Bratislava 31. mája (TK KBS) - "Kardinál Jozef Tomko" je názov nového dokumentárneho filmu, ktorý divákom prinesú Pápežské misijné diela na Slovensku a Televízia LUX. Film mapuje cesty slovenského kardinála, ktorého u nás poznáme najmä z oficiálnych vystúpení a slávností. Vieme, že celé desaťročia ovplyvňuje chod svetovej Cirkvi a vo Vatikáne má významnú pozíciu. Aké je však tajomstvo jeho úspechu a výbornej kondície aj v 89 rokoch života? Prečo sa pri modlitbe breviára prechádza a čo si myslí o bolesti a smrti? Prečo si na svoje cesty po misiách brával kameru a ako mu chutilo mäso z krokodíla? Film (réžia: Marek Poláček, kamera a strih: Ľuboslav Polák) je prešpikovaný hlbokými myšlienkami, životnými skúsenosťami aj vtipnými situáciami sa odvíja na turistike v Alpách, na Lomnickom štíte, v chaose rímskej dopravy, ale aj v súkromí domova. O filme hovoríme s jeho režisérom Marekom Poláčkom.
Kde, kedy a u koho sa zrodila myšlienka natočiť tento film?
S myšlienkou nakrútiť dokumentárny film o kardinálovi Jozefovi Tomkovi prišiel riaditeľ Pápežských misijných diel Viktor Jakubov začiatkom roka 2012. Skôr, ako sme sa pustili do projektu, sme si urobili prieskum, čo o Jozefovi Tomkovi bolo doposiaľ na Slovensku nakrútené. Zistili sme, že existuje veľký priestor na realizáciu. Na spoločnom stretnutí s otcom kardinálom na nunciatúre v Bratislave sme si ujasnili námet. Otec kardinál chcel, aby bol film čo najviac o misiách a aby boli využité čo najviac zábery z misií z jeho archívu. Má približne 300 hodín záberov, ktoré si natočil buď sám, alebo niekomu dal priamo na mieste činu do ruky kameru a v rýchlosti mu vysvetlil, ako sa kameruje. Viacerí sme zdieľali predstavu, že film by mal priblížiť neznámu tvár kardinála Jozefa Tomka – turistiku v Alpách, záľubu v kamerovaní a fotografovaní. Tiež sme sa zhodli, že vo filme musíme zachytiť čo najviac osobných skúseností z bohatého života Jozefa Tomka. Tiež bolo potrebné zachytiť rozmer osobnosti kardinála Jozefa Tomku. Vo filme bolo teda hneď od ziačiatku viacero pnutí a tendencií, ktoré sme museli harmonicky zladiť.
Kto teda stojí za týmto filmom?
Film vznikol v koprodukcii Pápežských misijných diela a televízie LUX. Vyrobil ho tím štúdia LUX communication: réžia Marek Poláček, kamera a strih – Ľuboslav Polák, postprodukcia obrazu – Matúš Ježo, postprodukcia zvuku – Miroslav Šibík, producent LUX communication – Martin Lišhák. Už od začiatku bolo jasné, že film musí byť iný ako všetko, čo sa doposiaľ o kardinálovi Tomkovi nakrútilo. Preto sme zvolili aj v tomto prípade netradičnú formu snímania. Kameraman Ľuboslav Polák používal malú kameru, ktorá vyzerala ako bežná turistická kamera a nevzbudzovala pozornosť okolia, nevyrušovala. Tiež sme vo veľkej miere používali len malý klopový mikrofón, ktorý mal otec kardinál pripnutý na oblečení. Mikrofón bol diaľkový, bez káblov a tiež nevzbudzoval pozornosť. Z vážnosti úradu otca kardinála vyplýva aj forma jeho verejných vystúpení, ktorých forma je dôstojná a vážna – slávnostné sväté omše, kázne, oficiálne vystúpenia v médiách. Našim zámerom bolo nakrútiť film živo, netradične, neoficiálne. Preto sme si hneď na začiatku stanovili zásadu, že otca kardinála nesmieme točiť v sede, ale v pohybe.
Ako vnímate túto skúsenosť s otcom kardinálom?
Bola pre mňa obrovská česť pracovať na tomto projekte. S otcom kardinálom sme strávili na filmovačkách v Dolomitoch, v Tatrách, v Bratislave a v Ríme dokopy 20 dní. To samo o sebe bolo pre mňa veľkým zážitkom a skúsenosťou. Od otca kardinála som sa veľa naučil. Dnes sa aj ja snažím každé ráno cvičiť ako on, modliť sa po stojačky, jesť viac zeleniny, byť veľkodušný. Verím, že po vzhliadnutí filmu budú diváci hrdí na to, aká osobnosť vyrástla na našej rodnej hrude. Že si diváci uvedomia, že vlastnou usilovnosťou, húževnatosťou a s pomocou Božou sa dá veľmi veľa dokázať. Možno si diváci lepšie uvedomia aj svoje povinnosti voči nášmu národu, voči našej Cirkvi. Kardinál Jozef Tomko môže byť pre diváka tiež inšpiráciou jeho vierou v život, jeho odvahou, humorom a zdravým životným štýlom, jeho vďačnosťou voči Bohu. Keď sme s otcom kardinálom boli napríklad na túre v Alpách, išli sme úzkym chodníčkom, ktorý sa zarezával do strmého svahu pokrytého sutinou. Otca kardinála som sa spýtal, či sa nebojí, že sa pošmykne a spadne dole do doliny. On mi na to s úplnou samozrejmosťou odvetil, že veď pošmyknúť sa môže aj v meste na asfalte.
