Prednášku, ktorú prinášame v plnom znení, nazval "Cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a jeho význam podľa Ústavy Slovenskej republiky".

Cyrilometodské duchovné dedičstvo a jeho zmysel vzhľadom na Ústavu SR

Slovensko si tohto roku pripomína 1150.výročie príchodu medzi našich predkov a prehlásilo ho za Rok sv. Cyrila a Metoda. Ich sviatok je uznávaný nielen Katolíckou Cirkvou, ale aj inými vierovyznaniami ako aj štátnou správou Slovenskej Republiky. Ich úcta má starý pôvod, ale sa zosilnila v posledných troch či štyroch storočiach. Pápež Ján Pavol II. ich roku 1980 vyhlásil za spolupatrónov Európy. Za posledných štyridsať rokov traja pápeži vydali štyri slávnostné dokumenty o ich diele; medzi nimi vyniká encyklika Jána Pavla II. „Slavorum apostoli“ z roku 1985. Katolícka Cirkev im teda najmä v posledných dvoch storočiach venovala nielen najvyššiu pozornosť, ale aj rozšírila ich úctu po celom svete. Sme svedkami ich apoteózy.

Aj u nás na Slovensku sa úcta sv. Cyrila a Metoda čiastočne prehĺbila. Prenikla viac aj do povedomia občanov, ako sa ukázalo pri prehlásení samostatnej Slovenskej republiky a pri vyhlásení jej ústavy dňa 1. septembra 1992, teda pred dvadsiatimi rokmi. Naša ústava má v samej preambule tieto historicky uvážené a dôležité slová: „My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilometodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy,...uznášame sa na tejto ústave“. Ústava spomína „politické a kultúrne dedičstvo predkov“ a „cyrilo-metodské duchovné dedičstvo“, tiež zvýrazňuje „zmysel tohto „cyrilometodského duchovného dedičstva“.

Aký je konkrétne ten zmysel? Často sa stáva, že sa ponad ten výraz prebehne ako ponad nezáväzné rečnícke zvolanie. V tomto „Cyrilometodskom roku“ by sme sa mali zamyslieť nad spomínaným „duchovným dedičstvom“, nad jeho zmyslom, významom a úzkym spojením s celou našou históriou, jedným slovom nad živým odkazom sv. Cyrila a Metoda pre naše časy.

Taká náročná téma by si vyžadovala širokú a hlbšiu úvahu. Som si vedomý toho, že títo dvaja misionári majú význam aj pre iné národy, ako to zvýraznil pápež Ján Pavol II. v encyklike „Apoštoli Slovanov“. Preto sa ponajprv dotknem toho vysokého zhodnotenia (1). My Slováci však sme priami dediči odkazu sv. Cyrila a Metoda. Pre nás všetkých ich život a dielo tvorí význačnú zložku našich dejín a má význam aj pre dnešných obyvateľov Slovenska. Bude teda zaujímavé vypočuť si, v čom vidia katolícki biskupi na Slovensku aktuálny prínos cyrilometodského duchovného dedičstva pre dnešnú situáciu u nás (2). Nakoniec pridám niekoľko myšlienok o cyrilometodskom duchovnom dedičstve v preambule ústavy Slovenskej republiky (3).

1. Cyrilometodské dedičstvo podľa encykliky „Apoštoli Slovanov“ Jána Pavla II.

Veľký pápež a náš veľký priateľ Ján Pavol II. uverejnil 2. júna 1985, tesne pred sviatkom sv. Cyrila a Metoda, ktorý sa na Slovensku slávi 5. júla, svoj okružný list, čiže encykliku „Apoštoli Slovanov“. Príležitosťou boli, ako sám udáva, „nové okolnosti, do ktorých spadá jedenásťsté výročie blaženej smrti sv. Metoda“. Jednou z okolností bol náboženský i historicko-kultúrny záujem o dvoch svätých bratov, „ktorých zvláštna charizma sa stala oveľa pochopiteľnejšia vo svetle súčasných pomerov a skúseností“. Prvý slovanský pápež videl jasne ich veľkosť a dôležitosť najmä pre slovanské národy, ktoré požívali ovocie ich misijnej činnosti, ale aj pre celú Cirkev. Nadviazal na dielo ich zhodnotenia, ktoré ešte roku 1880 začal Lev XIII. svojou encyklikou „Grande munus“ a v ktorom pokračovali skoro všetci jeho nástupcovia. Karol Wojtyla mal k solúnskym bratom osobný vzťah. Počas Druhého vatikánskeho koncilu sa zúčastnil slávnosti v bazilike sv. Klementa, keď tam Pavol VI. umiestil, za prítomnosti koncilových otcov z celého sveta, práve odkryté relikvie sv. Cyrila, ktoré sme s biskupom Andrejom Grutkom a prelátom Štefanom Náhalkom priniesli z mestečka Recanati do Ríma a odovzdali pápežovi. Sprevádzal tiež kardinála Wyszinského do nášho Slovenského ústavu, pomenovaného po našich vierozvestoch.

