„Ctihodní a veľavážení pozorovatelia, čo ste už po tretí raz ochotne prišli na zasadania koncilu, buďte pozdravení! Ďakujeme vám a opätovne vás uisťujeme, že chceme a dúfame raz odstrániť každú prekážku, každé nedorozumenie, každé podozrenie, ktoré nám ešte prekážajú, aby sme sa úplne cítili v Kristovi a jeho Cirkvi ako jedno srdce a jedna duša. Z našej strany urobíme v tejto veci všetko, čo je v našich silách... V porovnaní s dlhým a bolestným historickým vývojom, ktorý predchádzal jednotlivé rozkoly, ide o vec pomerne novú a my budeme spokojne čakať, kým nedozrejú podmienky k jej úspešnému a priateľskému rozriešeniu.“

Tieto slová pápeža Pavla VI. o ekumenickom úsilí Cirkvi z otváracieho príhovoru v septembri 1964 zazneli oveľa rozhodnejšie ako jeho vyjadrenie z predchádzajúceho roku: „Hlas sa Nám trasie, srdce sa Nám chveje, lebo... dlhotrvajúca odlúčenosť nás veľmi zarmucuje. Ak sme mali nejakú vinu za toto rozdelenie, prosíme pokorne o odpustenie.” Tento raz sa hlas rímskeho pápeža netriasol – veď za sebou mal cennú skúsenosť z otvoreného ekumenického dialógu. V priebehu jedného roka totiž pápež a Katolícka cirkev vo všeobecnosti vyvinuli nebývalé úsilie v ekumenickom duchu zmierenia medzi kresťanmi rôznych cirkví. Fotografie a videozáznamy z historického stretnutia pápeža Pavla VI. s carihradským patriarchom Atenagorom vo Svätej zemi obleteli celý svet a ich vzájomný trojitý bozk pokoja sa stal ikonou pre ekumenické hnutie. Stalo sa tak na sviatok Zjavenia Pána 6. januára 1964. O týždeň nato adresoval Pavol VI. list všetkým katolíckym biskupom, v ktorom opísal dojmy z tohto stretnutia: „Dali sme si bozk pokoja, ako sa svedčí na Kristových učeníkov. Čítali sme modlitbu, ktorú sa modlil Spasiteľ pred svojím utrpením, a v ktorej prosil Otca o jednotu pre učeníkov, aby im svet mohol veriť. Potom sme sa spolu pomodlili Otčenáš, pri čom sme nebeského Otca prosili, aby nás naučil odpúšťať viny. Želáme si, aby sa to považovalo za začiatok dokonalej jednoty v jednej Kristovej cirkvi, i keď bude ešte dlho trvať, kým k nej dospejeme.” V liste vyzval všetkých katolíkov, aby sa ešte horlivejšie modlili za zjednotenie kresťanov a aby k tomu využili osemdňovú pobožnosť od 18. do 25. januára, v tzv. týždni modlitieb za jednotu kresťanov.

Podobne aj patriarcha Atenagoras zvolal synodu, ktorej referoval o svojom stretnutí sa s pápežom. Tento referát zo synody bol potom rozposlaný všetkým autokefálnym pravoslávnym cirkvám. Začala sa písať nová éra vzťahov medzi Svätou stolicou a pravoslávnymi cirkvami – a to nie len medzi nimi... Onedlho aj Rev. Michael Ramsey, canterburský arcibiskup a hlava anglikánskej cirkvi, oznámil, že anglikánska cirkev zriadila zvláštnu komisiu, ktorá bude pestovať styky s katolíkmi.

Vzájomné ekumenické posolstvá a ekumenické návštevy sa stali pravidlom. V máji napríklad pápež Pavol VI. prijal na audiencii japonských protestantov a o mesiac neskôr, keď patriarcha Atenagoras od vyčerpania pri liturgii omdlel, pápež mu poslal osobitné posolstvo, aby sa šetril a aby čo chvíľa vyzdravel.

