

Charakteristikou pravého proroka je jeho vernosť.

Vernosť voči Božiemu hlasu, voči misii, ktorá mu bola zverená. Túto vernosť osvedčili vo svojich životoch svätí Cyril a Metod v zvrchovanej miere. Vydali svedectvo vernosti voči ich rodnej byzantskej duchovnej a liturgickej tradícii – a súčasne v pohnutej dobe cirkevno-právnych kompetenčných sporov vydali svedectvo vernosti rímskej Apoštolskej stolici.

Svätý Metod ostal verný slovanskej misii aj po Cyrilovej smrti, aj keď by bol mal všetky ľudské dôvody k návratu do vlasti a k spokojnému užívaniu si výsledkov svojej dovtedajšej práce. Namiesto toho sa ocitol vo franskom väzení, pod bičom biskupa Hermannricha, ako väzeň vernosti poslaniu, ktoré mu pápež zveril. Aj vnútri Cirkvi musel sv. Metod bojovať nie jeden boj , boj s Vichingovými intrigami, boj s falošným učením, boj s laxnosťou franského kléru – napriek tomu zostal Cirkvi stále verný, nezanevrel na ňu, nesťažoval sa na ňu ani pri prenasledovaní, ani kvôli ľudským slabostiam a hriechom jej predstaviteľov.

Na sv. Cyrilovi a Metodovi sa doslovne splnili aj slová Písma o tom, že nikto nie je prorokom vo vlastnej krajine. Cyril a Metod zakúsili z našej strany pozvanie i vyhnanstvo. Boli oslavovaní i odstrkovaní, a to počas ich života i počas ďalších stáročí.

Dnes sa k nim opäť hlásime na všetkých úrovniach náboženského, ba i politického a spoločenského života. Ale ak sme úprimní, tak si musíme uznať, že vlastne aj k nám sa obracia Kristus keď vyčíta svojim súčasníkom: „Ktorého kedy z prorokov neprenasledovali vaši otcovia. Dnes staviate pomníky prorokom hovoriac, keby sme boli žili v ich časoch, neboli by sme ich zabili. Dosvedčujete tým len to, že ste potomkami tých čo vraždili vašich prorokov.“

My sme síce Cyrila a Metoda nezabili, ale ich duchovné dedičstvo sme neraz v dejinách naťahovali na škripec politických a mocenských, ale aj cirkevno-právnych záujmov, kaličiac tak jeho jednotlivé časti. Ich písmo sme na Slovensku vymazali z používania, väčšia časť Katolíckej cirkvi rezignovala na byzantské korene ich duchovného dedičstva, ďalšia skupina kresťanov mu ostala verná, avšak na úkor jednoty s rímskou Apoštolskou stolicou.

Pri pohľade na históriu našich vierozvestov, pri pohľade do našej spoločnej dávnejšej i nedávnej histórie, sme si neraz uvedomili, že pri správnom osvetlení, a možno aj preto, že vlak našich spoločenských i osobných dejín prechádza temnými tunelmi, vystupuje do popredia aj odraz nášho vlastného obrazu. Tento obraz sa prelína dejinami, je ich súčasťou. Pri pohľade do hlbín našej duše – v pravde a pokore musíme uznať, že duchovný odkaz našich vierozvestov ešte stále potrebuje ďalšie nové impulzy, že ešte nie je naplnený, že nie je zavŕšený. Popravde povedané, hovoriť o jeho celkovom naplnení ani nie je možné. Tento odkaz je totiž nasmerovaný k večnosti, k tomu bodu nekonečna, kde sa zbiehajú súradnice všetkých osudov jednotlivcov i ľudských spoločenstiev. My sme ešte stále na ceste, ako jednotlivci, ako cirkevné i občianske spoločenstvo. Máme za sebou históriu a pred sebou budúcnosť.

Historia est magista vitae – História je učiteľka života. Záleží ale na nás, akí budeme žiaci, čo sa od tejto učiteľky naučíme. Dokážeme sa z nej poučiť, alebo budeme upadávať znova a znova do tých istých chýb? Voľba – každodenná i historická, osobná i celospoločenská je pred nami.

Svätí Cyril a Metod, orodujte za nás, alebo, ako by to znelo slovami východnej liturgie: Svätí Cyril a Metod, proste Boha za nás hriešnych!

arcibiskup Cyril Vasiľ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi



( TK KBS, cva; ml ) 20130708025   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 1548 x

[naspäť]





TV Lux | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2018