"Drahí bratia a milované deti. V znamení svätého kríža, na česť ktorého sme slávili svätú eucharistiu, začíname tretie zasadanie Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu. Tu je naozaj Cirkev, my sami tu tvoríme Cirkev, keďže sme údmi mystického Kristovho tela. Boh nám totiž dal ako dar svojej nevysloviteľnej milosti, aby sme v neho verili, krstom boli očistení a jeho láskou spojení v posvätnom a viditeľnom Božom ľude. Tvoríme Cirkev, pretože sme jej služobníkmi, kňazmi, ktorým bol pri sviatosti kňazskej vysviacky vtlačený zvláštny charakter a ktorí dostali vysviackou podivnú a úžasnú moc: vysviackou sme sa stali členmi hierarchie, ktorá je poverená pokračovať v čase spasiteľné Kristovo poslanie a šíriť ho na zemi. Sme napokon Cirkev, pretože my sme učiteľmi viery, pastiermi duší, správcami Božích tajomstiev.“

Pápež Pavol VI. týmito slovami otvoril 14. septembra 1964 tretiu fázu zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu. Všetkým prítomným biskupom a prelátom bolo jasné, že pápež svojím príhovorom mieri na dokument o Cirkvi, ktorý stále zostával otvorený a diskutabilný. Novosťou vo vnímaní Cirkvi bolo uprednostnenie „Božieho ľudu” pred „hierarchickým usporiadaním Cirkvi” a väčší dôraz na takzvanú „kolegialitu biskupov“. Veď aj sám Pavol VI., ako nový pápež v roku 1963, pobádal koncilových otcov, aby sa nebáli rozvinúť takýto pohľad na Cirkev a doplnili to, čo jej chýbalo po neukončenom Prvom vatikánskom koncile. Od čias protestantizmu sa totiž čoraz väčší dôraz dával v Katolíckej cirkvi pápežskému úradu a o Cirkvi sa hovorilo ako o „Ecclesia monarchica in Petro“ – „Monarchická cirkev v Petrovi“. Prvý vatikánsky koncil priamo potvrdil ako dogmu najvyššiu právomoc, primát a neomylnosť rímskeho biskupa. Akoby v tieni však zostal tzv. horizontálny rozmer Cirkvi, t.j. pohľad na Cirkev ako na bratské spoločenstvo pokrstených ľudí.

Takéto bratské spoločenstvo zakúšali práve konciloví otcovia – vyše tritisíc biskupov a cirkevných prelátov, plus ďalší teológovia, sekretári a pozorovatelia na koncile – a táto ich skúsenosť Cirkvi ako miesta pre otvorenú diskusiu a bratské delenie si našla svoj odraz v pojednávanom dokumente o Cirkvi Lumen Gentium. Spoločným pomenovaním pre tento ich zážitok jednoty bolo slovo „kolegialita“, pochádzajúce z výrazu „kolégium biskupov“, t.j. biskupský zbor. Avšak z príhovoru pápeža a z niektorých udalostí, ktoré predchádzali zasadania koncilu v roku 1964, vyplývalo, že Pavol VI. sa začal obávať, či koncil chápe túto kolegialitu správne a nestavia ju na roveň pápežskému primátu.

V máji 1964 poslal pápež vieroučnej komisii koncilu svoje návrhy k dokumentu o Cirkvi. Bola to vec nebývalá v histórii koncilov, aby pápež predkladal návrhy ako nejaký bežný koncilový účastník! Gérard Philips, hlavný teológ tejto komisie, pristúpil k týmto návrhom rovnako kriticky ako k ďalším. Poopravil napríklad názor Pavla VI., že kolégium biskupov môže svoj úrad „vykonávať len podľa predpisov hlavy“ Cirkvi a do dokumentu vniesol jemnejšie vyjadrenie, že biskupský zbor „nemôže vykonávať svoj úrad nezávisle od rímskeho pápeža“. Podobne komisia taktne odmietla samotné označenie pápeža ako „hlavy Cirkvi“ s poznámkou, že hlavou Cirkvi je Kristus a uprednostnila výrazy: „viditeľná hlava“ a „najvyšší pastier“. Keď pápež Pavol VI. písal v jednom zo svojich návrhov, že rímsky biskup „sa zodpovedá len pred Pánom“, Gérard Philips mu písomne odpovedal, že to nie je celkom tak, a že pápež sa predsa len „zodpovedá pred Božím zjavením, pred základnou štruktúrou Cirkvi, pred sviatosťami, pred nariadeniami predchádzajúcich koncilov“, atď. a teda nie je zvrchovaným vládcom nad Cirkvou v politicko-právnickom zmysle. Kardinál Felici tieto odpovede a korektúry pápežových návrhov odovzdal Pavlovi VI. a zdalo sa, že ten ich aj pokorne prijal, a že koncil sa bude uberať svojim už začatým smerom.

