Skalica. V nedeľu 9. júna 2013 vo farskom kostole sv. Michala archanjela v Skalici Bratislavský arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský otvoril diecéznu fázu procesu blahorečenia Janka Havlíka. Prítomného otca arcibiskupa, kňazov, rehoľné sestry, veriacich, obyvateľov obce Dubovce, predstaviteľov samosprávy, rodinu, hostí a všetkých prítomných privítal dekan – farár skalickej farnosti Roman Stachovič. Biblickú meditáciu, v ktorej vyzdvihol obetu a utrpenie Janka Havlíka predniesol kaplán farnosti Radošovce, do ktorej patrí aj obec Dubovce Pavol Póša.Žiadosť o začatie procesu blahorečenia predniesol vicepostulátor procesu Augustín Slaninka. Žiadosť akceptoval a diecézny proces otvoril bratislavský arcibiskup Mons Stanislav Zvolenský. Stanovisko kongregácie pre kauzy svätých a dekrét bratislavského arcibiskupa o otvorení kauzy predniesol Tibor Hajdu.
Potom zložil prísahu otec arcibiskup, jeho delegát pre proces kauzy blahorečenia dekan Milan Čaniga. Tiež zložili prísahu promótor spravodlivosti Peter Slepčan a notár - aktuár procesu Mária Zimanová, vicepostulátori procesu Augustín Slaninka a Helena Rabarová, Sláviková prekľadateľka dokumentov Roseangela Libertini a odborníci z oblasti histórie a archívnictva Róbert Letz, Marián Babirát, Pavol Jakubčin a Martin Hoferka. Biskupský delegát Milan Čaniga oznámil miesto vypočúvania svedkov a predkladanie dôkazov. Z rehole lazaristov, do ktorej Janko Havlík patril sa za otvorenie diecéznej fázy procesu blahorečenia poďakoval jej provinciál Jozef Noga.
V kultúrnom programe, ktorý prítomným približil čnostný život a utrpenie Janka Havlíka spôsobené dlhoročným väznením a chorobou účinkoval Štefan Bučko, ktorý recitoval úryvky z kníh Heleny Slávikovej - Rabarovej Hrdinské svetlo mladosti a Antona Srholca Svetlo z hlbín Jáchymovských lágrov. Na organe hral Peter Loydl študent cirkevného konzervatória a a Magdaléna Tokošová, vnučka sestry J. Havlíka, ktorú na husliach sprevádzala Magdléna Halašová. Viaceré zborové piesne prdniesol skalický chrámový zbor Cantamus Domino pod vedením Mariána Mikúša, zbor žien z Duboviec a sláčikové Trio G – STRNG. Spieval aj kaplán Martin Šafárik a na záver zaznela Hymna pre Janka Havlíka od Janka Flajžíka Maňašovského.
Na otvorení sa zúčastnilo niekoľko stoviek prítomných v kostole i pred ním, kde mali možnosť program sledovať z veľkoplošnej obrazovky, mládež z rodných Duboviec oblečená v sviatočných krojoch i dychová hudba Čvančaranka.
Janko Havlík sa narodil 12. februára 1928 v dedine Vlčkovany, ktorá je dnes súčasťou obce Dubovce pri Skalici, ako najstarší zo štyroch súrodencov. V roku 1943 nastúpil do misijného domu Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul - Lazaristov v Banskej Bystrici a tu pokračoval v štúdiách na gymnáziu až po maturitu, ktorú úspešne zložil v máji 1949. Do Banskej Bystrice k lazaristom za ním prišiel v roku 1947 aj jeho mladší brat Anton.