Ján Pavol II. sa v encyklike priznáva, že od samého začiatku svojho pontifikátu myslel na to, ako by mohol pozdvihnúť v celej Cirkvi úctu a význam našich apoštolov. Môžem to osobne dosvedčiť. Kedysi v septembri 1980 mi položil nečakanú otázku, čo by mohol prvý slovanský pápež urobiť k povzneseniu ich úcty. Z jeho úsmevu som vycítil, že už mal svoju odpoveď. A naskutku, dňa 31.decembra 1980 vyhlásil sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Ján Pavol II. mal rád dejinné spojitosti a na ten rok pripadalo tisícsto rokov od pápežského listu „Industriae tuae“, ktorým Ján VIII. roku 880 schválil užívanie slovanského jazyka v liturgii, ako aj sto rokov od spomenutej encykliky Leva XIII.

Čo obsahuje encyklika „Apoštoli Slovanov“? Ihneď na začiatku udáva životopisné dáta podľa zaručených dokumentov. Tieto údaje boli dôležité v roku 1985, keď vyšla encyklika, lebo centrálne vedenie komunistickej strany a vláda v starom Československu vydali spoločné úpravy, ako predstaviť poslanie sv. Cyrila a Metoda k Slovanom ako čisto politickú „byzantskú misiu“ a vyprázdniť jej náboženský charakter, ktorý oživoval náboženské cítenie. Ako dobre vystihol vladyka Cyril Vasiľ SJ, „počas vlády reálneho socializmu sa z vierozvestov a misionárov...na dlhé desaťročia stali kultúrni dejatelia, diplomatickí reprezentanti Byzancie a v najlepšom prípade zakladatelia slovanského písomníctva či ohlasovatelia česko-slovenskej, alebo – podľa potreby- všeslovanskej vzájomnosti“. Pri cyrilo-metodských oslavách na Velehrade prítomní pútnici dokonca verejne opravovali pokus ministra Klusáka predstaviť púť ako „mírové slávnosti“ a takto sfalšovať dejiny. Ale aj dnes sú zaručené historické údaje potrebné, lebo sa objavujú podobné ideologicky podložené názory. Zaráža, že sa ešte dnes niekto odváži považovať dielo a kult sv. Cyrila a Metoda za „mýtus“. (Je otázne, či to nie je pozostatok neblahej ideológie komunistickej strany z roku 1985, ktorú ešte stále niekto predstavuje ako „vedeckú“).

Ján Pavol II. predstavuje potom solúnskych bratov ako „hlásateľov evanjelia“ (3. kapitola) a zdôrazňuje „pokojný spôsob, akým budovali Cirkev, pri čom boli vedení víziou jednej, svätej a všeobecnej Cirkvi“, keď sa už začínali vyostrovať rozdiely medzi Carihradom a Rímom (4. kap.). V ich činnosti vidí veľký pápež výrečnú ekumenickú výzvu znova budovať v pokojamilovnom uzmierení jednotu, ktorá v neskoršej dobe po ich smrti bola ťažko poškodená, preto ich považuje za „opravdivých predchodcov ekumenizmu“.

Vysoko hodnotí najmä prínos apoštolov Slovanov pre kultúru, o ktorom píše v šiestej kapitole „Evanjelium a kultúra“: „V evanjelizačnom diele, ktoré vykonali ako priekopníci v oblastiach obývaných Slovanmi, je súčasne zahrnutý aj vzor toho, čo dnes voláme „inkulturácia“, t.j. zasadzovanie evanjelia do miestnej domácej kultúry a zároveň aj začlenenie týchto kultúr do cirkevného života“. Ako tvrdí Ján Pavol II., „všetky kultúry slovanských národov naozaj vďačia za svoj vlastný „začiatok“ a rozvoj práve pôsobeniu solúnskych bratov.“ Ich originálnym a geniálnym výtvorom je abeceda pre slovanský jazyk, ako aj preklad posvätných kníh, čím dodali kultúrnu schopnosť a dôstojnosť tomu jazyku, ktorý bol potom dlho aj úradným a literárnym jazykom a v niektorých krajoch dokonca hovorovým jazykom vzdelanejších tried. Používali ho aj benediktíni v krakovskom chráme sv. Kríža a inde v Poľsku (ako o tom píše prof. K.Lackorońska, Studies on the Roman-Slavonic Rite in Poland, Roma 1961) a dodnes ho užíva byzantská liturgia východných slovanských cirkví, a to tak katolíckych ako aj pravoslávnych, a tiež chorvátski katolíci vo svojej rímskej liturgii.