Napriek tomu pochybnosti Pavla VI. neustali, ba ešte zmocneli v samotný predvečer otvorenia tretej fázy koncilu 13. septembra 1964. Pápež vtedy dostal do rúk memorandum dvadsiatich piatich kardinálov a trinástich generálnych predstavených. Títo žiadali pápeža, aby ihneď zasiahol do koncilu, lebo Cirkvi hrozí nebezpečenstvo, že „sa pretvorí z monarchickej na biskupskú a kolegiálnu“, keď sa včas nezakročí a nezmení sa text spomínaného dokumentu. Kardinál Felici ho síce na istý čas upokojil slovami: „Treba mať vieru vo svedomie koncilových otcov, v silu pravdy a predovšetkým v pomoc Ducha Svätého.“ No pápež Pavol VI. sa predsa len rozhodol zasiahnuť do samotného priebehu koncilu, a to viac krát. Dokonca jeden týždeň koncilových rokovaní v novembri 64. roku býva označovaný ako „la settimana nera“ – čierny týždeň – práve kvôli početným intervenciám pápeža.

Pavol VI. nechcel pobúriť koncilové zhromaždenie tým, žeby niečo mocou svojho úradu rukolapne menil, ale zvolil si miernejšiu cestu. Ku kapitole dokumentu o Cirkvi, kde sa hovorilo o kolegialite biskupov, pripojil „vysvetlivku“, ako náleží správne chápať slovo „kolégium“: „Kolégium sa nechápe v striktne právnom zmysle, t.j. ako skupina rovnoprávnych, ktorí zverili svoju moc svojmu predsedovi, ale ako ustálená skupina, ktorej zloženie a autoritu treba odvodiť zo Zjavenia.“

Viacerí účastníci koncilu, hlavne zástancovia progresívnejšieho prúdu, boli rozčarovaní z tohto pápežovho počínania. Na čo do textu vnášať aj návod na správnu interpretáciu? A prečo všetky tie obavy Pavla VI., že by sa text mohol vysvetľovať v duchu akejsi demokratizácie Cirkvi, ktorá by oslabovala svätopeterskú autoritu?

Cesta k úplnému vypusteniu pojmu „monarchia“ z cirkevného slovníka ešte nebola ukončená a Pavol VI. v jednom svojom posolstve pre koncilové zhromaždenie pripomenul, že Cirkev vo svojej podstate zostáva „monarchickou a hierarchickou“, ale pre tento kontroverzný výraz sa už nenašlo miesto v konečných dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu a napokon takpovediac zaniklo.

Iste, ťažko zazlievať pápežovi Pavlovi VI., že si počas koncilu hájil svoje postavenie a autoritu v rámci kolégia biskupov, do ktorého sám patril a stál na jeho čele mocou úradu apoštola Petra. No predposledný rok koncilu, 1964, zostane fázou, pre ktorú boli charakteristické napätia medzi Svätou stolicou a koncilovým zhromaždením. A pritom len mesiac pred začiatkom zasadaní vydal pápež svoju prvú encykliku o Cirkvi Ecclesiam suam, ktorej vízia išla úplne v nových koncilových koľajach. Prvýkrát sa v pápežskom dokumente objavilo slovo „dialóg“ a na dialógu postavil Pavol VI. celú svoju teológiu: Boh vedie s človekom dialóg už tým, že ho stvoril a dialóg s Bohom a medzi ľuďmi navzájom je základom Cirkvi. Dokonca aj poslušnosť autorite hierarchii nazval v závere encykliky istou formou dialógu.

Snáď v tomto duchu môžeme povedať, že Pavol VI. sa počas tretej fázy koncilu rozhodol viesť dialóg aj s konzervatívnejším krídlom koncilu a nájsť také vyjadrenia a pojmy, pod ktoré by sa mohli podpísať všetci konciloví otcovia. Ako každý dialóg aj tento vyžadoval dlhú cestu k porozumeniu a obnoveniu skutočnej, apoštolskej kolegiality.

Zdroj: RV SK

( TK KBS, RV jm; ml ) 20130108025   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]