V Banskej Bystrici ich zastihol i „víťazný február 1948“ a následné opatrenia zamerané proti Cirkvi i 4. máj, kedy boli v noci mladí novici a bohoslovci tejto spoločnosti odvezení do Kostolnej pri Trenčíne a ich predstavení, starší rehoľníci, do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. Potom si našli ubytovanie v Nitre a tu po práci pod vedením rehoľných predstavených Štefana Krištína, Rucholfa Púchovského a Ľudovíta Orješka pokračovali v prerušenom rehoľnom štúdiu teológie, cudzích jazykov i v rehoľnej formácií. Takto ukončili prvý ročník filozofie a po letných prázdninách začali druhý ročník. Štátna moc ich vysliedila a ich činnosť tvrdo potrestala. 28 októbra 1951 poobede boli štátnou bezpečnosťou odhalení a eskortovaní do väznice, kde boli vyšetrovaní a 5. februára 1953 v súdnom procese odsúdení. Janko Havlík na 14 rokov odňatia slobody, 10 000 korún peňažný trest, alebo ďalšie 4 mesiace straty slobody a stratu občianskych práv na 10 rokov. 11. júna 1953 Jankovi Havlíkovi najvyšší súd v Prahe znížil trest na 10 rokov. Po odsúdení nasledoval transport do Jáchymova a Janko sa stal na 11 rokov väzňom bez mena, číslo A011355. Tu tvrdo po celé roky pracoval vo viacerých táboroch. Bol väzňami obľúbený a vyhľadávaný. V roku 1955 mal úraz a vo väzenskej nemocnici v Prahe na Pankráci bol operovaný na slepé črevo. Aj vo väzení za extrémnych okolností dokázal ohlasovať Ježiša Krista. Svojej matke hovoril: „Chceli sme prinášať obety na oltári, teraz budeme miesto hostie dvíhať svoje utrpenie a svoje životy.“ V roku 1958 je eskortovaný do väznice Praha Pankrác a znova je vyšetrovaný a pre jeho apoštolát je krajským súdom v Prahe 27. februára 1959 uznaným vinným trestným činom za združovanie proti republike podľa § 79 a odsúdeným na 1 rok za to, že konal tajné bohoslužby, mal prednášky o náboženstve, v ktorých napádal skrytou formou štátne zriadenie, že v Československu nie je náboženská sloboda, že sa rozvracia rodinný život a podobne,... „na tajných schôdzkach štval pod rúškom náboženských úvah proti ľudovo – demokratickému zriadeniu našej republiky.“ Vo svojom svedomí bol spokojný. Aj dlhý trest sa v každodennom ťažkom väzenskom živote približoval ku koncu. Po ôsmich rokoch bol prepustený jeho brat Anton, ktorý ho spolu s matkou bol aj navštíviť. V máji 1959 bol premiestnený do Valdíc pri Jičíne Jeho sa netýkala ani amnestia 9 mája 1960, kedy sa väčšina politických väzňov po dlhých rokoch ťažkého väzenia dostala konečne na slobodu. V októbri 1960 je vo väznici na Pankráci poslaný na kurz železiarov na namáhavých a životu nebezpečných konštrukciách. Tu sa mu stal úraz a kde sa vypol k vysokým výkonom a plnil produktivitu práce na 257%. A pri páci aj koncom júla odpadol. Pri vyšetrení zistili jeho kritický zdravotný stav. Aj pri tejto príležitosti požiadal o milosť, no komisia milosť nedoporučila. A tak aj táto ako všetky predošlé žiadosti o udelenie milosti zostávajú odmietnuté. V októbri 1961 je prevezený do nemocnice v Ilave. Po desiatich rokoch prichádza znova na rodné Slovensko. Takisto je zamietnutá žiadosť o udelenie amnestie k 9. máju 1962, keď mu zostáva do konca trestu necelého pol roka. V auguste 1962 je liečený v nemocnici v Brne. Stále bol zaradený na ľahšie práce vo väznici, no už nestačil pracovať s ostatnými, jeho srdce zoslablo nohy čoraz viac opuchali mal problémy aj s trávením. Z Ilavy je po 11 rokoch ťažkého väzenia 29 októbra 1962, po splnení celého trestu, s ťažkou chorobou prepustený.
Len s veľkou námahou absolvoval cestu domov. Bol mu priznaný invalidný dôchodok. Býval u svojich starnúcich rodičov, ktorým sa usiloval ich starostlivosť o neho, čo najviac uľahčovať. Ale choroba napriek starostlivosti lekárov mu sťažovala život. Podľa toho ako mu zdravotný stav dovoľoval zúčastňoval sa náboženského života v obci aj vo farskom kostole v Radošovciach. Tak sa striedal pobyt u rodičov s pobytom v skalickej nemocnici a pobytom u rodiny brata Antona v Skalici. Prežili spoločne aj Vianoce v roku 1965. Na sviatok jeho patróna sv. Jána evanjelistu 27. decembra sa vybral do Skalice. Niesol do opravy rádio. Cestoval autobusom a na Sasinkovej ulici ho našli opretého o popolnicu ale prebrať ho k životu už nedokázali. 30 decembra 1965 bol v rodnej obci pochovaný.
TK KBS informoval Ľudovít Košík