Tomuto duchu zmierovania, priateľstva a dialógu napomáhala skutočnosť, že vo Vatikáne pokračovali koncilové zasadania. Aj samotný Druhý vatikánsky koncil mal prívlastok „ekumenický”, čo sa však chápe ako „všekatolícky” a nie „všekresťanský”. Napriek tomu ekumenizmus vo význame úsilia o jednotu kresťanov v jednej Kristovej Cirkvi, patril k najdôležitejším témam koncilových rokovaní. Na koncil boli ako pozorovatelia pozvaní zástupcovia všetkých kresťanských cirkví, hoci nie všetci prijali toto pozvanie s nadšením. Stále totiž existovalo podozrenie voči Katolíckej cirkvi, že ekumenizmus vníma ako návrat odlúčených rozkolníkov do jej hierarchickej štruktúry. Práve kvôli tomu pápež Pavol VI. v spomínanom príhovore 14. septembra 1964 prízvukoval: „Prosíme kresťanské spoločenstvá, aby lepšie spoznávali katolícke učenie a život a nepokladali za urážlivú našu úctivú a bratskú výzvu k začleneniu sa do plnosti pravdy a Kristovej lásky.“ Samozrejme, nie je to len jednosmerná požiadavka, lebo taktiež katolíci majú podľa pápežových slov „čo najlepšie poznať a odobriť to, čo je dobré a prijateľné v rozličných kresťanských spoločenstvách“. Pavol VI. takýto postoj nazval „praktickým pluralizmom“ – podľa vzoru sv. apoštola Pavla, ktorý sa „stal všetkým pre všetkých“. Vyžaduje to veľkú otvorenosť, záujem o druhého, ale tiež pravdivé rozlišovanie, aby sa pritom nevytratila „vernosť jedinej Kristovej Cirkvi“.

Druhý vatikánsky koncil čakala úloha schváliť dekrét o ekumenizme s názvom Obnovenie jednoty (Unitatis redintegratio). Záver tohto dokumentu mala tvoriť kapitola o náboženskej slobode, ale keď bolo jasné, že problematika slobody vierovyznania si vyžaduje nový dokument, padlo rozhodnutie, že sa napokon dekrét o ekumenizme schváli v podobe, ako zostal dokončený v predchádzajúcom roku. Keď sa 20. novembra 1964 pristúpilo k hlasovaniu, len 64 konciloví otcovia boli proti tomuto dekrétu a 2054 hlasovalo za. Na druhý deň, keď sa ešte raz hlasovalo - a to slávnostne na záver tretieho obdobia v prítomnosti pápeža - proti dekrétu hlasovali už len piati biskupi, a tak vyše 99% väčšinou ekumenizmus vošiel oficiálne do dejín a života Katolíckej cirkvi.

Počas zasadaní koncilu v roku 1964 vykonal pápež Pavol VI. ešte jedno veľmi priateľské a symbolické gesto ekumenizmu. Koncom septembra po omši v Bazilike sv. Petra pápež odovzdal vzácne relikvie sv. Andreja apoštola kardinálovi Beovi, aby ich vrátil pravoslávnym veriacim v gréckom meste Patras. Tým sa mal ukončiť ďalší odveký spor medzi Vatikánom a gréckou pravoslávnou cirkvou. Tieto pozostatky boli totiž privezené do Ríma ešte v 15. storočí, keď Gréci žiadali ochranu pred Turkami. V 19. storočí Svätá stolica odmietla žiadosti Grékov vrátiť relikvie s výčitkou, že namiesto sľubovanej jednoty s Katolíckou cirkvou zostali Gréci naďalej pravoslávnymi. Až Pavol VI. vyhovel prosbe metropolitu Konštantína z Patrasu a vrátil pre Grékov tak vzácny poklad náboženského dedičstva.

„Po stáročia sme žili vedľa seba ako cudzinci,“ znelo posolstvo Pavla VI. Grékom v Patrase: „hoci nás spoločný krst učinil Božími deťmi v Ježišovi Kristovi, a teda bratmi navzájom. Po stáročia sme často, veľmi často stáli proti sebe, hoci prostredníctvom toho istého kňazstva sme slávili tú istú Eucharistiu, živili sme sa tým istým chlebom života, boli sme účastní posväteného tela jediného Pána, ktorý prišiel, aby dal svoj život, aby zjednotil v jednom ovčinci rozptýlené Božie deti.“

Zdroj: RV SK

( TK KBS, RV jm; ml ) 20130122020   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]