S inkulturáciou úzko súvisí aj osvietenská činnosť našich apoštolov. Starí Slovania, a teda aj naši predkovia mali povesť ľudí tvrdých, málo vzdelaných (synoda v Mainzi roku 852 ich predstavila ako „rudes“, čiže „drsní“). Naši vierozvestovia pomáhali v procese povznesenia mravov hlásaním viery a zakladaním škôl, kde sa učila nielen vierouka, ale aj filozofia, „gramatika“, matematika, hudba a podobné predmety. Preložili tiež zbierku gréckych civilných a náboženských zákonov „Nomokánon“ a pripravili trestný zákonník „Zakon sudnyj ljudem“, cez ktorý prenikal kresťanský duch, ktorý už ovplyvnil byzantské zákony.

Ján Pavol II. má zásluhu na tom, že svojou encyklikou a inou činnosťou upozornil Cirkev a svet na veľkosť a aktuálnosť diela sv. Cyrila a Metoda. Označil ich za „opravdivé vzory pre všetkých misionárov“ (č.11) a poukázal aj na ich „prínos pri budovaní Európy, nielen pokiaľ ide o jej kresťanské náboženské spoločenstvo, ale aj čo sa týka jej občianskej a kultúrnej jednoty“ (č.27). Dnešná Európa a stále viac aj naše Slovensko potrebuje takú „novú evanjelizáciu“. Terajší pápež Benedikt XVI. zriadil dokonca zvláštnu Pápežskú radu, aby takú činnosť koordinovala. Na konci októbra 2012 sa v Ríme skončila trojtýždňová synoda biskupov z celého sveta o novej evanjelizácii. Dielo a metóda našich apoštolov sú teda vysoko aktuálne.

2. „Dedičstvo otcov“ vzhľadom na Slovákov

My Slováci máme dobré predpoklady pre oživenie viery a evanjelizačnej činnosti v našej spoločnosti, ktorá je aspoň číselne ešte vo veľkej väčšine kresťanská. Ako sme už spomenuli, ústava Slovenskej republiky slávnostne prehlasuje v samom úvode - preambule- úmysel vytvárať zákony „v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva“. Už sme začali „Cyrilometodský rok“, na pamiatku tisícstopäťdesiateho výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda k naším predkom (roku 863), ktorý nás bude sprevádzať prakticky celý rok 2013.

Slovenskí biskupi vydali k tomu začiatku pastiersky list, ktorý sa čítal vo všetkých kostoloch. V ňom medzi iným citujú Jána Pavla II., ktorý nás pri návšteve Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme roku 1981 vyzval zveľaďovať a odovzdávať ďalším generáciám náboženské dedičstvo svätých vierozvestov, „poznávať ho stále lepšie, do hĺbky vo všetkých životných rozmeroch, so všetkými dôsledkami pre osobný a spoločenský život“; potom dodal pamätné slová: „Neprestajne žite podľa neho, buďte mu verní, ochraňujte a zvelebujte ho v istote, že ono je základom vašej duchovnej veľkosti a skutočnej kultúrnej výšky vášho národa“. Naozaj, vznešený odkaz nášho veľkého priateľa, pápeža Jána Pavla II!

