„Ó, cirkvi od nás vzdialené, a predsa nám tak veľmi blízke! Ó, cirkvi, po ktorých tak túžime s úprimnou blahosklonnosťou! Ó, cirkvi, po ktorých sa nám cnie v bezsenných nociach! Ó, cirkvi našich sĺz, ktoré tak vrúcne chceme objať a uctiť v pravej láske Kristovej! Nech sa k vám dostane z tohto strediska jednoty, od hrobu apoštola a mučeníka Petra, z tohto ekumenického koncilu bratstva a pokoja náš volajúci hlas!“

Pápež Pavol VI. týmito dojímavými zvolaniami vyjadril želanie Cirkvi úplne zjednotiť všetky Kristove údy, všetkých kresťanov. No táto jednota Cirkvi nemá len rozmer súčasnosti, aktuálneho stavu, v akom sa nachádzajú jednotlivé cirkvi a v akom vzťahu žijú medzi sebou veriaci rôznych kresťanských vyznaní. Jednota v Kristovi zahŕňa v sebe aj všetkých tých kresťanov, ktorí už zakončili svoju životnú cestu v putujúcej Cirkvi a pričlenili sa k tzv. Cirkvi „nebeskej“. Keď Pavol VI. na otvorení tretieho obdobia koncilu v septembri 1964 spomenul „hrob apoštola a mučeníka Petra“ ako „stredisko jednoty“, nehovoril tieto slová obrazne – akoby chcel len zdôrazniť dôležitosť svojho úradu. Veď, paradoxne, práve pápežský stolec bol mnohokrát v histórii kameňom úrazu a príčinou rozkolu v Cirkvi. Tým, že pápež nehovoril o „Petrovej katedre“, ale o „hrobe apoštola a mučeníka“, načrel jeho príhovor do odvekej tradície vidieť v Cirkvi „spoločenstvo svätých“. Cirkev je spoločenstvo. Spoločenstvo apoštolov, mučeníkov, t.j. svätých v nebi, s tými, ktorí sa na zemi schádzajú nad ich hrobmi a vyznávaním spoločnej viery sa posväcujú.

O tejto jednote putujúcej Cirkvi s tou nebeskou, oslávenou, diskutovali konciloví otcovia v rámci rokovaní o posledných kapitolách dokumentu o Cirkvi Lumen Gentium. Hovorilo sa prevažne o „eschatológii“ – náuke o posledných veciach človeka, čím sa myslí posmrtný život so všetkými tajomstvami, ktoré nám o ňom zjavil vzkriesený Kristus. So samotnou témou „nebeskej Cirkvi“ v koncilových diskusiách nebol skoro žiaden problém. Biskupi poväčšine schvaľovali, že dokument je ladený optimisticky, je naplnený kresťanskou nádejou a podoprený mnohými biblickými citáciami. Výčitka niektorých však smerovala k tomu, o čom kapitola skoro vôbec nehovorila. Nespomínali sa v nej totiž menej pozitívne skutočnosti, akými sú zatratenie a peklo.

„V schéme sa nehovorí o osude tých, čo zomrú v ťažkom hriechu!“ Ozval sa kardinál Ruffini z Palerma. Jeho postreh rozvinul latinský patriarcha Jeruzalema Mons. Gori: „Málo sa hovorí o eschatologickom osude jednotlivcov. Mala by sa jasne vyložiť náuka Cirkvi o posledných veciach človeka a nezamlčovať existencia a večnosť pekla, teda možnosť osobného zatratenia.“ Schéma dokumentu podľa patriarchu zostala visieť len vo všeobecnej rovine. Ľudia dnes akoby mali strach z takejto osobnej zodpovednosti za svoj večný osud. A tým že kazatelia a Cirkev nebudú hovoriť o pekle, nepomôžu súčasným veriacim postaviť hrádzu pred materiálnym hedonizmom.

