Vatikán. Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu presne pred rokom do svojho zaradila rubriku o Druhom vatikánskom koncile, ktorú po odvysielaní niekoľkých úvodných častí začal pripravovať aj podľa predlohy knihy amerického jezuitu Johna O´Malleyho jej spolupracovník Jaroslav Mudroň SJ. Páter O´Malley nedávno navštívil Rím. Pri tejto príležitosti sa obaja stretli a vznikol rozhovor, ktorý prinášame v plnom znení. Počas posledných dvoch rokov Druhého vatikánskeho koncilu ste boli doktorandom cirkevných dejín v Ríme. Ako si pamätáte na vtedajšie udalosti?
„Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé, pretože – ako každý kňaz a katolík vôbec – aj ja som bol zaujatý týmito udalosťami; osobitne aj kvôli tomu, že som sa v tom čase venoval historickému bádaniu nad životom istého reformátora zo 16. storočia, ktorý bol generálnym predstaveným rádu augustiniánov a svedkom veľkých zmien v Cirkvi 16. storočia. Preto som vo Vatikánskom koncile videl ďalší prevratný moment histórie – podobný tomu, ako to bolo počas Tridentského koncilu. Ako historik som mal teda tiež profesionálny záujem o vtedajšie udalosti.“
Počas koncilu bola verejnosť pomerne dobre informovaná o debatách a preberaných témach na koncilových zasadaniach. Napriek tomuto faktu bolo úlohou odborníkov objaviť viac – preniknúť do vnútorných motivácií a odkryť pozadie. Ako sa menil váš pohľad na Druhý vatikánsky koncil počas vášho historického a teologického bádania?
„Myslím si, že počas môjho skúmania to, čo ma ohúrilo, bolo, ako veľmi zložitý a komplexný bol tento koncil. Bolo by chybou zredukovať ho iba do nejakej jednoduchej formulácie. Na druhej strane štúdium a výskum mi ukázali, že už od počiatku koncilu boli isté témy a určité otázky, ktoré prebehli celým koncilom – až po jeho koniec. Bez pochopenia týchto hlavných tém, človek neporozumie tomu, čo sa udialo. Preto som sa snažil zachytiť a pomenovať tieto nosné témy a otázky.“
Vo svojej knihe Čo sa stalo na Druhom vatikánskom koncile ste položili dôraz na myšlienky popredných predstaviteľov koncilových rokovaní, akými boli kardináli Suenens, Bea, Maximos Saigh či Ottaviani, Ruffini a Cicognani. Spomínate si ešte na iné osobnosti, ktoré nenašli priestor vo vašom diele alebo ktorých význam ste ocenili až neskôr?
„Je tu jedna osoba, ktorú som síce v knihe spomenul pár krát, ale ktorej som mohol rozhodne venovať väčšiu pozornosť. Je ňou Mons. Philips z Belgicka. On bol skutočným architektom viacerých dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu. Jeho meno je síce zriedkakedy spomínané, no jeho význam je obrovský. Mons. Philips bol akýmsi prostredníkom medzi tzv. väčšinou a menšinou na koncile, ktorá sa často krát stavala do opozície. Zaslúžil by si viac pozornosti.“
Pápeža Pavla VI. ste predstavili ako trochu tajuplnú postavu: hoci bol veľmi otvorený, rozvážny a človekom s víziou pre celú Cirkev... predsa len a hlavne v treťom období koncilových zasadaní – v roku 1964 – začal prejavovať čoraz menšiu dôveru moderátorom koncilu. Nezaobišlo sa to ani bez napätia. Čo bolo podľa Vás dôvodom pre takéto posuny?
„Naozaj neviem, aký bol dôvod tohto posunu zo strany pápeža Pavla VI. okrem toho, že bol naňho vyvíjaný tlak zo všetkých strán. Veľkým problémom koncilu týkajúcim sa tiež úlohy pápeža bolo, že vzťah medzi koncilom a pápežom nebol určený pravidlami. Nejestvoval žiaden opis toho, aké je postavenie a vzťah medzi pápežom a koncilom. Kvôli tomuto pápež Pavol VI. zohrával rozličné úlohy na koncile: bol najvyšším moderátorom – čokoľvek to už znamená –, niekedy bol rátaný ako jeden z pomedzi ďalších biskupov, ako biskup Ríma a nie ako Rímsky veľkňaz; niekedy sa ukazuje ako veľký podporovateľ koncilovej väčšiny, inokedy ako jej odporca. Bolo to teda veľmi mätúce pre každého a myslím si, že to bolo mätúce aj pre neho – akú rolu má zohrávať voči koncilu a na koncile. Nie je to nová otázka. Bol to problém už počas Tridentského koncilu. Aký je vzťah medzi zasadajúcim koncilom a pápežom? Táto vec nebola nikdy vyriešená.“
Ako podľa vás Druhý vatikánsky koncil zmenil pohľad na pápeža a na jeho miesto v Cirkvi?
„Podľa môjho názoru to, čo koncil chcel urobiť, nebolo zmeniť postavenie pápeža v Cirkvi, ale upraviť skôr vonkajší obraz pápežstva, ktorý býval predstavovaný ako absolútny monarcha počnúc od sedemnásteho storočia v očiach mnohých katolíkov. Koncil sa podľa mňa snažil poukazovať na pápeža ako na lídra medzi biskupmi a veriacimi a nie ako na diktátora z hora, hoci má posledné slovo pri všetkých diskusiách. Znamenalo to dať pápežovi príležitosť poradiť sa v rozsiahlej miere s koncilom a tým mu umožniť byť prístupnejším a viac v styku s tým, čo sa v Cirkvi naozaj deje.“
S abdikáciou pápeža Benedikta XVI. vznikla nová situácia pre Cirkev. Jozef Ratzinger bol jedným z posledných a najmladších vplyvných účastníkov a protagonistov Druhého vatikánskeho koncilu. Jeho ukončenie úradu spravovania Cirkvi je v istom slova zmysle odchodom generácie, ktorá zažila koncil na vlastnej koži. Ako táto skutočnosť môže ovplyvniť ďalšie smerovanie Cirkvi?
„Je veľmi významné a symbolické, že pápež Benedikt XVI. bol posledným pápežom, ktorý mal priamu skúsenosť z koncilu. Týmto sa Druhý vatikánsky koncil mení zo živej udalosti na spomienku, ktorá sa zaradzuje do dejín. Pre niektoré nové pokolenia je už tento koncil tak psychologicky vzdialeným ako iné cirkevné koncily: Tridentský či Chalcedonský. Čo to znamená pre budúcnosť? Mojou nádejou je, že nasledujúci pápeži budú venovať svoju pozornosť Druhému vatikánskemu koncilu a pochopia jeho veľké vízie a základné myšlienky o Cirkvi. Jednou z vecí, ktoré tento koncil vykonal, je, že pridal do „popisu práce“ pápeža novu úlohu – úlohu byť zmierovateľom – zmierovateľom vo svete a zvlášť medzi rozličnými náboženskými skupinami. Dnes to ešte väčšmi platí a je potrebné pre moslimský svet... Kým v šestnástom storočí pápeži považovali moslimov za bezbožných nepriateľov, v našich časoch aj vďaka koncilu môže pápež slúžiť ako zmierovateľ a prostredník medzi moslimským svetom a svetom západu.“