Slovenskí katolícki biskupi poukazujú na kresťanské hodnoty, ktoré patria k cyrilo-metodskému duchovnému dedičstvu a o ktorých sa na Slovensku dnes vedie nielen verejná debata, ale niekedy aj boj. Biskupi uvádzajú konkrétne hodnoty najmä v nasledujúcom odseku, ktorý sa núka na úvahu: „Určite nám všetkým záleží na tom, aby sa naše spoločenstvo dostalo z ťažkých situácií či už na poli ekonomiky, politiky, kultúry, či bezpečnosti občanov, sociálnych istôt, zdravotníckej starostlivosti a vôbec každej oblasti verejného života. Všade sa volá po zodpovednom správaní, inými slovami po morálke. Cirkev chce napomôcť riešiť problémy, ktoré nás všetkých trápia. Cirkev chce vychovávať zdravé mladé pokolenie. Preto odmieta každý pokus o vnucovanie neprijateľného spôsobu výchovy, ktorá nevedie k zdravej a stabilnej rodine, ani nebuduje pevné charaktery a osobnosti. Cirkev poukazuje na pravé hodnoty, ako je ochrana života od jeho počatia až po jeho prirodzené skončenie. Upozorňuje na pravý zmysel ľudského života a jeho dôstojnosť. Náboženská sloboda – a v tom je zahrnutá aj sloboda svedomia -, je vždy meradlom vyspelosti demokracie. Spoločnosť nemôže nútiť človeka, aby konal proti svojmu ja – čiže svedomiu. Je to hrubá ujma na dôstojnosti človeka. Nedovoľme, aby sa pochybné hodnoty pod rúškom slobody a demokracie zakorenili do nášho života“.

„Cyrilo-metodské duchovné dedičstvo“ ostáva teda životné a aktuálne. Encyklika „Apoštoli Slovanov“ Jána Pavla II. poukázala na dôležitosť ich odkazu pre dnešnú dobu. Pastiersky list slovenských biskupov oživuje hodnoty, ktoré „dedičstvo otcov“ prináša pre Slovensko. Je dobrou pomôckou na účinné prežitie výročia príchodu našich apoštolov k naším predkom, ktoré oslávime roku 2013. Situácia na svete, v Európe aj na Slovensku nás priam núti, aby sme si uvedomili naše korene a ozajstné hodnoty, z ktorých máme žiť.

3. Cyrilometodské dedičstvo vzhľadom na Ústavu Slovenskej republiky

V záverečnej časti tejto mojej prednášky chcel by som poukázať na zmienku o cyrilometodskom dedičstve v ústave Slovenskej republiky, ktorá sa ešte málo komentuje a spomína. Je to otázka o význame viackrát spomenutého slávnostného výrazu preambuly ústavy, ktorá začína slovami: „My, národ slovenský“ a potom vypočítava niekoľko dôvodov a okolností, medzi ktorými ihneď na druhom mieste uvádza „v zmysle cyrilometodského duchovného dedičstva“ a zakončuje celé dôvodenie slovami: „teda my, občania Slovenskej republiky, uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave:“ Po dvojbodke nasleduje ihneď prvá hlava s konkrétnymi zákonmi, konkrétne označenými ako čl.(článok) s poradovým číslom. Čo teda chceli osnovatelia ústavy v preambule a najmä v citovanom výraze vyjadriť; tiež, či má preambula aj s tým výrazom mať nejaký vplyv pri interpretácii ústavných zákonov a napokon, či sa táto ústavná požiadavka aplikuje. Samozrejme, je to otázka skôr ako odpoveď, najmä v takej krátkej prednáške. K otázke si dovolím formulovať ani nie tak konečné tvrdenia ako skôr pripomienky, ktoré by nám mohli pomôcť lepšie pochopiť citovaný výraz preambuly.

Každá ústava je podľa definície základný normatívny text, ktorý vyjadruje povahu, formu, zloženie, činnosť a hlavné pravidlá organizácie alebo inštitúcie. Je to zbierka základných zákonov, pre Severoameričanov je to „najvyšší zákon“, pre Nemcov „Grundgesetz“, pre Talianov costituzione“. Sú to dokumenty, ktoré si zachovávajú prísnu, strohú a presnú reč. Úvod sa zväčša obmedzuje na jednu alebo dve vety, len v niektorých ústavách je trochu dlhší. Popri slávnostnom tóne si zachovávajú právnu reč a realistickú konkrétnosť.

Platí to aj o slovenskej ústave, aj keď reč preambuly je pomerne slávnostnejšia. Prof. Ján Drgonec vo svojom diele „Ústava Slovenskej republiky. Komentár“ (Šamorín, Heuréka, 2007, str.21-22) tvrdí všeobecne toto: „Preambula k prameňu práva slúži na zdôraznenie významu upravenej problematiky, zvyšuje slávnostnosť a obradnosť schvaľovanej právnej úpravy. Preambulou sa právna úprava spravidla uvádza“ (str.21). Potom upresňuje, že „sama preambula nie je prameňom práva“, „má síce význam pre objasnenie predmetu a účelu zákona a napomáha tiež jeho výkladu, avšak predchádza jeho samotnému zneniu“ (str.22).