Išlo o oblasť kresťanského učenia, ktorá spôsobovala nemalé rozpaky. Ako ľuďom dneška predstaviť tieto tajomné skutočnosti večného života, resp. zatratenia, bez toho, aby sa zachádzalo do barokových scén vyhne a síry, ktoré vyznievajú moderným poslucháčom viac komicky než zmysluplne?

Autori odseku „Eschatologické povolanie Cirkvi“ sa preto rozhodli spomenúť peklo a zatratenie len prostredníctvom Ježišových obrazov. Celá stať je pretkaná citáciami z Evanjelia podľa Matúša, z jeho podobenstva o svadobnej hostine: „Keďže však nevieme ani dňa, ani hodiny, máme, ako upozorňuje Pán, stále bdieť, aby sme si po skončení nášho jediného pozemského života (porov. Hebr 9, 27) zaslúžili vojsť s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných (porov. Mt 25, 31 – 46), a nerozkázalo sa nám ako zlým a lenivým sluhom (porov. Mt 25, 26) odísť do večného ohňa (porov. Mt 25, 41), von do tmy, kde „bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 22, 13 a 25, 30)“ (LG 48). Koniec koncov, dokument Lumen Gentium hovorí o Cirkvi a preto neprekvapuje, že kapitola o posmrtných skutočnostiach viac opisuje nebeskú Cirkev a jej plné zjednotenie sa v Kristovi a len okrajovo si všíma tých, ktorí takéto spoločenstvo s Bohom počas svojho života odmietli.

S témou „spojenie putujúcej a nebeskej Cirkvi“ súvisela tiež prax uctievania svätých. Belgický kardinál Suenens upozornil koncilové zhromaždenie na nedostatky spojené s kanonizáciou svätých: 85% zo zoznamu svätých tvoria rehoľníci a 90% oficiálne kanonizovaných – vyhlásených za svätých – pochádza z Európy. Tento obraz svätosti v Cirkvi pôsobí dosť skreslene a v budúcnosti by sa podľa kardinála mal priznať titul svätosti aj takým kandidátom, ktorí zastávali inakší status v Cirkvi a pochádzali z rôznych strán sveta. „Svätí nám slúžia za príklad života, a preto by mali pochádzať zo všetkých sociálnych tried a zo všetkých národností.“ Navyše samotný proces kanonizácie je podľa kardinála Suenensa „príliš pomalý, veľmi zložitý a dosť finančne nákladný“. „Len málo laikov môže dosiahnuť uznanie svätosti a to len kvôli tomu, že nie je nik, kto by hradil potrebné náklady... Založme fond,“ navrhol kardinál: „ktorý by napomohol ku kanonizácii laikov, ktorí za sebou nemajú nijaký rehoľný rád.“ Ďalším riešením k „modernizácii“, či lepšie povedané k „aktualizácií“ svätosti v Cirkvi, by bola právomoc biskupských konferencií vyhlásiť niekoho za blahoslaveného. Titul svätosti by potom bol rezervovaný pre výnimočných ľudí, ktorých povesť prenikla poza hranice jednej krajiny a iba pápež by mal právo vyhlásiť niekoho za svätého.

Kardinál Suenens svojim príhovorom vystihol smer, ktorým sa Cirkev pokoncilových dôb mala uberať. Len tri týždne po jeho diskusnom príspevku pápež Pavol VI. vykonal svoju prvú kanonizáciu – titul svätosti priznal dvadsiatimdvom africkým mučeníkom z Ugandy, ktorí spolu s anglikánskymi domorodými veriacimi položili život za vieru koncom 19. storočia. A kto vie, ako tieto Suenensove slová zapôsobili na mladého arcibiskupa Karola Wojtyłu prítomného na koncilových rokovaniach? Veď jeho rekordným počtom svätorečených – bolo ich 482 a to prevažne laikov a Ázijčanov – naplní raz ako budúci pápež sen bruselského kardinála a predstaví Cirkev ako naozajstné spoločenstvo svätých.

( TK KBS, RV jm; ml ) 20130129025   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]