Keď toto všeobecné tvrdenie o preambule k jednému konkrétnemu zákonu aplikujeme na našu Ústavu, tak uznáme, že slávnostné tvrdenia našej preambuly sú len úvodom k jednotlivým očíslovaným článkom. Preambula nie je striktne normatívny akt ako sú jednotlivé články, ale ukazuje duchovnú orientáciu ústavného zákonodarstva. Tu je reč o duchu, nie o litere zákonov. Bez uznania toho ducha v preambule, jej vzletné slová by nemali pre Ústavu nijaký zmysel.

V citovanom výroku teda Ústava uznáva jestvovanie duchovného dedičstva, ktoré sa nazýva cyrilometodské, čiže existenciu tradičných náboženských a kultúrnych hodnôt, ktoré sa viažu na dielo dvoch vierozvestov. Ústava tak nepriamo prijíma skutočnosť, že misia dvoch solúnskych bratov bola náboženská. Prijímajú sa teda ako historické a realistické Rastislavove slová v liste byzantskému cisárovi. Tá misia mala ako vedúcu pohnútku a cieľ úplné obrátenie našich predkov na kresťanskú vieru. Ako tvrdí „Žitie Methodija“, jeden z najhlavnejších historických prameňov, o obrátenie Slovanov sa už predtým pokúšali s malým úspechom misionári z Talianska, Grécka a Nemecka, ale ľud im nerozumel. Preto panovník Rastislav si žiadal najprv od rímskeho pápeža Mikuláša I. a keď mu ten nemohol vyhovieť, od byzantského cisára Michala III. biskupa a učiteľa, ktorý by hlásal ľudu vieru v zrozumiteľnom jazyku, zriadil hierarchiu a pomohol pripraviť dobré zákonodarstvo: „To posli ny, vladyko, episkopa i učiteľa takogo; ot vas bo na vse strany dobr zakon ischodit“. Cisár poslal bratov Konštantína a Metoda, ktorí pochádzali z Tesalonik (Solúna), mesta s početným slovanským okolím, takže poznali aj slovanskú reč. Oni zdokonalili svoju prípravu, začali prekladať Sväté písmo-Bibliu do staroslovienskej reči, vytvorili hlaholské písmo a priniesli so sebou aj zbierku gréckych civilných zákonov, Nomokánon, ktoré už boli preniknuté kresťanským duchom. Po príchode k našim predkom roku 863 dosiahli veľké misijné úspechy vďaka zavedeniu staroslovenskej reči do obradov, ako aj výchove domorodých kňazov. Kľúč ich úspechu je práve reč a písmo, ktoré títo dvaja misionári použili. Cyrilometodské dedičstvo je teda naozaj „duchovné“ ako aj ich misia je podstatne náboženská. Je proti historickej skutočnosti a pravde tvrdiť, že tak zvaná „byzantská misia“ bola v základe politická záležitosť. Všetky tu uvedené okolnosti tomu protirečia: Rastislav sa obracia najprv na pápeža a potom do Byzancie, Cyril a Metod sa pripravujú prekladaním evanjelia a Biblie (tak by ste sa pripravovali vy, diplomati na vaše politické poslanie?!), použijú reč ľudu na hlásanie viery a ako obradnú reč, zakladajú školu pre výchovu kňazov. To všetko sú činnosti náboženské a kultúrne-náboženské. Taká je v podstate cyrilometodská misia. Treba to aj dnes zdôrazniť.

V preambule ústavy čítame, že sa na nej uzniesli občania Slovenskej republiky prostredníctvom svojich zástupcov „v zmysle cyrilometodského duchovného dedičstva“. Tým chceli inšpirovať ústave duchovnú kvalitu vlastnú cyrilometodskému dedičstvu a vysoký morálny štandard. Preto aj slávnostné tvrdenie, ktoré nachádzame v preambule ústavy, nie je len okrasným výrazom, ale má svoju váhu a má sa stať orientačným princípom pri uvádzaní zákonov do života spoločnosti.

Táto analýza sa teda v hĺbke zhoduje so spomínaným úsudkom slovenských biskupov. Naša ústava svojou vzácnou zmienkou v samej preambule upozorňuje všetkých občanov Slovenskej republiky na význam cyrilometodského dedičstva, ktoré sa tak stalo celoslovenským vlastníctvom. Toto povedomie však potrebuje prejsť do sŕdc a do konkrétneho života. Cyrilometodský rok je výbornou príležitosťou a výzvou na túto činnosť.

Kardinál Jozef Tomko

( TK KBS, jt; ml ) 20121121054   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]